Večný život v nedohľadne (Lenže človek bez plánu nie je človek)

         Bude tomu 14 rokov, čo sa počas mojich doktorandských štúdií na Universität Wien rozšírila správa o neuveriteľnej knihe Physik der Unsterblichkeit (Fyzika nesmrteľnosti) od Franka Tiplera, relativistického fyzika z USA. Skôr ako sa mi podarilo alokovať zdroje na jej kúpu, senzačné flešovky obleteli univerzitu takou obrovskou rýchlosťou, že platnosť teórie relativity zachránila len informácia o simultánnom Tiplerovom študijnom pobyte vo vedľajšej budove. Prvé správy hovorili o autorovom matematickom dôkaze posmrtného života, o skutočne vedeckej teórii možného sexu po znovuzrodení, ba dokonca o prvej knihe prírodovedca, ktorý pomocou fyzikálnych zákonov vysvetlil existenciu Boha.

        Tipler v rámci promócie svojej knihy usporiadal vo Viedni tlačovú konferenciu, kde zarazeným novinárom kreslil na tabuľu jednu relativistickú rovnicu za druhou, výsledok dvakrát podčiarkol a prehlásil to za dôkaz Omega bodu. Hana Hegerová raz poznamenala "Kdo ze sebe vydá všechno na divadle, necítí potřebu bavit celou společnost v noci". V duchu tohto hesla sa Frank Tipler z Viedne vytratil ako fotón, skôr, ako sa dal konfrontovať obsah knihy s autorovým dovysvetlením. I keď sa neskôr našlo vo vedeckej komunite niekoľko zástancov jeho teórie, kritika ju zmietla zo stola ako "veľdielo pseudovedy", a to bez bočných sekularizačných úmyslov.

         Veľmi kondenzovane možno Tiplerovu ideu vyjadriť ako schopnosť počítačov budúcich generácií simulovať všetky kombinatoricky možné mozgové (kvantové) stavy, teda bude možná rekonštrukcia každého inteligentného života, ktorý kedy žil. Dosiahnutie stavu simulovaného vedomia nazval Omega bodom, ktorý, ako ináč, by bol roboticky večný. Analyzovať túto teóriu, v ktorej to aspoň podľa dnešného stavu poznania vŕzga na mnohých koncoch, by zabralo niekoľko strán a tak čitateľa odkážem na celú plejádu literatúry spomenutej tu.

         Nech si hovorí každý čo chce, absolútnym cieľom vedy určite nie je predĺženie biologického života, ale vytvorenie stavu nesmrteľnosti vedomia jednotlivca mimo jeho pôvodnej telesnej schránky.

       Tiplerova teória je len jedna z mnohých teórii tzv. mind uploading (prenesenie mysle, vedomia), svätého grálu ľudstva. Snaha o regeneráciu, prenesenie, skopírovanie, alebo emulovanie vedomia človeka na médiu či fluidu, ktoré nepodlieha biologickému starnutiu plne korešponduje s pudom sebazáchovy. Negácia túžby po večnej existencii je samovražedný sklon, ktorý sa lieči na psychiatrii. Je to ale trošku začarovaný kruh, lebo pochopenie vedomia sa v istom zmysle rovná pochopeniu podstaty sveta, a ak by tento stav nastal, v tom okamihu by niektorí vedci od kosti mohli stratiť záujem v ďalšiu existenciu. Stav nesmrteľnosti by samozrejme so sebou priniesol aj celú plejádu etických, ekonomických, právnych a iných otázok, no nie je isté, či má zmysel o nich vôbec diskutovať.

        Iný, a od Tipplera podstatne slávnejší, relativistický fyzik Roger Penrose vyslovil v knihe Shadows of the Mind hypotézu o principiálnej nemožnosti dosiahnutia mind uploading cez výpočtovú techniku. Vysvetľuje, že ľudský mozog  pracuje na iných, ako čisto matematických princípoch, preto dosiahnutie simulovaného vedomia nie je možné na báze počítačov, ktoré, ako je dobre známe, sú matematické stroje. Vedomie je podľa neho výsledkom kvantovo-mechanických efektov na jemných štruktúrach neurónov. Navyše prízvukuje neúplnosť matematiky, vyplývajúcu zo známeho Gödelovho teorému, ktorá principiálne nie je schopná "uniesť" vedomie. Ďalej celkom logicky odôvodňuje, že počítačová simulácia fyzikálneho procesu je úplne niečo iné, ako proces sám.

       V tomto zmysle ďalej poukazuje, že externá manifestácia vedomia môže byť pokojne imitovaná systémom pod kontrolou počítačov, napríklad odpovedaním na otázky, ako je tomu v prípade slávneho Turningovho testu. No v žiadnom prípade podobný prejav inteligentnej mašiny neimplikuje existenciu emergentného vedomia. Táto myšlienka je kľúčová pre pochopenie diametrálneho rozdielu dvoch odlišných, i keď súvisiacich pojmov, ktorými sú umelá inteligencia (artificial intelligence, AI) a mind uploading. Mnohí to neradi počujú, no súčasná AI je len štandardná IT, zatiaľ nič viac. Napríklad neurónové siete, tak chytľavo znejúca a populárna matematická metóda, zavádzajúco evokuje mozgovú analógiu, čo je mimoriadne vítané v marketingovej komunikácii. Priznám sa, aj my sa na tejto vlne trošku vezieme, i keď na rozdiel od ľahkovážnej konkurencie neurónové siete v žiadnom prípade nespájame s umelou inteligenciou. 

        Po vzhliadnutí značne komplikovaného rozoberania pojmu vedomie na Wikipédii sa možno plne stotožniť aj s iným Penrosovým jednoduchým fenomenologickým vymedzením. Pre neho je vedomie samozrejmou vecou, okrem uvedomovania si samého seba je to prejav slobodnej vôle, šťastia, bolesti, lásky, estetického cítenia, chápania. Žiadna prepotentná definícia sa v jeho knihe nenachádza.

        Penrose si ale šikovne necháva pootvorené dvierka a ironicky pripomína výrok Johna Searleho: "Samozrejme, že mozog je digitálny počítač. Pretože všetko je digitálny počítač, mozgy sú nimi tiež". Nezavrhuje ani alternatívu Boha, ktorého nazýva "best programer in the business" (najlepši programátor v biznise).  Ak aj prenesenie vedomia nie je možné na báze digitálnych strojov, iný spôsob ale nie je vylúčený. Celkove však diskusiu o mind uploading považuje Penrose za "extrémne predčasnú".

         To si ale nemyslia na tejto planéte všetci. Istý Marcos Guillen, známy môjho známeho, pred niekoľkými rokmi predal svoju firmu, tretieho najväčšieho poskytovateľa internetu v Španielsku, a utŕžené milióny teraz úspešne spaľuje vo výskumných firmách simulujúcich mozgovú činnosť. Jeho vášnivou snahou je skopírovať mozog do akýchsi databázových systémov, ktorých vnútorná štruktúra má byť odvodená od tej mozgovej. Už len moja púha zmienka o principiálnej nemožnosti takéhoto úkonu v jeho prítomnosti, vyvolala silne emocionálnu diskusiu, podobnú stretu pravo-ľavých frakcií v nejakom južanskom parlamente. Priznám sa, z mojej strany to bol len konkurenčný odpútavací manéver, pretože držiac sa Nietzscheho hesla "A man without a plan is not a man" (človek bez plánu nie je človek - alebo alternatívne preložené - muž bez plánu nie je muž), tak i ja idealisticky pracujem na tej svojej teórii záchrany vedomia pomocou komplexných systémov.

        Zdá sa ale, že podobní súdobí rojkovia sotva prinesú súčasnej generácii vzkriesenie a tak snáď pomôže aspoň zanechať po sebe čo najviac inteligentných stôp, aby naši potomkovia mali z čoho rekonštruovať naše vedomie. V tomto smere mi je úprimne ľúto tých rodákov, ktorí len značkujú prízemného odborníka na trest smrti.