Slovenčina je najťažší jazyk na svete !

         K napísaniu tohto blogu ma vyprovokoval článok Slavomíra Ondrejoviča, riaditeľa Jazykovedného ústavu Ľ. Štúra SAV, v ktorom vyvracia trošku odľahčeným, ale stále odborným štýlom tvrdenie kolportované internetom, že slovenčina je najťažší jazyk na svete. Pán riaditeľ Jazykovedného ústavu tvrdí, že slovenčina nemôže byť najťažším jazykom, pretože nemá najväčší počet nepravidelných slovies, skloňovanie podstatných a prídavných mien majú aj iné jazyky, aj rody poznáme z viacerých iných európskych jazykov, dvojhlásky má napr. taliančina a rumunčina, a vraj je pomerne jednoduchý aj náš fonologický systém. Pánovi riaditeľovi treba ale pripomenúť, že zložitosť akéhokoľvek systému sa zásadne neposudzuje zložitosťou jednotlivých stavebných častí, lež emergentným (spontánne sa objavujúcim) prejavom systému. Pretože ten je mimoriadne ťažko merateľný, veda si pomáha kvantifikáciou dielčích prejavov zložitosti systému.

        Zjednodušene povedané nie zložitosť súčiastok, ale zložitosť výstupu je určujúca. Jednotlivé časti zložitosti prejavu systému sú už viac alebo menej objektívne kvantifikovateľné (napr. v ekonómii HDP, nezamestnanosť, rôzne indexy...).

       Aj keď slovenčina a hlavne gramatika nepatrí k mojim silným stránkam, dovolím si s pomocou mne blízkej teórie komplexných systémov vyjadriť názor, že slovenčina je určite jeden z najťažších jazykov na svete.

       Intelektuál, radový občan, ale aj bezdomovec v USA, Rusku, Nemecku, Chorvátsku, Česku a asi vo všetkých krajinách mínus jedna, keď je opýtaný, vie pre rozhlas alebo televíziu zo seba vydať tri zmysluplné a zrozumiteľné vety. Počúvať našich spoluobčanov v elektronických médiách je častejšie utrpením ako pohladením. A to sa netýka len ľudí z ulice. Ako je slovenčina ukrutne ťažký jazyk nás dennodenne presviedčajú nielen moderátori, generálni riaditelia, predsedovia politických strán, policajné hovorkyne, ale predovšetkým naša hlava štátu.

      Vychádzajúc z dosiaľ geneticky nevyvrátenej premisy o inteligenčnej rovnosti etnických skupín, národov a rás, náš väčšinovo katastrofálny jazykový prejav môže ísť len na vrub zložitosti slovenčiny. Inak by to mohol byť len faktor inteligencie. Alebo je to mimoriadne nepriaznivý pomer inteligencie a zložitosti jazyka? Z úcty k hlave štátu vyplýva, že chyba môže byť jedine v jazyku. Ak je pán riaditeľ Jazykovedného ústavu presvedčený o svojej pravde aj v tomto konkrétnom prípade, je jeho profesionálnou povinnosťou na to verejnosť upozorniť.

      Spoločnosť a slovenčina to potrebujú oveľa viac ako hodnotenie internetových nezmyslov typu "10 najťažších jazykov na svete". Už včera bolo neskoro.