S Bohom, či bez Boha....

Pre mňa je Cesta celého Stvorenia jedným dobrodružným putovaním za Sebauvedomením. V historickom procese našej kozmickej púte si ako ľudské bytosti stále viacej spomíname na to, kým v skutočnosti sme.

Toto „rozpomínanie“ má svoj chronologický vývoj: v procese histórie sa stávame nielen stále „rozhľadenejšími“, ale – a to najmä – v e d o m í si tejto našej rozhľadenosti. Naša vzdelanosť sa stáva skutočnou múdrosťou, až keď sa stane v e d o m o u: ak ste vzdelaní, neznamená to automaticky, že ste múdri... Ak ste múdri môžete vyvinúť atómové a iné mocné zbrane - vaša nevedomosť však robí z tejto múdrosti šialenstvo. Až keď si začnete u v e d o m o v a ť, kto je ten, čo to všetko objavil a aká je súvislosť objaviteľa s objaveným, prichádzate ku svojej múdrosti: a práve tá múdrosť spočíva v rozpoznaní toho, kým v skutočnosti sme.

Rozdiel medzi vzdelancom a mudrcom je ten, že vzdelanec sa domnieva, že zákony stvorenia, ktoré objavuje existujú „externe“ - teda on je od nich oddelený a nepôsobia v ňom rovnako, ako v celom vesmíre. Svet abstrakcie a mysle mu pripadá ako skutočnosť, zatiaľ čo živá skutočnosť je pre neho neviditeľná... Podobne, ako domorodí Indiáni nevideli Kolumbove lode, lebo na taký obraz neboli „zvyknutí“ - rovnako aj vzdelanec, ktorý ešte nie je mudrcom vníma len to, čo je jeho myseľ schopná pripustiť: a teda chladný svet neživých zákonov, vesmírny stroj bez života.

Mužský svet priviedol tento spôsob uvažovania o skutočnosti do dokonalosti – to je civilizácia, ktorú práve žijeme. Civilizácia, ktorá stavia na premise „neživého vesmíru“. Tento „model sveta“ upiera život takzvaným „neživým telesám“ - medzi ne ráta aj túto Planétu, rovnako ako iné planéty Slnečnej sústavy, samotné Slnko, ale aj galaxie a všetky ostatné svety... Vedec pátra po „živote“ vo vesmíre – hľadá však len v pásmach vesmíra, ktorým je „živosť“ ochotný priznať: a to, čo je ochotný „priznať“ dedukuje len na základe svojej vlastnej skúsenosti tu na planéte Zem – tu na planéte Zem nepripúšťa „živosť“ samotnej zeme, živosť skalám, živlom a podobne – za „živé“ stanovil ľudské bytosti a ešte ako tak - zvieratá a rastliny... A zo „živých bytostí“ vyčlenil jedine človeka, ako bytosť obdarenú samostatntým vnímaním a sebareflexiou – teda v n í m a n í m... Vnímať – schopnosť vedomia uvedomovať si svoje vlastné bytie – pričlenil človek iba samému sebe: lepšie povedané forme seba samého, akou sa prejavuje na planéte Zem.

Ak teda pátra svojimi technológiami /ktoré zasa vyvinul len „na svoj obraz“ a podľa svojej „skúsenosti“/ po živote ešte aj „kdesi inde“, zameriava sa iba na svety, ktoré si vybavuje na základe svojej doterajšej skúsenosti – teda toho, čo vytvoril sám v minulosti, vtedy keď ešte o žiadnom živote "kdesi inde" nechyroval. Pátra po obraze seba samého vo vesmíre! Nie je to vrchol ľudskej arogancie?

Nie je vrcholom našej ľudskej arogancie, keď sme presvedčení, že sme to len my, ľudské bytosti, rodiace sa na tejto planéte, ktoré sme v y v o l e n é niesť štafetu života a vedomia o tomto živote? Sme to iba my, ľudia, ktorí žijeme – azda žijú ešte naše zvieratá a ktovie, možno aj rastliny – ostatný svet je n e ž i v ý a samozrejme n e v e d o m ý – všetky tie miliardy miliárd svetelených rokov nad našimi hlavami sú neživé a nevedomé...

Alebo – ak sú živé a vedomé, budú celkom iste také, akí sme my... Vytvorili sme si obraz seba samých, ktorý hľadáme a nikdy ho nenájdeme: vyčlenili sme sa z ostatného „zbytku“ vesmíru a teraz plačeme, že sme tu azda sami...

Azda by sme sa v tej samote aj celkom zabudli, keby to nebol práve onen prudký a „kvantový“ posun v oblasti ľudského poznávania, vedy aj techniky, ktorý sám zo svojho streda začal proces rúcania všetkých starých presvedčení o tom, ako naša „neživá“ realita funguje... Je to práve kvantová fyzika, ktorá hovorí o „čudnej povahe“ našej takzvanej reality – výskumy najmenších častíc toho, čomu hovoríme hmota rúcajú všetky naše istoty o „stabilite“ nášho sveta a vo vedeckých kruhoch sa začína hovoriť o „tajomstve“.... O veľkom tajomstve stvorenia...

Sú to práve vrcholové špičky súčasnej vedy a poznania /vzdelanci/, ktorí postupne prekonávajú bariéru medzi vzdelancom a mudrcom... Sú to práve tí vedci, ktorí prakticky experimentujú s najmenšími časticami hmoty a sú to práve tí, ktorí experimentujú s tajomstvami vesmíru ako celku, ktorí prichádzajú na to, že nie všetko je tak, ako sme si doposiaľ mysleli... Stále dokonalejšie technológie sú výsledkom takéhoto poznania – úroveň fungovania hoc len počítača na vašom stole sa stále zvyšuje – a to na základe prieniku ľudského poznania do stále „jemnejších“ sfér a dimenzií... Ak by sme si naozaj u v e d o m i l i, čo každodenne používame, ak by sme skutočne p o c h o p i l i prenos dajmetomu internetových dát priestorom a časom a zároveň aj p o c h o p i l i, priestor, v ktorom sa tento „zázrak“ uskutočňuje, teda aká je skutočná povaha tohto neviditeľného priestoru, stali by sa z nás razom mudrci...

Dnes bežne využívame modulované vlny časopriestoru na prenos dát na diaľku – náš mobil, náš počítač by boli pre našich dedov zázrakom – a predsa sú veľmi nemotorné a neohrabané proti tomu, čo budú používať naše deti a naši vnuci... A vývoj ide stále viacej k „ultrahmotnosti“- do oblastí manipulácie s najmenšími časťami časopriestoru – hovorí sa o úspešných pokusoch s teleportáciou o cestovaní v čase a podobne... Myslíte si, že sú to len fantazmagórie a science-fiction?

Ja si to nemyslím – som presvedčený, že tento môj notebook bude za pár rokov starý a pomalý tragač oproti tomu, čo budem mať na stole potom...

Teším sa na iný spôsob cestovania ako ten dnešný, veľmi smiešny a nemotorný prostredníctvom strojov, ktoré držia vo vzduchu len na základe vztlaku vzduchu, ktorý je závislý na istej rýchlosti pohybu toho samého stroja a je s ním amen, ak nejakým spôsobom čo i len na chvíľu spomalí, či zastane... Nie, vážení, ja sa chcem voziť na takom stroji, čo môže vo vzduchu stáť koľko sa mu zachce a ktorý nepadne ako kopa šrotu len čo mu dôjde energia, vysávaná z hlbín zeme, ako krv z jej tela...

Nechcem, aby moje deti a ich deti boli spoločenstvom upírov, ktorí cucajú ropu - krv Planéty len aby sa mohli odviesť vo svojej plechovej káre do supermarketu... Chcem byť ďalej – a byť ďalej znamená „ultrahmotnosť“- teda svet ktorý tu je, ktorý objavujeme, no ešte stále si jeho existenciu nechceme pripustiť – lepšie povedané: existenciu tohto sveta považujeme za čosi oddelené od nás, za čosi „abstraktné“, čosi čo môžeme síce pozorovať, ale čím nie sme...

My ale tým svetom sme – vážení!

Sme tvorení tými istými žiareniami: všetka naša chémia, biológia a fyzika je len vonkajším prejavom týchto žiarení, tohto svetla, ktorým vo svojej podstate sme...

Niet ničoho, čo by v sebe toto ž i v é svetlo neobsahovalo – a tak je živé všetko, nielen my, smiešni ľudkovia na tejto zemičke, stratenej kdesi v jednom z ramien jednej z tých miliárd galaxií...

Dnes nie je podstatná otázka, či Boh je, alebo či nie je... Všetky dišputy o existencii či neexistencii Boha sú iba hrou našej mysle, svojim spôsobom kratochvíľou, ktorá má však častokrát neblahé účinky... To preto, lebo tú hru považujeme za skutočnosť – stotožňujeme sa buď s jednou alebo s druhou stranou, sú z nás skalní ateisti, alebo skalní teisti, ale aj keď sa medzi sebou vyzabíjame, podstate vesmíru, ktorý nás obklopuje to neovplyvní ani za mak. Vesmír spoľahlivo funguje aj bez našich predstáv a myšlienkových konštrukcií v našich hlavách: vytvorili sme si predstavy o Bohu v našich hlavách, rovnako ako sme si vytvorili predstavy o tom, že Boh nie je...

Milujeme naše vlastné predstavy – ale to je všetko... Milujeme obrazy v svojich hlavách, dali by sme za ne všetko, hoc aj svoj život... Ale to, že ich milujeme nič nezmení na skutočnosti, že sú iba tým, čím sú: halucináciou mysle.

Všetko, čo robí naša veda, filozofia, náboženské hnutia, psychológia, kultúra je – že spoločne vytvára MODEL. Vytvárame MODEL VESMÍRU, model funkčného vesmíru, model makrokozmu a mikrokozmu, ale je to stále iba m o d e l... Pred päťsto rokmi to bol azda model plochého vesmíru, potom to bol model vesmíru so Slnkom v jeho strede... Terajší model vesmíru je ďalej – je kompletnejší a dokonalejší – ale stále je to MODEL, nie skutočný vesmír. Skutočným, živým vesmírom je to, v čom žijeme – skutočný vesmír máme denno denne nielen nad hlavou, ale ho aj dýchame, prijímame ako potravu... Sme DETI VESMÍRU, bez toho, či si to uvedomujeme, alebo nie... Nočná obloha, hviezdy, súhvezdia a galaxie: to všetko je s k u t o č n ý vesmír, v ktorom trávime svoj život – nie sme kdesi „mimo vesmír“...

Aj keď sa zatvoríme vo svojom dome – stále nie sme mimo vesmír, sme v ňom!

Z tohto vesmíru nemôžeme uniknúť – a predsa dennodenné na takú jednoduchú skutočnosť z a b ú d a m e: vyčleňujeme sa z vesmíru... Ale to vyčleňovanie je ilúziou v našich hlavách – rovnako, ako je ilúziou vzdelanosť, ktorá nám nahovára, že existujeme akosi „osve“... Že zákony, ktoré skúmame neplatia rovnako pre nás, ako aj pre všetko v čom žijeme – a že sme so všetkým v čom žijeme p r e p o j e n í...

Raz možno pripustíme, /v záujme toho, aby sme napríklad mohli lietať na iných strojoch, ako sú tie dnešné ťažkotonážne, hlučné a nebezpečné „cigary s krídlami“/ že MODEL, ktorý máme v našich mysliach môže celkom dobre slúžiť ako „riadiaci pult“ ktorým vytvárame našu vlastnú realitu. Že stačí, ak sa naučíme ovládať to, čomu hovoríme naša myseľ... Požijeme m o d e l vesmíru v našom vnútri na to, aby sme mali na vesmír vplyv... A dobrodružné výpravy uskutočníme presne týmto spôsobom: virtuálny svet našej mysle sa stane našim dopravným prostriedkom ku hviezdam...

Nemyslím tým, že sa nepohneme z miesta, práve naopak – dokážeme sa materializovať vo svetoch, na ktoré sa zameriame – a tým, ako ich objavíme, ako do nich vstúpime, spoznáme, že toto poznávanie je bezhraničné, spoznáme, že tajomstvá nášho vesmíru ešte len začínajú – na nudu v každom prípade môžeme zabudnúť...

Ak chce ktosi stále filozofovať o existencii alebo neexistencii Boha, priznám sa, že ma to nudí... Ja osobne sa už nechcem nechať ukracovať o Tajomstvo, ktoré robí tento svet nikdy nekončiacim dobrodružstvom a tak som sa rozhodol... Mal som vlastne na výber: viera/neviera na jednej strane a na druhej Tajomstvo... Volil som Tajomstvo – a to preto, že už mám dosť hraníc, nech by boli hoc len v mojej mysli... Na jednej strane by mi viera a presvedčenie /s Bohom či bez boha/ dávali pocit bezpečia... Na druhej strane by ma „zaškatuľkovali“ a pripravili o moju slobodu, plnú nebezpečenstiev a nástrah Tajomna... Ako hovorím - nemám rád nudu a preto som svet teistov i svet ateistov opustil...

Lepšie povedané, nemám už halucináciu o svete oddelenom odo mňa samotného, ba ani o takom Bohu/nebohu veru nie...

Ak by som toho, ktorému sme si zvykli hovoriť Boh zapieral – nelíšil by som sa ničím od tých, ktorí si ten obraz vytvorili: svojim popieraním by som len posiľoval „živosť“ tej halucinácie. Ateisti aj teisti, všetci svorne predstave Boha, ako obrazu len pomáhajú - jeden ten obraz modeluje spredu, ten druhý zozadu... Svojho takzvaného Boha si len usilovne modelujeme: spredu aj zozadu, zhora aj zdola – jeho odmietaním ho modelujeme rovnako, ako jeho prijímaním, vierou rovnako ako ateizmom. Vierou i ateizmom dávame všetci svorne MOC OBRAZU a nie SKUTOČNOSTI.

Je jedno, či ide o pozitívny obraz, alebo negatívny... Všetci vytvárame obraz, predstavu, ktorej sa potom klaniame – to znamená že ju uctievame a pripisujeme jej dôležitosť, ktorú sama o sebe nemá...

Ak by sme chceli naozaj p o c h o p i ť , či Boh je, alebo nie je /nie uveriť či neuveriť, ale pochopiť, zažiť, skúsiť.../ museli by sme najskôr obrátiť svoj pohľad na skutočnosť a nie na vlastnú myseľ. Museli by sme sa stíšiť a otvoriť – museli by sme vystúpiť zo sveta našich názorov, predstáv a presvedčení – museli by sme zo sveta v našej mysli vstúpiť do sveta „za myselním“ - do sveta v ktorom sa myslenie rodí. Do sveta nezrodenej mysle – to toho nepredstaviteľne rozsiahleho kvantového poľa ešte nezrodenej skutočnosti v ktorej sa vynárajú častice a vlny: raz častica, raz vlna... Pozeráte? Vidíte časticu... Otočíte sa a je tam vlna... Alebo je tam len to kvantové pole? Prázdnota?

Akonáhle chcete Boha, máte tam Boha... Akonáhle Boha nechcete – nemáte ho tam... Boh vzniká a stráca sa podľa toho, ako na neho pozeráte...

Je Boh? Nie je Boh?

Môžete tak robiť do nekonečna – budete tu mať Boha, alebo môžete byť aj bez Boha... Zistíte, že „pole“ reaguje na vaše predstavy a vašu pozornosť /vôľu/ – zistíte že z vašich predstáv utvárate tento svet – z vašich predstáv, vízií vzniká to, čomu hovoríme realita – všetka hmota vzniká z našich vlastných predstáv, z nášho zamerania, z nášho uhla pohľadu, z našej v ô l e! Snívame sen, ktorý sami utvárame našim zámerom. Snívame sen o svete s Bohom, alebo snívame sen o svete bez Boha... A pri tom nám všetkým uniká skutočnosť, že aj my sami – ako ostatne všetko ostatné – je tu /existuje/ z tých istých dôvodov, ako všetko ostané: že to „ktosi“ chce...

Ktosi má tú vôľu, aby sme sa vynorili z kvantového poľa...

Kto to je?

Teraz, keď už o tomto modeli vieme, keď vieme, ako z „ničoho“ vzniká častica, či vlnenie, teraz už nemôžeme odtajiť, že aj my sme tvorení na základne rovnakých princípov – aj my sme tu preto, lebo sme sem prišli z „ničoho“ - z kvantového poľa a že nás „ktosi“, alebo „čosi“ z a m e r i a v a l o... To, čomu hovoríme naša existencia a čo si tak nesmierne ceníme ako náš vlastný osud, náš príbeh, je v skutočnosti výsledkom vôle – zamerania...

NÁŠ ŽIVOT JE NAŠA VOĽA PO ŽIVOTE!

Prišli sme sem ako záblesk v Ničote – tým zábleskom je vlna nášho životného príbehu... Vlna vznikla, narastá a zanikne. Zrodenie a smrť. A medzitým pocit a skúsenosť že „sme“. Vedomie toho, že „sme“...

Mám zato, že toto VEDOMIE, ŽE SME, je našou pravou skutočnosťou – je tvorcom toho, kým sme... VEDOMIE „JA SOM“ je našim „bohom“ - nie teda samotná „častica“ ale POZOROVATEĽ.

Sme Pozorovateľmi Kvantového Poľa, v ktorom vytvárame svoje vlastné drámy, veselohry, všetky však s jedným koncom a tým je naša smrť, naše ponorenie sa „naspäť“...

Medzi svojim zrodením a zánikom, ako aj zrodením a zánikom na opačnej strane kvantového poľa máme však veľkú šancu - vlna a častica počas tej krátkej doby svojej existencie má p o t e n c i á l u v e d o m i ť s i , že „je“. Ak tento potenciál aj využije, splnila svoj účel – Vesmír si „zasa raz“ uvedomil, že JE...

A tak sa, ako jedna z častíc kvantového poľa, môžeme na konci opäť pokojne premeniť na vlnu – a nakoniec sa rozplynúť v oceáne vedomia, v kvantovom poli všetkých neprejavených možností – prispeli sme svojou troškou do mlyna, pochopili sme kto sme a azda sa nám prestane už chcieť unúvať sa vracať sa na túto stranu vždy znova a znova, hľadať Boha, popierať ho a znova hľadať... Namiesto Boha sme totiž našli Seba – a nič viac ako od ľudských bytostí od nás nikto, ani Boh nežiada, ani žiadať nemôže...