Rovnica všetkého a tá moja.....

Sledujúc líniu lineárneho času smerom od nás „hore“ sa dostávame do Bodu „na vrchole“ - tam je onen „kód“, stratená rovnica, teória Všetkého... Najmenší bod je ako mikročip – je symbol, semeno sveta ktorého sa Všetko rozvíja a rastie. Matematicky tento princíp vyjadruje relácia čísel, ktoré tvoria to, čomu hovoríme rovnica. Táto rovnica existuje sama o sebe, ale obsahuje ju aj tá najmenšia časť hmoty – rovnako ju obsahuje celý vesmír. Je to v z o r e c h m o t y.. „Vzorec hmoty“ však korešponduje zo Vzorom, podľa ktorého fungujú aj „nadradené princípy“, teda nie iba svet, ktorý môžeme „ohmatať“ v našej 3D... Svet Princípov formuluje vzorec a my ho „zospodu“ dokážeme popísať ako najmenšiu časť Veľkého Príbehu... Popísať ho dokážeme graficky, ako fraktál, či mandalu. Dokážeme ho rozoznať ako Zvuk na Počiatku. Dokážeme ho vyjadriť ako pohyb, ale azda aj ako vôňu... Všeky tieto „popisy“ však vyjadrujú jedno: Najmenší Model, podľa ktorého je utvorený nám známy viditeľný i neviditeľný a nám neznámy svet.

Einstein „dovidel“ veľmi ďaleko – dovidel na zakrivenie toho, čomu hovoríme časopriestor a čo je v podstate naša večne plynúca a meniaca sa realita – naša každodenná skutočnosť, plynúca ako história od jej začiatku po teraz a smeruje do budúcnosti...

Aj cesta poznania lineárneho času je cestou k Poznaniu, rovnakej kvality ako cesta meditačného „odpojenia sa“ od linearity... Kedysi dávno/ z hľadiska pohybu vesmírnych telies len v nedávnom čase/ nebolo možné „dokončiť“ príbeh lineárneho času a „vystúpiť z neho von“ vzhľadom na „veľkú vzdialenosť“ od Konca Príbehu – teda k istej zlomovej udalosti vo Vesmíre, ktorá pôsobí ako „skok“- je čímsi ako žolík v kartách, niečim nezvyčajným, akoby poruchou v systéme... Zakrivený čas vytvára „križovatky“ časov, kedy sa k sebe veľmi priblížia časové a priestorové línie ostatných častí vesmíru... V blízkosti takéhoto Bodu sa uzatvárajú milióny osobných i spoločenských príbehov – a preto je dnes miliónkrát väčšia šanca uskutočniť m a s o v o a so samotnou pomocou Vesmíru akt sebapoznania /vystúpenia zo svojho príbehu/ podobne ako to uskutočňovali /často po celoživotnom cvičení a odriekaní/ muži a ženy poznania a vôle... Toto je cesta poznania hraníc mysle: je to alternatívna cesta „vystúpeniu z mysle“ ktorú reprezentujú hlavne východné systémy.

Dnes nás samotná blízkosť Bodu „núti“ uzavrieť našu minulosť a s ňou všetky vzťahy minulosti – je to akoby naša domnelá a umelá osobnosť umierala a môže to spôsobovať istý druh fyzického a psychického utrpenia...

Sme nepochybne v období nezvyčajných zmien – ja sám mám v čerstvej pamäti, ako vyzerali letá, ako vyzerali jesene, ako vyzerali zimy a jari pred pár desaťročiami. Mám v dobrej pamäti, ako vyzeral čas dňa a ako /oveľa pomalšie/ plynuli udalosti. Mám v dobrej pamäti ako vyzeralo počasie, aké boli dažde a búrky, aké boli v lete teploty...
Z hľadiska toho, aký bol svet pred pár rokmi je ten po roku dvetisíc čímsi p o z o r o v a t e ľ n e odlišným: akoby sme žili v celkom inej krajine a v inom zemepisnom pásme... Pozorujeme, ako sa správajú ľudia – ako narastá nervozita, napätie a strach - bez toho, aby som sám strach šíril, musím uznať, že to čo vidím v správaní ľudí naberá na obrátkach a narastá to...

Čosi sa u d i a l o – a udialo sa to na celej Planéte...

Bez ohľadu na to, akú príčinu z m e n á m prisúdime, nemôžeme už popierať, že zmeny sa dejú... Žijeme uprostred zmien.

Sú to zmeny, aké som v živote nepoznal, aké nepoznali moji rodičia a starí rodičia...

„Tisícročné vody“, rekordné „tropické dni“, tornáda na európskom kontinente: deje sa s nami čosi nezvyčajné – prestávame všetkému rozumieť...

A v tejto pohnutej dobe sa naše kolektívne poznanie priblížilo Tajomstvu Tajomstiev: odspodu vidíme nahor a tam, ako koruna všetkého, tróni „teória všetkého“... Z tejto Koruny už nie je možné v príbehu pokračovať – aspoň nie v tom , ktorý sme tvorili doteraz...

Ak chce vedec typu Stephena Hawkinga poznať ako myslí Boh, musí sa najskôr Bohom stať – musí pozerať Očami Boha, teda „zhora nadol“ - alebo „zo stredu na okraj“... Naša veda – veda lineárneho času sleduje jej vlastný príbeh „z okraja do stredu“... Pohľad Boha je presne opačný: navyše nie je „jednobodový“ - pohľad Boha k nám „smeruje“ zo všetkých svetových strán – zhora i zdola, zľava i sprava, spredu i zozadu – a to všetko NARAZ! Boh vidí n a r a z celú našu Zem – vidí n a r a z jej deň i jej noc – pozerá sa na nás ZO VŠETKÝCH SVETOVÝCH STRÁN – pozná pohľad akejkoľvek perspektívy a je teda NADOSOBNÝ!

Ak by Hawking dospel k rozhodnutiu, že uskutoční Skok z vrcholu veže poznania, ktorú sám pomohol vystavať, pochopil by Pohľad Boha, teda pohľad „zo všetkých strán naraz“ - týmto aktom by uvidel Vežu poznania, ako opačnú pyramídu... Takéto rozhodnutie privádza pozorovateľa ku SKOKU Z VEŽE POZNANIA – je to veľký a svojim spôsobom nebezpečný akt, ktorý robí z pozorovateľa tvorcom.

Verím, že špičkoví vedci už sú hodne ďaleko... Niektorí z nich azda „skočili“. Mám podozrenie, že podzemný pokus v obrovských urýchľovačoch je práve o tomto: potrebujú časť skladačky – a uzavrieť tak znalosť Kódu – rovnice...

Bola by to chvíľa „konca histórie“- v tej chvíli História poznáva samú seba v jednom matematickom vzorci...

Žijeme v čase, kedy sa všetko toto deje a odohráva – blížime sa k „záveru“...

Tento „záver“ však nemusí byť koncom – nemá byť koncom... Je len jednou z OTÁČOK ČASOPRIESTORU – jedným veľmi dôležitým Bodom v Histórii...

Takéto Body tu už boli – práve dnes sa približujeme k ich identifikácii, pomenovaniu a zaradeniu do histórie...

Poznanie, ktoré k nám prichádza, zmení aj pohľad na dejiny ľudstva a Planéty...

Pochopíme, že vo Vesmíre „nie sme sami“- že Vesmír je „veľmi živá vec“ a že má mnoho dimenzií – nám viditeľných, nami rozpoznateľných, ale aj nám navždy ukrytých...
A pochopíme aj svoju osobnú „story“ - pochopíme svoj vlastný príbeh a jeho korene, ktoré siahajú hlboko do minulosti a spájajú nás s príbehmi našich predkov, nášho národného koreňa, nášho rodu v minulosti, Strateného Kráľovstva, alebo Zlatého Veku, ktorý sme mali spoločný so Zlatým Vekom ostatných národov sveta, ktoré tu vtedy boli...

Veru - žili sme veľmi vedomé veky!

Zmenený pohľad na „históriu času“ je to, čo zvykneme nazývať „novou paradigmou“ - bude mať pre každého z nás veľmi konkrétne a „hmatateľné“ účinky...
ROVNICU VŠETKÉHO „uvidíme“ - teda, ako zvykneme hovoriť „objavíme ju“ /namieste by bolo povedať „spomenieme si na ňu“, či „spomenieme si na seba“..../
keď prijmeme najprv „opačnú polaritu“ ako fakt a skutočnosť. Z ezoterického hľadiska to znamená prijať Tieň. Z hľadiska fyziky uznať „temnú hmotu“ ako fakt a realitu. Z hľadiska osobného vývoja to znamená prepojiť svoju ženskú a mužskú časť, /časť jin a jang, ak chcete/. Z náboženského hľadiska – uznať Ženskú časť Boha. Pre kresťanov, medzi ktorými som sa narodil a vyrástol to znamená uznať „Kristovu nevestu“ - teda jeho ženskú časť ako rovnocennú mužskej...

Pre fyziku to znamená „pochopenie gravitácie“ - ja ju nazývam ženskou, „atraktívnou silou“ - silou „čiernej diery“...

Z Pohľadu Boha /ktorý „vníma“ časopriestor opačne/ sú obe tieto sily v rovnováhe a vyvažujú sa: gravitácia i explózia: nasávanie Vesmíru do Jedného Bodu i jeho explózia z Jedného Bodu...

Z Pohľadu Boha /ktorý sa stane našim vlastným pohľadom/ uvidíme muža a ženu ako dve časti Jednej Bytosti...

Z Pohľadu Boha uvidíme časopriestor ako hru Dvoch Síl – ich nádherný tanec! Poznáme že sme tou Hrou, jej účastníkom a nielen to – že sme jedným z jej Tvorcov!
V rámci tejto Hry je možné všetko - vedec vstáva z invalidného vozíčka ako Lazar v biblickom príbehu...

Tvorca spočíva v Tichu – Ticho je potenciálom Všetkého a je v stave nezrodeného pokoja, pokiaľ to Ticho nenarušíme svojou vôľou a poznaním „ja som“...

Rodíme sa ako Synovia a Dcéry Ticha – prichádzame na tento svet s potenciálom všetkých možností, ale rozvíjať začneme iba tie, ktoré sú nám „rozvíjať umožnené“...
Výchovou a skúsenosťami v tomto neznámom a novom svete formujeme svoj osobný príbeh: spočiatku sme azda verili, že dosiahneme sebavyjadrenie, spojené s pocitmi šťastia: každé dieťa sníva o tom, že „až bude veľké“ bude sebou samým – napriek tomu, že samo nevie pojem „byť sám sebou“ definovať – je to jeho najväčší sen: rodičia ho však začnú ako prví poučovať o tom, že „takto to na svete nechodí“...

Rodičia sa museli časti svojej sebarealizácie vzdať – niekedy sa celkom museli vzdať predstáv o sebavyjadrení - a to vzdanie sa nebolo bez následkov – stali sa z nich skeptické, ustráchané a choré bytosti... Stali sa z nich ironické a sarkastické bytosti, prinajlepšom len náchylné k výsmechu a posmechu, a v najlepšom prípade – výsmechu zo seba samých. Lebo aký život viedli? Čo si predstavovali ako deti a čo „dosiahli“ ako dospelí?

A preto nás učia a vtĺkajú nám do hlavy, že sebarealizácia a sebavyjadrenie je nezmyslom: čoskoro v živote spoznáš ako „to kráčí“...

Môžem hovoriť, ako sa to stalo mne: u mňa sa procesom výchovy uhniezdilo presvedčenie, o ktorom som síce tušil, no nevedel som o jeho zhubnej sile až do nedávnych dní, keď som sedel raz večer na balkóne bytu, kde v hlavnom meste bývam – za riekou a tmavými porastami lužného lesa svietili aj vtedy jagavé svetlá rozľahlej rafinérie – ten futuristický obraz mi veľakrát „čosi“ pripomínal, vedel som už, že som to isté videl ako dieťa, videl som také mesto s takými svetlami a pohľadom, často som ho aj maľoval...

Len nedávno som však p o c h o p i l, že sa pozerám na obraz, ktorý som v i d e l v rannom detstve, keď som si predstavoval svoju budúcnosť – videl som svoj vlastný život v rozsvietenom meste, ktoré bolo väčšie a rušnejšie ako moje rodné mesto a cítil som svoj životný úspech...

Do toho obrazu mi odrazu zaznel tichý hlas môjho otca, ktorý mi ako malému chlapcovi hovoril: „musíš sa vprvomrade dobre učiť a potom sa uvidí... potom si vyberieš...“
Nevedel som, čo si mám vybrať – ja som mal vybrané: BUDEM SÁM SEBOU! Nevedel som ono „sám sebou“ definovať: bol som však skalopevne presvedčený, že viem o čo ide a dúfal som, že raz, keď budem mať tú moc rozhodovať sám o svojom živote budem „taký aký v skutočnosti som“... Ako malé dieťa som niesol ťažko, že stále nemôžem byť „sám sebou“ - že si ma predstavujú inak, že si ma pletú s kýmsi iným a často som bol presvedčený, že svojich rodičov nepoznávam, že to „nie sú moji rodičia“... Boli to chvíle strašného poznania – moji rodičia robili všetko pre šťastné detstvo mňa a môjho brata, ba robili ešte viac: oni sa už dávno v z d a l i romantickej a podľa nich nesplniteľnej túžby „byť sám sebou“...

Ako som rástol, otec ma „učil“, že sa musím prispôsobiť – nič nejde ľahko a človek musí robiť aj veci, ktoré sa mu vôbec nechcú robiť...

Spočiatku som to nechápal – otec ma však systematicky „učil“, že je lepšie zabudnúť dopredu na akékoľvek chúťky „byť samým sebou“ a „prejaviť seba samého“... Zistil som, že to, čo ja vnímam ako cieľ môjho dospievania, on považuje za zvláštny druh trúfalosti... Ako dieťa som bol totiž presvedčený, že keď úprimne a celkom otvorene p r e j a v í m, aký v skutočnosti som, budú ma mať ľudia radi...

Škola ma učila inak – musel som sa učiť zatajovať, kto v skutočnosti som. Musel som tajiť naše návštevy v kostole a svoju vieru v Ježiška... Otec nevedel nič o mojich erotických tajomstvách, ale zrejme to bolo v poriadku: ani on nežil tak, že prejavoval to, kým je...

„Ak sa neumúdriš, budeš posledný z posledných... Možno budeš rád, že budeš zametať ulice, prinajlepšom robiť pri miešačke...“

To mi hovoril po šesťdesiatom ôsmom, keď som mal pochopiť, že si nemám otvárať ústa a protestovať v mene „beatlesáckých“ a chuligánskych ideálov...

Ako teenager som sa vzbúril – svoju vzburu som však nenaplnil do dôsledkov – otec ma z moci svojej pozície vytiahol z najhoršieho, doštudoval som a dostal som lukratívne zamestnanie vo filme: to som už chápal, že „prejaviť seba, aký som“ je číry nezmysel – bol som v hlavnom meste prostred normalizácie a socializmu...

Nebudem sa teraz rozpisovať o svojej osobnej histórii /aj tak je tento príspevok už dosť dlhý/ – preskočím pár rokov a desaťročí a som v sídlisku s obrazom nočného veľkomesta, ktorý som vídal ako malý chlapec! Som v súčasnosti a mám čosi vyše päťdesiat: zažívam veľmi krušné dni, ktorých „príchuť“ už poznám: znamenajú hlboký zostup „dolu“... Je to akoby sa pod vami preborila podlaha – padáte a neviete kam... A zároveň s tým „posunom“ prežívate p o z n a n i e vecí, ktoré ležali ukryté kdesi hlboko vo vás – nikdy by ste /nebyť vonkajších a veľmi nepriaznivých okolností/ do týchto svetov n e v k r o č i l i! ODPOVEĎ – KĽÚČ K VÁŠMU OSOBNÉMU PRÍBEHU, váš osobný Kód, ktorý hovorí o tom, kým v skutočnosti ste - leží práve tu, v Tieni!

Pochopil som, že mám v sebe ukrytý p r o g r a m, ktorého pôvod siaha do ranného detstva – ba siaha k otcovmu príbehu: bol odchovaný masarykovsko-štefánikovskou tradíciou, uznával Francúzsko ako nášho najbližšieho spojenca – bol jedným so zakladateľov bezmotorového lietania, bojoval v Povstaní... V časoch najtvrdších represií ostal veriacim katolíkom: musel sa tisíckrát ohýbať a skláňať pred novou boľševickou vládou – musel robiť milióny kompromisov, aby svojej rodine zabezpečil bezpečný a bezstarostný život a nádherné detstvo – vďaka jeho prispôsobivému postoju nás zabezpečil a dostal nás do škôl...

Moje vzdelanie je vykúpené jeho programovým sebapopieraním – v e r i l, že iba tak je m o ž n é prežiť. Veril, že sa takto obetuje pre svoje deti a rodinu, ktorú nadovšetko miloval... Ako tínedžer som mu jeho „zradu“ vyhadzoval na oči – on mi na oplátku predpovedal „zlú budúcnosť“, ak si nedám pokoj... Predpovedal mi, že ak sa nevzdám svojich „filozofií“ skončím na ulici...

Podvedome sa celý život bojím chvíle, keď budem musieť v y s t ú p i ť a prejaviť seba, taký, aký som – bojím sa tej chvíle, lebo som si ju spojil s predstavou trestu za svoju opovážlivosť nežiť tak, ako žijú tí, čo si na seba už vôbec nepamätajú...

Pozerám na svetlá nášho veľkomesta – „tu som!“, odkazujem sám sebe v minulosti... Došiel som na „to miesto“. Neostáva mi nič, iba prejaviť sa: uvedomujem si, prečo som sa celý život tejto chvíle tak bál a uvedomujem si aj príčinu: mal som v sebe dobre ukrytý program, ktorý mi odovzdali rodičia – oni ten program zdedili po svojich predkoch. Je to program národa, do ktorého som sa narodil: program, ktorý ho zotročil a stále /inými formami/zotročuje...

Nosíme v sebe veľmi nebezpečné spojenie: sebaprejavenie rovnása trest. Na základe tohoto presvedčenia t v o r í m e svoju realitu...

V zdravom svete, v zdravej spoločnosti je sebaprejavenie synonymom slobody – je tým najcennejším čo môžeme spoločnosti zo seba dať – sebaprejavenie je naším talentom, je vyjadrením toho, čím máme svojej krajine i svetu – prispieť...

A tak opúšťam starý príbeh s jeho obmedzovaniami – prestávam v e r i ť programu paradigmy, ktorá privoláva tresty za našu „opovážlivosť“ n a s l e d o v a ť svoj vnútorný hlas.

Niet totiž slobody tam, kde nie je možnosť prejaviť sa takými, akými sme bez strachu z následného trestu – tisícročné dedičstvo je našou kliatbou: je našim strachom a pôvodcom našej úbohosti a modloslužobníctva...

Na konci príbehu poznávame KÓD – obsahuje v sebe aj príčinu našej momentálnej situácie: vytvorili sme si ju na základe celoživotného nutkania prejaviť seba, takým akým sme s následným očakávaním odplaty...

Hrbíme sa preto, lebo máme strach ukázať svoju pravú tvár svetu: nezdá sa nám azda dostatočne svätá... Tá moja rozhodne svätá nie je, ale čo už: sľúbil som si predsa prijať seba takého, aký v skutočnosti som... Nemusíme byť svätí, ani geniálni – nikto to od nás neočakáva – azda iba my sami, hnaní prehnanou náročnosťou na seba... Nemusíme sa snažiť byť silou mocou ako Boh – my sme sa Bohom predsa už narodili...

Od chvíle, ako „pochopíme našu kliatbu“ dostaneme do rúk prostriedky, ako ju zmeniť. Spočiatku jej len PRESTANEME VERIŤ! Na rozdiel od generácie otcov, žijeme v dobe, ktorá nás všetkých stavia pred jednoduchú otázku „buď – alebo“... Môžeme sa rozhodnúť tak, či onak: môžeme sa rozhodnúť pre sebaprejavenie, ale aj pre sebapopretie až do poslednej chvíle... Ja som popieral sám seba až doteraz – a nikam ma to neviedlo, práve naopak: všetky projekty, ktoré boli výsledkom čiastočného, či úplného sebapoprenia postupne zlyhali a padli, alebo som bol z nich viac menej so zištných dôvodov – vylúčený...

Nehnevám sa za to na nikoho, práve naopak – moji takzvaní „neprajníci“ ma vlastne „vykopali“ na moju vlastnú dráhu... Svojim „malým tyranom“ vďačím za to, že som nakoniec tým, ktorým som – sám by som sa na taký skok veru neodvážil – museli ma trochu sotiť z útesu...

Ja už nemám inú šancu – iba dokončiť prechod úzkym tunelom... Musím nabrať sily o ktorých som si už myslel, že ich nemám... Posunujem sa a p r e c h á d z a m: prevliekam sa tunelom všetkých svojich obmedzení... Stretávam tu svoje strachy: nestretávam ich ako abstraktné pojmy, či bubákov noci – stretávam ich v reálnom živote a v reálnych udalostiach mojich dní... Plazím sa za svetlom – ale bohužiaľ,/ ako som práve čítal v jednej nádhernej knižke Dana Millmana/ neviem, či tým svetlom nie je rútiaci sa rušeň... Azda prežijem – azda znova uvidím Svetlo – ten, čo prešiel tunelom už však nikdy nebude človek, ktorým som bol predtým, ako som do tohto úzkeho priestoru vošiel... Nemám na výber – iba pokračovať a ak mi to bude dovolené – písať o tom, čo som pri tom zažil. Ak chcete a máte záujem – môžete ma pozorovať . Toto sa odohráva reálne – sme na KONCI PRÍBEHU a ja len zapisujem svoju skúsenosť... Nehľadajte zbytočne pointu: moje moje zápisky z tejto cesty sú čímsi REALITY-SHOW na pokračovanie... A tým, ako sa učím zbaviť sa strachu zo sebaprejavenia, prezrádzam postupne Posolstvo, ktoré ku mne prišlo ako celkom špecifický fenomén: sám pre seba ho nazývam TAJNÝ KÓD KRÁĽA SVATOPLUKA...