"Obeť" Illuminátov, ich pokusov ohľadne vyvinutia super-rasy
a experimentov na základni Montauk podáva svoje svedectvo.
Inštruktor vytiahol na stôl druhý kufrík. Je veľmi podobný tomu predchádzajúcemu, iba o niečo menší. Vo vnútri sú v jednotlivých boxoch zotriedené náboje. Inštruktor vybral nejakých 5-6 nábojov a spolu so zbraňou sme sa vybrali k najbližšiemu terču. Zastali sme iba niekoľko metrov od papierového cieľa (na ktorom bola čierna silueta muža). Potom som dostal presné inštrukcie ohľadne streľby. Prikázal mi, že najprv musím nabiť zásobník, vložiť zásobník do zbrane, nabiť zbraň (dostať náboj do nábojovej komory), postaviť sa na čiaru na zemi, zamerať sa na cieľ, predstaviť si na terči červený krúžok (môj uprostred čela). Potom musím zodvihnúť ruku, ktorá musí byť nehybná a pevná ako oceľová tyč, odistiť poistku a strielať. Na cieľ musím vystrielať všetky náboje v zásobníku, ktorý vzápätí vyberiem a spolu so zbraňou ho položím na stôl. Vzápätí ustúpim o dva kroky. Hneď ako skončil s inštruktážou, mi nariadil, aby som hneď začal. A tak som postúpil dopredu, kde som si zobral zbraň, nabil ju, odistil a strieľal, pričom som vyprázdnil celý zásobník.
Boom! Boom! Boom! Boom! Boom!, ustúpiť, vybrať zásobník, položiť ho spolu so zbraňou na stôl a dva kroky dozadu. Všetko som to zvládol za menej ako 10 sekúnd. Spravil som to s takou istotou, akoby som to robil už tisíc krát predtým. Spolu s inštruktorom sme ešte doľadili nejaké drobnosti ako napr. jemne odistiť zbraň atď. Medzitým sa okolo terča na ktorý som strieľal začala nejaká diskusia. Podaktorí išli skontrolovať, ako som strieľal, ale výsledkom neboli príliš nadšení. Vypadalo to, že som síce terč zasiahol, ale iba raz. Nakoniec ku mne podišiel Adolph a spýtal sa, ako je to možné, že som terč zasiahol iba raz a zbytok nábojov som vystrielal nadarmo. Ja som mu odpovedal, že to nie je pravda a že som si istý tým, že som trafil všetky náboje do terča. On začal na mňa kričať, že ako je potom možné, že v terči je iba jedna diera. Z toho jasne vyplýva, že som trafil iba raz. V tom momente som v sebe pocítil hrdosť, aroganciu a pýchu. Bol to pocit, aký som ešte nemal. Stál som tam ako ten najväčší kohút na smetisku a nemohol som sa zdržať smiechu. Len som mu odpovedal, aby sa pozrel lepšie. Adolph si ma premerial a nechápal, či si z neho robím srandu, alebo to myslím vážne. Potom sa vrátil naspäť k terču, zase sa obrátil ku mne, zase na terč a začal ho ešte raz prehľadávať. Keď skončil, nahnevane na mňa zakričal: "Rhino, je tu iba jedna diera!" Ja som mu bez emócií odpovedal, že nech sa pozorne pozrie ešte raz. Celá skupinka na čele s Adolphom sa potom vybrala k pieskovým pytlom na konci haly. Tam prehľadávali jeden za druhým až nakoniec objavili v jednom dieru. Bola tam však iba jedna. Adolph zobral nožík a začal vyrezávať do vreca otvor. Neviem presne, čo nasledovalo, ale Adolph niečo vytiahol z toho vreca a potom sa okolo neho zhrčili všetci ostatní. Bolo počuť nejaký jasot a nadšenú diskusiu. O niečo neskôr sa Adolph odčlenil od skupinky a podišiel ku mne. V ruke niečo zvieral a spýtal sa ma: "Zasiahol si cieľ všetkými nábojmi cez jednu dieru?" Zase som v sebe pocítil tú pýchu a hrdosť, keď som mu odpovedal, že samozrejme, však to presne odo mňa chceli. V momente sa v hale zdvihla ďaľšia vlna nadšenia.
Ako som tam stál, na jednej strane som cítil hrdosť, no na strane druhej som bol veľmi zmätený. Stále som sa pýtal sám seba, ako môžu byť z toho takí nadšení. Však to bolo úplne jednoduché. Prirovnal by som to k nasledujúcej aktivite. Zoberiete vrchnák od pera a dáte ho naspäť päť krát za sebou. Nechápem, čo je na tom zložité - dokázalo by to aj malé dieťa.
Po celý zbytok noci som strieľal a skúšal rôzne vzdialenosti, strelecké pozície a uhly. Bol som taký rýchly, že som naraz strieľal na 5-6 terčov a potom som musel dosť dlho čakať, kým to všetko skontrolujú, vyhodnotia a vymenia terče. Cítil som sa ako v nebi. Mal som k dispozícii všetky tieto hračky a mohol som sa s nimi hrať a skúšať ich v rôznych situáciách.
Zbrane čínskych bojových umení, hviezdice, nunčaky, bojové palice, biče s oceľovými koncami atď. Moja matka ich nenávidela a tým myslím skutočne nenávidela všetky zbrane. Ako dieťa som nemohol mať žiadnu detskú hračku, čo sa trošku podobala na zbraň. Nemohol som mať striekaciu pištoľ, ani plastikovú pušku - proste nič takéto. Dokonca mi moja mama zakazovala čo i len imitovanie streľby, keď som sa hral na policajtov, na kovbojov, indiánov a pod. Keď prišla éra počítačov Atari, nemohol som mať žiadnu hru v ktorej sa strieľalo (takúto situáciu som riešil tým, že som sa tie hry hral u mojich kamarátov). Keď som bol na strednej škole, veľkým hitom sa stalo Nintendo. Veľmi som vtedy túžil po plastikovej svetelnej pištoli, s ktorou som mohol hrať také hry ako streľba na kačice, alebo nejaké policajtské hry. Keď sme išli niekedy do obchodu a ja som chcel nejakú strielačku, vždy mi povedala, že sú to jej peniaze a že mi proste takéto hry kupovať nebude. Keď chcem novú hru, tak si môžem vybrať buď tenis, alebo rybárčenie. Pritom mi vždy nezabudla pripomenúť, že kedysi som miloval rybolov. Nikdy som jej však jej averziu voči zbraniam nemal za zlé, pretože viem, že toho veľa zažila. Hlavne, keď sa starala o môjho otca po návrate z Vietnamu. Môj otec bol vtedy na tom dosť zle a okrem fyzických zranení si to odniesla aj psychika. Vždy som sa preto snažil mať pre ňu pochopenie i keď ako dieťa som inklinoval k zbraniam a k hre na policajtov a chcel som tiež nejaké zbrane vlastniť. Kvôli tomuto všetkému som sa teraz ako 19-ročný chalan cítil v strelnici ako v nebi. Mal som tu k dispozícií tie najmodernejšie zbrane, rôzne dýky a nože, škrtiace šnúry, okuliare na nočné videnie - proste všetky tie super vecičky o ktorých som vždy sníval. Okrem toho tu bol tím dospelých ľudí, ktorí sa mi o všetko to vybavenie starali, pripravovali terče, rôzne simulačné situácie, keď som bol hladný, doniesli mi sendvič, keď som bol smädný, doniesli mi niečo na pitie. Snažili sa mi proste splniť každé moje želanie a ja som sa cítil ako nejaká celebrita, alebo kráľ. V niektorých okamihoch sa mi však zdalo, že sa ma boja a majú predo mnou veľký rešpekt.
Vždy keď som dostrieľal, čo trvalo asi hodinu, išli skontrolovať, čo som trafil. Nikdy mi však nepovedali, ako som vlastne dopadol. Mohol som sa iba domnievať na základe ich úsmevov a eufórie a celkovej pozitívnej atmosféry, ktorá tam vládla. Z toho som usudzoval, že si vediem dobre. Keď sa však na to spätne pozerám - nemôžem si byť skutočne istý, či so vôbec niekedy zasiahol cieľ. Vždy som robil to, čo mi povedali - zdvihnúť ruku vystreliť, vybrať zásobník, ustúpiť dozadu a po mojej streľbe boli stále šťastnejší a šťastnejší až sa nakoniec tvárili ako prasiatka v žite.
Myslím si, že som bol medzi nimi dosť obľúbený. Vždy som mal totižto po ruke nejakú poznámku, ktorá ich dokázala rozosmiať. Keď som niečo povedal, všetci sa na mňa zamerali a počúvali. To sa mi veľmi páčilo. Napríklad som sa ich raz spýtal, či musíme naozaj minúť všetky náboje, pretože si myslím, že sú dosť drahé a nemali by sme tak míňať (to sa zo mňa ozvala moja stará mama Angrstromová). Ja som to myslel celkom vážne, ale všetci sa v momente začali hystericky smiať, pretože to pochopili ako super vtip.
Pán Zelený vtedy ku mne podišiel so slzou v oku, čo mu ešte ostala po tom hysterickom smiechu a povedal mi, že môžem strieľať, koľko chcem, že on by mi kúpil aj celý nákladiak nábojov, ak budem chcieť. Ja som sa ho spýtal, či si je istý, pretože spotreba nábojov môže drasticky narásť. Okamžite sa začali všetci smiať.
Po tomto mojom komentári sa pán Zelený obrátil k nejakému pánovi v dlhom plášti a povedal mu: "Ja to decko žeriem, mám ho naozaj rád. Páči sa mi ako uvažuje." Potom sa spolu s tým pánom a s Adolphom stiahli niekam do úzadia, kde spolu o niečom diskutovali. Po chvíľke si ma Adolph zavolal a oznámil mi, že môžem už ísť domov. Pochválil ma za môj perfektný výkon a povedal mi, že sú na mňa všetci pyšní. Pán Zelený podišiel ku mne potľapkal ma po ramenách: "Si fakt dobrý, super výkon". Vtedy to bolo vôbec prvý krát, čo sa ma pán Zelený dotkol. Pamätám si, ako mi vtedy po tele prebehli zimomriavky. Napriek tomu som mal dobrý pocit a z vešiaku som si zvesil svoj kabát. Nasledovali ma dvaja muži, čo ma vždy odvážajú domov. Potom si už iba spomínam, ako stojím pred mojím internátom, lúčim sa s tými dvoma a utekám do mojej izby, aby som sa poriadne vyspal.
Keby som mal charakterizovať vtedajšie životné obdobie, bola by to pýcha a hrdosť. Všetci boli zo mňa vtedy úplne nadšení. Nevedel som si to moc dobre vysvetliť, ale zrejme som strieľal tak ako nedokázal nikto z nich a po každom mojej cvičnej streľbe sa ich nadšenie stupňovalo. Pri mojich cvičeniach bol väčšinou prítomný aj pán Zelený a môj vzťah k nemu sa trocha zmenil. Dovtedy som ho bral ako niekoho v pozadí, kto rozhoduje, ale potom ako sa ma dotkol som ho bral akosi reálnejšie a hmotnejšie. Je to ťažké vysvetliť.
Postupne som prešiel výcvikom na všetky druhy strelných zbraní od pištolí, revolverov, samopaly, pušky atď. Naučili ma, ako mám každú zbraň zložiť, rozložiť, čistiť, nabiť a a ako mám s ňou strieľať resp. zabíjať. Dokázal som spoznať rozdiel pri streľbe z M-16 a z AK47 bez toho, aby som sa na zbraň, čo i len pozrel. Ako som si skúšal rôzne typy zbraní, chceli po mne, aby som si zapamätal tú najvhodnejšiu pre mňa - tú, ktorá mi najviac sadne.
Najdlhšiu halu na základni zmenili na ďalšiu strelnicu. Všetko vyprázdnili, na jeden koniec zavesili pieskové vrecia, všetky dvere do haly zablokovali. Odhadujem, že nová strelnica mohla byť dlhá takých 30 metrov. Umiestnili sme rôzne druhy terčov - od statických po pohyblivé, ktoré sa objavovali na jednej strane strelnice a mizli na druhej, inštalovali sem nejaké koľajničky, pomocou, ktorých mohli jednotlivé terče približovať a vzďaľovať. Úpravy boli naozaj rozsiahle. Počas tohto obdobia som bol zameraný iba na streľbu a všetky ďalšie experimenty a cvičenia nechali stranou.
Bol som schopný zasiahnuť hocijaký terč, na hocijakú vzdialenosť a hocijakou zbraňou, presne do stredu. Až na jednu výnimku, z nejakého dôvodu som mal problémy s poloautomatickými puškami. Myslím si, že to bol dôsledok toho, že tieto zbrane boli konštruované na rýchlosť a nie na presnosť. S takýmito zbraňami som proste netriafal môj štandard. Čiže namiesto jednej malej dierky cez ktorú prešli všetky ďalšie guľky, to bola o niečo väčšia diera, pretože som nebol schopný zamieriť tak, ako s ostatnými zbraňami. Za to som si vyslúžil tvrdú kritiku a nech som robil, čo som robil, nebol som schopný presnosť mojej streľby z týchto poloautomatických pušiek zlepšiť. Nakoniec sa teda rozhodli, nepoužívať tieto zbrane v mojom tréningu po nejaký čas.
Na blízke vzdialenosti (do 7 metrov) som bol neprekonateľný a nestalo sa, že by som minul. Čím sa však vzdialenosti zväčšovali (20-25 metrov), zväčšovala sa aj moja nepresnosť a tak namiesto jednej dierky veľkosti päť centovky, bola v terči diera vo veľkosti štvrť dolára. Po tom ako som dokončil streľbu sa všetci zbehli okolo terča a potom na mňa zakričali, aby som hneď pribehol. Keď som prišiel, ukázali mi dieru vo veľkosti štvrť dolára a pekne mi vynadali. Moje sebavedomie dostalo peknú ranu. Začali na mňa kričať: "Čo si myslíš, že je toto. Tomuto hovoríš streľba? Okamžite sa vráť naspäť a strieľaj znova. Teraz však chceme vidieť dieru vo veľkosti päť centu a nie štvrť dolára. Je ti to jasné?". A tak som moju streľbu niekoľkokrát zopakoval. Pamätám si, že som sa nepatrne zlepšil, ale o chvíľu som sa zase pohoršil a tak ma poslali domov, aby som si oddýchol. Vždy ma tlačili do maxima. I keď som bol schopný strieľať tak ako nikto, chceli vidieť moje možnosti a limity a tak som bol stále pod tlakom.
Všetko pokračovalo veľmi dobre. Moje schopnosti rástli a Adolph s pánom Zeleným boli mojimi pokrokmi veľmi spokojní. Až do chvíle, keď sme začali trénovať vonku. Na tvári som cítil studený vietor a zrazu, akoby som sa nejako prebudil - proste som začal všetko vnímať viac reálne. Už som necítil, že pištoľ je predlžením mojej ruky. Teraz bola studená a bola akási ťažšia. Ako sa vzdialenosti zväčšovali, bol som stále horší a horší a nakoniec som začal míňať a terč som vôbec netrafil. Tým mám na mysli to, že som netrafil presne ten červený krúžok uprostred čela, ale trafil som jeho okraj a niekedy som netrafil ani ten okraj, ale stále to bolo vo vnútri čiernej plochy. Moje "automatické prispôsobenie" sa poveternostným podmienkam a vzdialenostiam nefungovali optimálne, ak vôbec fungovali. Raz v noci dosť pršalo a fúkal silný vietor a ja som netrafil ani okraj červeného krúžku, dokonca som niekoľkokrát úplne minul cieľ. Vtedy som cvičil s pištoľou (myslím, že to bola Baretta, alebo nejaká veľmi podobná zbraň). Vtedy mi hrozne vynadali a poslali ma dovnútra, kde som robil po zbytok noci nejaké jednoduché cvičenia, ako kliky, logické hádanky, atď.
Hneď ďalšiu noc ma Adolph odviedol do miestnosti v ktorej som nikdy predtým nebol. Vypadala ako prázdna učebňa s jedným stolom a dvoma stoličkami v strede a s nejakými tabuľami pri stenách. To bolo všetko. Prikázali mi, aby som si sadol. Bol som z toho celý nervózny. Myslel som si, že mi idú dať nejaký test, pričom som sa vôbec neučil. Potom do miestnosti vkročil muž v modrom plášti. Nepoznal som ho a ešte som ho predtým nevidel. Keď začal s prednáškou, bol dosť nervózny.
Z toho, čo rozprával som nepochopil vôbec nič. Rozprával o nejakých koeficientoch a trajektóriach, ako sa merajú na základe nadmorskej výšky atď. Celkovo mi to vôbec nič nehovorilo. Po čase som ho zastavil a požiadal som o nejaké pero a zošit, kde si môžem robiť poznámky. Hneď potom som si franaticky začal robiť poznámky a obkresľoval som si z tabule všetky grafy a diagramy, ktoré nakreslil. Po nejakom čase sa ma Adolph spýtal, či by som nechcel prestávku, s čím som nadšene súhlasil. Potom sa ma spýtal, či rozumiem tomu o čom mi prednáša ten pán. Pamätám si, že som mu vtedy s plačom a zúfalstvom odpovedal, že sa skutočne snažím, ale nemám ani šajnu o tom, o čom hovorí ten muž. Keď som sa vrátil po prestávke do triedy, bol som úplne zničený. Na strednej škole som mal z matematiky štvorku a teraz sa ma tu pokúšajú naučiť také veci o ktorých som nikdy v živote nepočul a ktorým nikdy v živote nebudem rozumieť.
Zavolali ma naspäť do učebne a ja som bol po prvý krát skutočne vystrašený. Nebál som sa toho, kde som, či s kým som, alebo toho, aké pokusy na mne robili v laboratóriách - bál som sa toho, že som sám seba nejako presvedčil, že to nedokážem. Nikdy som totižto nebol dobrý študent a učenie mi vždy robilo trocha problémy. A teraz som bol vydesený z toho, že neexistuje žiadny spôsob, aby som sa prinútil naučiť to a aby som to aj chápal.
Keď som si sadol do lavice, uvedomil som si, že okrem Adolpha tam nikto iný nie je. Povedal pár slov a ja som sa zrazu cítil úplne v pohode. Počul som, ako mi hovorí, aby som sa uvoľnil a pozorne počúval každé slovo - nech si predstavím, že som obrovská špongia a nasávam všetky vedomosti. Potom začal prednášať inštruktor. Začal od úplného začiatku a vysvetľoval všetko do úplných podrobností. Po nejakom čase sa ma Adolph spýtal, či som si to zapamätal a či tomu naozaj rozumiem. Ja som precitol a negatívne som pokrútil hlavou, pretože mi tie veci stále nič nehovorili. Adolph odstúpil na bok, kde potichu diskutoval s pánom Zeleným. Nehádali sa, ani nezvyšovali hlas, chceli len nejako vyriešiť tento problém. Ja som si zatiaľ skľúčene zovrel rukami hlavu a potom som zakričal: "Počkajte chvíľu, mám nápad!" Zase som v sebe pocítil tú známu pýchu a hrdosť. Adolph ku mne pristúpil a vyzval ma, nech mu bližšie popíšem môj nápad. Povedal som mu, že sa potrebujem dostať na moju úroveň - do mojej miestnosti, že mám super nápad. On však chcel vedieť, čo tam budem robiť a aký mám vlastne nápad. Ja som sa však nedal a presvedčil som ho, že to bude fungovať a bude sa im to páčiť, len nech mi dôverujú. Všetko im za chvíľu vysvetlím.
Keď som znova otvoril oči, do detailov som im vysvetlil, čo som práve dokončil v mojej špeciálnej miestnosti vo vnútri mojej mysle.
Takže spravil som nasledovnú vec. V mojej hlavnej miestnosti (veľká modrá miestnosť uprostred mojej mysle) je úplne na konci určitý typ zariadenia v ktorom sa nachádzajú všetky nervové zakončenia v mojom tele (niečo podobné ako skriňa, kde sú domové poistky). Pomocou tohto zariadenia môžem ľubovolne zapínať, alebo vypínať funkcie jednotlivých nervov. Hneď vedľa je aj kohútik na kontrolu adrenalínu v tele. Vypadá to ako nejaké potrubie na vodu s kohútikom, pomocou ktorého môžem buď zintenzívniť prítok adrenalínu, alebo naopak obmedziť. Vedľa kohútika na adrenalín je aj vypínač strachu, ktorý je momentálne vypnutý a na ktorom je veľkými písmenami napísane: NEDOTÝKAŤ SA! Všetky tieto zariadenia mi pomáhali nainštalovať ešte v miestnosti 101 na Rochesterskej univerzite. Ja som si ich potom už len upravil podľa seba a rozmiestnil som ich v mojej miestnosti, ako mi to najviac vyhovovalo.
Čo som spravil bolo to, že hneď vedľa prepínača strachu som si vytvoril veľkú kovovú skriňu.
Bol to môj osobný super počítač, ktorý bol napojený na samotný základ mojej mysle, mojej duše a môjho JA. Každá informácia vložená do tohto počítača sa v momente stala časťou MŇA a časťou mojej duše. Počítač mal neobmedzenú pamäť a neobmedzenú rýchlosť. Bol ten najrýchlejší a najprísnejšie utajený počítač na celom svete. Informácia putovala zo zdroja rovno do môjho vnútra a stala sa mojou súčasťou, akoby ste niečo vyryli do kameňa. Moja myseľ bola odteraz otvorená všetkým inštrukciám bez obmedzenia priestoru a pamäte. "Ako tam však vložíme potrebné informácie?", spýtal sa Adolph. Ja som mu odpovedal, že teraz príde tá najlepšia časť. Povedal som im, že som si vo vnútri mojej mysle vytvoril súkromné laboratórium hneď vedľa liečiteľskej miestnosti. V tomto laboratóriu sa nachádzajú iba dve veci a tými sú jedno veľké čierne a maximálne pohodlné kožené kreslo a drevený stojan. Na drevenom stojane je zavesená Helma Vedenia. Helma je podobná ochrannej prilbe aká sa používa na americký futbal, ale je tam pár zmien. Vo vnútri helmy sú malé kovové snímače, ktoré snímajú všetky informácie akonáhle si tú helmu nasadím. Hneď vedľa helmy sú aj veľké čierne okuliare (podobné lyžiarskym), vo vnútri ktorých je takisto istý druh senzorov. Tieto zosnímané informácie sú potom pomocou super rýchleho kábla prenášane priamo do centrálneho počítača, ktorý ich spracuje a pošle ich priamo do modrej steny - priamo do MŇA. "V poriadku, ale ako vlastne tie informácie vložíme do tej helmy?", Adolphovi to stále nie je úplne jasné. Ja som bol z toho taký nadšený, že som proste nedokázal pochopiť, že oni tomu stále nerozumejú. Tak som im teda vysvetlil, že jediné, čo budem musieť spraviť je, že si sadnem na stoličku, pričom zájdem do môjho laboratória, kde sa uvelebím vo veľkom koženom kresle, nasadím si okuliare a helmu a oni mi proste povedia všetko, čo chcú, aby som vedel. Všetko ostatné bude prebiehať automaticky a v reálnom čase. Pán Zelený sa pozrel na Adolpha a v ich tvári som čítal nadšenie. Zrazu ma opäť zaliala hrdosť a pýcha.
Neuvedomil som si však úplne všetky dôsledky môjho činu, pretože som im dal práve nástroj na to, aby mi mohli dať všetky inštrukcie a rozkazy priamo do môjho vnútra, do mojej duše. A tieto rozkazy nemohli byť zmenené, vymazané, ani inakšie zničené. Odteraz mi mohli prikázať, čo len chceli a ja som nemal inú možnosť, ako ich rozkazy počúvnuť a dodržať. Toto bolo niečo oveľa viacej ako hypnóza, alebo sugescia. Bolo to vydanie môjho JA do ich rúk s tým, že som im dal klávesnicu, aby mohli písať rozkazy a inštrukcie.
Keď som dokončil moje vysvetlenie ohľadne funkcií Helmy Vedenia, nepovedal som im úplne všetko. Nebolo to kvôli strachu, alebo kvôli tomu, že som chcel pred nimi niečo skryť. Zamlčal som to jednoducho preto, lebo sa na to nikdy nepýtali. Nikdy sa ma totižto nespýtali na Back up (záložný) systém, ktorý som taktiež nainštaloval. V skutočnosti totižto všetky informácie z Helmy Vedenia viedli cez rozdvojený kábel do druhého super počítača, ktorý som vytvoril ako Zálohu. Povedal som si totižto, že skôr, alebo neskôr sa môže niečo pokaziť a tak si pre istotu vytvorím zálohu.
V podstate som si vytvoril veľký drevený stôl priamo v mojej Liečiteľskej miestnosti (z toho dôvodu som musel miestnosť o niečo zväčšiť, ale vzhľadom na to, že je to moja miestnosť vo vnútri mojej mysle to nebol žiadny problém) a tento stôl som umiestnil priamo do môjho liečiteľského bazénika. Na neho som položil môj záložný super počítač spolu so všetkými ďalšími zariadeniami z hlavnej miestnosti - kontrola adrenalínu, strachu, nervov. Vznikli tak dva samostatné okruhy - jeden v hlavnej miestnosti - a druhý v mojej Liečiteľskej miestnosti, o ktorom oni však nevedeli a ktorý slúžil ako záloha v prípade, že by sa niečo pokazilo, alebo zničilo v hlavnej miestnosti.
V prípade, že by sa niečo stalo s hlavnou miestnosťou a so super počítačom, záložný systém by všetko zrekonštruoval. A keby sa nejako poškodil aj záložný počítač, automaticky by padol do liečiteľského bazénika a automaticky by sa zregeneroval a zregeneroval by aj celú liečiteľskú miestnosť a hlavnú miestnosť. Je to uložené priamo v pamäti záložného počítača a nedá sa to zmazať. V prípade, že by niekto zničil Liečiteľskú miestnosť, v momente by ju začali regenerovať obidva počítače. Takto funguje môj systém. Jediná vec, ktorá by skutočne zničila obidva počítače by bolo zničiť ich naraz spolu s Liečiteľskou miestnosťou. Vzhľadom na to, že som o mojom záložnom počítači nikomu nepovedal, myslím, že je to viac menej nemožné. Pre každý prípad som však Liečiteľskú miestnosť osadil nezničiteľnými dverami, ktoré sa zatvoria v priebehu jednej milióntiny sekundy, hneď akoby som spustil alarm, alebo akonáhle by sa niečo stalo hlavnému počítaču. Bol tu však ešte jeden tretí super tajný počítač. Ani ja som presne nevedel, kde je umiestnený. Proste som prikázal mojej modrej stene (modré steny sú vlastne steny mojej mysle i keď vlastne celá miestnosť je moja myseľ - je to trocha zložité na vysvetlenie), aby vytvorila a následne absorbovala môj tretí počítač. Toto tajomstvo bolo len medzi MNOU a modrou stenou. Je to dosť komplikované, každopádne si však myslím, že tento tretí počítač sa podstatne zaslúžil o to, že si dneska toho toľko pamätám.
Hneď ako som im vysvetlil všetky náležitosti týkajúce sa Helmy Vedenia, posadili ma na stoličku, zavolali inštruktora a chceli vidieť, či to naozaj funguje. Keď som znova otvoril oči, Adolph sa ma spýtal, ako to išlo a ja som mu odpovedal, že teraz všetkému rozumiem a je to všetko v podstate veľmi jednoduché a logické. Vzápätí ma zobrali von, kde mi ukázali terč vo vzdialenosti okolo 30 metrov a prikázali mi strieľať. Zobral som pištoľ, nabil ju a vystrieľal na terč celý zásobník. Vybral som zásobník a položil zbraň na stolík. Obidvaja sa hneď vydali k terču. Kývli na mňa, nech idem s nimi. Dosť sa ponáhľali, kým sme však prišli k terču, už tam bol nejaký vedec v modrom pľašti, ktorý hodnotil moju streľbu. Adolph s pánom Zeleným sa zhŕkli okolo terča a pán Zelený mi povedal, že som sa o niečo zlepšil, ale stále to nie je diera vo veľkosti päť centovky. Potom mi dovolili, aby som sa pozrel na terč, na ktorom bola diera o niečo väčšia ako je štvrť dolár. Diera však bola presne v červenom krúžku uprostred čela. Podľa mňa to teda bola vynikajúca streľba a nechápal som prečo sú takí nespokojní. Začal som im teda vysvetľovať, že diera je väčšia v dôsledku kombinácie vzdialenosti, rýchlosti streľby, a množstva pušného prachu. Povedal som im presný vzorec, ako k tomu prišlo, pričom som zahrnul všetky faktory od rýchlosti streľby, vzdialenosti, veľkosti náboja, teploty vzduchu až po materiál použitý na terč a vysvetlil som im, že v daných podmienkach je fyzicky nemožné dosiahnuť lepší výsledok. Potom mi prikázali, aby som si bežal po svoju zbraň. Keď som sa s ňou vracal späť, obidvaja sa smiali a veselili. Hneď, ako som sa však priblížil, smiech prestal a pán Zelený mi povedal, že som sa o niečo zlepšil a za odmenu môžem ísť domov. Myslím, že bol vtedy nadšený.
Nedomyslel som však do podrobností problém s Helmou Vedenia. Odvtedy, ako som im túto technológiu predstavil mi totižto dávali všetky inštrukcie práve cez toto zariadenie. Problém bol ten, že všetky inštrukcie a rozkazy sa v momente stali mojou súčasťou a ja som ich musel do posledného detailu splniť.
Od toho času som bol iná osoba. Všetko okolo mňa prebiehalo akoby vo sne a ja som si nedokázal presne uvedomiť realitu okolo seba. Bol to taký pocit, akoby som sa iba vznášal nad svojím telom a pozoroval čo robí, ako komunikuje s okolím, ako počúva a vykonáva rôzne nariadenia a pod. Je to veľmi ťažké vysvetliť. Presne som vedel, čo sa so mnou deje, ale nijako som moju činnosť nedokázal ovplyvniť. Iba som pozoroval, čo robím, ale nemal som na to žiaden vplyv. Veľakrát som chcel zakričať, že to nespravím, spravte si to sami, vy bastardi, ale aj tak som to nakoniec urobil ja. Vôbec som nemal kontrolu nad svojím telom. Bol som len v roli pozorovateľa.
Neviem už presne, čo mi spravili, ale od istého momentu som bol schopný utekať rýchlo ako pštros, preskakovať prekážky ako nejaká gazela a všeobecne som sa stál veľmi obratný v prekonávaní prekážok, lezení, skákaní atď. Pri zakrádaní som bol puma, moje pohyby boli tiché, presné a moje končatiny boli vždy pripravené vyvinúť maximálnu akceleráciu pri útoku. Dokázal som trpezlivo vyčkávať na svoj moment prekvapenia. Okrem toho som dokázal liezť po stromoch, stĺpoch a múroch ako opica. Nech to bol hocijako vysoký a hladký povrch, vždy som bol schopný nájsť si cestičku, po ktorej som vyliezol. Nikdy som nezaváhal a nikdy som pri tom nemal strach. Všetky tieto schopnosti mi nainštalovali priamo do môjho JA cez Helmu Vedenia. Všetky schopnosti, ktoré mali tieto zvieratá som mal aj ja. Jediný rozdiel bol v tom, že ja som ich využíval oveľa intenzívnejšie, pretože som bol Rhino, ten neporaziteľný, najsilnejší, a najobratnejší človek. Dokázal som skutočne všetko. Hocičo po mne chceli, vždy som to spravil, pretože som bol Rhino - najlepší a najvýkonnejší vraždiaci stroj na Zemi. A z nejakého dôvodu som bol na to aj hrdý.
Raz v noci som riadil auto na nejakej osamotenej ceste. Naokolo boli polia a cestu lemovali stromy. Bola noc a nikde nebolo vidieť žiadne auto, ani ľudí. Prikázali mi, aby som zastavil a išiel sa von rozcvičiť. Potom mi prikázali, aby som začal bežať. Keď som sa rozbehol, začali ma s tým autom prenasledovať. Tesne za mnou som počul vytočený motor a každú chvíľku som si myslel, že ma prejdú. Vtedy som si uvedomil, že musím utekať. Musím utekať, ak chcem žiť. Adrenalín stúpal každým krokom, srdce mi bilo ako zvon, a moje telo ovládli inštinkty. Nepozeral som sa doľava, doprava, ani dozadu. Jediné, čo som videl bol tunel predo mnou a vedel som, že musím utekať stále rýchlejšie, rýchlejšie, rýchlejšie. Z okna na mňa kričali, aby som utekal ako pštros a počul som ako si robia srandu. Že ma dajú na olympiádu, potom na mňa vsadia peniaze a vyhrajú veľký balík, pretože to, čo som robil nebolo v ľudských silách. (aspoň ako som si dovtedy myslel). Neviem ako dlho som utekal, ani ako rýchlo. Rýchlosť však bola vždy moja prednosť. Keď som bol vo futbalovom mužstve, tak ako 12-ročný som už dosiahol 6-yardový stride. Môj tréner si to natočil na videokameru a ja som to videl na vlastné oči. Na strednej škole som už dosiahol 9-yardový stride. Keď sme na univerzite bežali na čas, zabehol som 40-yardov, čo sa zdalo môjmu trénerovi neuveriteľné a obvinil ma z podvádzania. Bol presvedčený, že nikto nemôže za ten čas zabehnúť viacej ako 35-yardov a tak som to musel bežať znova a znova. Dokopy 5-krát. Predbiehal som mojich spoluhráčov, ktorí následne prisahali pred trénerom, že som nepodvádzal. Nič však nepomohlo a tréner obvinil celý futbalový tím z podvádzania. Keď už som bol fyzicky a hlavne psychicky unavený (keď Vás tréner presviedča, že také niečo nie je možné, začnete tomu po čase veriť), zabehol som konečne taký výkon, ktorý sa môjmu trénerovi zdal v poriadku a nakoniec mi aj takú vzdialenosť zapísal.
Spomínam si na prvý deň počas tréningového futbalového sústredenia na strednej škole. Doug Parcells (mladší brat Billa Parcella, ktorý je momentálne trénerom tímu New York Jets) sa zrovna stal novým trénerom pre obrancov a útočnikov na strednej škole v Ramsey (rok 1987). Hneď po príchode robil rôzne testy na našu pohyblivosť, silu a rýchlosť. Doug bol úplne nadšený z mojich výsledkov a hneď volal trénerovi Hymanovi (to je ten chlap, čo som mu kedysi povedal, že medzi ním a jeho ženou bude všetko v poriadku. Na čo sa na mňa strašne nahneval a odvtedy ma maximálne diskriminoval. Je to tiež presne ten tréner, kvôli ktorému som musel bežať beh na čas 5-krát za sebou, pretože mi nechcel uveriť, že som na prvý krát zabehol 40 yardov) a spýtal sa ho, ako to je možné, že s takými výkonmi, aké podávam ešte nie som kapitán mužstva. Je to predsa ten najlepší blokér a defenzívny hráč, akého som kedy trénoval. Hyman sa to snažil nejako zahovoriť, ale Parcells sa nedal len tak ľahko odbiť a snažil sa Hymanovi vysvetliť, aký že to mám výnimočný talent a ako by sa mali ku mne správať ostatní. Ide totižto o to, že Parcells vo mne videl obrovský potenciál a ako najväčšiu prekážku k tomu, aby som ho plne rozvinul bolo prostredie a ľudia okolo mňa. Ja som sa totižto snažil mať vždy nejakých kamarátov a tých som mal jedine vtedy, keď som príliš nevybočoval z radu. Keď som bežal, vedel som, že mám ešte rezervy a že by som mohol byť rýchlejší, ale veľakrát mi to stačilo. Proste som sa viacej už nesnažil. Tak isto mal na mňa vplyv aj tréner Hyman, ktorý ma neustále presviedčal, že moja rýchlosť nie je normálna a že podvádzam a tak som bol nútený zabehnúť taký čas s ktorým bol konečne spokojný.
Na tieto všetky udalosti som si spomenul počas môjho behu o život. Počul som ako za mnou v aute prebiehala konverzácia medzi pánom Zeleným a nejakým jeho kolegom o tom, že to čo predvádzam predsa nemôže byť v ľudských možnostiach a je to proste neuveriteľné.
Odstreľovacia puška - Raz ma priviedli na nejaké veľmi dlhé pole a oznámili mi, že dnes budeme cvičiť streľbu z pušky. Vtedy som už bol neprekonateľný z M-16 na nejakých 130 metrov a z pištole na takých 30 metrov. Skúšal som už síce strieľať aj z pušky, ale nikdy neboli spokojní s mojími výsledkami tak ako v prípade pištole, alebo M-16.
A tak sme teda dorazili na toto pole a z kufra vybrali 5-6 kufríkov, ktoré som už dobre poznal. Otvorili ich a začali skladať z jednotlivých kusov odstreľovaciu pušku. Ja som tam len stál a pozoroval ich. Bolo mi jasné, že sú to profesionálne odstrelovačky a že určite chcú, aby som niekoho zastrelil. V hlave som mal vír myšlienok. Zrazu mi to došlo. Ak budem dobrý v streľbe s puškou - pošlú ma niekoho zabiť. Už to nie je hra. Predtým ma to bavilo a myslel som, že ma stále iba nejako testujú, teraz mi však došlo, že ma trénujú na vraha. Chcel som utiecť, nemohol som sa však ani pohnúť. Chcel som kričať, nedokázal som však pohnúť perami a vydať nejaký zvuk. Bol som v úplnej panike. Potom ku mne pristúpil chlap z laboratória, ktorý mi už predtým vysvetľoval funkcie a časti zbraní. Začal mi rozprávať aj o týchto typoch pušiek, o ich častiach, údržbe atď. Asi po polhodine ma vyzvali, aby som si jednu vybral a postavili terč zhruba 400 metrov odo mňa. Bolo mi jasné, že museli predtým použiť moju Helmu Vedenia, pretože som o tých zbraniach vedel takmer všetko a tých 30 minút bolo len nejaké review. Zobral som pušku, začal som strieľať a minul som. Vôbec som sa netrafil do terča. V momente ku mne pribehol pán Zelený a začal na mňa kričať, aby som sa trocha snažil a zlepšil svoj výkon. A tak som skúšal znova a znova, ale terč som nedokázal zasiahnuť. To boli už všetci naštvatí a kričali na mňa, ako je to možné. Tak som im teda vysvetlil, že to nedokážem, pretože ten terč je strašne ďaleko a moje schopnosti sú prepojené s mojími atribútmi. To znamená, že keď je na puške ďalekohľad, tak mne to vôbec nepomôže, pretože nie som schopný zamerať cieľ mojími vlastnými očami. Keď som strieľal z pištole, alebo z M-16, videl som cieľ a mohol som na neho strieľať automaticky - bez premýšľania a bez mierenia. Keď však použijem optiku na puške, tak mi to môj pohľad nejako skreslí a proste nie som schopný trafiť cieľ. Pán Zelený začal na mňa kričať a nadávať mi. Všetci boli veľmi nahnevaní. Potom pár metrov ustúpili, vytvorili skupinku a začali to preberať. Ja som sa nemohol ani pohnúť, ani prehovoriť bez ich špecifického rozkazu. Len som tak stál a neustále si opakoval, že s tou zbraňou som mal pravdu, a že nie som schopný strieľať na taký ďaleký cieľ. Hovoril som si to stále dookola a znova a znova. Za chvíľku ku mne pristúpil Adolph, pozrel sa mi do očí a spýtal sa, či som si naozaj istý, že nie som schopný používať odstreľovaciu pušku. Cítil som strašné nutkanie mu povedať, že možno by sa dalo niečo vymyslieť s Helmou Vedenia, ale nakoniec som vnútri našiel dosť sily na to, aby som mu odpovedal, že áno, som si istý. Cítil som, že tento súboj som vyhral. Potom sme sa zbalili a odišli preč.
Keď teda neboli úspešní ohľadne môjho tréningu s odstreľovacou puškou, odviezli ma na Rochersterské letisko a posadili do kabíny F-16. Pamätám si to veľmi dobre, pretože nie som zrovna fanúšikom nejakých kolotočov a z horskej dráhy mi je vždycky zle. Pilot skontroloval, či som dobre pripútaný a potom to začalo. Predstavte si akceleráciu Boeingu 747 a vynásobte to takými 10-timi.Pilot začal robiť všelijaké výkruty a S-ká a vypadalo to, že si to dosť užíva. Ja som sa však cítil ako keby som bol priviazaný na nejakej rakete, ktorá stratila smerovky a celý svet sa so mnou točil. Ešte jeden výkrut a už som to nevydržal. Vyvracial som všetko, čo bolo v mojej tráviacej sústave. Okrem toho, že som bol celý špinavý a smradľavý, povracal som aj celú kabínu a nikdy som ešte asi nevidel viac nahnevaného človeka, ako bol práve pilot po tom čo to videl.
Pristáli sme o niekoľko hodín na nejakej leteckej základni. Odhadujem, že to mohol byť Juhozápad Spojených Štátov (bola to púšť s niekoľkými kopcami a nejakými kaktusmi). Ďaľšiu vec, ktorú si pamätám je to, že som bol predstavený nejakej skupine mužov. Bolo ich asi dvanásť a všetci mali čierne tričká a maskované nohavice. Títo chlapi ma zobrali medzi seba ako člena tímu a začali ma učiť všetky známe bojové techniky pre boj muža proti mužovi. Po nejakom čase som ich už perfektne ovládal. Potom sme začali spolu trénovať jednotlivé misie. Napríklad mojou úlohou bolo vyliezť na piate poschodie, zabezpečiť balkón a zhodiť dole lano pre ostatných členov tímu. Toto sme trénovali znova a znova. Nakoniec sme to skúšali naostro na nejakej budove, ktorá však bola obložená hladkým čiernym mramorom. To mi spôsobilo určité ťažkosti, ale nakoniec som sa hore dostal. Nespomínam si, čo sme vnútri robili, ale určite si pamätám, že som zabil nejakého strážcu. Približoval sa ku mne a ja som automaticky vytiahol pištol a strelil som ho do hlavy. Myslím, že vtedy som ohrozil celú misu a aj tím, ale nemohol som nič robiť. Všetko to bolo automatické.
Po tomto zážitku si pamätám ešte niekoľko ciest na základňu v F-16, ale iba ako nastupujem a vystupujem. Vôbec si už nespomínam na to, čo bolo medzitým. Myslím, že ma nejakým spôsobom uspali počas cesty v lietadle, aby sa už neopakovala tá nehoda s mojím zvracaním. Raz ma zase posadili do stíhačky. V Rochesteri bola zima a zrovna snežilo, ale keď som vystúpil z lietadla, bolo krásne slniečko a vo vzduchu bola cítiť soľ z čoho usudzujem, že to bolo niekde pri mori. Som presvedčený o tom, že ma vtedy zase poslali na nejakú misiu, v ktorej som zabíjal a do Rochesteru som sa dostal ešte pred tým ako sa skončil víkend. Nebol to pre nich žiadny problém, pretože som sa F-16 mohol dostať teoreticky kamkoľvek na svete do 12-hodín. Okrem toho, účasť na hodinách na mojej univerzite nebola braná nejako vážne a tak som tých pár dní nikomu nechýbal.
Potom, ako som takmer zmaril prvú misiu, začali ma posielať na akcie samotného. To vyžadovalo hodiny a hodiny práce s mojou Helmou Vedenia, kde so mnou prechádzali každý detail znova a znova.
Na začiatku som sa tomu zabíjaniu urputne bránil. Snažil som sa ich presvedčiť, že nemôžem zabíjať ľudí, ktorí mi nič neurobili. Proste to nespravím. Oni sa však znova napojili na moju Helmu Vedenia a pridali mi tam informácie typu, ten muž je zviera. Zabíja ľudí pre potešenie, mladé dievčatá znásilňuje a keď ho už nebavia - tak ich proste umučí. Zabíja deti a novorodencov. Ja ho musím zabiť, aby som zachránil životy ďaľších ľudí. Je to proste diabol a ja musím ochrániť ľudí v jeho krajine. Toto bol jediný spôsob, ako ma presvedčiť, aby som zabíjal. Vsugerovali mi proste pocit, že jedine ja mám tie schopnosti a bezpečie celého sveta závisí odo mňa.
Takto som vraždil na niekoľkých misiách. Neviem mená ľudí, ktorých som pozabíjal, ani z akej krajiny boli. Niekde ma vysadili, ja som začal strielať - vždy do hlavy, potom som si znova nabil, a zase som začal strielať. Často však prišlo k tomu, že som zabíjal aj vlastných. Chyba bola totižto v tom, že ma naprogramovali k špecifickej misii. Keď tam však niečo nesedelo, napríklad namiesto dvoch strážcov tam boli štyria, alebo tam bolo svetlo a podľa inštrukcií tam mala byť tma atď. V takýchto situáciach som nevedel improvizovať a začal som automaticky zabíjať všetko, čo sa okolo mňa pohlo. Raz pre mňa napríklad prišiel vrtulník, ktorý mal zabezpečiť môj odvoz. Keď som však uvidel svetlá ako sa zhora približujú, začal som strieľať a zabil som niekoľko našich vojakov.
Snažili sa to nejako riešiť. Na prilbu mi nasadili kameru a do ucha mi dali sluchátko. Aj tak sa však ďalej stávalo, že som sa v určitých momentoch vymkol spod kontroly a začal som vraždiť všetko naokolo. Veľakrát som sa spýtal, koľko misií budem musieť ešte absolvovať, kým ma pustia. Adolph na to odpovedal: "Desať misií Rhino, potom, ako dokončíš desiatu misiu, budeš voľný a dáme Ti ešte aj nejaký dôchodok."
V skutočnosti si pamätám iba 4 misie, na ktorých som sa zúčastnil. Jedna z nich bola tá, keď ma niekde vysadili z helikoptéry, a keď som dokončil misiu, prišli znova pre mňa. Ako som však už spomínal, bez rozmyslu som začal strieľať po helikoptére a jeden z mŕtvych bol aj jediný sympaťák medzi všetkými. Bol to ten chlapík, ktorého som vytiahol z tej chladnej tekutiny v laboratóriu, do ktorej spadol. Všetky tieto vraždy a misie sa uskutočnili v rokoch 1988 až 1992. Momentálne po mne pátra FBI, ale Ilumináti mi kompletne deprogramovali myšlienky a vymazali pamäť. Keď sa nejaký kúsok pamäte pretlačí na povrch, dám si ho dokopy s iným a pomaličky sa predo mnou kompletizuje obraz o mojej minulosti. Nechcem však komplikovať moje rozprávanie a k tejto téme sa vrátim v závere môjho príbehu.
Presne si spomínam na nejaké budovy, typy uniforiem a šiat, ktoré mali oblečené moje obete. Niektorí boli v oblekoch, iní mali na hlave turban, alebo taký smiešny klobúčik. Samozrejme okrem nich to boli desiatky strážcov. Všetkých som zabíjal streľbou do hlavy. Skončil som až keď nikde nablízku nebola žiadna živá osoba. Tí, čo ma ovládali mali však vždy problém zastaviť ma. Keď som začal strieľať, nevedel som rozoznať, kto je nepriateľ a kto priateľ. Vždy ma ovládali nejaké zvieracie inštikty a ja som mal vtedy pocit, že všetci chcú zabiť mňa. V rámci pudu sebazáchovy som tak zabíjal všetko naokolo. Potom som bežal, keď som uvidel niečo živé, znova som zabíjal a zase bežal. Takéto boli moje misie.
Bol Máj 1989 a pomaly sa nám začínali prázdniny. Môj spolubývajúci Brian stále vyzvedal, kam chcem ísť a čo budem robiť, kým znova nezačne škola. Navrhol mi, že by som mohol ostať bývať s nimi, pretože si prenajal ešte s nejakými priateľmi dom a ja by som tam mohol bývať bez toho, aby som platil nájomné. Snažil sa ma presvedčiť, že to bude super a že budeme mať párty a tak. Ja som však odmietol a chcel som ísť pozrieť našich. Došlo mi to až neskôr, ale spomínam si, že keď som prišiel zo školy na prázdniny domov, vždy tam bola aj mamina kamarátka Astrid. Vzdy sa vypytovala ako sa mám a ja som jej vzdy odpovedal, ze dobre.
Počas toho leta som býval s mamou v Ramsey New Jersey a pracoval som ako natierač domov 12 hodín denne.
September 1989 - Vrátil som sa naspäť do školy. Medzitým som sa rozišiel s mojou priateľkou, s ktorou som chodil 7 rokov. Na druhej strane som sa však zoznámil s jedným super dievčaťom. Je prváčkou a patrí medzi najlepších žiakov v semestri so špecializáciou na Biologiu a Nemčinu. Je v podstate napoly Nemka a napoly Poľka. Privyrába si ako učiteľka nemčiny. Taktiež strávila jeden rok v Nemecku na výmennom pobyte. Potom jeden nemec strávil rok v Amerike a v tom čase s ním chodila.
Stretli sme sa na jednej párty, dali sa do rečí. Pozval som ju na večeru, kde som ju spoznal trochu bližšie a zistil som, že má jednu veľkú chybu. Keď sa troška napija, začne byť úplne hnusná a odporná (jej otec bol totižto alkoholikom a jej stačí veľmi málo, aby sa úplne opila).
Počas toho roku som absolvoval niekoľko leteckých presunov F-16. Raz sa mi stala taká príhoda, že ako som raz kráčal na Rochesterské letisko, z každej strany okolo mňa dvaja chlapi v pľášťoch, začali na mňa kričať nejaké dievčatá z našej školy. Ja som však nemohol ich smerom otočiť ani hlavu. Istým spôsobom som ich registroval, nemohol som však reagovať.
Nespomínam si, že by ma už ďalej cvičili. Netvrdím, že ma už netrénovali, len si na to nepamätám. Párkrát som síce letel na základňu na Juhozápade a ešte na nejakú ďaľšiu, ale už neviem čo som tam robil. V škole mi potom dávali spolužiaci dosť čudné otázky. Chceli vedieť, kde som tých niekoľko dní bol. Najhoršie na tom bolo to, že sa ma to počas toho školského roku pýtali dosť často a ja som si nevedel spomenúť.
Boli to hlavne moji dvaja kamaráti - Nick a Bob. Tí mali o mňa strach a stále vyzvedali, čo sa to so mnou deje, či som v poriadku, či nie som chorý atď. Takto sme sa bavili kráčajúc smerom k môjmu internátu. Ako som vošiel dovnútra, všetci sa na mňa otočili. Zrazu sa tam odniekadiaľ zjavil Adolph a začal tým ľuďom predvádzať nejaké triky s malou guličkou. Ich výraz tváre sa po chvíli úplne zmenil a pohľad ich očí bol úplne prázdny. O malú chvíľku bolo všetko zase v poriadku až na to, že si ma už nikto nevšímal.
Tak som sa spýtal Boba a Nicka, či si ešte pamätajú na to o čom sme sa bavili, ale oni nemali ani páru.
December 1989 - Boli Vianoce a ja som prišiel na prázdniny k mame do New Jersey. Potreboval som zarobiť nejaké peniaze a tak som čítal inzeráty v novinách, kde som našiel ponuku práce pre obsluhu parkoviska s platom 10 - 12 dolárov na hodinu. Bolo to v reštaurácii Ho-Ho-Kus Inn. (5-hviezdičková reštaurácia vlastnená skupinou miestnych doktorov) V inzeráte bolo napísane, že žiadosti treba faxovať Dr. Purizzovi a bolo tam na neho aj číslo. To okamžite upútalo moju pozornosť. Najprv tie peniaze, čo bol dosť slušný zárobok a potom to meno. Zdalo sa mi, že mi je nejaké povedomé. Myslel som, že by nebolo zlé dostať tú prácu. Dovtedy som si vôbec nepamätal ten súd, keď ma Dr. Purizzo obvinil z užívania steroidov. Vôbec mi to neprišlo na rozum.
A tak som teda odfaxoval žiadosť a životopis Dr. Purizzovi. Hneď na druhý deň mi zavolal. Povedal som mu, že by som rád u nich pracoval a on ma pozval na interview na ďaľší deň o 1.00. Ešte mi vysvetlil, kde má teraz svoju kanceláriu. Bol som tam presne o jednej, jeho sekretárka mu povedala, že som prišiel. Vošiel som do jeho kancelárie a posadil sa do veľkého koženého čierneho kresla. V momente, keď som sa posadil, jeho milý výraz sa zmenil a začal na mňa kričať
"Si úplne najsprostejší debil na svete, alebo ťa stokrát trafili do hlavy baseballovou loptou?" Ja som na neho nechápavo pozeral a on pokračoval: "Máš vôbec nejakú predstavu, čo Ti teraz spravím. Vkročíš do mojej kancelárie ako veľký šéf, akoby si zo mňa vôbec nemal strach a pritom si sa v Rochesteri s mojou ženou a nie raz a zničil si mi moju kariéru." Potom napriahol ruku pod stôl a keď ju vytiahol držal v nej pištoľ. Ja som stále nechápal o čo mu ide, o čom tu rozpráva. On pokračoval: "Prosím Ťa nehraj sa tu so mnou, že si neviniatko. Kvôli Tebe ma vyhodili zo školskej rady a z nemocnice." Zrazu som si na všetko spomenul. "Tak ty mňa budeš obviňovať. Bol som ešte dieťa, keď si začal robiť na mne nejaké pokusy. Potom si ma obvinil z užívania steroidov. Do toho súdu som ani nevedel, že niečo také existuje. Potom si ma uniesol a skoro som prišiel o život, keď si do mňa napichal nejaké drogy a lieky. A čo sa týka Tvojej ženy, priznávam, že ma párkrát navštívila na univerzite, ale ja som ju vždy odmietol a nič som s ňou nemal. Keď tu niekto dlží niekomu ospravedlnenie tak si to ty!" On sa však neukľudnil a začal na mňa kričať, že som klamár a že jeho žena sa mu so všetkým priznala. Ževraj ma navštívila pred niekoľkými mesiacmi a ja som sa s ňou pomiloval. Znova som začal oponovať, on ale vytiahol nejakú guličku a povedal, že dobre, on si už zistí aká je pravda. To ma nahnevalo, zdvihol som sa zo stoličky, ale on na mňa namieril zbraň a prikázal mi nech si sadnem a pozerám na guličku. Na chvíľu som bol mimo a potom som ho počul ako víťazoslavne kričí: "Dostal som ho! Mám ho!"
Jediné, čo si pamätám bolo, že prišiel ku mne a začal sa ma vypytovať rôzne otázky. Ja som povedal, že som s jeho ženou na univerzite nespal, ale viem, kto áno. Potom som zrazu začal kričať: "Tajný projekt americkej vlády 35765XXXXX. Narušenie psychického bloku sa trestá smrťou atď, atď." Keď som sa prebral, zrovna som vychádzal z jeho kancelárie a bol som strašne spotený. Jeho sekretárka na mňa pozerala, ako keby som mal dve hlavy. O dva dni nato mi volal Dr. Purizzo a oznámil mi, ze to miesto som dostal. Az do konca prázdnin som teda parkoval autá v reštaurácií Ho-Ho-Kus Inn.
Keď som sa vrátil po prázdninách na univerzitu, dopočul som sa, že tých dvoch chlapíkov, čo sa vyspali s pani Purizzovou, niekto strašne zbil. Povráva sa, ze to bola Mafia.
Apríl 1990 - Prišlo jaro. Prišiel aj Adolph do mojej izby. Pán Zelený tu už je. Oznámili mi, že medzičasom sa zmenili pravidlá a že ak chcem odísť z armády, musím dokončiť 25 misií a nie 10, ako mi predtým sľúbili. To ma úplne vytočilo. Pekne som im do očí povedal, akí sú podrazáci a že mňa to vôbec nezaujíma. Na začiatku sme sa dohodli na 10 misiách. Svojich 10 misií som si dokončil a nemienim sa podieľať na ďaľších vraždách. Ak s tým majú nejaký problém, môžu hovoriť s mojím právnikom. Takú reakciu asi nečakali. Pán Zelený sa však po chvíli spamätal, vytiahol svoju zbraň a priložil mi ju ku hlave: "Ak odmietneš ďaľších 15 misií hneď na mieste Ťa zabijem!" Ja som im na to odpovedal, nech sa idú porozprávať s mojím právnikom. To ich ešte viacej naštvalo a začali sa mi rôznymi spôsobmi vyhrážať - že pozabíjajú moju rodina, mňa zmrzačia, osud ľudstva je v mojich rukách a pod. Ja som však neustúpil.
Po tomto neúspechu, zmenili taktiku a začali hrať na moju psychiku. Začali ma každý deň navštevovať a vyhrážať sa mi. Nemal som ani chvíľku pre seba. Keď som išiel za Gwen - mojou priateľkou, oni ma zvonka pozorovali. Nemohol som sa s ňou ani pomilovať. Potom ma raz na chodbe schmatli a odvliekli do nejakej tmavej miestnosti. Vedel som, že sú tam ďaľší ľudia, ale nevedel som koľko. Na stole bol jediný zdroj svetla - malá lampička. Potom sa ma niekto spýtal, že prečo som ukradol Brianovi steroidy. Bol som v pasci, vedel som, že keby som odpovedal áno, ukradol som ich a je mi to teraz ľúto, mohli by z toho na škole spraviť ukážkový prípad. Kto vie, ako by som dopadol. Keď však poviem, že som mu ich neukradol, určite odniekadiaľ vytiahnu videokazetu a usvedčia ma ešte aj z klamstva.
Tak som sa rozhodol pre obidve odpovede. Najprv som povedal, že to nie je pravda, potom som sa priznal a potom som znova všetko zaprel a obvinil ich, že to na mňa narafičili. Skúšali na mňa aj krížový výsluch, ale moja taktika áno aj nie bola asi správna, pretože ma po chvíli pustili. Na izbu ma odvádzal Adolph a dosť sa pri tom škeril. Myslím, že presne vedel, ako som to s mojimi odpoveďami myslel.
Už som si myslel, že mám pokoj. Bol som presvedčený, že teraz, keď mi už nemôžu veriť, mi dajú pokoj. Raz ma však odviezli autom do nejakého lesa dvaja silný chlapi. Tam mi prikázali, aby som vystúpil a išiel sa pozrieť na okraj tej vykopanej jamy. Ako som sa blížil k tej jame, počul som ako si niektorý z nich odistil zbraň. Bez rozmýšľania a uvažovania som sa hodil na zem, potom som vyskočil ako puma a v momente som bol vedľa toho chlapíka zo zbraňou. Vytrhol som mu zbraň z ruky a schytil ho za krk. Len to tak chruplo. Bolo to ľahké ako keby som zmačkol prázdnu plechovku od piva. Keď to videl ten druhý, začal utekať. Po jednom, či dvoch metroch som ho však dostihol a spravil mu to isté. Potom som si sadol k tým dvom mŕtvolám a začal plakať.
"Prečo ma všetci chcú zabiť? Prečo ma nenechajú na pokoji? Ja predsa nechcem nikomu ublížiť. Chcem byť len normálne dieťa, ktoré chodí na normálnu školu a žije normálny študentský život!" Z týchto mojich úvah ma vyrušilo zvonenie mobilného telefónu. Nechal som ho nech zvoní. Vzápätí sa objavilo ďaľšie auto v ktorom sedel Adolph. Prikázal mi, nech si sadnem dozadu. Z okienka som mohol vidieť, ako ohľadáva mŕtvoly. Potom sa vrátil a odviezol ma preč.
O niekoľko dní zase sedím v tmavej miestnosti s jedným stolom a s jednou malou lampou. Tentokrát je tam aj pán Zelený, ktorého však nepoznám. Diskutujeme o mojich možnostiach. Zrovna mi oznámili, že mám iba dve. Buď budem s nimi naďalej spolupracovať ako tajný agent, alebo ukončíme spoluprácu. Pre mňa to však bude znamenať smrť, pretože ma proste nemôžu len tak nechať odísť. Spomínam si, že som sa snažil aj zavtipkovať: "A keby ste ma proste pustili a všetci zabudneme, že sa niečo podobné stalo?" On sa však ani trochu nezasmial. Vedel som, že všetci sú strašne vážni. Povedal som: "Agent, agent. Ja nie som žiadny agent a nie som v žiadnej armáde. Som len obyčajný študent, ktorého zneužívate proti jeho vôli. Nenávidím Vás a všetci ma môzete...!"
Podľa výrazu v jeho tvári som usúdil, že ho niečo z toho, čo som povedal prekvapilo a že asi nevedel všetko. Vyšiel z miestnosti. Počul som akési hádanie. Niečo som aj zachytil. "Čo to došľaka počujem, že nikdy nič nepodpísal? Chcete mi tu povedať, že to decko bolo nedobrovoľný príslušník a že ste ho k všetkému donútili? Vy idioti, ak sa toto niekedy dostane von!" A tak to pokračovalo a pokračovalo. Už som si myslel, že by som mohol mať nejakú šancu ako sa z toho dostať, keď sa vrátil pán Zelený a v rukách držal kus papiera. Podal mi ho a prikázal, nech ho podpíšem. Začal som ho teda čítať a on na mňa skríkol, nech ho okamžite podpíšem. Ja som však bol naučený, že môžem podpísať niečo, až keď si to prečítam.
(pokračovanie)
Přeložil: Martin JULO
? www.davidicke.com (e)
? Translation: Martin JULO, Matrix-2001
partner Matrix 2001
