Už sa vôbec nepamätám, ako som sa vlastne do toho lietadla dostal. Spomínam si však, že som tam sedel a niekto mi dával inštruktáž o tom, ako mám držať svoje telo pri voľnom páde, ako sa mám skrčiť atď. Ešte pred týmto letom som mal možnosť si to prakticky nacvičiť v hangári (asi v nejakej parašutistickej škole), kde ma priviazali do nejakých opaskov a simulovali voľný pád. V lietadle mi nejaký chlap prikázal, aby som podišiel k dverám a stúpol si na koleso. Ja som na neho zakričal (bol tam veľký hluk), že nemám žiadny padák. On prikývol a odpovedal, že nech chvíľku počkám pri dverách, že mi nejaký zoženie. Odišiel do pilotnej kabíny a s niekým sa bavil cez vysielačku.

Potom sa ku mne vrátil a po ceste zobral jeden padák. Podišiel ku mne a prikázal mi, že si musím vystúpiť z lietadla a ostať stáť na kolese, aby mal dosť miesta pripevniť mi padák. V momente keď som vystupoval, sotil do mňa a ja som už padal dole. V prvom okamžiku som bol dosť dezorientovaný, ale neskôr sa mi podarilo ovládnuť svoje telo a dostal som sa do tej pozície, ktorú ma naučili v hangári. Nemal som žiadny strach a celým svojím vedomím som sa maximálne koncentroval na zem a na ten bod, kde pristanem. Celé moje telo a myseľ som pripravil na pristátie. Moje nohy sa stali oceľovými pružinami a moje kolená boli pripravené absorbovať náraz. Zem sa rýchlo približovala a ja som sa začal pripravovať na pristátie. Bol som schúlený v takej pozícii ako keby som čupel. Potom prišiel náraz. Taký silný som však nečakal. Neskôr mi povedali, že keď som dopadol, tak som sa ešte odrazil 15 metrov do vzduchu. Vtedy som sa po prvýkrát zľakol, pretože sa mi ešte nikdy nestalo, že som sa po páde odrazil. Stratil som na chvíľu koncentráciu a keď som znova dopadol, nebol som pripravený. Vtedy som cítil, že som sa niekde zranil. Znova som sa odrazil i keď už nie tak vysoko. To som sa už koncentroval a pri páde som urobil kotrmelec, ktorý zvyknem robiť pri pristavaní. Cítil som, že som si nejako vytkol koleno. Pamätám sa, že bol deň a pristál som niekde na poli, kde bola veľmi vysoká tráva. Ako som tam tak ležal, nebolo ma vôbec vidno. Niečo v mojej hlave mi vravelo, že musím okamžite vstať. A tak som vstal a videl som ako oproti mne bežia nejakí muži. Nedokázal som sa však udržať na tej zranenej nohe a znova som spadol. Medzitým pribehli a medzi nimi bol aj pán Zelený, ktorý na mňa kričal, nech sa tu neváľam a okamžite vstanem. Zúfalo som mu odpovedal, že sa snažím, ale nejde to. Nebol som schopný stáť na tej zranenej nohe a tak som sa stále pokúšal, aby som sa vzápätí zvalil naspäť. Niektorí muži ma podopreli a s ich pomocou som sa nejako udržal. Cítil som sa úplne na dne. Nemal som už žiadnu energiu. Povedal som im, že som v poriadku, len nech ma chvíľku nechajú si odpočinúť.

Tak ma položili naspäť do trávy a stratili sa mi z dohľadu. Neviem ako dlho som o sebe nevedel, ale keď ma prebrali už sa stmievalo. Už som mohol chodiť, ale zatiaľ iba s ich pomocou. Posadili ma na zadné sedadlo a ja som opäť zaspal. Prebral som sa pred mojím internátom. Pomohli mi do mojej izby, kde som sa zvalil na posteľ a v momente zaspal. Nepamätám si už koľko som vtedy prespal, ale nebolo to málo.

Potom prišla tá Noc na ktorú tak skoro nezabudnem. Opäť ma vyhodili z lietadla. Jediný rozdiel bol v tom, že tentokrát bola tma. Tým pádom som nevidel na zem a úplne som stratil orientáciu. Keď som konečne dopadol, veľmi som sa zranil. Moje nohy nefungovali a veľmi ťažko som dýchal. Bol som taký zničený, že som nebol schopný použiť ani liečebný kúpeľ, pretože som sa nevedel dostať do fontánky. Nakoniec sa mi to nejako podarilo. Bol som veľmi dolámaný a zranený a preto som použil práve tú zelenú tekutinu, ktorú mi raz dali, aby som si ju schoval pre najnutnejší prípad. Keď som ju nalial do fontánky, liečebný účinok sa zvýšil o sto miliónov a voda sa zafarbila na zeleno. Nevládal som už ani dýchať a tak som iba kričal: "Vylieč sa! Vylieč sa! Vylieč sa!". Nachvíľku som omdlel. Keď som sa prebral, vznášal som sa nad mojím telom. Celé bolo v nejakom neprirodzenom uhle a moja chrbtica mala tvar otáznika. Zakričal som: "Nieee!". Opäť som omdlel. Potom som začul nejaké hlasy: "Vravím Ti, že sa pohol.", ďalší hlas odpovedal: "Nebuď smiešny, pozri sa na neho. Je mŕtvy.". Zase prvý hlas: "Vravím Ti, že sa určite pohol!". Potom som zase na dlhú dobu odpadol.

Keď som znova otvoril oči, zistil som, že na mňa položili nejaký igelit. I keď som sa stále nemohol úplne hýbať, podarilo sa mi ho odstrániť a ja som nad sebou uvidel nádhernú nočnú oblohu plnú žiarivých hviezd. Zase som sa pokúsil pohnúť a podarilo sa mi prevaliť na ľavý bok. To ma povzbudilo a pravou rukou som sa pokúšal zdvihnúť. V tom momente som počul a cítil každú kostičku v mojom chrbte a moje telo zaprašťalo, ako keby mi zrovna nejaký chiropraktik naprával celé telo. Keď to prašťanie konečne prestalo, ostal som na chvíľu v tej pozíciu a oddychoval som. V mysli som začul nejaký hlas, ktorý mi prikazoval, aby som hneď vstal a neváľal sa tu ako pyteľ sračiek. A tak som vstal i keď som nechápal ako to je možné. Proste som vstal a cítil som sa v poriadku.

Ešte stále bola jasná noc a ja som bol v strede nejakého poľa - presne takého istého, na ktoré som zoskočil deň predtým. Snažím sa zaostriť na nejaké predmety, ale môj zrak ma neposlúcha. Napravo odo mňa rozoznávam nejakú skupinu mužov. Jediné čo vidím je, že stoja v kruhu v strede ktorého je lampa. Vybral som sa k tejto skupine. Odhadujem, že tam môže byť 10-15 ľudí. Ako som sa k ním približoval, narazil som na dvoch mužov, ktorých som si predtým nevšimol. Pýtam sa ich, čo sa deje. Oni sa však na mňa iba nechápavo pozreli a tak som pokračoval. Ako nejaké zvedavé dieťa som sa snažil prestrčiť hlavu medzi stojacimi mužmi a dozvedieť sa o čom sa rozprávajú. Videl som ako Adolphovi niečo vyčíta dobre oblečený muž a Adolph sa tvári veľmi previnilo.

"Toto si nazýval demonštrácia? Priviedol si ma sem, aby si mi ukázal vraždu jedného študenta? Úplne si stratil rozum?" Takto to neustále pokračovalo. Nasledoval prúd nadávok a tak stále dokola. Až do okamihu, kým si ma nevšimol jeden muž po mojej ľavej strane. Keď ma uvidel, celý zbledol. Ja som sa na neho pozrel a zase som sa spýtal, čo sa tu vlastne deje. Neodpovedal, ale namiesto toho udrel muža po jeho ľavici. Ten ho ignoroval a tak bol úder silnejší. Nakoniec sa na neho obrátil a spýtal sa ho, čo chce. Vyľakaný muž na mňa iba ukázal prstom a neprehovoril. Ten zakričal a zrazu sa na mňa upierali oči všetkých mužov. Celá konverzácia sa v ten moment zastavila. Adolph zobral lampu a podišiel ku mne. Celého si ma prezrel a keď uvidel, že môj chrbát je v poriadku, spýtal sa: "Čo sa stalo?" Ja som reagoval: "Ja Ti teda poviem, čo sa stalo. Nejakí idioti ma vyhodili z lietadla v tejto tme. Vôbec nič som nevidel, lebo bola všade tma a ja som skoro zomrel. To sa stalo!". Adolph ma potom trochu upokojil, priviedol ma k tomu dobre oblečenému mužovi a ako hrdý otec ma predstavil. Ten muž bol buď kongresman, alebo senátor. I keď si nemôžem byť úplne istý, na 90 percent som presvedčený, že to bol senátor. Jeho meno som si nezapamätal. Obrátil sa na Adolpha a spýtal sa ho, či toto všetko bolo súčasťou predstavenia. Adolph len záporne pokrútil hlavou. Senátor na to odvetil, že keby to nevidel na vlastné oči, nikdy v živote by tomu neveril. Ja som trocha odstúpil a spýtal som sa ho: "Myslíte, že v budúcnosti by sme mohli dostať tie prístroje na nočné videnie, pretože som nevidel zem a kvôli tomu som sa skoro zabil." On sa na mňa usmial a povedal. Všetko, čo budete potrebovať dostaneš. Vtedy mi došlo, že sme práve dostali prístup k neobmedzeným financiám. Odvtedy sa veci dramaticky zmenili.

Ako sme sa balili a pripravovali k odchodu, jeden muž sa ma spýtal: "Rhino, čo by si si teraz želal? Proste povedz a dostaneš to!" Ja som mu odpovedal, že mám zrovna chuť na zmrzlinu. On sa nervózne začal smiať a ešte raz sa ma spýtal, či si želám skutočne iba zmrzlinu. Ja som pritakal. V poriadku, odpovedal, sadaj do auta a zoženieme Ti zmrzlinu. Bolo už neskoro a všetky obchody boli pozatvárané. On sa však vlámal do obchodu: Robinis 31 chutí a spýtal sa ma, akú zmrzlinu by som si dal. Vybral som si čokoládovú. Trochu sa naštval, lebo tú mohol zohnať takmer všade a nemusel sa kvôli nej vlámať do zmrzlinárstva. Keď som ju zjedol, odviezli ma domov a ja som ihneď zaľahol a spal.

Od tej osudnej noci sa zmenilo veľa vecí. Vojsko sa začalo priamo angažovať vo výskumoch a vo financovaní.

Prvá vec, ktorá sa markantne zmenila bolo vybavenie laboratória. Doteraz to bola len nejaká miestnosť v nejakej budove. Od toho času ale všetky výskumy prebiehali na vojenskej pôde. Bolo tu k dispozícii všetko možné i nemožné elektronické vybavenie, veľká nádrž s vodou, pracovalo tu veľa ľudí.

Raz som tam len tak postával, keď som počul hádku medzi Pánom v Zelenom a Adolphom. Ako som pochopil, predmet hádky bol v tom, kto teraz získa kontrolu a zodpovednosť nad celým výskumom. Pán Zelený tvrdil, že odteraz je všetko vec armády a všetko to preberajú. Adolph mu ale škaredo vynadal a nechcel sa dať len tak ľahko vzdať. Nakoniec to predsa len formálne prebrala armáda, ale Adolpha vymenovali za akéhosi vedúceho projektu. Myslím, že by ho boli dávno vykopli, keby nemal nado mnou takú moc. Bol to však on, kto mi už od úplného začiatku programoval moju myseľ (dokonca si ho pamätám ako 5-ročný, keď sme bývali ešte v Mníchove) a presne vedel, čo na mňa platí, aby som poslúchal.

Armáda mala aj vlastných výskumných pracovníkov. Bolo ich nejakých 5, alebo 6. Všetci boli oblečený v modrých plášťoch a riadil ich jeden veľmi nesympatický chlapík. Raz si ma teda zavolali a ten ich vedúci mi prikázal, aby som sa vyzliekol do spodného prádla. Keď som sa ani nepohol, začal na mňa kričať, ale ani to mu nepomohlo. To už bol poriadne vytočený. Zrejme nebol moc zvyknutý na to, že ho ľudia nepočúvajú. Nakoniec prišiel s miernym zadosťučinením Adolph a prikázal mi, nech sa ihneď vyzlečiem. Na slovo som ho počúvol. To vytočilo muža v modrom plášti ešte viacej. Neskôr sa niekoľkokrát pokúšal preprogramovať moju myseľ, aby som ho tiež počúval. Keď to zistil Adolph, skoro ho zabil, aký bol rozzúrený.

Keď som sa teda vyzliekol, povedal som im, že si musím nechať svoj odznak univerzitného bratstva. Povedal som im, že ho nosím stále, aj keď sa idem sprchovať - vtedy ho mám pripnutý na uteráku. Všetci boli poriadne šokovaní, pretože dovtedy som nikdy neprehovoril, pokým sa ma niekto na niečo neopýtal. Mne však na tom veľmi záležalo a bol som skutočne nervózny, keď mi prikázali, aby som sa vyzliekol a zrazu som si nemal, kde pripnúť odznak, ktorý reprezentoval príslušenstvo k bratstvu. Ten muž v modrom plášti začal znova kričať a nadávať: "Myslel som si, že je už úplne pripravený! Čo to má všetko znamenať?". Medzitým jeden z ďalších mužov zobral moje veci a chcel ich niekam odniesť. Vrhol som sa po ňom ako lev a pravou rukou som mu chytil hrdlo zatiaľ, čo ľavou som mu vytrhol moje tričko s odznačikom.

V momente sa na mňa vrhli všetci chlapi v miestnosti - dokopy 5-6 a odtrhli mi ruku od jeho krku. Adolph mi prikázal, aby som zostal stáť a nepohol sa. Začali sa medzi sebou hádať až nakoniec Adolph zobral odznak z môjho trička a pripäl ho na gumu mojich trenírok. Spýtal sa ma, či som konečne spokojný. Odpovedal som, že nie a obrátil som zlatú stranu odznaku smerom dohora. Potom to už bolo v poriadku a okolo mňa sa všetci rozosmiali.

Potom mi prikázali robiť nejaké testy zdatnosti a sily. (rôzne zdvíhania, stláčania atď.) To bolo moje prvé stretnutie s vojenskými doktormi. (i keď meno Doktor by som nepoužil ani na jedného z nich)

Vzťahy medzi mužmi sa po čase troška sprehľadnili. Bolo mi jasné, že hlavné slovo tu má vedúci v modrom plášti a Adolph je niečo ako môj tréner. Všetci však počúvali Pána v Zelenom. Ten bol najväčšia autorita a aj keď ho nebolo vidieť, občas sa odniekadiaľ ozval jeho hlas (keď chcel nejaký pokus zopakovať) a všetci v momente reagovali a plnili jeho príkazy.

Na základe tohoto zážitku môžem určiť takmer presný dátum týchto udalostí. Bol som prijatý za člena bratstva niekedy medzi Októbrom 1988 a Februárom 1989. Vtedy som dostal aj odznak. Čiže tieto udalosti sa museli odohrať v tomto období.

Skutočne som nenávidel vedúceho v modrom plášti. Vtedy som veril, že by som ho bol schopný aj zabiť, keby som mal príležitosť. Bol vysoký okolo 170 cm, mal hnedé vlasy, hnedé oči, a nosil okuliare s hrubým hnedým rámom. Typická laboratórna krysa. Bol som presvedčený, že je to nejaký nacista. Vždy sa zaujímal iba o výsledok a mňa bral ako prostriedok. Bolo mu jedno, ako veľmi pri tých pokusoch trpím, bolo by mu jedno, keby som tam na mieste zomrel. Bol to úplne najnecitlivejší človek, ktorého som kedy stretol. Verím, že za druhej svetovej vojny páchal rôzne zverstvá v koncentračných táboroch. Výsledky a dáta boli pre neho najdôležitejšie a v mojom trpení a bolesti sa vyžíval.

Akonáhle sa k moci dostal ten nepríjemný chlapík v modrom plášti, celý program sa uchýlil k rôznym nechutnostiam. Napríklad na mňa zavesili niekoľko elektród a dávali mi elektrické šoky. Pichali mi ihly do mojich genitálií, do mojich uší a cez tieto ihly do mňa púšťali elektrický prúd. V mojej mysli som videl, ako sa všetky tieto elektródy okolo a vnútri môjho tela zbiehajú do mojej centrálnej miestnosti. Stále som si hovoril, že ich musím vypínať, aby som sa udržal na žive. A tak, keď začali s elektrickými šokmi, z celej sily som sa snažil tieto ihly zneškodniť. Na začiatku som ešte stíhal, ale keď pridali na intenzite, nebol som už schopný reagovať a iba som reval od bolesti keď sa moje telo bezmocne triaslo na chirurgickom stole. Veľakrát som pri tom omdlel. Raz som sa prebral v situácii, že som sa vznášal nad mojím telom a videl som, ako sú všetci okolo môjho tela a snažia sa ma oživiť. Potom zase tma a prebral som sa v mojej centrálnej miestnosti - odtiaľ sa mi podarilo dostať do liečiteľskej miestnosti, kde som sa zvalil do kúpeľa a neustále si prikazoval, aby som sa vyliečil. Bol som veľmi ťažko zranený a liečenie trvalo dlho. Keď som sa konečne prebral k vedomiu, ešte stále som ležal na chirurgickom stole. Nemohol som sa ani pohnúť. Niekoľkokrát som sa pokúšal vstať, ale nedarilo sa mi. Pri jednom pokuse som spadol na zem. Tak som chvíľku ležal na zemi a chcel som vstať, ale nohy ma neposlúchali. Prikazoval som si: "Vstaň! Vstaň! Vstaň už konečne a odíď odtiaľto!". Mal som pocit, akoby ma niekto poriadne udrel baseballovou pálkou do hlavy. Pomaličky sa mi podarilo dopracovať k dverám. Trvalo to veľmi dlho, pretože som stále nemohol vstať a tak som sa iba plazil. Keď sa mi už konečne podarilo otvoriť dvere a dostať do haly, pribehli a obkolesili ma asi všetci ľudia, čo boli v laboratóriách. Po prvé, boli veľmi prekvapení, že ešte žijem a po druhé, že sa dokážem hýbať. Nebol som pre nich nič viacej ako odolná laboratórna myška. Začali mi dávať rôzne otázky, ale ja som nebol schopný ani poriadne hovoriť. Stále som na nich iba kričal, nech mi dajú pokoj a nechajú ma samého. Ten bastard v modrom plášti však prikázal ostatným, aby ma odniesli naspäť do laboratória. Tam ma vyhodili opäť na chirurgický stôl a čo bolo ďalej si už nepamätám.

Inokedy ma zase zatvorili do nádrže s vodou a skúmali, či som schopný dýchať pod vodou. Na začiatku, som sa dokázal odtiaľ vždy dostať pred tým ako som sa utopil. Raz ma však zatvorili do takej nádrže, ktorú som už nedokázal rozbiť a tak som tam plával pod vodou až som omdlel. Prebral som sa znova s pocitom, ako levitujem nad svojím telom a videl som, ako mi pumpujú hruď a snažia sa ma oživiť. Videl som moju tvár, moje oči, moje otvorené ústa. Potom som sa zrazu ocitol v mojej liečiteľskej miestnosti. Už pred časom som si prirobil k bazéniku rampu pre invalidov, aby som sa ľahšie dostal do liečebného kúpeľa. Teraz mi dosť pomohla. Keď som sa prebral, znova som bol v laboratóriu a pozeral som do stropu.

Niekoľkokrát som sa snažil odtiaľ utiecť. Hala bola obrovská a ja som ani nevedel, kde by mohol byť východ. Vždy keď som sa pokúsil o útek, ma chytili a potrestali. Zdalo sa mi, že sa pohybujú oveľa rýchlejšie ako ja. Pozitívne na tom však bolo, že som sa vždycky dostal o niečo ďalej.

Neviem už ani spočítať, koľkokrát som sa pozeral na moje telo, ako ho oživujú. Bolo to vždycky to isté. Buď mi predtým dávali elektrické šoky, alebo ma zase zatvorili do nejakej nádrže. Po takýchto pokusoch som zvyčajne omdlel a prebral som sa nad svojím telom. Vždy som chvíľku pozoroval, ako ma oživujú a zrazu som bol v liečiteľskej miestnosti, kde som sa dokázal vyliečiť.

Stále sa snažili objaviť moje nové schopnosti. Chceli vedieť, či dokážem lietať, či dokážem pohybovať predmetmi, či dokážem vytvárať predmety. Vždycky sa snažili mi najprv nejakým spôsobom naprogramovať myseľ a potom to skúšali v praxi. Napríklad sa snažili presvedčiť moje podvedomie, že viem dýchať pod vodou a potom ma zatvorili do nádrže, aby si to hneď overili. Alebo mi vsugerovali, že viem lietať a zhodili ma z rebríka, aby si overili, či to naozaj dokážem. Tu boli však isté hranice, ktoré som nevedel prekonať. Už od malička sme sa všetci učili, že ľudia nedokážu lietať, že ľudia nie sú ryby a nemôžu dýchať pod vodou a podobne. Toto presvedčenie bolo proste u mňa veľmi hlboko zakorenené (tak ako u všetkých ľudí) a nech sa snažili ako chceli so svojimi hypnózami a sugesciami, v týchto veciach som bol neúspešný. Jediné, čo mohli bolo moju myseľ a presvedčenie "oklamať". Napr. ma presvedčili, že v rukách držím vajce a tak som ho bez problémov rozmačkol i keď to bola napr. tenisová loptička, alebo plechovka od Coca Coly. Alebo ma presvedčili, že zoskakujem iba z nejakého stola i keď v skutočnosti to bol nejaký stožiar. V tomto zmysle moju myseľ dokázali oklamať a ja som bol potom schopný utekať veľmi rýchlo (ako nejaké zviera), dokázal som skákať z veľkých výšok, strieľať presne ako nejaký robot atď.

Pre dospelého je oveľa ťažšie naučiť sa cudzí jazyk ako pre dieťa. Dôvod je taký, že myseľ dospelého je už určitým spôsobom štruktúrovaná. Dospelí už vidia a poznajú svoje limity a obmedzenie. Naučili sa už, že nemôžu byť lepší ako priemer, alebo mierny nadpriemer. Ako príklad by mohol poslúžiť černoch, ktorý žije niekde na predmestí uprostred černošského ghetta. Už od malička mu každý vravel, že sa odtiaľ nemôže dostať a jeho osud je spojený s týmto ghettom a danou spoločnosťou. Keď vyrastie, úplne tomu verí a nikdy sa už nepokúsi zistiť, aký je život vonku. Vôbec sa nepokúša dostať sa na vysokú školu, nesnaží sa hľadať si zamestnanie ako doktor, právnik, ekonóm. Pre neho existujú len ľudia a priatelia v jeho gangu. On proste verí, že toto je jeho osud a nesnaží sa ho zmeniť, necháva sa unášať bez toho, aby plával. Keď sa spýtate priemerného 40 - 50 ročného človeka, či dosiahol svoj cieľ, 95 percent ľudí Vám odpovie, že nie. Vždy sa nájde nejaký dôvod, či už finančný, alebo je už príliš starý, premeškal svoju šancu atď. Ja však verím, ŽE NIKDY NIE JE NESKORO. PREČO BY SI SI NEMOHOL SPLNIŤ SVOJ SEN. NIKDY NIE SI PRÍLIŠ STARÝ.AK MÁŠ NEJAKÝ NESPLNENÝ SEN, CHOĎ SI HO SPLNIŤ A NEČAKAJ! Život nám plynie medzi prstami, pretože sa bojíme zmeny. Sme uspaný vo falošnej istote a v konzervatizme. To je dôvod, prečo veľa nespokojných ľudí pracuje v robote, ktorá ich nebaví. To je dôvod, prečo veľa ľudí žije v partnerstvách, ktoré ich neuspokojujú a nie sú v nich šťastní. Dôvod je lenivosť a strach zo zmeny. Človek si povie: lepšie je mať nejakú robotu než žiadnu. Ľudia sa boja riskovať, boja sa niečo stratiť. Bez straty však nie je vzostup. V mojom prípade ma napríklad tréner presviedčal, že nemôžem utekať rýchlejšie ako je nejaký limit. Po určitom čase som tomu začal veriť a v podvedomí som si vytvoril bariéru. Vždy keď som sa priblížil k tomuto limitu som vedel, že to je moje maximum a rýchlejšie sa utekať nedá. Podobne je to aj so svetom dospelých. Spoločnosť si už totižto určila svoje pravidlá a limity a ako ľudia dospievajú, začínajú tomu veriť viac a viac. Pre dieťa však tieto obmedzenia neplatia. Mladá myseľ je ako špongia, ktorá absorbuje všetky informácia. Ja som už od malička absorboval "skutočnosť", že ľudia nemôžu dýchať pod vodou a preto aj keď ma teraz zhypnotizujú a presvedčia, že ja môžem, vždycky sa utopím, pretože tá viera a presvedčenia, že nemôžem je veľmi hlboko. Preto sa tu ponúka zaujímavá myšlienka - ako by to vypadalo, keby dieťa vyrastalo niekde bez vplyvu týchto negatívnych faktorov a obmedzení daných spoločnosťou. Verím, že s takýmto niečím sa experimentuje v armáde Spojených Štátov Amerických a vláda o tom vie, i keď to milosrdne prehliada.

Po každom mučení (elektrických šokoch) som sa pokúsil utiecť. Vždycky som sa dostal o niečo ďalej a vždy som sa cítil o niečo silnejší. Pri jednom pokuse sa mi dokonca podarilo odhodiť zo seba prenasledovateľov a takmer som im utiekol, keby sa tam nepriplietol Adolph. Chytil ma okolo ramien a stále mi opakoval, že to je predsa on, môj otec a že už som v bezpečí - nech sa upokojím. Pamätám sa, ako som na neho začal revať, že môj otec žije v Connecticute a nech ma ihneď pustí. Potom som mu ešte napľul do ľavého oka. V tom okamihu som omdlel, lebo niekto mi pichol do zadku injekciu so syringom.

Raz som sa zobudil v laboratóriu na chirurgickom stole. V miestnosti bolo okrem mňa ešte asi 6 mužov. Hneď som využil situáciu a vrhol som sa k dverám - už som nechcel podstúpiť ďalšie testy. Niekoľko mužov sa na mňa vrhlo a tak sme zápasili. Po čase som ich premohol a striasol zo seba. Cítil som sa znova pri sile a títo muži neboli pre mňa už súperi - prirovnal by som ich k 5-ročným chlapcom, ktorí ma trochu obťažovali. Problém bol v tom, že ich bolo dosť veľa a akonáhle som sa niekoho zbavil, nastúpili na jeho miesto ďalší dvaja. I tak sa mi však podarilo rozdať pekný počet rán a úderov, kým sa im podarilo pichnúť mi zase syringe.

Inokedy som sa prebral a hneď mi pichali injekcie na upokojenie. Mali predo mnou už asi dosť veľký rešpekt, pretože raz sa mi podarilo schytiť aj Pána Zeleného a hodiť ho o stenu. Odvtedy si na mňa dávali veľký pozor.

Raz som sa rozhodol, že namiesto bezvýsledného úteku sa schovám. Na stôl som postavil stoličku pomocou ktorej som sa dostal na konštrukciu tesne pod stropom. Všade bola niekoľkocentimetrová vrstva prachu, ale to ma nezaujímalo. Keď objavili, že som preč, spustili alarm a začali ma hľadať. Trvalo im dosť dlho, kým si spomenuli, že v miestnosti je aj kamera, ktorá ma stále pozorovala. Tak si prehrali video záznam a objavili, kde som sa schoval. Keď ma dávali dole, kričal som: "Už nie! Prosím, už nie!". V momente, keď som bol na zemi, zapojili do mňa elektródy a bolo to oveľa horšie ako predtým.

Niekedy som sa zobudil a zistil som, že už má drží 6 mužov a v ramene mám injekciu. Začal som opäť zúriť a rozdal som niekoľko rán, kým sa im podarilo ma znovu uspať. Neskôr sa poučili a nechali ma na posteli už zviazaného. Keď som sa prebral a začal zúriť, bolo pre nich oveľa jednoduchšie a bezpečnejšie dať mi injekciu a ukľudniť ma.

Nespočetne veľakrát som sa pokúšal pretrhnúť tie putá, ale márne. Napokon sa mi to však podarilo. Nepretrhol som síce tie hrubé kožené obojky na mojich rukách a nohách, ale podarilo sa mi pretrhnúť to, čím boli tieto obojky spojené s posteľou. Podarilo sa mi oslobodiť ľavú ruku, s ktorou som si potom odviazal pravú. Celé laboratórium bolo prázdne až na toho nenávideného vedca v modrom plášti a jeho asistenta. Našťastie ma zatiaľ nezbadali, pretože boli ku mne otočení chrbtom. Veľmi potichu som sa k nim zakrádal. Už som sa nevedel dočkať, keď uvidím ako sa tvári pri pohľade na mňa. Zrazu sa však otočil a zbadal ma. Bez nejakých emócií a prekvapenia sa ma iba spýtal, čo chcem. Ja som k nemu priskočil a ľavou rukou som mu chytil hrdlo. Rozmačkol som jeho hrdlo akoby to bola prázdna plechovka od piva. Potom som ho pustil. Spadol na zem a chvíľku sa metal ako ryba bez vody, ale za pár sekúnd zostal ležať bez pohybu. Obrátil som sa na asistenta, ktorý keď to všetko videl vzal do ruky nejakú klávesnicu. Nikdy nezabudnem na strach v jeho očiach. Mal krátke hnedé vlasy a hnedé oči. Vysoký bol približne 170 cm a na svoju výšku bol veľmi chudý. Pomaly som sa k nemu približoval. Ustupoval až k stene. Tam, vedomý si toho, že nemá kam ustúpiť ma prosil o život. Chytil som ho za tričko a šmaril na zem. V podstate som proti nemu nič nemal a tak som ho nechal nažive. Otvoril som dvere a porozhliadol sa. V hale nikto nebol. Začal som utekať k miestu, kde som tušil, že je východ. Asi v polovici sa odnikadiaľ zjavilo 6-7 chlapov a vrhlo sa na mňa. Zápasil som s nimi, pár som ich odhodil. Niekoho som dobil do bezvedomia, ale neustále do mňa pichali tie injekcie, až som napokon omdlel.

Keď som sa prebral, levitoval som nad svojím telom. Predo mnou stál Adolph a kričal na mňa: "Čo to je? Čo si to spravil? Pozri sa, čo si spravil?" Tak tam na mňa stále kričal i keď som bol v bezvedomí. Ja som však necítil, žiadnu vinu a pomyslel som si, že Adolph je ďalší na rade. Zabil by som ho hneď na mieste, len keby som sa mohol hýbať. Ostatní mi zatiaľ robili nejakú lekársku prehliadku. Cítil som, že aj keď sa nemôžem vôbec pohnúť a nemôžem rozprávať, Andy je vnútri a pomaly získava kontrolu nad svojím telom.

Všetky tie bolesti a trápenia, čo mi prichystali, pokračovali a ja som cítil, že im už musím utiecť, lebo to nevydržím. Tak som si vymyslel nasledovnú stratégiu. Využil som chvíľu, keď nikto nebol v laboratóriu, oslobodil som sa od remeňov, a otvoril dvere do haly. Vzápätí si ma síce všimli a rozutekali sa ku mne, ja som však zahral raneného. Asi som to zahral celkom dobre, lebo ich beh prešiel do chôdze a pomaly sa ku mne približovali. Ako boli pri mne stále bližšie a bližšie, hromadil som v sebe všetku energiu, ktorú som bol schopný naakumulovať. Keď sa priblížili dostatočne blízko, vyštartoval som, pričom som rozdal pár kopancov a úderov. Podarilo sa mi preraziť a rozutekal som sa k dverám, ku ktorým som sa aj úspešne dostal. Teraz mi už nikto nebránil, aby som sa dostal von. Keď som vybehol z haly, len tak v spodnom prádle, zistil som, že je vonku dosť zima. Išla mi dokonca aj para od úst. Ako som tak obiehal celú budovu, nemohol som nájsť nijaké miesto, kde by som mohol opustiť areál. Dôvod bol ten, že celý areál okolo budovy bol oplotený zhruba 4 metrovým plotom, na ktorom bolo každým 5 metrov varovanie s lebkou a prekríženými kosťami a písalo sa tam: "Pozor, vysoké napätie.". Po určitom čase som sa dostal do pasce, pretože predo mnou bol už iba plot a za mnou asi 10 prenasledovateľov, ktorí ma obkľučovali. Bez rozpakov som sa pripravil a chystal sa ten plot preskočiť. Medzi prenasledovateľmi bol aj Adolph, ktorý kričal: "Rhino, nie! Nerob to!". Ja som však nepočúval, pretože v tej chvíli ma ovládali inštinkty zvieraťa v pasci. Jediný môj ciel bol dostať sa odtiaľ preč. Tak som sa teda rozbehol. Plota som sa dotkol iba dlaňami mojich rúk, keď som sa hore zachytil, aby som preskočil na druhú stranu. To však stačilo na to, aby som v tom momente omdlel. Za chvíľu som sa prebral (bola to len chvíľka, pretože na druhej strane boli moji prenasledovatelia a diskutovali medzi sebou - mysleli si, že som mŕtvy) a cítil som spálenú kožu a vlasy. Niečo vo mne mi opäť prikazovalo, aby som okamžite vstal a bežal. Skúsil som, ale nevládal som sa postaviť na nohy. Moji prenasledovatelia si však všimli, že sa hýbem a rozbehli sa ku bráne, aby sa ku mne čo najskôr dostali. Nechcel som čakať, kým si po mňa znova prídu a zo všetkých síl som sa postavil a krivkal k najbližšiemu lesu. Nejaký čas som za mnou počul hlasy, zrýchlil som a zdalo sa mi, že som sa ich striasol. Ďalšiu vec, ktorú si pamätám je, ako bežím ku školským internátom, kde som mal izbu s Brianom. Netuším, ako som sa tam dostal, ako dlho som bežal, ani to ako som poznal cestu. Spomínam si iba, ako si hovorím sám k sebe, že už som blízko, že to dokážem a zachvíľku budem doma. Ako som bežal, všetci študenti a profesori sa na mňa dívali ako na zjavenie. Ani sa im nedivím, predstavte si ako som tam bežal v tom snehu len tak v trenkách s ohorenými vlasmi a kožou na rukách. Vbehol som do výťahu a bol som na konci svojich síl. Zvalil som sa do rohu a poprosil niekoho, aby zmačkol štvorku. Vypotácal som sa z výťahu a odkrivkal som k mojej izbe na konci chodby. Modlil som sa, aby bol Brian doma, aby bolo otvorené. Zmačkol som kľučku a zosypal som sa do izby. Brian akurát s niekým telefonoval a práve povedal, že už som prišiel. Potom položil a podišiel ku mne.

Obviazal mi nejaké rany - popáleniny, omrzliny. Potom ma vyzliekol a odviedol do sprchy, kde na mňa pustil teplú vodu. Videl som aká je tá voda horúca, ako sa z nej parí, ale ja som nič necítil. Potom mi prikázal, aby som ostal pod sprchou, že sa zacvhíľu vráti. Tak som tam stál dosť dlho. Po čase som predsa len začal znovu cítiť nejaké mravenčenie v pokožke a tak som si zobral župan a chcel som si ísť ľahnúť. V izbe však bolo počuť nejaké hlasy. Brian sa pýtal Pána Zeleného, čo mi to urobili, keď tak vypadám. Pán Zelený odpovedal, že to nie je jeho problém. V tom momente som vkročil do izby. Bol tam Brian, Pán Zelený, Adolph, a nejakí ďalší muži, ktorých som nepoznal. Potom som omdlel.

Keď som sa prebral, ležal som v mojej posteli a vedľa diskutovali Pán Zelený a Brian. Brian si ma všimol a prikázal mi, aby som spal, že je to len zlý sen. Potom Pán Zelený odišiel. Ja som však stále nechápavo pozeral na Briana. Ten už tiež stratil nervy a začal na mňa kričať, aby som okamžite spal, že to bol len zlý sen. Potom som zaspal a keď som sa na druhý deň zobudil, spomenul som si na nejaké nočné mory, ktoré sa mi snívali. Cítil som sa celý dolámaný a bol som prechladnutý. Cez deň však symptómy ustúpili a ja som sa cítil zase v poriadku.

Život na univerzite

Teraz by som začal trošku z iného uhľa pohľadu. Odhliadnuc od týchto mojich dobrodružstiev, aký je vlastne môj študentský život? Odpoveď je jednoduchá, veľmi čudný. Moja láska zo strednej školy išla študovať na inú univerzitu, takže som sa nezaujímal o iné dievčatá, pretože som jej chcel ostať verný. Každopádne si aj tak všetky dievčatá a študenti všeobecne o mne mysleli, že som ten najväčší idiot, pretože som sa s nikým nebavil. Mal som vždy na ušiach walkman a nikdy som sa k nikomu neprihovoril a na pozdravy som nereagoval. Nikde ani na chodbách, v učebniach, či na párty. Jediný ľudia s ktorými som sa rozprával bol Brian, tréner na futbale a spoluhráči. Všetci si už zo mňa robili srandu, že sluchátka sú prilepené k mojim ušiam.

Po niekoľkých tréningoch a zápasoch ma vymenovali za najužitočnejšieho hráča na ihrisku v 100-ročnej univerzitnej histórií. Bol som na to veľmi hrdý. Krátko po tom si ma však zavolal tréner a oznámil mi, že odteraz nebudem hrávať a budem sedieť na lavičke. Spýtal som sa prečo a tréner Marz mi odpovedal, že je mu to ľúto, ale rozhodnutie prišlo zhora. Keď som sa mu pozrel do očí, videl som tam nutkanie povedať mi o tom viacej, ale niečo mu v tom zabránilo. Keď sa na to spätne pozerám, dochádza mi, že ma vtedy nechceli medializovať a už vôbec nechceli mať zo mňa nejakú futbalovú hviezdu, ktorá by bola známa v celých Spojených Štátoch a dávala rozhovory na počkanie. A tak sa postarali o to, aby som si už nezahral.

Raz sa konal víkend s rodičmi. Vtedy prišiel aj môj otec. Na slávnostnom večere vystupoval aj nejaký iluzionista-hypnotizér. Show sa konala v jedálni a bolo tu viac ako 2000 študentov a rodičov. Hypnotizér vyzval nejakých dobrovoľníkov, ktorí sa chceli zúčastniť jeho programu. Hlásil som sa ako divý, ale vybral ľudí okolo mňa a mňa nie. Povedal som si kašlem na to a pôjdem tam aj tak. Z nejakého dôvodu som chcel podstúpiť hypnózu a tak som vstal a išiel k pódiu.

Spolu s asi 30 ďalšími dobrovoľníkmi som vystúpil na pódium, kde boli pripravené stoličky. Zrazu však k hypnotizérovi pristúpil Pán v Zelenom a niečo mu povedal. Vzápätí ma hypnotizér poslal späť na moje miesto, pretože on si ma nevybral a nebude ma hypnotizovať. Musel som sa teda vrátiť k môjmu otcovi v publiku. Dosť som sa hanbil pred všetkými tými ľuďmi, ale aj tak som zakričal do davu, že oni ma nechcú hypnotizovať. Po predstavení som zašiel za iluzionistom a spýtal sa ho, či mi môže pomôcť. Zhruba som mu popísal v akej som situácií, a že som obeťou vládneho sprisahania. On sa ma spýtal, kto je za to všetko zodpovedný. Ukázal som na Pána Zeleného a Adolpha, ktorí stáli pri stene. Potom hypnotizér niečo spravil, už neviem, či to bolo nejaké gesto, alebo niečo povedal, zrazu som však bol pod jeho kontrolou. Spolu s otcom ma odviedli na nejaké tichšie miesto. Tam môjmu otcovi vymazali spomienky na celý incident a mne pekne vynadali. Keď som sa na to neskôr pýtal otca, pamätal si, že na rodičovskom večierku bol nejaký iluzionista, ale nič viacej.

Spomínam, že raz som sa vracal z nejakého cvičenia a pri dverách do môjho internátu ma zastavil nejaký vyziabnutý, chudý chlapec. Spýtal sa ma, či som Andy Pero a či bývam spolu s Brianom XXXXX z Irondiquitu. Ja som prisvedčil. On na to odvetil: "Čudné, veľmi čudné. Netuším, ako sa v skutočnosti volá Tvoj spolubývajúci, ale ja som Brian XXXXX z Irondiquitu." Ja som ho odbil s tým, že nech si nerobí zo mňa srandu, pretože ja dobre poznám Briana a vypadá úplne inakšie. Keď som sa vrátil na izbu, všetko som povedal Brianovi a začal som sa smiať nad tou historkou. Brian vypadal zaskočený a chcel vedieť, kto to bol. Ten chalan bol ešte na parkovisku a tak som mu ho cez okno ukázal. Brian utekal za ním a o niečom s ním diskutoval. Od toho dňa som toho chalana nikdy viacej nevidel.

Niekoľkokrát prišla za mnou do Rochesteru aj pani Purizzová so svojou čiernovlasou kamarátkou. Chceli odo mňa, aby sme zašli niekde na hotel a pekne si užili. Ja som im však povedal, že už mám priateľku a nebolo by to správne a okrem toho sa mi to s nimi vôbec nepáčilo. Pani Purizzová naliehala a bola dosť neodbytná. Povedala, že som viacej návykový ako čistý kokaín a ona je mnou posadnutá. Proste ma musí znova mať. Ja som ďalej tvrdohlavo odmietal a nakoniec odišli. Dokopy boli za mnou asi 3-4 razy. Raz som im dokonca dovolil, aby mi kúpili večeru, ale to bolo všetko. Dopočul som sa, že v miestnom bare zbalili pár mojich futbalových spoluhráčov a tí si s nimi celkom užili. Potom sa ma však tí chalani stále vypytovali, prečo som ja odmietol tie dve prekrásne ženy. Nechcelo sa mi to celé vysvetľovať a tak som im odvrkol, že je to dlhý príbeh.

Jedna z najhorších spomienok na školu je, že som ublížil niekoľkým ľuďom, ktorí sa pokúšali pomôcť mi. Bol to napríklad profesor fyziky, ktorý raz za mnou prišiel a pýtal sa ma, či mi môže nejako pomôcť a čo mi vlastne robia. Spytoval sa ma na ten skok v hlavnej budove. Nejako vypočítal, že ma to muselo zabiť. Pýtal sa ma, kto sú tí ľudia, aké ďalšie skoky som absolvoval atď. Potom mi prezradil, že spolu s nejakými ďalšími ľuďmi pripravujú nejaký protest, alebo žalobu voči vláde. Poprosil ma, aby som nikomu nehovoril o čom sme sa rozprávali.

Adolph mi však naprogramoval moju myseľ tak, že akonáhle sa ma niekto niečo pýtal, hneď som mu mal podať správu spolu s konkrétnymi otázkami, menom danej osoby, a priebehu celej konverzácie. Bolo to silnejšie ako ja a nedokázal som sa vzoprieť. A tak som ich všetkých udával. Profesor fyziky zmizol a viacej sa neukázal. Udal som aj dekana a niekoľko ďalších ľudí, ktorí sa mi snažili pomôcť.

Pamätám si ako som utekal cez školský dvor. Vždy, keď si pre mňa prišli som im chcel utiecť. Utekal som z celej sily a preskakoval všetky prekážky. Všetci ľudia naokolo na mňa kričali: "Utekaj, Andy, uteč im!". Problém bol ten, že som vždy utekal do mojej internátnej izby k Brianovi, kde ma už pekne čakali.

Druhý semester (po Vianociach) ma Brian presvedčil, aby som začal užívať steroidy. Vysvetlil mi všetky možné a nemožné druhy aké existujú a vybral mi tie najvhodnejšie pre mňa. Potom mi spravil kokteil z jednotlivých druhov a ten som užíval. Brian bol naozaj steroidový guru a v danej problematike sa vyznal. Vysvetlil mi, že ak chcem dosiahnuť maximálny efekt musím skombinovať injekcie s orálnym užitím. Dôvod je taký, že pomocou injekcií získam svalovú hmotu a pomocou tabletiek dám tejto hmote tvary. A tak som od druhého semestra veselo bežal na steroidoch.

Normálny cyklus pre steroidy je 8 týždňov. Ak chce človek pokračovať, musí si dať ďalších 8 týždňov prestávku a potom celý cyklus zopakuje. Normálna dávka je zhruba 1 centimeter kubický testosteronu za týždeň a táto dávka ostane nezmenená počas celého cyklu. V mojom prípade to však bolo trošku inak. Prvý týždeň som si dal 1 centimeter kubický, druhý týždeň 1,5 centimetra kubického, tretí týždeň 2 cm kubické, štvrtý týždeň 2,5 cm kubické. V piatom a šiestom týždni bola moja dávka 3 cm kubické a potom to kleslo na 2 cm v siedmom a na 1 centimeter kubický v ôsmom týždni. Testosteron sa musel pichnúť priamo do svalu. Kvôli tomu sme používali asi 4-centimetrové ihly. Okrem toho som bral také malé, ružové tabletky. Normálne sa berú dve tabletky za deň. V mojom prípade to však boli dve tabletky za hodinu. Keď mi došli moje, kradol som Brianovi. V šiestom týždni boli moje svaly už také veľké a napnuté, že som si nemohol pichnúť injekciu, pretože ihla neprešla ani cez kožu. Bolo to akoby som chcel pichnúť ihlu do dreva a môj stehenný sval bol pritom úplne v kľude. Okrem toho som mal aj nejaké bolesti v hrudi a moje srdce som cítil tak, akoby chcelo každú chvíľku explodovať. Rozhodol som sa skončiť a nedokončil som teda ani prvý cyklus. Bolo to približne v tom období, keď testovali na mne pády z lietadla. Keď Brian zistil, že som prestal užívať steroidy, veľmi sa nahneval a presviedčal ma, že musím každopádne dokončiť svoj cyklus. Okrem toho mi povedal, aby som toľko nemasturboval. Zrazu som si uvedomil, že ma museli celú tú dobu pozorovať. Začal som horúčkovito hľadať kameru a našiel som ju v stropnej lampe. Akonáhle som ju objavil, zaklopal mi na dvere nejaký chlapík a to je všetko čo si pamätám.

Spomínam si na Briana a jeho priateľku Gwen. Počas prvých ôsmich týždňov druhého semestra bol Brian stále preč. To bola paráda, pretože som mal izbu len pre seba. Potom sa však k nám prisťahovala Gwen a už to nebolo také fajn. Niekoľkokrát sa ma pokúšala zbaliť a niekoľkokrát som s ňou mal sex. Keď sa školský rok blížil ku koncu, sadli sme si spolu s Gwen a Brianom a len tak sme sa bavili. Prezradili mi, že oni v skutočnosti nie sú pár, ale ich úlohou je dávať na mňa pozor. Nechápal som to a chcel som vedieť prečo majú na mňa dávať pozor. Vysvetlili mi, že je to ich práca. Spýtal som sa teda pre koho pracujú. Brian sa ma opýtal: "Pre koho asi? Kto riadi túto krajinu?" Odpovedal som, že vláda a oni sa začali obidvaja smiať. "Andy, naozaj si taký ignorant, že veríš, že túto krajinu riadi vláda? Uvedom sa človeče. Táto krajina je riadená úplne inou skupinou, ktorá s princípmi demokracie nemá nič spoločné! Ty sa máš stať súčasťou tejto skupiny a preto na Teba dávame pozor." Keď som to počul, začala sa mi točiť hlava a po chvíľke som odpadol. Prebral som sa a išiel sa trochu prevetrať. Moja hlava bola stále ako na kolotoči a ja som nevedel, čo robiť. Vrátil som sa na izbu a našiel som tam Adolpha. Keď som ho zazrel, chcel som utiecť. On však povedal "magické" slovíčko a ja som nebol schopný pohybu. Zabudol som na všetky tieto udalosti a spomenul si na to až o niekoľko rokov neskôr.

Taktiež si spomínam, ako som bol predvolaný ako svedok pred súd. O niečom som vypovedal, ale nedokázal som ovládať myšlienky a to, čo hovorím. Vysypal som zo seba výpoveď ako naučenú básničku. Ľudia v súdnej sieni kričali na sudcu, že mi vymyli mozog. Ja som nemal ani poňatie o čom vlastne vypovedám a ako mi prichádzajú slová na jazyk. Neskôr som sa dozvedel, že to bol súd ohľadne tej zavraždenej dievčiny, ktorú zrazilo to auto, keď ma naháňali. Potom vyniesli rozsudok a ľudia v sále šaleli. Adolph hneď vyskočil a odviedol ma odtiaľ preč, aby ma nezlynčovali. Po čase mi povedali, že to dievča zomrelo v záujme národnej bezpečnosti a ja som tomu veril.

Myslím, že všetci moji priatelia a vlastne všetci spolužiaci a učitelia verili, že robím pre FBI, alebo pre niečo také.

Keď ma odviedli naspäť do laboratória, experimenty pokračovali v oveľa väčšom rozsahu. Začali do mňa pumpovať obrovské dávky steroidov. Jeden z prvých pokusov bolo plávanie v nejakom bazéniku - bola to taká kocka s rozmermi približne 3x3x3 metre. Odviedli ma k plošine nad bazénikom a Adolph mi oznámil, že si teraz zaplávam. Prikázal mi vyzliecť sa do spodného prádla a oznámil mi, že voda v bazéniku je príjemne teplá - akurát na kúpanie. Tak som tam skočil a strávil som v bazéniku hodiny. Museli to byť hodiny, pretože tam bolo asi 10 ľudí, ktorí upäto pozorovali každý môj pohyb v bazéniku prvých pár minút. Potom začali odchádzať a prichádzať a strávil som tam naozaj dosť času. Mne to neprekážalo, pekne som si to užíval. Potápal som sa, robil som kotrmelce, ale akonáhle som sa trochu priblížil k okraju, všetci na mňa začali kričať, aby som sa ani za nič toho okraja nedotkol. Spýtal som sa prečo a odpovedali mi, že chcú vidieť, koľko vydržím vo vode a preto nech neoddychujem prichytením sa okraja. Nakoniec tam ostal iba nejaký chlapík v modrom plášti a znudene ma pozoroval. Potom vstal a odchádzal preč. Chcel som vedieť kam ide. Odpovedal, že si ide iba pre sendvič, ale prikázal mi, aby som ostal pekne v bazéniku a nevychádzal. Keď som ostal sám, minúty mi pripadali ako hodiny a začal som sa dosť nudiť. Pozrel som sa na prsty, ktoré boli ako keby rozrezané. (keď ste dlho vo vode) A tak som vyskočil z tej železnej kocky plnej vody a chvíľu som sa obšmietal po laboratóriu, ale nič ma nezaujalo. Tak som sa vybral do haly. Vzápätí ma niekto zbadal a začal na mňa kričať, prečo som odtiaľ vyšiel a nech sa hneď vrátim. V momente pribehli všetci naokolo vrátane Adolpha. Ja som odpovedal, že som sa už pekne nudil a či by mi nemohli dať aspoň nejaký nafukovací vankúš, alebo koleso. Adolph sa napoly smial a napoly zúril, ale nakoniec som vyfasoval dva vankúšiky a loptu.

Spýtali sa ma na čo mi budú dva nafukovacie vankúšiky a ja som im odpovedal, že si na ne sadnem a budem si hádzať loptu s niekým z nich. Pekne som sa posadil na vankúšik a hádzal som si loptu s jedným mužom z Adolphovej skupiny. Po čase ma to však tiež začalo nudiť a tak som sa chcel zabaviť inakšie. Zobral som trocha vody a oblial ňou toho chlapíka s ktorým som si hádzal. Všetci sa začali smiať a bola to psina. I keď bol vzdialený niekoľko metrov, trafil som ho presne do hrude. On však spadol na chrbát a hodnú chvíľu nevstával. Smiech po pár sekundách prešiel a všetci išli zistiť, čo sa mu stalo. On sa pomaly postavil, ale na nohách stál len s cudzou pomocou a tak ho odviedli niekde do ošetrovne. Atmosféra v miestnosti sa razom zmenila z uvoľnenej na veľmi vážnu až dusnú.

Keď mi konečne dovolili vyjsť z bazénika, moja koža bola červená ako paradajka. Zobrali uteráky a poriadne ma vyutierali, ale ja som nič necítil. Necítil som žiadny dotyk na mojom tele. Môj penis sa tak scvrkol, že som si musel overiť, či tam ešte stále je. A tak som si vydedukoval, že tá voda nebola príjemne teplá, ale maximálne studená a že oni práve testovali, ako dlho môžem byť podchladený pomocou sugescie. Nemôžem si byť istý, ako veľmi bola tá voda studená ani ako dlho som tam bol, ale s istotou viem povedať, že to boli hodiny.

Potom mi prikázali, aby som skákal a rozpažoval pritom rukami a neskôr klikoval. Ako som tak klikoval, začul som nejaký výkrik a šplechnutie. Potom som pravým okom zahliadol, ako niekto spadol do bazéniku. Ja som však klikoval ďalej. Adolph však na mňa zakričal a privolal ma hore na plošinu. Tam som zbadal, že do vody spadol jeden z tých sympatickejších ľudí. Začal som si z neho robiť srandu a pýtal, či sa potreboval osviežiť a aká je voda a pod. Všetci však boli veľmi vážny a nikto sa nesmial. Snažili sa ho z tej vody nejako vytiahnuť, ale vôbec sa im to nedarilo. Podávali mu rúčku od metly, aby sa zachytil, ale on sa jej len jemne chytil a nevedel ju stisnúť. Chlapík vo vode vážil asi 120 kg a bol dosť vysoký. Bol úplne oblečený a navyše mal ešte dosť hrubý sveter. Nakoniec sa im podarilo ho dostať aspoň k okraju, ale odtiaľ ho nedokázali vyzdvihnúť. Každý sa štítil, čo i len dotknúť tej vody. Adolph mi prikázal, aby som skočil do vody a pomohol mu dostať sa von. A tak som to urobil. Ako jedinú možnosť som videl v tom, že sa potopím a podplávem pod toho muža zo spodu. Na dne som sa pevne vzoprel na nohách a pomaly som ho zdvíhal na svojich ramenách. Podarilo sa mi ho zodvihnúť natoľko, aby ho ostatní muži vonku mohli vytiahnuť. Potom som vyliezol z vody aj ja. Pozoroval som, ako všetci behajú okolo toho muža a každý je nejako zapojený. Niektorý ho zobliekajú z mokrých šiat, iní bežali pre deky, ďalší mu trú ruky a nohy atď. Jeho oči boli síce otvorené, ale vôbec nimi nehýbal a kožu mal úplne bledú až sivú. Položili ho na nosidlá a rýchlo ho niekam odniesli. Adolph bol úplne rozzúrený a na každého kričal. Toto všetko sa odohralo ani nie v dvoch minútach a chlapík nemohol byť vo vode dlhšie ako minútu. Ja som len dúfal, že Adolph si nevyleje zlosť na mne. Muži ma začali potľapkávať po ramenách a chválili ma za skvelú robotu. Ja som však ničomu nechápal a bol som úplne zmätený. Ako to, že sa ten chlapík nemohol dostať z vody? Prečo jeho tvár vypadala tak ako vypadala? Prečo bola moja koža červená a jeho sivá? Čo som takého spravil, že ma všetci chvália? Však som ho iba trochu potlačil.

Keď sa na to spätne pozerám, nechápem prečo si tento zážitok pamätám do takých podrobností a detailov. Možno preto, že som pri ňom necítil takú bolesť ako pri iných testoch, možno preto, že to bol jeden z prvých pokusov a možno preto, že som cítil nejaké zadosťučinenie zo záchrany. Neviem, ale keď som videl toho chlapíka po tom, čo sme ho vytiahli z vody, musím veriť tomu, že to ani nebola voda, ale nejaký skvapalnený dusík, alebo niečo podobné.

Jeden z ďalších testov boli cvičenia v streľbe. Opäť sa to odohrávalo v laboratóriu, ale tentokrát v takej časti, v ktorej som ešte nebol. Miestnosť vypadala ako nejaký dlhý sklad. Na konci tejto miestnosti bolo zopár terčov a niekoľko vriec naplnených pieskom. Vnútri na mňa už čakala skupinka mužov, medzi ktorými bol aj Adolph. Ten ku mne pristúpil a zdôraznil mi, že teraz musím veľmi pozorne počúvať a dávať pozor na každé slovo, pretože to je veľmi dôležité. Dneska budeme pracovať na tvojej streľbe. Musíš sa maximálne sústrediť. Si pripravený? Odpovedal som, že áno a on pokračoval: "Prvé pravidlo je, že strieľaš, aby si zabil. Je to jasné? Zopakuj to!" A tak som to zopakoval. "Keď budeš strieľať, predstavíš si na terči dva malé kruhy. Jeden bude presne uprostred čela a druhý na ľavej strane hrude v hornej polovici. Pri strieľaní sa zameriaš na tieto dva červené krúžky a priblížiš si ich. Nezáleží na tom, ako ďaleko bude terč, ty si ich dokážeš priblížiť tak, že pre teba budú veľké ako dve značky zákazu vjazdu, ktoré stoja hneď vedľa teba. Ty vždy trafíš presne do stredu týchto dvoch kruhov. Tvoja myseľ automaticky vezme do úvahy vzdialenosť a vietor. Pri strieľaní nebudeš rozmýšľať, ale budeš to robiť úplne automaticky. Rozumieš?" Odpovedal som, že som všetkému rozumel a že mi je to jasné.

Potom predo mňa predstúpil jeden z mužov v skupinke. Mal v ruke nejaký drevený kufrík. Položil ho na stôl a otvoril. Vnútri bolo šesť rozličných pištolí. Požiadal ma, aby som sa mu pozeral do očí a nie na zbrane. Potom sa ma spýtal, či som už niekedy strieľal, alebo držal nejakú zbraň v ruke. Odpovedal som, že raz som skúšal strieľať z pušky kalibru 0,22 na letnom tábor, ale bolo to už dávno. Pri zmienke o kalibre som počul naokolo smiech. Opäť prízvukoval, aby som sa mu díval do očí a spýtal sa, či som strieľal z pištole. Odpovedal som, že nie. Vzápätí mi povysvetľoval všetky podrobnosti ohľadne pištolí. Ako sa rozoberajú, nabíjajú, čistia, aké sú rozdiely medzi jednotlivými druhmi, ich základné charakteristiky, výhody a nevýhody. Povedal, že všetko, čo mi vysvetlil si zapamätám a náuka o zbraniach sa stane pre mňa druhá prirodzenosť. O pištoliach budem vedieť všetko a budem ich poznať tak ako moju pravú ruku. Po takomto úvode prešiel od teórie k praxi a niekoľko hodín strávil s tým, že každú pištoľ v kufríku rozobral a znova poskladal, ukázal mi ako sa nabíjajú, čistia, a aké sú medzi nimi rozdiely. Nakoniec som si to mal možnosť vyskúšať aj ja a každú zbraň som niekoľkokrát rozobral a znova poskladal. Spravil som to už najmenej 25 razy a už ma to začalo nudiť. Spýtal som sa, kedy už budeme konečne strieľať. Ihneď začali na mňa všetci kričať, že zbraň je môj život a celá táto inštruktáž je veľmi dôležitá atď. A tak som im povedal, nech ma teda otestujú. Bol tam aj Pán Zelený, ktorý povedal, že dobre, keď si myslím, že som taký chytrý, tak ma teda otestujú. Otočili ma chrbtom k stolíku a ja som počul, ako na niečom pracujú. Keď som sa otočil naspäť, všetkých šesť pištolí ležalo rozobratých na jednej kope uprostred stola. Adolph povedal, že mám presne toľko a toľko minút, aby som ich poskladal. Ja som ho však už nepočúval, hneď ako som tú kopu uvidel som pochopil, čo odo mňa chcú. Cítil som sa ako dieťa v obchode medzi cukríkmi. Bol som vzrušený z takejto skúšky a z toho, že im môžem dokázať, aký som dobrý. Celé som to bral ako nejakú hru. Ja proti nim. Adolph ešte niečo hovoril a nakoniec zmačkol stopky a povedal štart. Pribehol som k stolu a dal som sa do práce. Presne som vedel, aký kus patrí k akej zbrani. Presne som vedel, na čo ten konkrétny kus slúži a ako sa čistí. Vedel som všetko, čo mi predtým inštruktor povedal - do posledného slovíčka.

Nemám ani tušenie, za aký čas som tie zbrane poskladal. Bol som na tú úlohu maximálne koncentrovaný a nevnímal som nič okolo seba. Keď som skríkol koniec a položil poslednú pištoľ na stôl, všetci mali nejaké ovisnuté tváre a oči otvorené od prekvapenia. Pán Zelený prikázal, aby som to zopakoval a tak som to spravil ešte dva razy. Adolph potom vybral nejakú pištoľ a prikázal mi, aby som mu povedal o tej pištoli všetko čo viem. Vysypal som zo mňa úplne všetko, čo mi povedal inštruktor. Adolph sa ma ešte popýtal na ďalšie tri zbrane. Po mojej poslednej vyčerpávajúcej odpovedi sa potom tváril veľmi hrdo a prechádzal sa tam ako kohút na smetisku. Ja som sa konečne znova spýtal, či už môžem strieľať. Pozrel som sa na Pána Zeleného. On mi môj pohľad opätoval, potom sa usmial povedal: "V poriadku, nechajte ho strieľať!"

(pokračovanie)

Přeložil: Martin JULO

? www.davidicke.com (e)
? Translation: Martin JULO, Matrix-2001