"Obet" Illuminátov, ich pokusov ohľadne vyvinutia super-rasy a experimentov na základni Montauk podáva svoje svedectvo.

Školský rok sa chýlil ku koncu a ja som sa musel konečne rozhodnúť, ktorú vysokú školu si vyberiem. Výber bol trošku zložitejší, pretože pred koncom roka ma oslovil ešte tréner z Rochesterskej univerzity a ponúkol mi štipendium.

Kvôli tomu som sa aj stretol s mojim otcom v čínskej reštaurácii a snažili sa prehodnotiť všetky ponuky. Ja som už od začiatku inklinoval k Penn State univerzite, ale môj otec mi položil docela zásadnú otázku: "Andy, nemám nič proti Penn State - je to v podstate dobrá škola. Ale napriek tomu sa Ťa chcem spýtať, prečo vlastne chceš ísť na univerzitu. Kvôli vzdelaniu, alebo kvôli futbalu?" Odpovedal som mu, že samozrejme kvôli vzdelaniu. Môj otec pokračoval: "V poriadku, keď teda chceš získať solídne vzdelanie, nemyslíš, že by si si mal vybrať tú najlepšiu školu?" To čo hovoril dávalo zmysel, ale ja som chcel už od začiatku ísť na Penn State a nedal som sa len tak zlomiť. Môj otec bol však neoblomný a našu debatu príhodne zakončil: "Za Tvoje vzdelanie zaplatím. Ak však nepôjdeš na Rochesterskú univerzitu, nezaplatím Ti ani halier a do konca života s Tebou neprehovorím. Nechcem, aby si si zničil život. Rochesterská škola je oveľa lepšia a som si istý, že tam budeš šťastný. Ako som povedal, všetko zaplatím a tým to hasne."

A tak som sa teda prihlásil na Rochesterskú univerzitu. Muselo sa za ňu platiť 18 000 dolárov ročne a pritom som mohol chodiť na Penn State iba za 3 000 dolárov. Bol som si istý, že by som si tieto peniaze vedel aj sám zarobiť bez otcovej podpory, ale nakoniec rozhodlo to jeho vyhrážanie, že by sa so mnou už do smrti nerozprával. Za to, že ma takýmto spôsobom prinútil ísť na Rochester som otca nenávidel ešte veľmi dlho. A to ešte nebolo všetko. Prinútil ma zobrať si ešte študentskú pôžičku, aby som mu pomohol s platením. Vtedy som sa rozhodol, že už nikdy v živote nikomu nedovolím, aby za mňa rozhodoval. Zaujímavé na tom ale je, že môj otec si vôbec nespomína na našu diskusiu, a ani na to ako mi sľúbil, že celú školu za mňa zaplatí. Ja si na to spomínam ale úplne presne, pretože som bol vtedy veľmi smutný z toho, že nemôžem ísť na Penn State. Musím ešte spomenúť jednu udalosť. Môjho otca povolali vojaci na fyzickú kontrolu po pätnástich rokoch, čo bol mimo službu. Pamätám sa, ako o tom ešte žartoval, že ako si ešte na takého starca spomenuli. Čudné však je, že môj otec si už nedokáže spomenúť ani na túto udalosť.

August 1988 - začalo futbalové sústredenie na Rochesterskej vysokej škole. Celé leto som tvrdo trénoval a cítim sa v najlepšej fyzickej kondícii v celom mojom živote. Počas sústredenia mi všetko vychádzalo a myslím, že som spravil na všetkých dojem. Na internáte som ubytovaný (teraz viem, že to nebola žiadna náhoda) s Brianom. Je to tiež prvák a vo futbalovom tíme robí záložníka. Je vysoký zhruba 185 cm, ale váži prinajmenšom 120 kg. Je proste obrovský. Vždy som si myslel, aký som ja svalovec. To mi vydržalo dovtedy, kým som neuvidel tohto chlapa. Otvorene sa priznáva k užívaniu steroidov a vie to o ňom aj náš tréner. Rozprával mi, že počas strednej školy bol tiež vo vzpieračskom tíme a vážil 90 kg. Potom začal užívať steroidy a počas nasledujúcich 12 týždňov pribral 30 kg. Ako prvák je druhý najsilnejší muž v celom futbalovom tíme. Ja som tretí.

Futbalové sústredenie trvalo až do mája 1989. V tom čase som dostal veľmi zvláštny odkaz od dekana psychologickej fakulty. Chcel, aby som ho navštívil. Keď sme sa stretli, posadil ma do šedého koženého kresla a on sám sa posadil za svoj obrovský stôl. V podstate chcel vedieť, či by som sa nechcel zúčastniť jedného projektu, ktorý riadi táto univerzita. Ja som reagoval v tom zmysle, že som sa už niečoho podobné zúčastnil a spýtal som sa ho, či už počul o dr. Purrizzovi. Vtedy úplne zbledol a vystúpili mu na tvár kvapôčky potu. Potom som začul nejaký zvuk za mojím chrbtom. Vyskočil som zo stoličky. Za mnou boli nejaké dvere akoby do steny. Keď som ich otvoril, tak som zistil, že to bol vlastne vstavaný bar. Na podlahe tohto baru sa však nekrčil nikto iný ako dr. Purrizzo. Bol som úplne vytočený. Vôbec som sa neovládal. Milého dr. Purrizza som schmatol pod krkom a vecne som mu povedal, že ak ho ešte raz v živote uvidím, tak ho zabijem. Asi to znelo naozaj nebezpečne, pretože začal hneď prosíkať o život a začal sa ospravedlňovať. Šmaril som ho naspäť do baru. Potom som prišiel ku stolu nášho pána dekana. Celý som ho odspoda chytil a prevrátil som ho na neho. Ako som odchádzal z jeho kancelárie, tak som im ešte vynadal a varoval ich, aby mi dali pokoj a držali sa odo mňa radšej ďalej.

O pár dní som dostal odkaz, že náš dekan má chce vidieť. Proste som to ignoroval.

O niekoľko dní som dostal v poradí už tretí odkaz, že ak ho nenavštívim tak ma vyrazí zo školy. Bol som poriadne nahnevaný a mal som som sto chutí odísť zo školy. Môj spolubývajúci Brian ma však presvedčil, aby som za ním išiel. Dokonca ma presviedčal, aby som spravil všetko to, čo dekan chce. To už som bol naštvaný aj na Briana. Tak som sa teda zobral a povedal som si, že keď už ma chcú vyhodiť tak aspoň nášmu dekanovi od srdca poviem, čo si o ňom myslím. Pamätám sa ako som za ním šiel. Zlosť zo mňa iba tak sršala. Nepamätám si však, ako som z jeho kancelárie odišiel.

Po tomto zážitku sa so mnou niečo udialo. Stal som sa úplne inou osobou. Ostatní spolužiaci ma začali považovať za arogantného a namysleného, pretože keď ma pozdravili, tak ja som okolo nich prešiel bez toho, aby som si ich vôbec všimol. Cítil som sa akoby som mal na očiach nejaké klapky a nevnímal svoje okolie. Keď som napríklad vošiel do triedy, zameral som sa iba na to, ako si sadnem do svojej lavice, ale vôbec som nereagoval na mojich spolužiakov a na ich pozdravy počas cesty k tej lavici.

Miestnosť číslo 101. V areáli univerzity bola jedna budova ktorú som každodenne míňal keď som navštevoval rôzne prednášky. Istým spôsobom mi bola veľmi známa a keď som okolo nej prechádzal tak som mal vždycky čudný pocit v žalúdku. Na druhej strane som si bol však istý, že som v nej logicky nemohol byť ani raz, pretože v tej budove som nemal ani jednu prednášku, alebo cvičenie. Napriek tomu sa mi pri tejto budove vždycky vybavila spomienka na miestnosť číslo 101. Dokonca som poznal aj presnú cestu k tejto miestnosti i keď som v budove nikdy nebol.

Jedného dňa som sa rozhodol, že to preskúmam podrobnejšie. Budova bola veľmi moderná. Hneď ako som vkročil som vedel, kadiaľ mám ísť. Prešiel som po jednom mostíku, zabočil som doprava a vydal som sa dole po schodoch - úplne dole do suterénu. Tam som zase zabočil doprava. Ocitol som sa v malej hale, kde boli iba dvojo dverí. Jedny napravo a druhé naľavo. Na každých z nich bola menovka, ktorá sa dala vymieňať. Práve tie dvere napravo mali viesť k spomínanej miestnosti 101. Tam však bola ceduľka "Potreby pre školníka". Tak som sa otočil k dverám naľavo, či tam náhodou nebude číslo 102. Menovka na týchto dverách bola však prázdna. Ešte som vyskúšal, či sa dvere náhodou nedajú otvoriť, ale boli zamknuté. Po tomto pokuse som odišiel z budovy. Každý ďaľší deň som prechádzal okolo tejto budovy a vždy som mal ten zvláštny pocit v žalúdku. Už som si bol takmer istý, že tú budovu som musel predtým navštevovať. Preto som tam zase raz zašiel. Opäť som tam našiel dvere s ceduľkou "Potreby pre školníka". Opäť som vyskúšal, či nie sú náhodou odomknuté. Potom som zase opustil budovu. Keď som tam zašiel tretí raz, bol som už skutočne zmätený. Nevedel som, čo si mám o všetkom tomto myslieť. Opäť som tam našiel dvere s ceduľkou "Potreby pre školníka". Tak som sa otočil a chcel som odísť. Na pol ceste som si však spomenul, že som ešte nevyskúšal, či sú tie dvere zamknuté. Tak som sa vrátil, stlačil klúčku a dvere sa otvorili. Z nejakého dôvodu som bol veľmi nervózny a vystrašený. Dokonca som sa bál aj vkročiť do tejto miestnosti. Tak som iba odsunul trochu dvere, ale bola tam úplna tma. Načiahol som sa po vypináči. Zistil som, že miestnosť je veľmi malá. (zhruba 2x3 metre) Rozhliadol som sa naokolo a prvé, čo mi udrelo do očí bolo, že tá miestnosť bola absolútne čistá a sterilná. Neboli tam žiadne poličky, knihy, papiere, nič. Boli tam iba dve veci. Jedna veľká zdravotnícka posteľ aká býva v ordináciach, alebo u maséra. Bola celá čierna. Ďaľšia vec bol malý šedý kovový stôl s jednou drevenou stoličkou. Na stole neboli žiadne papiere, poznámky, knihy, proste nič.

Už som chcel odísť, keď som si všimol, že ten stôl má jednu zásuvku. Tak som ju otvoril a jediná vec v zásuvke bola železná menovka na dvere. Obrátil som ju a na nej bolo číslo 101. Vtedy moje srdce zastalo a mňa oblial studený pot. Taký strach som ešte nemal. Zásuvku som zasunul, dvere zatvoril, a jediné čo som si naozaj želal bolo zmiznúť odtiaľ, čo najrýchlejšie.

Keď sa s odstupom času snažím dať všetky tieto informácie dokopy, vychádza mi z toho nasledovný príbeh. Po mojej návšteve u dekana ma museli nejakým spôsobom zhypnotizovať a prikázať, aby som išiel v určitý čas do miestnosti číslo 101. Tam som chodil zhruba raz za týždeň. Chodil som tam úplne automaticky - bez toho, aby som o tom vedel. Bol to nejaký druh hypnózy, programovania, vymývania mozgu, alebo niečoho podobného. Po určitom čase sa mi začali objavovať neurčité spomienky. Bolo to ako blesk. Objavili sa a hneď zmizli. Bolo to ako 5 sekundová časť z 10 minutového filmu. Pamätám sa ako som v tej miestnosti ležal na posteli. Boli tam nejakí ľudia s ktorými sme sa rozprávali o mojom využívaní Silvovej metódy. Prikázali mi, aby som sa koncentroval a dostal sa na moju najnižšiu úroveň. Potom začala ich práca. Začali mi implementovať rôzne myšlienkové pochody, spomienky a skúmali ako na ne reagujem.

Silvovu metódu používam nasledovne. Zavriem si oči, relaxujem. S každým ďaľším nádychom som čím ďalej tým viac uvoľnený. Stolička na ktorej sedím je čím ďalej mäkšia a ja sa do nej úplne zabáram až ma úplne obklopuje. Cítim sa maximálne v pohode a v bezpečí. Moje telo je úplne uvoľnené. Predstavujem si ako stojím na brehu oceána. Nebo je modré a oceán modrozelený. To od slnka. Je nádherný deň. Predstavujem si, ako sa uvoľním z môjho materiálneho tela a letím do výšky. Obzriem sa naspäť a moje telo stále stojí na brehu. Ako však letím vyššie a vyššie, moje telo je stále menšie a menšie. Nakoniec ho už vôbec nevidím. Všade naokolo je už len nebo a podo mnou oceán. Rovno predo mnou je veľký oblak na ktorom sa niečo nachádza. Keď priletím bližšie, zistím, že je to výťah. Pristanem na oblaku a je to krásny pocit. Ako by sa ma dotýkalo perie. Oblak je pevný ako skala. Všetko sa odohráva v mojej mysli a preto aj oblak môže byť pevný ako skala. V mojej mysli je možné všetko a môžem si vymyslieť hocičo. Jediné limity sú limity v mojej predstavivosti. Vkročím teda do výťahu. Je tu jediné červené tlačítko a tak ho stlačím. Dvere sa zatvoria a ja začnem klesať. Ako sa rozhliadam, zistím, že výťah je vyrobený zo šedej ocele. Výťah nemá žiadnu strechu. Zostupujeme čím ďalej tým rýchlejšie. Keď sa znova pozriem hore, vidím že šachta hýri farbami - od oranžovej, cez čiernu a bielu až po striebornú. Zrazu zbadám veľké číslo 10 nakreslené na jednej strane. Ideme stále rýchlejšie a rýchlejšie. Potom príde 9. Dostávam sa stále hlbšie a hlbšie do mojej mysle - centra vesmíru. Nasleduje 8,7. Cítim sa stále viacej uvoľnený. 6,5 - začínam cítiť skutočnú moc mojej mysle. 4,3,2 - výťah automaticky spomaľuje až sa ocitnem na prízemi - 1. Dvere sa otvoria a ja vystúpim na bielu plošinu. Je zhruba 2 metre široká a 2 metre dlhá. Všade naokolo je úplná tma. Keď sa priblížim k okraju - vidím iba veľkú čiernu dieru. Je tam nejaký vír, ktorý všetko vcucne dovnútra. Skočím do diery. Padám ako pri voľnom páde. Keď sa obzriem hore - vidím tu plošinu ako sa stále zmenšuje až mi napokon úplne zmizne z očí. Vôbec sa nebojím. Všetko okolo sviští. Okolo mňa sa mihnú nejaké hodiny, autá, ľudia ktorých poznám. Potom zbadám veľké neónové svetlo. Je na ňom číslo 1500. Padám stále rýchlejšie a hlbšie do mojej mysle. 1400, 1300, 1200, Keď sa dostanem k 100 automaticky spomalím a pristanem. Všade je absolútna tma a ja nič nevidím. Podlaha je ako z vankúša. Na ľavej strane vidím akési dvere z modrého neónového svetla. Za nimi je obrovská namodralá miestnosť. To je moja miestnosť. Moje špeciálne miesto. Absolútný stred mojej mysle a absolútny stred vesmíru. Keď sa nachádzam na tomto mieste dokážem urobiť úplne všetko a nič mi nemôže ublížiť.

Miestnosť je vysoká zhruba 6 metrov a celá žiari modrým neónom. Cítim sa v nej ako keby som bol pod tzv."čiernym svetlom". Všetko biele na mne žiari, dokonca aj moje zuby. Cítim sa ako keby som bol absolútne zdravý a oddýchnutý. Nikdy a nikde som sa necítil lepšie ako v tejto miestnosti. Steny sú vykladané drahokamami, mám tam zavesené rôzne obrazy, sochy atď. Napravo sa nachádza vesmírny prístroj. Pomocou tohto prístroja môžem mojou mysľou cestovať po celom vesmíre. Naľavo sú zase dvere na štadión. Podídem k nim a otvorím ich. Za nimi sa nachádza obrovský podzemný štadión. Je neuveriteľne veľký. Keď na ňom hrám, dokážem všetko. Môžem streliť toľko gólov, koľko chcem. Môžem mať toľko touchdownov, koľko len chcem. A všetci ma tu poznajú a oslavujú. Po chvílke sa vrátim naspäť do hlavnej miestnosti. Naľavo odo mňa sa nachádza tá najdôležitejšia vec. Sú tu dvere k ďaľšej izbe. Táto pre zmenu žiari na červeno. Za dverami sa nachádza moja LIEČITEĽSKÁ MIESTNOSŤ. V strede je veľká fontána. Pokým som v tejto miestnosti tak každé moje zranenie svieti na červeno. Čiže ak mám nejaké problémy s kolenom - tak má sýto červenú farbu a ja hneď môžem diagnostikovať, že si musím vyliečiť práve tú časť, ktorá svieti. V tomto prípade koleno. Vyliečim si ho veľmi jednoducho. Stačí, keď si ho ponorím do mojej fontány. Vo fontáne sa nachádza živá voda, ktorá ma magicky zelenú farbu. Táto voda dokáže vyliečiť každé moje zranenie v priebehu malej chvíľky. Ak mám nejaké veľmi ťažké zranenie, tak sa celý ponorím do mojej fontánky a celý proces liečenia môžem ešte zintenzívniť ak použijem "flashlight". (žiariace, bleskové svetlo) Je to vlastne špeciálny svetelný lúč, ktorý keď nasmerujem na moje zranenie, urýchľuje celý proces liečenia.

Liečebný kúpeľ a spôsob akým sa liečim bolo presne to, čo odo mňa chceli. Keď mi povedali, aby som sa dostal na svoju úroveň, tak som to jednoducho spravil. Inštruktor mi prikázal, aby som sa dostal do svojej Liečiteľskej miestnosti. Celý čas čo ku mne hovoril som ho vnímal ako akýsi hologram v mojej mysli. Nemohol som sa ho zbaviť. Tam mi podal nejakú trubicu vo vnútri, ktorej bola nejaká žltá tekutina. Povedal mi, že keď použijem túto vec pri liečebnom kúpeli, tak celý proces bude milion krát silnejší a rýchlejší ako doteraz. Nezabudol mi však pripomenúť, že je to absolútné tajomstvo a je to iba medzi nami. Voda v mojej fontáne začala veľmi bublať hneď keď som do nej vylial tú žltú tekutinu. Pripadalo mi to ako jakuzzi. Pri takto upravenom kúpeli som schopný vyliečiť si hocijaké zranenie v priebehu okamžiku. Inštruktor taktiež nejako zmanipuloval moju myseľ tak, že hneď ako sa zraním som poslaný do Liečiteľskej miestnosti a automaticky sa liečim. Stále si to neviem presne vysvetliť, ale naozaj to celé perfektne fungovalo. Neskôr mi dokonca dali ešte nejakú ďaľšiu trubicu. Tentokrát v nej bola zelená tekutina. Dôkladne ma ale upozornili, že táto látka je 100 milión krát silnejšia než tá predchádzajúca a nech ju nikdy neotvorím bez ich predchádzajúceho súhlasu. Musel som to uložiť na bezpečné miesto. Preto som si vytvoril vedľa fontány drevený stĺp, na ktorý som napísal čiernym písmom: Neotvárať.... Zlomiť iba v prípade ohrozenia života. Bola to moja miestnosť a tak som si tu mohol vytvoriť čo som chcel i keď ten drevený stĺp trošku narušil krásu tohoto miesta.

Stále ma učili ďaľšie nové veci. Napr. ako si zapnúť a vypnúť citlivosť na bolesť. Naučili ma kontrolovať hladinu adrenalínu v tele. Dokázal som ovládať strach. Taktiež si pamätám ako som musel skladať rôzne inteligenčné hry napr. puzzle, skladanie slov atď. Toto všetko si pamätám z miestnosti číslo 101.

Spomínam si aj na to, ako ma priviazali k železnému stolu a ako do mňa zapojili nejaké elektródy. Dostával som elektrické šoky vždy, keď som nespolupracoval. Pri takomto mučení mi vždy pripomínali, že je to vlastne moja vina, pretože som k nim nepriateľský a neochotný k spolupráci. Ja som sa na druhej strane snažil byť čo najstatočnejší. Pamätám si, že raz som bol priviazaný ku stoličke. Musel som byť nejako zdrogovaný, pretože ma bili a ja som to takmer necítil. Vždycky mali na sebe rukavice a používali gumennú hadicu, aby nezanechali žiadne stopy. Čím viacej ma však bili, tím menej som to cítil. Všimol som si, že na stole sú rozložené rôzne chirurgické nástroje a aj nejaké injekčné striekačky. Z toho tiež usudzujem, že ma museli nejako nadopovať.

Aby si ma podrobili, napichli mi jednu ihlu do očnej bulvy a druhú do ušného bubienka. Pamätám si, že tam bol aj pán Zelený (ktorého som vídal občas na zápasoch). On a jeho kumpáni musia byť nacisti, keď robia takéto veci.

(poznámka: pán Zelený sa spomína veľmi často všetkými ľuďmi, ktorí mali podobné zážitky s "deprogramovaním". Psychológovia, ktorí takéto stretnutia viedli sa domnievajú, že kontrola mysle je v súčasnosti veľmi závažný problém. Na internete môžete nájsť množstvo odkazov na spojenie Nacisti-CIA, kontrola ľudí, Nacisti - New Jersey atď.)

Vždycky som vedel veľmi dobre odhadnúť ľudí a preto som bol presvedčení, že pán Zelený a jeho kolegovia sú nacisti. On bol ten, ktorý dával rozkazy a ostatní ich plnili. Jeden z tých poskokov ma začal biť. Mal oblečené žlté tričko s krátkymi rukávmi s nápisom Rochester NY. A tak som si z neho začal robiť srandu, že také žlté tričko môžu nosiť iba homosexuáli, alebo ľudia, ktorí sa snažia vyzerať ako rodeni američania i keď sú to určite cudzinci. Proste som si povedal, že ho skúsim aspoň viacej vyprovokovať - však aj tak dostanem bitku. Hneď ako ma udrel som mu začal nadávať do skurvených nacistov, ako sme im my američania natrhli zadok v druhej svetovej vojne. Zjavne to však s ním nič nerobilo. Preto som skúsil trošku priostriť a začal som napádať Adolpha Hitlera. To som udrel klinec po hlavičke. V momente začal nervačiť a bláboliť čosi po nemecky. Proste som ho aj v mojej situácii dokázal psychicky zlomiť. Začal ma mlátiť oveľa silnejšie, ale mne to akosi nič nerobilo. Čím viacej ma bil, tým viacej som sa cítil v pohode, pretože som necítil fyzickú bolesť a videl som, ako ho dokážem mojimi rečami vytočiť. Potom však zobral nejaký druh basebolovej palice s kovovou guľou na konci s ktorou sa ma chystal udrieť. Vtedy som sa skutočne začal báť o môj život a uvedomil som si, že som to asi trocha prehnal. Nevedel som, čo mám robiť, ale pud sebazáchovy mi vlial do žíl prúdy energie. Napäl som všetky svaly a podarilo sa mi pretrhnúť laná s ktorými som bol zviazaný. Podľa absolútne prekvapeného výrazu na tvárach ostatných som si uvedomil, že to boli vlastne reťaze, ktoré som pretrhol. Ale v tej chvíli mi to bolo jedno, vrhol som sa na toho blonďavého nacistu, vytrhol mu palicu z ruky a dvakrát ho ňou udrel po hlave. Ostatní sa na mňa vrhli (bolo ich asi 5), ale ja som ich zo seba striasol akoby to boli päťročné deti. Začal som sa oháňať získanou zbraňou a zasiahol som ďaľších dvoch. Zrazu bolo všade veľa krvi. Vrhol som sa k jedinému oknu v miestnosti a bol by som skočil ale v poslednej chvíli som si uvedomil, že som asi 30 metrov nad zemou.

Na základe výhľadu z okna som sa nachádzal v univerzitnej knižnici - na úplne najvyššom poschodí. Zrazu som myslel na tisíc vecí: (Ako je možné, že takéto zverstvá sa dejú na univerzitnej pôde?) Potom sa na mňa vrhli ďaľší chlapy. Bolo ich na mňa veľmi veľa a aj keď som ich zase pár udrel, nakoniec ma dostali, spútali, a pichli mi nejaké injekcie.

Potom som dostal toľko bitiek a elektrických šokov, že si to už ani nepamätám. Snažili sa ma zlomiť, ale zjavne neúspešne, pretože bitky stále pokračovali. Pamätám si ako som vtedy to ráno povedal môjmu spolubývajúcemu, že mám pocit, akoby mi po mojej tvári prešiel kamión, ale ani za svet som si nevedel vtedy spomenúť z čoho ma všetko tak bolelo.

Dievča a "Veľký skok" - Október, alebo November 1988

Zrovna som kráčal cez parkovisko smerom do školy keď pri mne zastalo dlhé hnedé auto. Bola to veľká limuzína, tuším Lincoln. Vystúpilo z neho 5 ľudí - všetko belosi. Ihneď som spoznal prvých dvoch. Bol to pán Zelený a pán Modrý. Bolí to tí muži, ktorých som si pamätal ešte zo strednej školy a z detstva. Ďaľší z nich mi bol tiež nejaký povedomý. Bol vysoký okolo 190 cm a mohol vážiť okolo 95 kg. Mal modré oči a blond vlasy. Mal oblečený dlhý, čierny, kožený kabát a vyzeral, akoby práve vyšiel zo sna Adolpha Hitlera o čistej árijskej rase. Odhadoval som, že môže mať okolo 35, 40 rokov. Podľa držania tela a postoja mi pripadal ako niekto dôležitý. Vtedy som to ešte nevedel, ale tento človek bol priamo zodpovedný za všetky bitky, ktorými ma častovali v knižnici. (Bol to nacista a bol to jeden zo zástupcov niekoľkých genetických experimentov) Pomenoval som si ho Adolph a odvtedy som ho tak volal. Poslední dvaja boli na druhej strane auta a na prvý pohľad neboli ničím výnimoční. Mali oblečené športové obleky, ako keby sa chystali na cesty. Vyzerali trošku ako agenti.

Pán Zelený mi povedal, že by so mnou radi hovorili a vyzval ma, aby som si k nim prisadol. Prešiel mi mráz po chrbte, ale snažil som sa vypadať statočne a odvetil som mu, že keď sa chce so mnou rozprávať, tak môže, ale v žiadnom prípade si nesadnem do auta s piatimi cudzími mužmi. A tak mi teda oznámil, že by so mnou rád prediskutoval účasť na jednom experimente. Na to som mu odpovedal, že môže chcieť po mne hocičo, ale odpoveď bude vždy "NIE!". Trošku sa pousmial a oznámil mi, že nie neberie ako odpoveď a takáto možnosť ani neexistuje. Proste sa toho experimentu zúčastnim a tým to hasne. Potom mi už ostrejšie prikázal, aby som si už konečne sadol do toho auta. Moja odpoveď bola nie. Adolph to akoby očakával. Schmatol ma za ruky a ťahal do auta. Uvedomil som si, že toto vôbec nie je dobré a zo všetkých síl som sa snažil vyslobodiť. Podarilo sa a hneď som začal utekať smerom k škole. Nasledujúca časť je veľmi ťažko opisateľná bez toho, aby ste (čitatelia) videli situáciu na vlastne oči. Napriek tomu sa o to pokúsim. Predstavte si parkovisko ako jednu dlhú cestu. Dá sa tu parkovať iba naľavo, alebo napravo kolmo na cestu. Školský dvor začínal zhruba o 20 metrov vyššie. Parkovisko je oddelené od dvora vysokým svahom a každých 30 metrov je tu schodisko. Na konci schodiska je hlavná cesta, ktorá sa točí okolo celého školského dvora. Takže akonáhle prejdeme cez cestu nachádzame sa na pôde univerzity a prvé budovy sú vzdialené iba nejakých 15 metrov.

Čiže v tom momente ako sa mi podarilo oslobodiť som začal utekať k schodom po ktorých som sa chcel dostať na školský dvor. Najbližšie schodisko bolo asi 15 metrov. Dostal som sa k nemu bez problémov. Tam som na chvíľu spomalil a obzrel som sa, aby som zistil, či ma vôbec prenasledujú. Oni však nasadli do auta a ja som si myslel, že teraz ma budú prenasledovať. Pneumatiky zapišťali a auto sa pohlo - opačným smerom. Uvedomil som si, že ich zámerom je odrezať ma a dostať sa k hornému koncu schodiska skôr ako ja. Vtedy som druhykrát v živote pocítil strach o môj život. (prvý krát to bolo, keď ma chceli udrieť tou basebolovou pálkou). Cítil som adrenalín a vedel som, že musím utekať najrýchlejšie ako viem. Nejako som tušil, že mi ide o život. Nikdo z Vás nedokáže pochopiť ten pocit, pokým sám niečo podobné nezažil. Rozbehol som sa po schodoch a bral ich po troch-štyroch. Hore som sa schoval za nejaké zaparkované auto. Spoza zadného blatníka som počul a videl limuzínu vzdialenú asi 60 metrov. Prešli okolo mňa bez povšimnutia. Hneď ako ma minuli som vyrazil a snažil som sa dostať cez cestu na školský dvor plný študentov. V strede cesty som počul brzdenie a pišťanie pneumatík. Keď som sa obzrel, videl som ako limuzína zabrzdila a v spätnom zrkadielku som si všimol oči vodiča. Určite ma zbadali. Auto sa otočilo, ja som sa však dostal k najbližším študentom a zrazu som sa cítil bezpečne. Prestal som utekať a snažil som sa vmiešať do davu. Myslel som si, že je všetko v poriadku a nenápadne som sa obzrel po tej limuzíne. Vodič limuzíny ma začal prenasledovať a chvíľku to vypadalo, že to plnou rýchlosťou napáli do študentov okolo mňa. Stalo sa. To som teda nečakal. Okolo mňa nastal totálny zmätok. Všetci ľudia okolo sa snažili vyhnúť smrtiacemu autu. Iba ja som tam zostal v nemom úžase stáť a neveril som tomu, čo sa deje. Auto smerovalo ku mne. Tým pádom, všetci ostatní utekali odo mňa preč. Z nejakého dôvodu však ku mne bežalo jedno dievča. Schmatlo ma a ja som nejako cítil, že ona nemá strach. Ten okamih akoby trval naveky.

Hluk motora bolo zrazu počuť z veľkej blízky. Schytil som to dievča za ruku a bežali sme k prvej najbližšej budove. Nejako začala zaostávať. Bol som oveľa rýchlejší ako ona a začal som si uvedomovať, že spolu to nezvládneme. Kričal som na ňu, aby utekala, ale nejako sa mi vyšmykla. Keď som sa obzrel, naskytol sa mi strašný pohľad. Bola od mňa asi dva metre a tesne za ňou veľká limuzína. Zrazu bolo jasné, že sa nestihne uhnúť. Zrazu bolo jasné, že ja jej nemôžem nijako pomôcť. So slzami v očiach som odskočil nabok, aby som sa vyhol autu. Bolo to tesne pred vchodom do budovy a ja som ju nedokázal zachrániť. Všetko sa odohralo v zlomku sekundy. Tým, že som odskočil mi cestu zatarasilo auto. Ani som si to neuvedomil a nejako som sa zrazu ocitol na streche budovy. Boli tam jedny dvere, ale keď som ich skúšal otvoriť, boli zamknuté. Niekdo na mňa zospodu kričal. Tak som podišiel k okraju a pozrel dole. Na dvore boli dve limuzíny. Jedna z nich havarovala do budovy. Dole stál Adolph a kričal moje meno. "Andy, to bolo veľmi pôsobivé, skutočne veľmi pôsobivé. Máš vôbec šajnu o tom, čo si práve dokázal?" Budova na ktorej strechu som sa nejakým zázračným spôsobom dostal mala tvar pravidelného štvorca. Prvé poschodie bolo celé zo skla. Ďaľšie boli obložené mramorom. Na každom rohu boli veľké štvorhranné stĺpy. Medzi stĺpom a budovom bola medzera. Hore som sa dostal nasledovným spôsobom. Preskočil som zábradlie a skočil som na stranu stĺpa, odtiaľ som sa odrazil na stenu budovy a zase na stĺp. Zase na budovu atď. až som sa ocitol na streche. Znie to neuveriteľne, ale skutočne som sa tam takto dostal. Uvedomil som si to, až keď som sa pozeral dole. Adolph sa chcel dostať hore tým istým spôsobom, ale nedostal sa ani do polovice a musel sa vrátiť. Zakričal na mňa: "Andy, si skutočne veľmi dobrý. Akurát si predviedol to, čomu hovoríme 5 krokový 90 stupňový vertikálny výstup. Ako mi to môžeš vysvetliť?". Aj v takej situácii v akej sa ocitol, som nestratil zmysel pre humor a odpovedal som mu, že som mal proste obuté moje Nike. Vzápätí som počul za chrbtom smiech. Ako som sa otočil, uvidel som štyroch mužov. Pomaly sa približovali a snažili sa ma ukľudniť. Vraveli, že sú moji priatelia. Ja som im odpovedal, že ak sú skutočne moji priatelia, nech zastanú a nepribližujú sa. Oni pokračovali. Dvaja z nich vytiahli z bundy zbrane.

Nemal som moc na výber a tak som si povedal - čert to ber. Vrhol som sa na toho úplne vpravo (bol najmenší). Nejako sa mi ho podarilo odsotiť a ja som sa vrhol smerom k otvoreným dverám, cez ktoré sa títo chlapíci dostali na strechu. Tí, čo mali v rukách zbrane, začali po mne strielať. Ja som však nič necítil. Pritom ma však nemohli minúť, pretože boli od mňa len pár metrov. Aj tie zbrane vypadali nejako zvláštne, ako keby boli hračkárske. V každom prípade však nestrielali náboje, fungovali na nejakom inom princípe. Mňa to však nezastavilo resp. som si to v tom momente neuvedomil. Za dverami stáli ďaľší dvaja muži so zbraňami. V rýchlosti som prebehol popri nich a utekal dole po schodoch. Ešte za mnou stihli vystreliť. Dole bolo nabúrane auto, spod ktorého tiekli prúdy krvi a všimol som si aj nejaké telo. Rozbehol som sa do prava, cez školský dvor, smerom k centrálnej budove. (študentské centrum) Tentokrát ma však prenasledovali a rozutekali sa za mnou. Keď som sa zase dostal medzi ľudí, spomalil som a opäť som sa snažil vmiesiť do davu. Dvaja muži, čo utekali tesne za mnou, ma však mali neustále na očiach a tak som sa zase rozbehol. Centrálna budova je celá zo skla a má šesť poschodí. Sú tu v podstate tri vchody: hlavný vchod, ktorý ústi do veľkej haly, vchod z jedálne, a z vrchu, kde je spojenie s ostatnými budovami. Celá budova je vysoká viac než 30 metrov.

Ja som použil práve ten tretí spôsob. Akonáhle som sa dostal do budovy, hnal som sa ku schodom a po nich dole o tri poschodia nižšie. Tam už začínala podo mnou vstupná hala. Po schodoch zdola však bežali Adolph a nejakí ďaľší traja muži. Chcel som sa vrátiť, ale oproti mne sa zvrchu približovali zase tí dvaja, čo ma prenasledovali. Bol som v pasci. No čo už, povedal som si, preskočil zábradlie a skočil dolu. Ešte som počul ako niekto z nich kričal, nech neskáčem. Bol som presvedčený, že spadnem iba jedno poschodie. Skákal som úplne bez strachu. Strach som mal iba z toho, čo by sa stalo keby ma chytili. Ten pád bol však príliš dlhý. Keď som sa pozrel dole, uvedomil som si, že tam nie je žiadna galéria a že padám celé tri poschodia. Taká vysoká bola vstupná hala - asi 15 metrov. Myseľ začala pracovať na plné obrátky a na nič iného som nemyslel, iba na pristátie. Maximálne som sa koncentroval na to miesto kam dopadnem, a pripravil som na to celé telo. Svaly na nohách mám veľmi silne (z posilovania a vzpierania) a pripravil som sa, že pristanem ako pružina. Aj tak som však pristál veľmi tvrdo. Mal som pocit ako by som dopadol a vážil prinajmenej 300 kg. I keď som sa na ten pád v rámci možnosti pripravoval, trochu mi to vyrazilo dych a keď som sa o pár sekúnd dostal k sebe, ležal som na chrbte a všetko naokolo, ako keby zamrzlo. Všetci na mňa v úžase a ohromení pozerali. Muži, ktorí ma prenasledovali, boli stále na svojich miestach - tam odkiaľ som skočil a neboli schopní pohybu. Zrejme si mysleli, že taký pád nemôžem prežiť. Niečo vo mne mi však prikázalo, vstaň už konečne a ja som to urobil. Vtedy sa prebrali aj oni a zase sa všetci rozbehli ku mne. A tak som si to zamieril na moju internátnu izbu. Internát bol hneď ďaľšia budova a ja som sa rozbehol tak rýchlo ako som v danej chvíli bol schopný. Celý zadychčaný som sa bez problémov dostal do izby. Bol tam aj môj spolubývajúci Brian. Hneď som na neho začal revať, aby v momente zamkol izbu a nikoho nevúšťal dnu, pretože všetci po mne idú. Cítil som, že v každej chvíli odpadnem a tak som sa už len dokázal zvaliť na moju posteľ. V sekunde som už o sebe nevedel.

Počul som nejaké hlasy: "Už som Ti povedal, že som ho určite trafil." Cítil som ako ma drží niekoľko silných rúk. Nemohol som sa pohnúť a všade bola tma. Niekto sa ma spýtal, ako je na tom môj členok. Odpovedal som, že je v poriadku, pretože som si ho už vyliečil.

Keď som sa konečne prebral, ležal som na mojej posteli a všetko mi pripadalo strašne čudné. Svet sa so mnou točil a ja som sa cítil, akoby som bol v nejakom delíriu, alebo šoku. Brian bol preč a keď som sa pozrel na hodinky boli práve dve hodiny po polnoci. (Nevedel som o sebe asi 14 hodín) Stále som oblečený. Pamätám sa čo sa stalo, ale pripadá mi to iba ako nejaký zlý sen a nie skutočnosť. Stále tomu všetkému nemôžem uveriť a tak sa vydám k tej budove do ktorej narazilo auto a kde zomrelo to dievča. Všade okolo toho miesta je veľa svetiel. Je tam množstvo mužov v žltých kombinézach, ktorí na niečom pracujú. Vídím ako to tam všetko opravujú. Niektorí maľujú, iní vymieňajú poškodené mramorové platne. Chvíľku tam stojím a pozorujem ich. Jeden z nich si ma všimne a upozorní na mňa ďaľšieho. Ten si niečo priloží k uchu (telefón, alebo vysielačku) a niečo hovorí. Ja som sa otočil a vrátil som sa do svojej izby. Brian tam už je a je strašne naštvaný. "Kam si išiel. Ako je možné, že si vstal z postele?" Potom ma sotí naspäť do mojej postele. Počujem, ako niekomu telefonuje a zase omdliem.

Keď som sa znova prebral, bolo už popoludní. Stále sa mi parádne točí hlava a dosť zle sa cítim. Prezlečiem sa a idem sa pozrieť na tú poškodenú budovu. Nemôžem tam však nájsť žiadny dôkaz, že sa tam niečo skutočne stalo. Žiadne rozbité sklo, poškodený mramor, krv. Idem sa bližšie pozrieť presne na to miesto, kde nabúralo to auto. Všetko však vypadá ako nové. A to je ten dôkaz, ktorý som potreboval. Všetko proste vymenili a je to teraz ako päsť na oko. Predstavte si staré mramorové obloženie a potom do toho umiestnená úplne nová mramorová platňa. Idem sa pozrieť na to zábradlie čo maľovali a farba je ešte čerstvá. Cement, ktorý použili bol biely a keď sa pozriem na iné budovy a chodníky, všade máme šedý cement.

Skúsim, či je ešte čerstvý, ale je už zaschnutý. Prezrádza ho iba tá biela farba. Namieril som si to teda do vnútra centrálnej budovy. Vnútri je ako obyčajne plno ľudí. Po chvíľke si všimnem jednu podobnosť. Všetci si ma akosi príliš všímajú a pozorujú. Keď niekomu pohľad opätujem, dotyčný hneď sklopí zrak. Vstúpim do vstupnej haly. Na tom mieste, odkiaľ som včera skočil, sú nejakí muži v plášťoch a všetko merajú. Nielen dĺžku skoku, ale aj ako ďaleko som bežal, kde som sa vyštveral atď. Potom si všimnem skupinku (6-8 osôb) ľudí v plášťoch ako sa ku mne zľava približujú. Jeden z nich ma zaregistruje, ukáže na mňa a chvíľku sa o mne asi rozprávajú. Nakoniec sa tam objaví aj Adolph. Hneď zostanem paralyzovaný. Nedokážem sa ani pohnúť i keď mi rozum káže utiecť. Adolph ide priamo ku mne a ja nedokážem nič urobiť. Potom si už nič nepamätám.

V ten večer som bol zúfalý. Ruky mi podopierali hlavu a kolená moje lakte. Rozmýšľal som v akej situácii som sa to ocitol. Veľmi som sa bál. Chcel som zavolať domov. Chcel som zavolať mojej mame. Nemohol som si však spomenúť na číslo. Začal som teda hľadať v mojom notese. Začal som vytáčať číslo a aj keď sa mi zdalo povedomé, mal som dosť čudný pocit. Zrovna, keď to začalo na druhej strane zvoniť, vošiel do izby Brian a v momente mi prstom prerušil spojenie. Potom zavolal niekoho na chodbe a vošli pán Zelený, pán Modrý a Adolph. Bolo jasné, že sa všetci navzájom poznajú a toto uvedomenie, že vedia, kde bývam, poznajú a ovládajú mojich spolubývajúcich a kamarátov ma veľmi zobralo. Veľmi som sa bál a nadobudol som poznanie, že už nemôžem nikomu veriť.

Odviedli ma do nejakého laboratória. Odvtedy to fungovalo viacmenej pravidelne. Postup bol ten istý. Niekto zaklopal na moje dvere. Ja, alebo sme Brian otvorili, povedali mi dve tri slová a určitým spôsobom ma zhypnotizovali. Proste som nemal žiadnu kontrolu nad mojím telom. Bol som úplne v ich moci. (Bol to veľmi podobný pocit, ako keď ma zdrogovali a zhypnotizovali Dr. Purizzo a jeho žena.) Pred vchodom nás už čakalo auto. Posadili ma na zadné sedadlo. Po prvé razy som si ešte pamätal, kadiaľ ideme, kde odbočujeme. Po ceste ma zvykli vypočúvať. Pýtali sa ma, či viem, kde sme, koľko je hodín, či je noc, alebo deň atď. Keď som im s úsmevom odpovedal, že to samozrejme viem, asi zvýšili dávku drogy, pretože som si už nič nepamätal. (Neviem prečo, ale bol som veľmi hrdý na to, že viem kde sme i napriek droge.) Moje cesty prebiehali odvtedy tak, že pred internátom som nastúpil do auta a pred laboratóriom vystúpil bez toho, aby som si pamätal čo i len časť cesty. Keď som o tom neskôr uvažoval, došiel som k záveru, že to nemuseli byť ani drogy, ale proste naprogramovali moju myseľ tak, že keď niekto povedal spi, alebo niečo podobné, hneď som si ľahol na sedačku a nevstal, pokým mi to neprikázali.

Môjmu mučeniu nebolo konca a v tomto veľkom laboratóriu všetko pokračovalo. Najdôležitejším človekom tu bol Adolph. Ten dával rozkazy a jemu všetci podávali správy. Presvedčenie o tom, že je to originálny nacista vo mne rástlo zo dňa na deň. Odvtedy, čo som mu zabil dvoch jeho "chlapcov" basebollovou pálkou v univerzitnom laboratóriu ma už nikdy nepresviedčal, že on je mojím pravým otcom. Síce mal podobné vlastnosti a schopnosti ako ja, bol som oveľa mocnejší. On to pravdaže vedel a ja som to tušil. To bol zrejme dôvod, prečo mi implantovali do mojej mysle nejaké vnútorné presvedčenie na základe ktorého som mu proste nemohol ublížiť. Nemal som z neho strach, ale vedel som, že keby som mal príležitosť utiecť, tak by som si nerobil žiadny problém z toho, keby som niekomu pri mojom úteku ublížil, alebo dokonca zabil. Adolpha by som však musel proste nejako obísť. Všetko riadil Adolph. Ten mal najväčšiu moc v celom laboratóriu. Ostatní síce na mne robili rôzne experimenty a pokusy, ale nikdy neprehovorili so mnou ani slovo. Rozprávali sa len medzi sebou, alebo keď sa ich na niečo spýtal Adolph. Napriek tomu, ma dokonale ovládali. A to myslím doslova. Bol som ako robot, keď mi povedali, aby som išiel do auta, tak som šiel. Prikázali mi, aby som stál a počkal v rohu a ja som čakal. Bolo mi jedno, koľko tam čakám, kým mi nedali iný rozkaz, stál som na tom jednom mieste.

Vždycky tam bol aj jeden kameraman, ktorý všetko zaznamenával na videopásky. Zase musím zdôrazníť, že zaznamenával naozaj všetko. Dokonca aj to ako pri tej naháňačke na školskom dvore prešli to dievča. Aj vtedy tam bol jeden chlap s kamerou na pleci a všetko natáčal. Nebola to obyčajná amatérska kamera. Veľmi sa podobala na tie, ktoré používaju reportéri v televíznych novinách, iba bola o niečo menšia. Každopádne vypadala dosť profesionálne. Zaznamenávali, ako stojím, ako si sadám, ako sa vyzliekam, proste všetko.

Vo veľkom laboratóriu mi prikázali robiť kliky. Tak som začal klikovať. Chcel by som zdôrazniť, že som bol vtedy skutočne v najlepšej forme v mojom živote. Keby som to robil ja (tým myslím moje skutočné ja nie moje zhypnotizované a kontrolované ja) tak som bol schopný spraviť bez prestávky takých 150 - 200 klikov. (treba pripomenúť, že som bol vybratý do reprezantačného vzpieračského družstva, a bol som nadpriemerne silný.) To je viac, než dokáže 99 percent populácie.

Pod ich kontrolou a v hypnóze som však začal klikovať, keď mi povedali, aby som začal a neskončil, kým mi nepovedali, že stačí. Oni medzitým hrali karty a ja skutočne nemám predstavu ako dlho som klikoval. (možno polhodinu, možno hodinu) Nikdy som si nemyslel, že také niečo dokážem.

Domnievam sa, že všetky počiatočné experimenty slúžili len na to, aby zistili a odkryli všetky tajomstvá a možnosti mojej mysle. Ich cieľom bolo vytvoriť perfektného vojaka, akéhosi nadčloveka s nadľuským schopnosťami - vraždiaci stroj. Zisťovali, ako môžem pod hypnózou prekonávať rôzne fyzické prekážky a limity dané spoločnosť a "fyzickými zákonmi". Všetko záleži iba od mysle. To je ten najväčší princíp. Ak by sme nemysleli na to, že niečo je nemožné a neuskutočniteľné, tak by sme dokázali veľké veci. Ja som toho dôkazom. Nejako mi dokázali odbúrať vrodené limity dané spoločnosťou a dokázal som vykonávať neskutočné fyzické cvičenia. Napr. nikdy som si nemyslel, že by som dokázal robiť hodinu kliky - v kuse, jeden za druhým. A to je práve to obmedzenie, ten limit. Myslel som proste, že to je nemožné. Oni ma v hypnóze presvedčili, že žiadne také limity neexistujú a tým pádom neexistovalo ani nijaké obmedzenie v mojom podvedomí. Povedali mi, nech klikujem a tak som začal klikovať a vôbec som nemyslel na to, že už musím prestať, lebo nevládzem a nedokážem už urobiť ani jeden klik naviac.

Inokedy som zase musel robiť drepy. Doniesli činku na ktorú dali veľké závažia a mne povedali, že to nič nie je, že je to ľahké ako pierko. Opäť som tomu kompletne uveril a začal som robiť drepy dovtedy, kým ma nezastavili. Moje dovtedajšie maximum bolo okolo 270 kg. V laboratóriu však bolo na každej strane okolo 7 závaží a tak odhadujem, že celková váha bola minimálne 340 kg pričom som drepoval dokým mi nepovedali stop.

Ďaľším obľúbeným cvikom (aspoň pre nich) bolo to, že som musel rozpažiť ruky a nejako ma presvedčili, že moje ruky sú vlastne obrovské hydraulické páky. A tak hocičo mi vložili do rúk, ja som to rozmačkol ako uvarené vajce. Napríklad mi dali do ruky neotvorenú plechovku s Coca Colou a ja som ju bez problémov rozmačkol i keď sa to zdá neuveriteľné. Preto chceli nejakým spôsobom odmerať moju silu v rukách. (kilogram na centimeter štvorcový) Dali mi do ruky nejaký prístroj, ktorý som mal zmačknúť. Zmačkol som to a prístroj sa pokazil. Všetci boli úplne nadšení. Tak špeciálne pre mňa pripravili ďaľší prístroj. Ja som zase zmačkol a zase som ho dosť zdeformoval bez toho, aby sa dozvedeli presné číslo. A tak pripravili konečne taký, ktorý som im nezničil a podľa ktorého mohli zistiť silu môjho tlaku. Nepovedali mi výsledok, ale tvárili sa veľmi prekvapene. Ja som bol na to veľmi hrdý. Moja hrdosť a sebavedomie rástlo najmä vtedy keď si mysleli, že niečo nedokážem a ja som ich presvedčil o opaku. Spolu s mojím sebavedomím rástli aj moje schopnosti a ja som sa stával čím ďalej silnejší a mocnejší.

Napriek tomu ma stále urážali a podceňovali. Prikázali mi chodiť s vypätou hruďou a vztýčenou hlavou, aby každý videl, že ja som ten najväčší, najhorší, najsprostejší idiot na tejto planéte a ak sa ich nejako pokúsim podraziť, tak ma zabijú.

Raz si ma zavolali a povedali mi, že potrebujú pre mňa vybrať nejaké meno. Toto meno je niečo veľmi špeciálne. Týmto menom Ťa môžeme volať iba my a preto chceme, aby si nad ním dobre popremýšľal. Ja som odpovedal takmer okamžite. "Volajte ma Rhino!" Dôvodom bolo, že som chcel mať vždycky takú prezývku v našom futbalovom tíme na strednej škole. Nanešťastie však tak volali už jedného hráča a tak som ju nedostal. Vždycky som si však myslel, že tá prezývka je super a tak, keď som mal teraz možnosť vybrať si, vybral som si hneď Rhino. Adolph s ostatnými sa mi najprv smiali, ale neskôr sa im moja prezývka začala páčiť čím ďalej tým viacej. Odvtedy som sa teda volal Rhino.

Myslím, že jedným z dôvodov prečo mi dali nové meno je, že chceli oddeliť starého Andyho od nového Rhina. Nikdy ma totiž nedokázali zlomiť a tak chceli aspoň začať odznova s novým menom a s novou identitou. A tak postupne začali vymazávať Andyho z mojej pamäte a chceli ho kompletne nahradiť novým Rhinom. Nikdy sa im to však nepodarilo, pretože vždycky tam kúsok z Andyho zostával a oni ho nevedeli dostať preč. A to ich hrozne hnevalo. Ako sa neustále snažili kontrolovať a ovplyvňovať moje vedomie a podvedomie, nejako som sa dostal až za hranice života a objavil som, že sa niet čoho báť. Odvtedy som sa už nikdy nebál smrti a temnoty. Mohli sa mi už vyhrážať čím chceli, mňa to nezlomilo. Napriek tomu, ma dosť ovládali natoľko, že keď ma zavolali ako Rhino, tak som prišiel ako Rhino a nie ako Andy.

Čo som však nevedel bol fakt, že môj otec bol počas služby v námorníctve účastníkom elitnej, ale prísne tajnej, skupiny, na ktorej testovali vplyvy nukleárneho výbuchu. Môj otec si vybral ako krycie meno Rhino. A to im muselo pripadať veľmi čudné a zaujímavé zároveň, že sme si spolu s otcom nezávisle na sebe vybrali také iste prezývky. Ja som bol zase súčasťou obrovského genetického experimentu. Vlastne už od narodenia menili môj genofón - tak ako väčšine vojakov v súčasnej americkej armáde. O tomto sa však rozpíšem neskôr.

Postupom času sa stále viacej začali zaujímať o môj skok pri tej školskej naháňačke. Stále im nešlo do hlavy, ako som mohol skočiť z takej výšky a nielen to prežiť, ale ešte utiecť. A tak som im vysvetľoval, že som vtedy necítil žiaden strach. Naopak, cítil som sa ako mačka. Všetkými svojimi zmyslami som sa sústredil iba na ten bod, kde pristanem a vsugeroval som si, že moje nohy sú ako oceľové pružiny a absorbujú celý náraz. Odvtedy začali na mne testovať skoky. Vsugerovali mi, že som mačka, že vždycky dopadnem na nohy, a že vždycky budem v poriadku bezohľadu na to z akej výšky skočím. Nech už to bude hocijaká výška, vždycky to bude pre mňa ako keby som skočil zo stoličky.

Začali sme s menšími skokmi. Mal som skočiť z dvoch metrov. Postupne to bolo stále vyššie a vyššie. Nakoniec som musel skočiť z viac ako 20 metrovej budovy. Keď som to úspešne a bez problémov zvládol, začali pridávať.

Raz ma doviedli na nejaký most a povedali, skoč, my Ťa počkáme dole. A tak som skočil bez toho, aby som sa vôbec pozrel dole. Ako som padal, snažil som sa vo vzduchu vyrovnávať telo, aby som dopadol na nohy. Dopadol som, urobil som kotrmelec a vstal som bez najmenších problémov. Bolo to veľmi ľahké. Potom som ich tam dole čakal.

Raz po škole som sa trochu túlal a prechádzal po okolí a objavil som to miesto, z ktorého som skákal. Keď som to uvidel, skoro mi vyskočilo srdce. Bolo to strašne vysoko. Proste som nemohol uveriť tomu, že som skočil z takej výšky. Bolo to neskutočné. Mne to pripadalo ako keby som skočil zo stoličky. Nikdy by som si nedokázal predstaviť, že je to taká výška. Taký skok predsa nie je fyzicky možný. Začal som sa veľmi báť a bol som veľmi zmätený.

Jednej noci ma zobrali k nejakému rebríku a prikázali mi, aby som začal po ňom liezť. Pamätám si, že som po ňom liezol veľmi dlho, až som vyliezol na nejakú plošinu, kde bol jeden muž, ktorý mi prikázal, aby som pokračoval. Bol oblečený v nejakej špeciálnej kombinéze a bol istený lanom. Tak som liezol ďalej. Ten rebrík sa stále viacej zužoval. Nakoniec som vyliezol úplne hore. Necítil som žiadny strach. Ocitol som sa na nejakej plošine širokej 1,5 metra a dlhej 2 metre. Ďalej to už nepokračovalo. Skoro som oslepol z nejakého červeného svetla, ktoré sa zrazu rozsvietilo. Tma a zase to červené svetlo, tma a červené svetlo. Neustále sa to opakovalo. Tak som sa otočil k okraju a videl som na plošine podo mnou toho muža, ako na mňa kričí, aby som skočil. A tak som skočil bez nejakého strachu a rozmýšľania. Keď som konečne dopadol, zacítil som ostrú bolesť v kotníku. Zase som spravil kotrmelec a postavil sa i keď som nemohol moc na tú zranenú nohu došliapnuť. V podstate som bol v pohode. Už mi to však nepripadalo ako skákanie zo stoličky, ale prinajmenšom z 3-metrového rebríka. Vrátil som sa k odparkovanému autu. Boli tam nejaké tri postavy, ale bola tma a tak som ich dobre nevidel. Tíško sa medzi sebou o niečom bavili.

Zbadal som ako z tej konštrukcie zlieza nejaký muž. Vypadal ako mravček. Keď zliezol, odopol sa z istiacich lán a nadšene bežal k nám. Bol to Adolph. Začal ma objímať a stískať. Pamätám si, ako som tam stál a sám seba sa pýtal: "Sú títo muži idioti, alebo retardovaní? Ako sa môžu tešiť z takej blbosti ako je skok z 3-metrového rebríka. A čo vlastne robím uprostred noci s týmito debilmi?" Bol som vtedy nazúrený. Mohol som kľudne spať a namiesto toho tu márnim čas s takými jednoduchými úlohami.

Na druhý deň som sa zobudil a rozpamätal som sa na ten čudný sen, ktorý som mal. Spomenul som si, ako som liezol a liezol po bielom rebríku. Ako keby som vyliezol na Eiffelovku. Niektorými snami sa človek zapodieva nanajvýš 10 minút, ale ja som na neho musel myslieť celý deň. Neustále som nad tým uvažoval a prišiel som k názoru, že sa niečo podobné muselo naozaj stať a stalo sa to určite tu v Rochesteri. A tak som po večeri sadol do môjho Jeepu a snažil som sa to miesto nájsť. Bez nejakého pochybenia som odbočil doprava, chvíľku som šiel rovno, potom doľava. Nakoniec som odbočil na nejaké pole a našiel zaprášenú cestu, ktorú som si pamätal z môjho sna. Pokračoval som k najbližším stromom a tam som odparkoval, pretože sa s autom nedalo pokračovať. Bola tam nejaká brána, cez ktorú som sa nemohol dostať. Tak som sa snažil nájsť nejakú škulinku, cez ktorú by som mohol vidieť dovnútra. Bolo tam nejaké pole a v strede bola obrovská rádiová veža. Nedávalo mi to žiaden zmysel a tak som hľadal lepší výhľad. Nakoniec som ho našiel. Pozrel som sa dovnútra a tam stála obrovská rádiová veža na vrchole ktorej blikalo červené svetlo. Keď som to zbadal, zatočila sa mi hlava a prišlo mi strašne zle. Niekoľkokrát som musel vracať. Neviem, ako dlho som tam bol, ale neskôr si pamätám ako riadim domov a strašne sa potím. Keď som sa dostal do mojej izby, všetko som vyrozprával Brianovi. Vypadal veľmi nahnevane, ale mne to bolo jedno. Ľahol som si do postele a všetko sa so mnou točilo. Na druhý deň som sa zobudil absolútne zhrozený.

Táto udalosť sa musela stať krátko po Dni vďakyvzdania v roku 1988, pretože cez prázdniny na vďakyvzdanie som si kúpil trojrýchlostný Jeep CJ-5, 1979 a doviezol som si ho do školy. Po tom ako som povedal Brianovi o mojom zážitku mi na môj Jeep primontovali vysielačku. Našiel som ju úplne náhodou, keď som sa raz večer vrátil k môjmu Jeepu a na zadnej pneumatike som zbadal zakliesnený kameň. Chcel som ho odtiaľ dostať preč, ale nijako sa mi to nedarilo. A tak som tam šmátral a snažil sa ho vypáčiť železným kľúčom. Silno som zatlačil, až mi ten kľúč vyletel z ruky. Okrem kameňa a kľúča však na zem spadla z vnútra zadného blatníka aj malá čierna krabička. Vyzerala ako prívesok na kľúče, ktorý keď písknete, tak pípa. (aby sa kľúče nestratili) Nevedel som presne, čo to je, ale stal som sa strašne podozrievavým, pretože ja som to tam určite nedal. Auto som mal zaparkované hneď vedľa autobusovej zástavky, na ktorú zrovna prišiel autobus. Tak som si povedal prečo nie, a umiestnil som krabičku pod zadný blatník na autobuse. Zachvíľku som už na to prestal myslieť.

Keď ma príjimali do školského bratstva, mali sme veľkú párty. Niekoľko spolužiakov ma poslalo po cigarety a tak som si zobral auto a išiel nejaké kúpiť. Keď som sa vrátil, moje miesto na parkovanie už bolo obsadené a tak som zaparkoval niekde inde. Na oslave som sa dobre bavil a pravdu povediac som sa aj trochu opil. Noc som prespal niekde na gauči v dome môjho nového bratstva.

Výsledok bol, že Adolph a ostatní nevedeli kde som. Celú noc som nebol doma a vysielačka vysielala signály z rôznych častí Rochesteru (dal som ju pod blatník na autobuse). Zrejme si mysleli, že sa snažím utiecť. Keď som sa na druhý deň okolo 5-tej popoludní vrátil na izbu, Brian začal na mňa strašne kričať a chcel vedieť, kde som bol celú noc. Tak som mu aj ja vynadal, že to nie je jeho starosť a išiel si dať sprchu. Keď som vyšiel zo sprchy, Brian niekde zmizol, ale namiesto neho boli v našej izbe Adolph, pán Zelený a nejakí ďaľší štyria muži. Keď som ich zbadal, chcel som utiecť, ale Adolph povedal len pár slov a ja som nebol schopný pohybu. Hrozne mi vynadali a ja som nemohol nič spraviť. Len som tam tak stál a tíško počúval. Domnievam sa, že boli takí nazlostení preto, lebo celú noc naháňali ten autobus a keď ho konečne dostihli, tak ho prehľadali, či tam nie som. Keď ma nenašli, tak začali hľadať vysielačku a našli ju pod zadným blatníkom. I keď si takto na mne vylievali zlosť, pre mňa to bol jeden z najkrajších momentov v mojom živote a bol som na seba veľmi hrdý. Potom mi prikázali ísť do postele a odišli. Ja som si ľahol, ale ešte predtým som pár hodín hral hry na Nintende. To je dôkaz toho, že aj keď ma ovládali, stále som bol schopný sa vzoprieť a odolal som priamemu rozkazu ísť spať.

Jedného dňa prišiel na radu "veľký skok". (zrejme si mysleli, že rádiová veža nie je dosť vysoká) Nepamätám si presne, kedy to bolo, ale dokážem si úplne presne spomenúť na celú udalosť. Teória hovorí, že keď telo dosiahne pri páde určitú rýchlosť (11 metrov/sekunda), tak už ďalej nezrýchľuje a rýchlosť je konštantná po celý zbytok pádu. Čiže ak by som dosiahol takúto rýchlosť pri páde z výšky napr. 100 metrov a prežil by som to, potom by som prežil aj pád z 500 metrov, z 1 kilometra atď, pretože by som dopadol na zem tou istou rýchlosťou a nezáležalo by z akej výšky. Skúste si to všetko predstaviť, čo by vláda dokázala s takýmito vojakmi. Nebolo by treba už žiadne padáky. Špeciálne jednotky by proste povyskakovali z lietadla a dopadli by priamo na cieľ bez toho, aby ich niekto mohol vo vzduchu ohroziť. Prežiť takýto pád je len jedna zo zvláštnych schopností takýchto špeciálnych jednotiek. Výsledkom celého tohto výskumu má byť totižto nezničiteľná, samoregenerujúca, vraždiaca a nemysliaca mašina, ktorá bude na slovo poslúchať rozkazy.

( pokračovanie)

Přeložil: Martin JULO

? www.davidicke.com (e)
? Translation Martin JULO, Matrix-2001