Spomienky sú čudná vec. Na jednej strane sú to hmatateľné spomienky, ktoré môžu byť dokázané. Potom sú to potláčané spomienky, ktoré sú iba nejasným pripomenutím si nejakej vzdialenejšej skutočnej udalosti. Ďalej sú to spomienky, kde je realita premiešaná s rôznymi fantázijami. Iný druh sú spomienky, ktoré sú úplne vymyslené. Ale najviac hrôzostrašné sú spomienky, ktoré sú zámerne naprogramované do mysle človeka a môžu pozostávať tak isto zo skutočnosti ako aj z myšlienok výlučne pochádzajúcimi od programátora. (dizajnéra) Takýmto spôsobom nám môžu byť do mysle vložené myšlienky a spomienky, ktoré majú veľmi ďaleko od reality.

Nie som si istý, kam mám zaradiť spomienky Andyho Pera. Jeho príbeh je plný mimozemšťanov, vládnych projektov na základni Montauk (výskumy týkajuce sa času a priestoru) V jeho príbehu sa stretneme aj s kontrolou myšlienok, nadľudskej sily a mocných mentálnych schopností. Pravdou však je, že osoby vystupujúce v jeho rozprávaní skutočne žijú a všetky miesta o ktorých rozpráva existujú a dajú sa navštíviť. (aspoň teoreticky) Otázkou ostáva do akej miery budeme veriť príbehu tohto človeka. O základni Montauk je toho známe skutočne málo (niečo málo bolo prezentované v článku od Jaroslava Chvátala - Válka mocností) a Andy nám priblíži veľa vecí o dianí v tejto základni a o projektoch na ktorých tu pracujú. Celý príbeh je chronologicky zorganizovaný, takže začína sa Andyho detstvom, pokračuje dospievaním a končí niekde v základni Montauk.

Takže pre všetkých tých, ktorí sú presvedčení o tom, že nič nie je nemožné. Toto je príbeh Andyho Pera.

Překladatel

* * *

Toto je môj príbeh a môj život. Pokúsim sa Vám opísať všetky dôležité udalosti v mojom živote tak, ako nasledovali a ako si ich pamätám. Samozrejme, že nebudem čitateľa zaťažovať prehnanými detailami, ale pokúsim sa zamerať len na udalosti, ktoré súvisia s mojim rozprávaním a s projektom Superman.

Môj otec zpromoval na vojenskej námornickej akadémii. Od augusta 1966 do novembra 1968 sme preto bývali v Hueneme, v Californii, kde bola námorná základňa.

V novembri 1968 sme sa presťahovali do Fallonu v Nevade. Môj otec bol v tom čase kapitánom na Fallonskej leteckej základni.

V júli 1971 sa môj otec rozhodol odísť z vojska a presťahovali sme sa do New Jersey, kde začal pracovať v súkromnom sektore.

Jún 1974 - júl 1976. Môj otec prijal prácu v zahraničí a celá rodina sa presťahovala do Mníchova v Nemecku. (hlavné mesto Bavorska, bavorskí illumináti - branton). V tom čase som mal 5 rokov a navštevoval som dve škôlky: jednu nemeckú - doobeda a druhú anglickú - poobede. Toto bol neskôr jeden z prvých rozporov medzi mojimi spomienkami a tým, čo mi prezentovali rodičia.

Dobre si pamätám na náš život v Nemecku. Spomínam si na náš byt, na to, ako naša mačka "Twinkee" nechcela počúvať nikoho, kdo na ňu hovoril po nemecky. Ak sa však niekdo k nej prihovoril po anglicky, hneď pribehla. Pamätám si aj na moju najlepšiu kamarádku. Bolo to malé dievčatko s dlhými, rovnými, hnedými vlasmi a hnedými očami. Pamätám si, že keď som bol raz u nich doma na večeri, tak nám zobrala po jedle z ladničky dve pivá a potom sme ich spolu vypili na príjazdovej ceste. Bál som sa, že budeme mať z toho zle, ale ona ma vtedy utešovala. Ona vraj pije pivo stále a nič jej nie je. Dal som si iba pár hltov, ale bolo mi z toho veľmi zle. Preto som chcel moje pivo vyliať, ale ona mi to nedovolila. Ževraj je to škoda a tak vypila aj moje. Ďalej si spomínam, ako ma chcela moja sestra naučiť tancovať. Točila so mnou vtedy tak rýchlo, že som skončil v rohu izby, kde som si rozbil hlavu a museli mi ju zašívať. Pamätám si takmer všetko.

Spomínam si aj na nemeckú škôlku. Mali sme tam takú učiteľku s hnedými kučeravými vlasmi a šedými očami. Bola ku mne vždycky veľmi mila i keď vypadala, akoby prehltla

pneumatiku a ostala jej v bruchu. Pamätám si, ako som vtedy prvykrát ochutnal gumeného medvedíka a ako som si myslel, že je to tá najlepšia vec na svete.

Tým, že som bol Američan a že som bol najväčší a najsilnejší z celej triedy som budil pozornosť všade kde som prišiel a bol som vtedy taká miestna celebrita. Spomínam si, ako sme mali vonku malý bazeník hlboký iba pár desiatok centimetrov, kde sme sa kúpali a plávali akonáhle bolo trošku teplejšie. Spomínam si na všetky tieto krásne veci, ale hneď keď príde na radu anglická škôlka do ktorej som chodil poobede - NEPAMATÁM SI NIČ. Vôbec si nespomínam na nejakú ďaľšiu triedu, nespomínam si na ďaľšiu budovu, kamarátov, učiteľov. Nemám skrátka žiadne spomienky o tom, ako som chodil do druhej škôlky. Čo si ale pamätám je LETECKÁ ZÁKLADŇA. Pamätám ako som tam išiel prvykrát. Bolo to obrovské oplotené miesto.

Boli tam lietadlá a kilometre a kilometre cementu. Nepamätám si presne na muža, ktorý ma vtedy sprevádzal, ale pamätám si, ako som sa ho neustále vypytoval "Prečo som tu?". On mi odpovedal, že kvôli môjmu otcovi. Ja zase "Môj otecko bol u námorníctva, prečo sme teda na leteckej základni?" On odpovedal "Synku, všetky zložky vojska úzko spolupracujú." "Ale, môj otecko už nepracuje u vojska." Odpovedal som. On mi povedal, že vlastne robia špeciálnu službu pre môjho otca. Ja som sa spýtal "Prečo?" PRETOŽE SA O SEBA NAVZÁJOM STARÁME". Odpovedal, ale jeho tón sa zmenil a povedal mi "Máš príliš veľa otázok, ty malá sračka" Vtedy ma to dosť zranilo, pretože ja som sa nesnažil byť malá sračka, ja som len chcel vedieť prečo musím ísť na také čudné miesto. Nepamätám si presne, ako to vypadalo vo vnútri základne, ale spomínam si na nejakú ordináciu. Musel som sa tam vyzliecť do spodného prádla a posadili ma na taký studený kovový stôl. Bola mi veľká zima a tak som sa spýtal, či si môžem presadnúť, ale oni hneď začali kričať "ANI SA NEPOHNEŠ A NEPREHOVORÍŠ POKIAĽ TI NEDOVOLÍME!" A tak som tam sedel so zimomriavkami na nohách. Potom som počul za mnou nejaký pohyb a nejaký hlas ako sa pýta "To je to dieťa?". Vysvitlo, že to bol doktor a hneď začal s prehliadkou. Všelijako ma ohmatával, potom použil stetoskop, neskôr mi zase klepkal kladivom po mojich kolenách. Na toto všetko si spomínam i keď som mal iba 5 rokov.

Nikdy som v podstate nad tým neuvažoval, ale keď som začal písať môj príbeh, tak som chcel vedieť od mamy meno tej základne, kam som chodil poobede do škôlky.

Ona mi na to odpovedala, že ja som nikdy do žiadnej vojenskej základne v Nemecku nechodil. Ja som sa jej teda spýtal "Naozaj? A kam som potom chodil do škôlky?" Povedala mi, že to bola nejaká "Americká" škola, alebo niečo také. Ja som sa s jej odpoveďou ale neuspokojil a pokračoval som "Mami, to nedáva žiadny zmysel, ja som predsa chodil do škôlky na americkú základňu, pretože môj ocko bol vojakom, nie?" "Nehádaj sa prosím ťa, ja som predsa tvoja mama a ja viem, kam si chodil do škôlky."

"Ok, mami, a ako sa potom tá škôlka volala?" Vtedy som ju trochu zaskočil. Rozmýšlala a rozmýšlala a nevedela si spomenúť. Nakoniec skončila našu debatu s tým, že už nechce o tejto téme nikdy viacej so mnou rozprávať a odišla.

Vždy som predpokladal, že na americku základňu som chodil kvôli tomu, že môj otec bol vojakom. Ak by som sa však nespýtal na meno tej základne mojej mamy, nikdy by som už asi o tej základni nepremýšľal. Teraz však nad tým rozmýšľam stále viacej. Pamätám si úplne presne na nemeckú škôlku, potom na ten prvý deň na americkej základni a na ordináciu, kde som musel sedieť na železnom stole. Ale vôbec si nepamätám na nijakých mojich spolužiakov z anglickej škôlky, a už vôbec nie na cestu do tejto škôlky. Je to ako keby som si prehrával 5 sekúnd z 10-minutového filmu. Viem, že tých 5 sekúnd je iba maličká časť z veľkého celku a musí tam byť niečo oveľa viacej.

Keď som sa spýtal môjho otca na meno tej škôlky, bez váhania mi odpovedal, že to bola McGraw letecká základňa. Keď som sa ho pýtal na tie lekárske prehliadky, ubezpečil ma, že to nebolo nič vážne. V podstate som mal nejaký šelest na srdci a kvôli tomu ma párkrát vyšetrovali. Ani toto vysvetlenie však úplne nesedí, pretože keď som sa dal na univerzite vyšetriť kardiológom kvôli mojim bolestiam v hrudníku, ukázal mi môj snímok a ubezbečil ma, že moje srdce je absolútne v poriadku a nie je tu ani stopa po nijakom šeleste.

V auguste, 1976, sme sa presťahovali naspäť do New Jersey, kde som začal chodiť do základnej školy. Moja mama si myslela, že bude pre mňa lepšie, keď budem v škole ako jeden zo staršich. Nebol to problém, pretože moje narodeniny boli akurát na rozhraní.

V septembri 1979 sa moji rodičia začali viacej hádať a nakoniec sa rozhodli, že sa rozvedú. Mal som vtedy 9 rokov a akurát som nastupoval do štvrtej triedy. V škole nám občas dali IQ testy a moje výsledky boli vtedy ohromujúce. Podľa IQ testov som bol absolútny génius. Škoda len, že tomu nechceli uveriť aj moji učitelia a rodičia. Tí ma vždycky považovali iba za "Veľkého hlúpeho Jocka". Dôvodom mohlo byť aj to, že som bol v našej triede najväčší. Pretože som koktal a zajakával sa, každý ma považoval za idiota. Pravdou je, že som sa nikdy moc dobre neučil a moje výsledky z matematiky a podobných predmetov boli biedne. Na druhej strane som bol vždy dobrý v spievaní, kreslení a vo všetkých ďaľších umeleckých smeroch. Neviem presne, odkedy som začal koktať, ale mal som s tým vážne problémy. Niekedy som dokonca nemohol dokončiť ani slovo. Pokým sme však boli v Nemecku, tak som žiadne problémy s koktaním nemal. Čiže sa to začalo niekedy po návrate z Nemecka a trvalo to až do mojich 25-tich rokov. Preto ma rodičia mojich spolužiakov, učitelia, a aj moji vlastní rodičia pokladali vždycky iba za veľkého koktajúceho idiota a výsledky mojich IQ testov nebrali vôbec do úvahy.

V marci 1981 ma moja mama zapísala do kurzu "Silvovej kontroly mysle" a to bol prvý raz čo som sa stretol s "mužmi v univorme." Silvova kontrola mysle je jedna z metód ako sa dá pomocou sebahypnózy resp. koncentrácie preniknúť do ďaľších hladín v mozgu. Týmto spôsobom sa možeme naučiť také veci ako liečiť svoje telo pomocou našej mysle, relaxačné techniky, rôzne spôsoby koncentrácie, a aj ohýbať lyžice pomocou našej mysle. Už od úplného začiatku som bol nadpriemerne dobrý vo všetkých technikách, čo sme sa učili. Deti dokážu byť veľmi kruté vo veku 11 rokov. Pamätám si ako sme raz mali úlohu zatvoriť oči a ponoriť sa do svojho vnútra. Ja som sa vtedy bez problémov koncentroval a zhruba 15-20 minút som nevedel o svete okolo mňa. Keď som sa prebral, všetky deti v triede boli otočené smerom ku mne a zrejme už od začiatku pozorovali všetky moje pohyby, techniky, klipkajúce oči. (REM - rapid eye movement) Keď som sa teda prebral, všetci sa mi začali smiať. Okrem nášho učiteľa. Ten ma veľmi pochválil a povedal mi, že som jeho najlepši študent a že som boží dar.

Počas jednej prestávky (po šiestich týždňoch osemtýždňového kurzu) ma môj učiteľ zavolal, aby ma zoznámil s nejakými jeho priateľmi. Tak som s ním teda neochotne išiel (pretože som bol 10-ročné dieťa, ktoré chodí cez víkendy na kurzy Silvovej metódy a po dvoch hodinách v triede som už skutočne túžil po prestávke) a vôbec som netúžil stretnúť sa s niekým počas mojej prestávky. Vonku na mňa čakali dvaja muži. Obidvaja boli oblečení vo vojenských uniformách, jeden v armádnej zelenej, a druhý v modrej (možno letectvo, ale nie som si istý)

Inštruktor ma predstavil ako "to dieťa" a potom sme sa chvíľku rozprávali. V skutočnosti som im vtedy vôbec nevenoval pozornosť (pozoroval som iné deti ako sa hrajú a chcel som byť s nimi) Ale teraz príde ten hlavný bod - muž v šedej uniforme si ku mne kľakol a hovorí mi "Počul som, že máš nejaké špeciálne schopnosti." Spýtal som sa "Naozaj?" Potom vstal a chvíľku diskutoval s inštruktorom. Zase si ku mne kľakol a povedal mi, že to bolo veľmi príjemné stretnutie a že jedného dňa BUDEM PRE NEHO PRACOVAŤ. Ako malé dieťa som mu moc nerozumel a bolo mi to v podstate jedno. Bol som rád, že som mohol ísť za mojími spolužiakmi. Keď som sa ale obzrel, stále si ma premeriavali a pokračovali v diskusii.

Nikdy som nemal problémy s úlohami, čo nám zadal náš inštruktor, či už to bolo ohýbanie lýžíc mojo mysľou, alebo ponorenie sa do môjho vnútra. Mal som vtedy 11 rokov a chystal som sa do šiestej triedy.

Vždycky som hral nejaké kolektívne hry, ale v šiestej triede som dostal skutočnú šancu hrať niečo vážnejšie. Touto šancou bolo futbalové družstvo tvorené chlapcami z ôsmich tried. Pokúšal som sa dostať do tohto družstva, ale ich tréner bol spočiatku proti, pretože si myslel, že ako šiestak nemám žiadnu šancu. Nakoniec ma predsa len nechal skúsiť to a výsledok nas obidvoch prekvapil. V podstate som sa razom stal najlepším hráčom v tíme a náš tím skončil prvý v celom kraji. Mal som zvláštnu schopnosť urobiť presne to, čo mi môj tréner povedal. Napríklad mi hodil loptu s tým, že chce, aby som prekľučkoval cez obranu súpera a strelil gól. Ja som si to predstavil v mojej mysli. Potom som chytil loptu, prešiel cez štyroch obrancov a dal gól. Vôbec som o tom neuvažoval, proste som to spravil.

Mal som vtedy pocit, akoby moja myseľ skutočne kontrolovala moje telo. Bolo to trošku smiešne, pretože som mohol robiť skutočne neuveriteľné veci. Museli by ste to vidieť, aby ste mi verili. Proste som nepremýšľal nad tým, že to je nemožné, alebo že dieťa v mojom veku to nedokáže. Keď som si povedal, že dám gól tak som ho vždycky dal. V mojej mysli som ho proste dokázal dať, a dal som ho aj v skutočnosti. Tréneri druhých mužstiev nemohli uveriť, že som bol iba šiestakom a po zápase mi ďakovali, že som im dal iba toľko gólov, koľko bolo treba na víťazstvo a že som neponižil ich chlapcov. Vo futbale som bol naozaj dobrý a mám veľa videonahrávok, aby som to aj dokázal.

Neskôr som začal hrať aj basketbal a baseball a stal som sa jedným z najlepších v celom tíme. V obidvoch športoch sme sa stali dominantnými v celom kraji i keď nás pár krát niekdo porazil. Na svoj vek som bol v basketbale a baseballe výborný, ale neviem z akého dôvodu - vo futbale som bol proste neprekonateľný.

Je smiešne, ako si niekdo môže myslieť, že niečo nedokáže. Či už to je nejaká fyzická zručnosť, alebo intelektuálny čin ako herectvo. Nechápem, ako si možu povedať, že ja to nedokážem.

Na základe mojej skúsenosti, všetko čo robíme - od športového výkonu, podnikania, cez štúdium na univerzite, až po osamostatnenie sa - to všetko je záležitosťou našej mysle. Nezáleží na tom aký cieľ to je, fyzický, alebo duševný, musíme sa naučiť kontrolovať náš strach z toho, že budeme neúspešní. Ak dokážeme kontrolovať náš strach, dokážeme kontrolovať našu myseľ. Ak dokážeme kontrolovať našu myseľ, dokážeme kontrolovať náš život. Ak pochopíme, že 90 percent všetkého čo robíme je záležitosťou mysle a 10 percent závisí od naších fyzických predpokladov, pochopíme aj tajomstvo živora. U mňa nastal zlom po kurze "Silvovej metódy na kontrolu mysle." Odvtedy mám takú schopnosť, že všetko čo si predstavím v mojej mysli, dokážem potom aj na ihrisku naozaj uskutočniť. Je to potom veľmi ľahké a pripadá mi to veľmi prirodzené. Základom je nemyslieť, ale konať.

V júni 1982 sa moji rodičia (vtedy boli ešte spolu) rozhodli, že investujú do niekoľkých domov a budú ich prenajímať. V júni 1982 sme sa ja, moja sestra a moja mama presťahovali do domu v Ramsey, (predtým sme ho prenajímali) a dom v ktorom sme dovtedy bývali v Ho-Ho-Kus sme predali a peniaze si naši rozdelili pri rozvode. Môj otec sa presťahoval do jedného domu vo Waldwicku. Dôležité však je, že náš nový dom v Ramsey bol síce iba 10 minút od nášho starého v Ho-Ho-Kus, ale patril už do iného obvodu a tak som musel zmeniť aj školu. Mal som dvanásť rokov, začal som chodiť do siedmej triedy a do novej školy.

Ešte musím spomenúť jednu príhodu, ktorá sa stala v júli 1983. Moja mama už asi dva roky chodila s jedným pánom - Walterom Johnsonom. Boli zasnúbení a chystali svadbu. Moji rodičia boli v tom čase už dlhšie rozvedení, ale pán Johnson i keď nežil so svojou ženou viac ako štyri roky, musel ešte dokončiť rozvodové konanie. 11. Júla 1983 išiel teda navštíviť svoju ženu, aby spolu podpísali všetky dokumenty týkajúce sa ich rozvodu. Nevedel však, že jeho žena ukradla svojmu bratovi revolver 0,357 Magnum. Akonáhle sa pán Johnson skláňal nad dokumentami, zozadu sa k nemu prikradla a zo slovami, že ak ho nemôže mať ona, nebude ho mať nikdo, ho zavraždila. Polícia ho našla o dva dni neskôr. Všetko, čo som napísal je pravda a dá sa to ľahko overiť. Jeho meno bolo Walter Johnson a bol personálny riaditeľ pre EXXON Oil spoločnosť v New Yorku. Bol zavraždený 11. Júla 1983 v Ridgewoode, New Jersey. Bol to snúbenec mojej mamy.

Moju mam to veľmi poznamenalo a po niekoľko ďaľších rokov bola buď v úplnej depresii, alebo v maximálnej hystérii. Jej nemecká priateľka Astrid jej vtedy veľmi pomohla. Čo to ale znamenalo pre mňa? Mal som vtedy 12 rokov a vždy keď som prišiel domov, moja mama plakala a smútila. Celé dni a noci. Bolo to pre mňa veľmi ťažké. Robil som teda všetko preto, aby som nemusel tráviť čas doma. Tak som sa začal venovať vzpieraniu. Hneď po škole som utekal na tréning a tam som trávil niekoľko hodín. Zhruba 2-3 hodiny každý deň. Proste hocičo, len aby som nemusel ísť domov.

December 1983 - musím sa pochváliť, že v tom čase som bol skutočne najsilnejší chlapec v našej triede. Ako som už spomenul, mal som schopnosť predstaviť si niečo v mojej mysli (ako to skutočne robím) a potom som to uskutočnil v reálnom živote. Napríklad keď som ležal v posteli tak som si pomocou Silvovej metódy dokázal predstaviť, ako tlačím na lavičke 195 libier (pozn.prekl.-cca 98 kg) v 10 opakovaniach, potom 205 libier (pozn.prekl.-cca 103 kg) v 8 opakovaniach, a nakoniec 215 libier (pozn.prekl.-cca 107 kg) v 6 opakovaniach. Na druhý deň som to skutočne dokázal. V ôsmej triede som už tlačil na lavičke 305 libier, čo bolo oveľa viacej než dokázal stredoškolák. Možno preto ma začali postupne nenávidieť všetci starší spoluhráči vo futbalovom tíme ešte predtým, než som vôbec začal chodiť na strednú školu. Ako ôsmak som prekonal aj niekoľko rekordov napr. v skoku do diaľky.

Moje prvé tri roky na strednej školy (1984-1987) prebehli nasledovne: na jeseň som hrával americký futbal, zimu som trávil posilovaním a v lete som sa zase ako blázon pripravoval na jesennú sezónu na futbal. V podstate som vynikal vo všetkých športoch, ktoré som v tom čase robil.

Už ako prvák na strednej škole som sa stal najlepším atlétom - bežcom v celom kraji. Náš futbalový tím bol šampionom miestnej divízie. Problém bol len v tom, že ma každý nenávidel. Každý sa mi vyhrážal. Napríklad si spomínam, že sme hrali na Deň vďakyvzdania a kapitám z môjho vlastného mužstva prišiel za mnou s tým, aby som sa na zápase miernil a nepredvádzal, pretože inakšie mi so svojimi spoluhráčmi rozkope zadok. Asi si chcel kúsok slávy užiť aj on. Podobne som dopadol aj pri vrhu guľov. Tento šport som síce moc netrénoval, ale hneď pri tréningu som porazil školského šampióna. Vzápäti za mnou prišiel a vyhrážal sa mi, že keď ho ešte raz porazím, tak ma so svojími kamarátmi zbije. Potom som sa už ani nepokúšal hádzať naplno.

Keď som bol druhák, môj tréner mal nejaké problémy so svojim manželstvom a na každého kričal, či už to boli študenti, učitelia, alebo športovci. Jeden z mojich ďaľších talentov bolo, že som dokázal odhadnúť človeka hneď pri prvom stretnutí. Na základe jeho gést, reči tela, a správania som v ňom dokázal čítať, ako vy teraz čítate tieto riadky. A tak som sa snažil byť nápomocný a počas jednej prestávky som za našim trénerom zašiel, aby som ho upokojil. Vravel som mu, že sa dá zase dokopy so svojou manželkou a že všetko bude zase v poriadku. To som ale zrejme nemal robiť, pretože on začal strašne zúriť a kričal na mňa, aby som vypadol a že pokým on bude trénerom, ja si v jeho družstve už nezahrám. Na druhý deň ma odviedol k dekanovi, aby som zmenil školu pretože ja už na Ramsey high school hrať nebudem. Nikdy som neskončíl a počas nasledujúcich dvoch rokov som chodil pravidelne na tréningy i keď tréner na mňa stále kričal a nedovolil mi hrať. Ja som však zostal. Nie kvôli láske k nemu, ani k futbalu, ale keď som si mal vybrať medzi tým byť na tréningu a ísť domov k mojej hysterickej, večne uplakanej mame, tak som si vybral radšej tréning.

Toto pokračovalo po zvyšok strednej školy. Spomínam si, že keď sme chodili na futbalové zápasy alebo na atletické súťaže, tak som párkrát znova uvidel tých dvoch vojakov. (Pána Zeleného a pána Modrého) V podstate, som ich videl asi dva či tri razy. Keď som hľadal v hľadisku mojich rodičov, tak som ich zbadal, ako sú niekde uprostred hluku ľudí a ako hľadia priamo na mňa. Nikdy som ich nezbadal na našich menších súťažiach. Ale určite som ich zahliadol na veľkých atletických stretnutiach, kde sa stretlo 20 - 30 školských tímov a kde bolo okolo 5000 -10000 divákov. Bolo to zvláštne, ale všimol som si ich aj medzi takým množstvom ľudí.

Takéto súťaže sa odohrávali niekoľkokrát za rok a ja som si ich všimol minimálne na jednej ročne. Vždycky som sa nejako podvedome snažil presvedčiť sám seba, že to nie sú oni, ale že sú to nejakí rodičia, ktorí jednoducho prišli povzbudiť svojho syna/dcéru na súťaži. Nebolo predsa nezvyčajné vidieť otcov v uniformách, ktorích deti chodili na vojenské školy. Čudné však bolo, že títo dvaja vojaci sa dívali stále iba na mňa. Nikdy som nad tým moc nepremýšľal až do Mája 1987.

Počas jednej bežeckej štafetovej súťaže som sa dozvedel, že sa pripravuje šampionát vo vzpieraní. Samozrejme, že som tým bol nadšený a celý týždeň som vtedy pracoval na mojej technike.

Na tom šampionáte som skončil druhý, keď som dokázal dostať nad hlavu 265 libier. (pozn.prekl.-cca 130 kg) Vyhral to o dosť starší chlapec (senior, ja som bol junior), ktorý vyzdvihol 275 libier. (pozn.prekl.-cca 135 kg)

Bol som tretiak na strednej a mal som 17 rokov.

Júl 1987. Bolo leto a ja som sa tvrdo pripravoval na jesennú futbalovú sezónu, keď mi zavolal tréner Himmel, o ktorom som počul vtedy prvý raz. Nepamätám si už presne jeho meno - možno Humle, Burle - neviem, ale viem, že bol odniekadiaľ z Colorada. Každopádne to však bol tréner národného mužstva vo vzpieraní a navrhol mi, aby som všetko nechal tak a išiel trénovať do Colorada. Bol som z toho dosť prekvapený a spýtal som sa ho prečo volá mne, keď som skončil až druhý. On na to, že ten chlapec, ktorý vyhral nebol len starší, ale čo je dôležitejšie vážil o 50 libier viacej ako ja. To znamená, že ja som bol oveľa silnejší ako môj súper a vzhľadom na môj vek a váhu som zhruba piaty najsilnejší chlapec v celých Spojených Štátoch. Možno Vám to pripadá ako sen. Ale musím povedať, že som mal rád tréningy a vzpieranie všeobecne, ale trh a voľný štýl na ktorý som sa mal zamerať som takmer nenávidel. Boli to moje najmenej obľúbené cvičenia. Okrem toho som nemohol len tak opustiť moju mamu a tak som to nakoniec odmietol.

August 1987 - posledné futbalové sústredenie. Skúšal som si tlak na lavička a vytlačil som 390 libier (pozn.prekl.-cca 200 kg) , v drepe 505 libier (pozn.prekl.-cca 250 kg) a voľným štýlom 280 libier. (pozn.prekl.-cca 140 kg) Ako futbalový tím sme skončili ako šampióni a ja som začal postupne uvažovať o vysokej škole.

December 1987 - Máj 1988 - poctivo trénujem a pridal som aj mentálne tréningy. Večer pred spaním si predstavujem, že sedím na špeciálnej hydraolickej stoličke. Z mojich rúk idú hadičky priamo do tejto stoličky a keď zmačknem gombíček na pravej strane, moje svaly sa začnú nafukovať a zväčšovať. Možno to znie trochu čudne, ale skutočne to funguje a ja sa cítim stále silnejší a silnejší. Takýto mentálny tréning praktikujem už šiesty týždeň.

Funguje to dokonca tak dobre, že veľa rodičov a učiteľov si myslí, že užívam steroidy. Samozrejme, že ich neberiem, ale aj tak ma prinútili ísť na testy. Táto situácia sa vyostrila a raz za mnou počas tréningu prišiel dokonca kňaz - otec Jack. Povedal mi: "Andy, veľa sa hovorí o tom, že používaš steroidy. Ak sa mi zveríš, určite sa Ti uľaví." Ja som mu samozrejme oponoval, že nič neužívam. Prinútil ma, aby som sa mu pozeral do očí a ešte raz to zopakoval. Keď som mu teda ešte raz povedal, že žiadne steroidy neužívam a nemrkol som pritom ani brvou, veľmi sa nahneval a začal kričať. Povedal mi, že nech si dávam poriadny pozor, lebo on má bude odteraz neustále pozorovať a sledovať.

O niekoľko dní dal po mňa otec Jack zase poslať. Tak som hneď po tréningu za ním šiel. Otec Jack už na mňa netrpezlivo čakal a hneď ma schmatol a odviedol do suterénu, kde bola nejaká komisia pozostávajúca z nejakých štyroch doktorov. Okrem tejto komisie tam boli ešte rodičia a učitelia. Bol tam aj doktor Purrizzo, ortopedický chirurg z Bergenského okresu, New Jersey. Tento doktor liečil dokonca prezidenta Nixona. Hneď ako som vošiel na mňa zaútočil, aby som sa priznal, že užívam steroidy. Znova a znova. Ja som iba stále trpezlivo odpovedal, že žiadne steroidy neužívam. Musel som si vyzliecť tričko, aby som im ukázal akné ako sprievodný jav pri užívaní steroidov. Ja som však žiadne akné nemal. Takto to pokračovalo ďalej až ma prinútili nakoniec vyzliecť si aj trenky. Tak veľmi som sa hanbil, ale čo som mohol robiť. Musel som sa vymočiť pred všetkými tými ľuďmi do malej misky a ani potom mi ešte hodnú chvílu nedovolili, aby som sa obliekol. Jeden člen komisie bol psychiater a ten zase na mňa začal tlačiť, že ak sa nepriznám tak ma vyhlásia za mentálne chorého. Nikdo mi neveril a nikdo neveril ani mojim dôkazom. Tak som sa ich spýtal ja, aké majú oni dôkazy, že užívam steroidy. "Máte kameru v mojom dome, alebo aký dôkaz vlastne máte?" Nakoniec som dokázal presvedčiť aspoň časť rodičov a učiteľov v publiku a tí tiež chceli poznať dôkazy. Tak začal dr. Purrizzo vysvetlovať, že má diplom z génoveho inžinierstva a že moje gény študuje už roky. Vysvitlo, že DNA jeho syna je nadradená mojej DNA. Dr. Purrizzo robil proste testy na svojom synovi a dával mu steroidy. Keď človek užíva steroidy, tak jeho DNA sa pozmení a stane sa nadradenou k DNA obyčajných ľudí. Problém bol v tom, že ja som bol oveľa silnejší ako jeho syn a dr. Purrizzo si to vysvetlil tak, že ja musím uživať steroidy. Pretože inakšie by všetky jeho štúdie a testy boli nanič.

Bola to skutočne veľkolepá teória, ibaže zabudol na jednu maličkosť. Jeho syn bol talian a to isté predpokladal aj o mne, keďže moje posledné meno bolo Pero. Pravda je však taká, že ja mám korene v Maďarsku, Rumunsku, a v Čechách. Tým pádom keď porovnal moju DNA s DNA svojho syna, vychádzali mu stále divné výsledky, pretože obidvaja pochádzame z iných krajín a národov. Nikdy sa neobťažoval spýtať sa ma a tak došlo k tejto nešťastnej chybe.

Samozrejme, že keď vyhodnotili moje vzorky moču, boli negatívne. Moc sa toho však nezmenilo. Napriek tomu čo som vravel, napriek všetkým dôkazom na mňa ostatní zazerali a správali sa ku mne, ako by som skutočne tie steroidy užíval.

Celý ten "Hon na čarodejnice" bol natočený aj na videopásku a pár kopií bolo aj vo voľnom obehu. Každopádne som načas prestal s mojimi mentálnymi cvičeniami. Príbeh s dr. Purrizzom sa však ešte neskončil. Mal som vtedy 18 rokov a celá táto skúsenosť ma veľmi vydesila. Ako dieťa som veril, že dospelí vedia všetko. Po tejto skúsenosti sa mi však otvorili oči a ja som zistil, že to tak nie je. Pamätám si, že keď sa mi vtedy v suteréne dr. Purrizzo vyhrážal, že ma prehlásia za blázna a budú mi robiť lobotómiu ak sa nepriznám k uživániu steroidov, tak všetci dospelí v miestnosti sa iba prizerali ako vyplašené ovce a nikto nepovedal ani slovo na moju obranu. Vtedy som si uvedomil, že dospelí su takí istí ako deti iba sú väčší. Aj pri detských hrách zvykne byť jeden vodca a čo povie to platí. Ostatní ho slepo nasledujú. To isté sa odohráva aj vo svete dospelých.

V tomto období som bol taktiež v kontakte s jednotlivými univerzitami, kde by som mohol eventuálne hrať futbal. Už som mohol mať dávno podpísanú zmluvu, ale kvôli tomu, že mi náš tréner nedovolil dva roky hrať, to bol zdĺhavejší proces. Nakoniec sa výber zúžil na tri - štyri univerzity. Medzi nimi bola aj Penn State. Tam som chcel ísť najviac, ale tam som mal aj najväčšie problémy sa dostať. Totižto náš tréner im posielal rôzne dezinformácie, zlé štatistiky, videonahrávky a vo všetkom im klamal. Proste nechcel nikomu vysvetlovať prečo som posledné dva roky nebol v tíme. Nakoniec sa ale všetko dobre skončilo a Penn State univerzita mi ponúkla štipendium. Dostal som svoju izbu a musel som si platiť iba za knižky a kurzy.(okolo 3000 dolárov)

Počas poslednej atletickej súťaže (majstrovstvá kraja) som vyhral hod diskom a vytvoril štátny rekord (167 stôp a 11 palcov, zhruba 55 metrov - pozn. prekl.) Práve na týchto majstrovstvách som znova uvidel dvoch mužov v uniforme.

Odvtedy čo som si spravil vodičský preukaz som si zamiloval cestu autom. Vždycky predtým než som išiel domov som sa trochu prevetral. Raz keď som si tak jazdil na mňa zablikalo jedno auto. Samozrejme, že som sa stiahol ku kraju na malé parkovisko vedľa červenej budovy, kde moja mama istým časom predávala reality. V tom aute bola žena Dr. Purrizza. Má okolo 30 rokov a je neskutočne krásna. Pamätám si ju z toho nešťastného vypočúvania v suteréne. Všimol som si, že keď som tam vtedy pred všetkými stál bez trenírok tak sa dosť červenala. Vedľa nej sedela v aute ešte jedna asi 18 ročná mladá žena. Tá bola hádam ešte krajšia ako pani Purrizzová. Zastavili sa pri mne a poprosili ma nech si sadnem dozadu. Poviem Vám, že ak Vás o to požiadajú dve najkrajšie ženy aké ste kedy videli tak moc neváhate. Pani Purrizzová mi podala malý plastikový pohárik (aké bývajú v nemocnici) s nejakou bezfarebnou tekutinou s tým, že určite musím byť smädný a nech sa napijem. Museli byť skutočne naivné, ak si mysleli, že to naozaj vypijem. Ale nakoniec som sa rozhodol, že sa s nimi tiež chvíľu pobavím a tak som predstieral, že som to vypil i keď som ten pohárik položil na podlahu. Potom mi začali obe ženy lichotiť, že aký som pekný, silný a dobre stavaný. Ja som im tieto komplimetny vracal a naozaj sme sa dobre zasmiali a pobavili. Nakoniec sa ma spýtali, či som pripravený s nimi odísť. "Odísť kam?" spýtal som sa. Pani Purrizzová odpovedala, že samozrejme do hotelovej izby. Ja som jej na to povedal, že kľudne môžu ísť do hotelovej izby, ale ja idem domov. Snažili sa ma chvíľku presviedčať, ale neúspešne. Ako som vystupoval, tak som im ešte vrátil ich pohárik s vodou. Nasadol som do svojho auta a odišiel. Ony sa nezmohli ani na pozdrav.

Nasledujúci večer, zhruba o tom istom čase a na tom istom mieste som ich znova stretol. Tentokrát som si však k nim už nesadol, ale som len podišiel k okienku. Pani Purrizzová sa ma spýtala či nechcem dopiť jej colu. Na dne bola nejaká tekutina, ale ako cola mi to nepripadalo. Tak som sa zobral a zahodil ju do koša i keď som si v duchu nadával. Keď som sa k nej vrátil, tak vypadala dosť nahnevane. Asi si naozaj myslela, že to dopijem. Spýtal som sa jej, či má ešte nejaké želanie a bez toho, aby som počkal na odpoveď som sa jej otočil chrbtom, nasadol do auta a odišiel.

Ďaľšiu noc som ich zase stretol na tom istom mieste. Už som bol dosť vytočený, tak som vybehol s auta a kričal na ňu. "Táto sprostá hra sa musí skončiť. Kdo si myslíte, že ste?" Ona ma prerušila, že nech si sadnem do auta, že potrebuje so mnou hovoriť. Odmietol som, ale nakoniec som sa nechal presvedčiť jej prosíkanim a slzami na krajíčku. Tentokrát mali fľašu vodky s tromi plastikovými pohárikmi. Tá mladšia žena s dlhými čiernymi vlasmi ich doliala doplna a jeden z nich mi podala. To už som nevydržal a celý červený som zase na ne začal kričal: "To si myslíte, že Vám skutočne verím, že v tom pohári je vodka?" Ona mi odpovedala, že najprv ma chceli skutočne oklamať, ale teraz sa chcú so mnou udobriť a preto si chcú so mnou pripiť. Bolo mi jasné, že tam vodka nie je, ale nevedel som ako sa mám z toho dostať. Bál som sa dr. Purrizza, že nabudúce pripraví niečo horšie a želal som si aby to už všetko skončilo. Nemal som čo skrývať. A tak som jej povedal: "Pani Purrizzová, ja to vypijem, ale pod jednou podmienkou. Musíte mi sľúbiť, že im nedovolíte, aby mi ublížili. Môžete mi to sľúbiť?" Samozrejme, že mohla a samozrejme že tam nebola vodka a samozrejme že som v priebehu sekundy o sebe nevedel.

Prebral som sa v hotelovej izbe. Sedel som na nejakej stoličke a bolo pre mňa veľmi ťažké udržať otvorené oči. A tak som iba počúval. Určite ale viem, že tam bol dr. Purrizzo a potom nejaké ďaľšie postavy. Dali mi injekciu sodium pentathol, aby zo mňa vytiahli pravdu. Dr. Purrizzo sa ma začal pýtať: "Andy, aké druhy steroidov berieš?" povedal som, že žiadne. On na to, že mu nemôžem klamať spýtal sa ma to znova. Zase som mu odpovedal, že neberiem žiadne steroidy. Počul som ako začal zúriť. Potom prišli na radu jeho priatelia psychológovia so svojimi priamymi a nepriamymi otázkami. Napr. Kde si kupujem steroidy?, Ako dlho užívam steroidy? a tak ďalej. Keď som na všetko odpovedal, že ich neužívam, dr. Purrizzo mi dal ďaľšiu dávku sodium pentatholu. To som znova upadol do bezvedomia. Keď som sa prebral, tak to začalo odznova: "Kde si kupuješ steroidy? Ako dlho ich už užívaš?" Zase som odpovedal, že ich neberiem, nekupujem, a neužívam. To dr. Purrizzo už úplne šalel. Nakoniec napadlo nejakého psychológa, aby sa ma spýtal, prečo som potom taký silný. Začal som im teda vysvetlovať, že je to vďaka Silvovej metóde. Hovoril som im o mojich mentálnych tréningoch, o tom, ako si predstavujem, že sedím na stoličke a ako sa mi napumpujem svaly. Povedal som im skrátka všetko.

Potom nasledovala hádka. Nejaký psychológ kričal na dr. Purrizza, že ako si to vôbec predstavoval dať mi lobotómiu. On by nikdy neriskoval svoju kariéru niečím takýmto. Ja som vraj podľa neho úplne jedinečný príklad v autosugescii. Použil výraz ako psychoneuroimunologický. Potom ma požiadal aby som roztiahol ruky a predstavoval si v nich nejaké predmety. Povedal mi, aby som si predstavil v jednej ruke banán a aby som ho rozmačkol. Tak som to spravil a skutočne som cítil ako som ho rozmačkol. Neviem, čo mi dali skutočne do ruky, ale podľa tých hlasov údivu to banán určite nebol. Potom mi prišlo zle. Spadol som zo stoličky a bolo mi na vracanie. Hneď ku mne pribehol nejaký doktor a pozrel sa mi do očí. Hneď začal kričať na dr. Purrizza: "Ako veľa ste mu toho preboha dali? Tak koľko ste mu toho dali? Jeho zreničky sú rozostreté. Musí ísť hneď do nemocnice. Tak koľko ste mu toho dali?" Dr. Purrizzo odpovedal, že dve tisícky. "Vy ste zošaleli!" kričal na neho ten psychológ. Dr. Purrizzo pokračoval. A potom, keď nechcel odpovedať, tak ďaľšie dve tisícky. "Štyri tisícky dokopy? Vy ste šialenec. To dieťa musí ísť ihneď do nemocnice!" Neviem presne o čom hovorili (štyri tisícky čoho - miligramov?,mililitrov?). Bolo mi veľmi zle a len som počul, ako sa hádali. Psychológ kričal na dr. Purrizza: "Vraveli ste, že máte plán. Aký je to plán?" Dr. Purrizzo odpovedal, že si bol istý, že vymačknú zo mňa pravdu a tým že by ma usvedčili z klamstva by sa im prepáčilo, že ma uniesli. "To je všetko? To je Váš plán? Unesiete dieťa, napcháte ho drogami iba preto, že si myslíte, že Vám klamal o užívaní steroidov? Musíte byť úplne pomätený?" Dr. Purrizzo potom navrhol, aby ma odniesli do jeho ordinácie, tam mi dajú lobotómiu a nikomu nič neprezradím. Do toho potom zasiahla aj pani Purrizzová, že nikdo mi nebude ubližovať, lebo inak všetko oznámi polície. Jej muž jej začal nadávať, že uprednostňuje toto decko pred manželom. Povedal jej, či si skutočne myslí, že má teraz nechá ísť - po tom všetkom, čo mi urobili. Ona mu odpovedala, že nech si robí čo chce, ale akonáhle mi nejakým spôsobom ublížia, všetko pôjde oznámiť na políciu. Nakoniec ku mne prišiel ten psychológ a zhypnotizoval ma pomocou nejakej železnej guľky na špagátiku. Prebral som sa na schodoch pred naším domom. Bolo tam zaparkované aj moje auto. Hneď mi bolo jasné, že ja som domov neriadil, pretože ja odstavím auto vždycky na príjazdovej ceste. Cítil som sa ako opitý a na ďaľšie ráno som mal dosť veľké problémy vôbec vstať z postele. Mal som taký zvláštny sen, že som bol niekde v hotelovej izbe a že tam bol aj dr. Purrizzo. Všetko bolo ale akési zahmlené.

Prešiel týždeň a ja som znova po utorkovom tréningu zašiel na to miesto pri červenej budove. Opäť tam parkovalo to isté auto a ja som si zrazu na všetko spomenul. Bol som poriadne nazúrený. Vyskočil som z auta a začal som kričať na pani Purrizzovú. Ako som tak na ňu kričal, pani Purrizzová stiahla okienko a potom niečo povedala. Zase sa mi zahmlilo pred očami. Prebral som sa v hotelovej izbe. Bol som v nejakom hypnotickom tranze. Nemohol som sa vôbec hýbať. Bol tam aj ten psychológ, ktorý mi prikázal, aby som opäť stláčal nejaké veci.

Dal mi niečo do ruky a keď som to stlačil, tak som to zlomil. Po všetkých týchto testoch prišiel na radu Dr. Purrizzo. Prikázal mi, aby som sa choval ako opica, aby som sa škrabal a oblizoval. Pamätám si, ako som skákal po izbe. Cítil som sa veľmi hlúpo, pretože sa na mne všetci smiali. Potom mi zase prikázali, aby som sa choval ako sliepka a kopec ďaľších vecí, ktoré ma veľmi ponižovali. Celé to trvalo asi štyri hodiny.

Nakoniec prišli na radu ženy v miestnosti. Vyhnali von mužov s tým, že teraz sa idú zabávať ony. Tá mladá dievčina s dlhými čiernymi vlasmi prišla ku mne a niečo mi povedala. Neviem presne čo to bolo, ale zrazu som sa cítil ako zviera. Nikdy predtým som taký pocit nemal. Cítil som sa ako nejaký zvierací samec, ktorý si musí ochrániť svoje teritórium. Behal som po izbe a striehol som na hocijakého iného samca, ktorý by chcel vkročiť na moje územie. Keby som vtedy uvidel nejakého iného muža, určite by som ho na mieste zabil. Potom môj pohľad zablúdil na jednu z postelí. Kľačala na nej tá čiernovlasá žena - úplne nahá. V tom momente ako som ju zazrel som dostal erekciu. Bola otočená chrbtom (zadkom) ku mne a ja som sa proste neovládol a začal som sa s ňou milovať. V podstate to ale žiadne milovanie nebolo, bol to len divoký sex. (v originále sa autor vyjadril o niečo vulgárnejšie - pozn.prekl.). Poprvé v tom neboli žiadne city, po druhé som sa nedokázal kontrolovať, a po tretie som z toho nemal žiadne potešenie. Dokonca som nedosiahol ani orgazmus. Čo sa však nedá povedať o mojej partnerke, pretože tá si užívala každú sekundu. Keď som s ňou skončil všimol som si ako na stoličke pod oknom masturbuje nahá pani Purrizzová. Chytil som ju za vlasy, šmaril na postel a ten istý proces párenia som vykonal aj na nej. Tak sa to opakovalo hodiny a musím priznať, že nešlo iba o vaginálny styk, ale aj o análny. Bol som úplne v ich moci. Poslúchal som ich na slovo a vykonal som všetky veci čo vymysleli ich choré mozgy. Nemal som už vôbec predstavu o tom ako dlho to trvá, keď som začul: "Čo to s ním stvárate?" Pani Purrizzová odpovedala: "Čo si myslíš, že s ním asi tak robíme?" Na to sa ozval ďaľší hlas, že oni si mysleli, že chcú po mne, aby som robil zase nejaké kura, alebo niečo podobné. Zrovna som sa páril s čiernovlasou ženou, keď som si uvedomil, že sú tu nejakí chlapi. Odhodil som tú ženskú na podlahu a uvidel som vo dverách dr. Purrizza a pár ďaľších mužov. Schytil som stoličku, odlomil som z nej nohu, akoby nebola z masívneho dreva, ale z nejakého špáratka. Takto vyzbrojený - v jednej ruke nohu zo stoličky a v druhej to čo z tej stoličky zostalo - som sa výhražne približoval k mužom vo dverách. Pani Purrizzová začala šalieť a kričala na mužov, nech hneď zmiznú, pretože ich všetkých zabijem. Im nebolo treba viacej krát hovoriť a vypratali sa z miestnosti v takej rýchlosti, že zabudli zatvoriť aj dvere. Nebežal som za nimi, ale prenasledoval som ich zrýchlenou chôdzou. Keď sa mi stratili z dohľadu, nechal som ich tak. Chcel som len ochrániť svoje teritórium. Vrátil som sa do izby, zamkol dvere, odložil zbrane a bez rozmýšľania som schytil pani Purrizzovú, šmaril ju na posteľ a pokračoval v nedokončenej práci. Pamätám si, že som bol vtedy dosť nahnevaný, pretože ona už asi moc nevládala. Tak som zase schytil čiernovlasú a to všetko znova a znova. Neviem, kedy to skončilo, ale prebral som sa zase na schodoch do nášho domu a moje auto zase nebolo zaparkované na príjazdovej ceste - kde ho zvyknem zaparkovať ja.

Prešlo pár týždňov a ja si sem tam spomeniem ako niekedy zájdem s mojim autom na to malé parkovisko. Potom sa zase ocitnem v hotelovej izbe a je to horšie a horšie. Naposledy tam už neboli iba dve ženy, ale štyri. Ďaľšie dve, ktoré som nepoznal. Ako som sa páril s nejakou z nich, počul som hlasy za mojím chrbtom. Keď som sa obzrel, bolo tam asi desať ľudí, ktorí ma pozorovali. Dve ženy (s ktorými som už mal sex) kľačali na kolenách a orálne uspokojovali manžela tej ženy s ktorou som sa práve páril. Zase som začal šalieť a hneď som sa po tom mužovi vrhol, ale ostatné ženy ma upokojoli a ten muž sa medzitým vytratil. Prebral som sa, ako sa snažím dostať domov.

Inokedy bolo zase všetko čierne a pamätám si ako niekdo povedal: "To nemá cena, zase je mäkký!" Otvoril som oči. Ležala na mne trochu silnejšia žena, ktorá už vôbec nebola taká pekná ako tie predtým. Zhodil som ju zo seba dole. V tom ku mne podišla zase tá čiernovlasá a chcela, aby som sa jej zadíval pozorne do očí. Potom bolo zase všetko čierne a ja som sa tentokrát prebral na zadnom sedadle môjho auta.

Inokedy sa čiernovlasá s pani Purrizzovou rozhodli, že má zoberú k nim domov. (do domu tej čiernovlasej) Okrem toho, že som bol v nejakom hypnotickom spánku, dali mi aj nejaké drogy, pretože si pamätám, ako ma nevedeli dostať z auta. Nebol som schopný ani stáť, nieto ešte kráčať a dal som im vtedy dosť roboty, pretože si viete predstaviť ako dve 50-60 kg vážiace ženy vlečú 115 kg chlapa. Pamätám si to preto, lebo niekdo zo susedov zavolal políciu, ktorá tam bola do piatich minút. Nevedeli hneď, čo majú robiť, tak ma posadili na schody a vymysleli si, že pani Purrizzová je moja mama a že mi práve vyberali mandle. V nemocnici mi dali nejaké anestetiká a som z toho ešte dosť bezvládny. Potom tá čiernovlasá otvorila a zahrala im pripravenú scénku. Ja som syn pani Purrizzovej, práve mi vyberali mandle a nemôžu ma odviesť domov, pretože náš dom práve maľujú atď. Policajti sa ma iba spýtali, či som v poriadku a potom odišli. Potom ma tie ženy začali chváliť, aký som bol dobrý chlapec a že ma čaká odmena. Snažili sa ma vyvliecť po schodoch na prvé poschodie a boli dosť nahnevané, pretože som im práve moc nepomáhal. V spálni zo mňa stiahli šaty a potom si už na nič nespomínam. Odvtedy ale presne viem, do ktoréhe domu ma vtedy odviedli.

V priebehu mája - júna 1988 stále prebiehal zápis na vysokú školu. Ako som už spomenul, mal som vo výhľade nejaké dve, tri univerzity. Najviac som však chcel ísť na Penn States. Čo bolo ale dosť zvláštne, prišla mi aj odpoveď z West Pointu. Písali mi, že som postúpil do ďaľšieho kola a nech sa pripravím na fyzické testy. V skutočnosti som si však nikdy prihlášku na West Point nepodával. Najprv som si myslel, že v tom má prsty môj otec ako bývalý vojak, ale ten tiež o ničom nevedel. Tak som to nechal tak. Zhruba o týždeň prišiel ďaľší list, že môj pohovor bol presunutý na ďaľší termín. Zase som to nechal tak. O pár dní ma však už aj telefonicky kontaktovali, že prečo som neprišiel na fyzické testy. Tak som im slušne vysvetlil, že som nikdy nechcel ísť na vojenskú školu a už vôbec nie na West Point. O niekoľko dní neskôr som pre zmenu obdržal dopis z námornickej akadémie, aby som sa dostavil na nejaké testy. Znova som to nechal bez odpovede a odvtedy to prestalo. Bolo to prinajmenšom veľmi pozoruhodné, pretože moje školské výsledky boli dosť úbohé a určite by to nestačilo na to, aby ma prijali na vojenskú školu a už vôbec nie na takú prestížnu ako je West Point.

Jeden deň zazvonil u nás dr. Purrizzo, aby som sním išiel na chvíľku von, že sa potrebuje so mnou porozprávať. Priznal, že urobil obrovskú chybu. Keď znova porovnal DNA vzorky zistil, že ja som ten kto ma DNA nadradenú a nie jeho syn. Ospravedlnil sa mi. Povedal, že vie v akej som situácii a že potrebujem peniaze na univerzitu. Ponúkol mi 4600 dolárov. Povedal som mu, že ja jeho peniaze nechcem. (vedel som, že keby som si vtedy tie peniaze zobral, bolo by to brané ako odškodnenie a nemohol by som ho v budúcnosti žalovať) Podobný prípad sa odohral aj s pani Purrizzovou. Ona mi tiež dávala peniaze. Ževraj som si ich skutočne zaslúžil. Povedal som jej, že si jej špinavé peniaze si môže nechať a že dúfam, že sa s nimi zadusí.

O niekoľko dní ma zase navštívil dr. Purrizzo a poprosil ma, či sa so mnou môže porozprávať. Povedal, že sa o mojom prípade rozprával so svojím priateľom psychológom a že mám neuveriteľné mentálne schopnosti. Dokážem ovládať svoje podvedomie na takej úrovni, akú ešte ani jeden z nich nevidel. Keby som vraj chcel, tak môže zo mňa spraviť najmocnejšieho človeka na svete. Poprosil ma, nech si nastúpim k nemu do auta. Odvezie ma do svojej kancelárie a urobí zo mňa supermana. Povedal som mu, že v poriadku - pôjdem, ale iba keď bude môcť ísť s nami aj moja mama. On na to, že to je iba medzi nami - "mužmi". Sproste som mu vynadal a vybral som sa domov. Dobehol ma a vraví: "Ok, si veľmi inteligentný chlapec. Spravíme to takto. Máš 50/50 percentnú šancu, že s Teba spravím veľmi mocného človeka, alebo Ti spravím lobotómiu. Takže, teraz by sme mohli zájsť niekam do baru a tam sa dohodneme, ako s Teba spravíme supermana. Čo ty na to?" Ja som mu skočil do rečí a vravím mu: "Skutočne si myslíte, že Vám verím, že zo mňa spravíte najmocnejšieho muža? Určite by ste to dokázali, ale iba ak by ste ma boli schopný kontrolovať. V prípade, že by ste nado mnou stratili kontrolu, tak by ste ma zničili. Naozaj si myslíte, že som sprostý? A teraz odtiaľto vypadnite, pretože idem zavolať políciu!" Dr. Purrizzo sa na mňa usmial, sadol do auta a odišiel. Predtým mi však povedal: "Ako som vravel, si veľmi inteligentný chlapec."

(pokračovanie)

Přeložil: Martin JULO

? www.davidicke.com (e)
? Translation Martin JULO, Matrix-2001

Další díly