Perestrojka mysle otroka

Prechádzam stránkami, ktorými obvykle /rituálne/ prechádzať zvyknem – okrem jedného článku, ktorý pojednáva o prelomových objavoch v oblasti DNA sa na nič nesústredím – mám nutkanie písať, no stále neviem dnešnú tému... Neznepokojuje ma to už tak, ako pred mnohými rokmi, keď bolo písanie mojim chlebíčkom... V tých rokoch sa odo mňa „očakávalo“, že vymyslím a dodám príbeh, a neskôr azda aj „bigstory“ pre investora. Zdôrazňujem slovo o č a k á v a l o sa: očakával som to hlavne ja sám od seba. Svoju vlastnú hodnotu som odvíjal od svojej schopnosti/neschopnosti vymýšľania príbehov, ktoré ma mali aj uživiť... A tak som si vytváral neuveriteľne účinný blok /nie blog - ale blok/, ktorý fungoval ako dobre známy STRACH Z NEPOPÍSANÉHO PAPIERA /podotýkam, že v tom období som písal na svojom starom písacom stroji – dostal som ho ako dar k dvadsiatim prvým narodeninám a používal som ho bez prestávky takmer tridsať rokov/.

Stávalo sa mi, že som pred mojou šrajbmašinkou presedel celé hodiny a nakoniec som to – znechutený sám zo seba – vzdal. Vzdával som to na dni, týždne i mesiace... Trpel som čímsi ako fóbiou z návratu k „nepopísanému papieru“, ktorý sa vo svojej nahote drzo sa ovíjal okolo valca písacieho stroja, aby sa mi potom vyzývavo toporil rovno pred nosom...

Dnes tieto problémy nemám: a nie je to len tým, že písací stroj je minulosťou...

Odišli spolu so mnou – takým, aký som po celé tie roky býval... A od čias, keď som sa „oddal“ Hlasu Ticha, ktorý sa prostredníctvom mojej „zručnosti“ /schopnosti písať na klávesnici desiatimi prstami/ vtesnával do slov a súvislého textu – je pre mňa každodenné písanie čímsi ako radostnou nevyhnutnosťou... Tému, ani príbeh si dopredu neurčujem. Nenútim seba samého do žiadnych výkonov: iba sa o d d á v a m prúdu ukrytej energie, ktorá si „vynucuje“ ďalšie a ďalšie pokračovanie toho, čo práve začínam... Je to ako jazda do neznáma – je to ako cesta, ktorá je sama sebe cieľom. Je to ako uvoľňovanie stavidiel na priehrade: písanie je pre mňa oslobodzovanie onej skrytej energie z múrov väzenia, ktoré som pre ňu v nedobytnej pevnosti svojej domnelej identity za celé tie roky – sám vytvoril...

Toto predosielam na úvod – čitateľom som dlžný p o k r a č o v a n i e mojej „hlavnej témy“, ktorou sa javí byť záhadný text TAJNÝ KÓD KRÁĽA SVATOPLUKA: podľa ohlasov na internetových stránkach, podľa stúpajúcich návštev na mojich blogoch, ale hlavne, na základe nádherných mejlov, v ktorých mi vyslovujete svoju podporu a pobádate ma pokračovať, je mi j a s n é, že že cestu späť je „zarúbaná“, iba ak by som sa rozhodol hrať rolu takého toho paka, ktorý sa hrá, akože on nič, on muzikant... Možno som bol tým pakom v minulosti – časy sladkej nezodpovednosti však skončili... A tak pozorujem na sebe veľmi jemnú ozvenu hlasu „splnených očakávaní“: no samotná pripomienka mojej dávnej neslobody, dvíha na obzore nebezpečne vyzerajúci búrkový mrak... Fakt, že čosi „musím“- v mene splnených očakávaní – vo mne vyvoláva náznak blokády... Ako dobre poznám tieto pocity: ako dobre poznám ony „stavidlá“ a „múry“ - ako dobre poznám onen zastavený prietok vody života! A nechcem, aby sa už v mojom živote opakoval...

Podmienkou môjho písania je SLOBODA: ani netušíte, ako sa vo mne obnovil pocit nebojácnosti, len čo som napísal o svojich skutočných pocitoch, o svojich skutočných zážitkoch, aj keď v nich azda priznávam svoju vonkajškovú slabosť a neúspech!

Chcem túto chvíľu – čas zbavenia sa svojich strachov – využiť na ešte viacej na peniknutie hlbšie ku Kódu... Vy, moji čitatelia a priatelia mojej duše, dávate mi k tomu svoje zvolenie – ani neviete, aký som vám za to vďačný a ako si to vážim... Majte preto so mnou trpezlivosť – nenáhlite tak, ako nenáhlim ani ja: je vo mne pretlak ako tlakovom hrnci – som naplnený po okraj, takmer pred explóziou, čo by som vám chcel všetko vyjaviť v jednej chvíli a naraz, ale – neide to... Viem, že urýchlenou explóziou by som vyvolal chvíľkový záblesk, ale ten by sa po chvíli stratil a nakoniec by upadol do zabudnutia... KÓD o ktorom píšem leží všetkým na očiach – je ukrytý tak, že ho každý môže vidieť: a predsa je jeho „rozlúštenie“ vecou postupných krokov – a počas cesty k jeho rozlúšteniu poznávame seba samých...

TAJOMSTVO je ukryté za viditeľnými vecami – lepšie povedané VIDITEĽNÉ VECI odzrkadľujú interakciu Svetov /dimenzií/, ktoré ležia akoby „za oponou“...

Takže – moje písanie je postupným d v í h a n í m opony... Oná „postupnosť“ nie je samoúčelná a jej c i e ľ o m nemá byť „chytanie si čitateľa“ na čo možno najdlhšie časové obdobie: k takýmto „pomôckam“ a „fintám“ sa neuchyľujem. Táto „postupnosť“ je spôsobená formou a štruktúrou jazyka a reči – jazyk a reč prebieha v lineárnom čase a preto „iba“ zastupuje Skutočnosť. Jazyk formuje pred našim vnútorným zrakom o b r a z, alebo m o d e l toho, čo je za jazykom – teda za lineárnym časom. Moje slová zachytávajú „spodnú úroveň dimenzií“ - sú to napospol slová „mnohovrstvové“ - to znamená, že „zastupujú“ viacero rovín naraz: verím, že práve onú „mnohovrstevnosť“ , ako pozorní čitatelia /a hlavne čitatelia „so srdcom“/z mojich textov cítite... Ak píšem o „banálnych udalostiach“, neznamená to, že tieto udalosti banálne aj sú... Za každou udalosťou, za každým činom, gestom /a teda nielen za každou myšlienkou/ je celé spektrum dimenzií – iba si to neuvedomujeme...

KÓD KRÁĽA SVATOPLUKA nás učí uvedomovať si práve túto multidimenzionalitu za každým našim počinom /myšlienkou, slovom, či skutkom/.

Vedomie si onej „multidimenzionality“ robí z našich „banálnych“ dní nevšednú cestu, plnú neuveriteľných dobrodružstiev, pri ktorých spoznávame okrem svojho okolia, vesmíru okolo nás – hlavne samých seba... Našim skutočným učiteľom sa stáva Život. Svoje poznanie čerpáme z „čítaním v príbehu“ nášho každodenného života – súčasťou dávneho učenia predkov je to, že Odpoveďou na Otázky je Príbeh... Príbehom nemyslím veci napísané na papieri – príbehom je naša každodennosť... Toto učenie je tým najmenej exotickým /a možno aj preto najmenej príťažlivým/ učením... Nevyžaduje od nás cesty do pralesa, do odľahlých končín meditujúcich svätých mužov. Je to veľmi svetské učenie...

Nevyžaduje od nás dokonca ani to, aby sme sa ako naši predkovia obliekali – aby sme znova nosili kroj a odišli žiť na vidiek... Sám som mestský človek so sklonmi občas vypadnúť do divočiny, no ako vidíte, neviem si sám opraviť ani tú uvoľnenú výplň dverí... Pijem kávu na lačno a rád sa strácam v nafajčených kaviarňach hlavného mesta... V piatok si dám tri až päť pív, desiatok, no niekedy aj toto číslo hriešne prekročím a na druhý deň sa cítim pod psa: na pivo som fajnšmeker, aj keď značku teraz asi nezverejním, neviem sa jeho chuti a účinku vždy v piatok navečer - vzdať... Pred prírodnými ľuďmi /ľuďmi schopnými žiť v lone prírody/ mám pocit vlastnej a trapnej neschopnosti, obdivujem ich a mám pred nimi rešpekt... Z pohľadu kozmológie o ktorej píšem je jedno, čím na svete sme, ako sa obliekame, čo jeme, čo pijeme a kde žijeme - našou hracou plochou je miesto, kde práve sme... Tu začíname – odtiaľto sa začína odvíjať naša cesta: od tej, ktorou sme kráčali doteraz sa odlišuje len tým, že ňou prechádzame v e d o m e!

Táto cesta od nás nevyžaduje, aby sme čomukoľvek verili – aby sme sa stali členmi hocakého spoločenstva: je to CESTA SLOBODY, KTORÁ JE ABSOLÚTNA!
Učenie našich dávnych predkov, ktorých nazývam dosť nepresne Praslovania sa javí ako dokonale „neskupinové“ - ak sa stávate sebou samým, prechádzate cestou
atomizácie a oddeľovania: nemusí to byť príjemný a bezbolestný proces, prechádzate totiž Územím Nikoho – to územie vás delí od ostatných a všetkého... Na tom Území chápete svoju kozmickú osamelosť: od svojho zrodenia po smrť „ste tu sám“.

Táto „kozmická osamelosť“ však nie je smútkom, stratenosťou a beznádejou – práve naopak: v nej je ukrytá vaša skutočná moc. Vaša skutočná moc je ukrytá vo vašej schopnosti „byť všetkým“: ste ako pamäť počítača s obrovskou kapacitou, ktorá pojme všetko – je to však „váš“ počítač, jediný na svete a urobený len na vašu mieru, na mieru vašej individuálnej a neopakovateľnej DNA.

Naše „medziľudské“ prepojenie existuje na vnútornej úrovni – na vonkajškovej úrovni ostávame ako jedinečná a neopakovateľná forma, oddelená od ostatných foriem Priepasťou: tá Priepasť je našim Najvyšším Darom - je Darom Najvyššej Lásky, pretože z a r u č u j e našu slobodnú vôľu. Naša vôľa je slobodná – v jej panenskej podobe ju k okolitému svetu n i č n e p ú t a. Naša vôľa totiž vychádza z nášho Stredu – to my sami sme tou Vôľou!

Ak máme vôľu meniť našu realitu robíme to – vovnútri seba!

Z hľadiska učenia dávnych predkov sú „vonkajškové zmeny“ veľmi nestále a nemajú taký účinok ako zmeny vo vnútornom svete seba samotných. Preto boli Praslovania BOJOVNÍMI POKORY: z pohľadu ich susedov, viacej na „vonkajšok“ zameraných /zum beispiel: RIMANIA/ pôsobili „mäkko“ a takmer bezbranne.

Rimania – podobne ako neskôr Španieli Indiánov v Amerike – vnímali Slovanov ako „slabý národ“, ktorý je možné poraziť útokom na ich vonkajškové opevnenia...
/tohoto omylu sa dopustil neskôr Napoleon a ešte neskôr Hitler/.

BOJOVNÍ POKORY však bojuje „vo vnútri“ - teda vo svete, ktorý „naskenoval“ do seba samého a v ňom samotnom tento svet žije... Bojovník Pokory totiž v i e, že meniť veci môžeme len dnu: tu ich môžeme p r e s t a v a ť .

Na empirickú realitu pôsobíme tak, že ju meníme v centre svojej bytosti.

Preto sa môže tento typ bojovníctva podobať pri zbežnom pohľade na „ústup“- v dnešnom svete viery vo vonkajší svet je „pasívny odpor“ takmer bezcennou zbraňou a predsa – z pohľadu TAJNÉHO KÓDU KRÁĽA SVATOPLUKA viem, že je ZBRAŇOU BUDÚCNOSTI. Mimochodom – na tejto zbrani sa p r a c u j e /a zďaleka nie len v slovansky hovoriacich krajinách.../.

Dnešný svet – ktorý až donedávna hral rolu toho, ktorý „inými dimenziami“ pohŕda, veľmi t a j n e pracuje na vývoji zbraní, ktorých podstata je v schopnosti meniť realitu ešte v jej virtuálnej podobe – preto všetky tie megapokusy ako denne ovládať mysle ľudí na celom svete... Denne sme vystavovaní pokusom ovládnuť našu pozornosť a naše rozhodovanie a viesť tak našu individuálnu i kolektívnu energiu do vopred „nastavených“ oblastí – my sa však nad tým už ani nepozastavujeme...

Poznanie dávnych predkov je nám upierané práve pre to, lebo je veľmi účinné.

V jeho jadre stojí poznanie toho, čomu hovoríme VIERA.

Možno poviete, že ste n e v e r i a c i a otázky viery pre vás majú príchuť čohosi pohrebného – ale aj to je dôsledok vašej /a mojej/ manipulácie počas všetkých tých rokov a stáročí temna... Neveriaci človek neexistuje – každý v čosi verí. Viera je súčasťou nášho ľudského nastavenia – a základný prostriedok tvorenia reality: tvoríme vonkajší svet na základe toho, čomu veríme. Aj tento svet udržujeme tým, že sme sa rozhodli mu v e r i ť!

Naše rozhodnutie v čo veriť si už nepamätáme – azda sme tak učinili v rannom detstve: dospelí nás n ú t i l i veriť svetu, ktorému oni sami verili a tak /azda nevedome/ pútali našu schopnosť viery...

Materialista je človek v e r i a c i v existenciu takzvaného vonkajšieho sveta.

Typ materialistov minulého storočia však vystriedal ešte extrémnejší typ: človek dnešnej doby je človekom v e r i a c i m svojim zmyslom: a zmysly mu dávajú na vedomie vnemy z vonkajšieho sveta, na ktoré on potom reaguje... Vidí sa mi, že viera v realitu skutočnosti zmyslov prechádza celkom pozvoľne do viery v zmysel najmocnejší – zmysel hmatať a ohmatávať realitu, dotýkať sa jej a objímať ju...

Veríme len tomu, čo môžeme chytiť, podržať a privlastniť si to, nech by to bolo hoc najkrásnejšie telo iného pohlavia na tomto svete – a tak sa novodobí veriaci na matériu menia celkom pozvoľne na veriacich v neomylnosť pohlavného orgánu. Súčasná epocha je dobou klaňania sa penisu – kráľom je KING-COCK! Veríme v Kráľa, ktorý nesie meno Cocot /zvuková podoba mena s priezviskom východonemeckého bežca krstným menom Manfred, je čisto náhodná.../ - oslavujeme tohto malého-veľkého panovníka v prejavoch najmocnejších mužov najmocnejších krajín, ktorí demonštrujú svoju vieru legalizovaným vlastníctvom a zmocňovaním sa najatraktívnejších ženských tiel sveta: a my tej ich viere sme schopní azda aj uveriť!

/...kamarát režisér mi poslal mejl – či vraj viem, aký je rozdiel medzi Obamom a Sarkoczym... obrázok ukazuje ten rozdiel v centimetroch.../ Fritzlovia všetkého druhu sú syndrómom doby...

Schopnosť tvoriť, pýcha veľká, sila býka, plodnosti...
Býk je symbol - láka chlapa.
Preto Diabol často takto vypadá.
Nemýľ a nezameň sa s býčiou silou!
Nie je tvoja.
Ani tvoja milá.
Muž len krstí, pomysli, nie je väčšia sila,
urobiť vec skutočnou keď rodia ženy?
Muža láka jedna vec:
schopnosť plodiť myšlienky.
Myšlienkou svet podmaní si, myslí si...
A myslí svojou Mysľou.
Mysľou tvorí veci účinné a tak
Býkovi sa klania v sebe, klame sa
je to smola penisa.

Viera je uctievaním – našim uctievaním /slávením, oslavovaním/ vytvárame realitu podľa toho, aký je predmet nášho uctievania: z tohto pohľadu je celý takzvaný materialistický svet modloslužobnícky – uctieva Obraz, namiesto Skutočnosti...

To, čomu hovoríme Skutočnosť leží „dnu“ - dotýkame sa Toho prostredníctvom svojho vnútra – naše vnútro je časťou Skutočnosti, ktorá má však svoje „stupne“...
Z pohľadu TAJNÉHO KÓDU KRÁĽA SVATOPLUKA sa ako dnešné ľudstvo nachádzame v duálnom svete, v ktorom bojujú o moc DVAJA PRINCOVIA: jeden je označovaný ako Modrý Princ, druhý ako Červený... /Farebnosť tu zďaleka nemá iba zástupný - metaforický význam, ale reprezentuje „Žiarenia Kozmu“ - o tom bude postupne reč.../. Obaja Princovia reprezentujú vládu nad Dvoma Kráľovstvami – dvoma Svetmi, dvoma Dimenziami...

Náš svet – svet Slnečnej sústavy je tvorený hrou, alebo súbojom Dvoch svetov, ktoré reprezentujú Dve Slnká. Tento boj sa premieta do našich osudov – našich životných príbehov. Náš životný príbeh je vytváraný súbojom – alebo hrou – dvoch odlišných kvalít, alebo princípov... Ako ľudské bytosti sa cítime byť príslušníkmi „občanmi“ vždy jedného z týchto svetov – svoj „tieň“ vrháme vždy do opačného sveta: opačný svet „viníme“ z toho, čo do neho premietame: vytvárame si tak predstavu Démona a Diabla...
Dvaja bratia sú ako Kain a Ábel: ako si pamätáme, Kain zabil Ábela, lebo žiarlil nad úspechom bratovej obety Bohu... Nikto z nás, čo sme sa odvtedy narodili sa
n e c í t i byť potomkom Kaina – všetci sa cítime byť potomkami „čestného“ a „nevinného“ Ábela... Znamenie Kaina sa stalo znamením bratovraha – a kto by chcel byť potomkom bratovraha?

Z hľadiska KÓDU si budeme musieť privykať na celkom odlišný „pohľad na vec“.. . Postupne budem odhaľovať veci, ktoré možno vyvolajú búrku odporu – položil som však ruku na pluh a tak musím pokračovať... Pozrime sa na dávny biblický príbeh takto: Kain zabil Ábela pod neznesiteľným náporom krivdy, ktorú pocítil, keď si Boh zobral bratovu obetu a jeho vlastnú neprijal – Kainov svet sa vtedy z r ú t i l: už ani Boh n e v i d í Ábelovu hru!? Kain poznal svojho brata dokonale: kto sa pozná viacej ako bratia? Ábel je druhou polovičkou Kaina – jeho tieňom rovnako, ako Kain je tieňom Ábela: ktorého pravda je dokonalá?

Týmto príbehom chcem naznačiť prístup k realite, ktorý vyplýva z poznania KÓDU: ani jeden z dvoch svetov nie je reálny: a hoci sa viacej prikláňame k svetu toho, ktorého obetu Boh prijal, je nám vlastný aj svet „protivníka“... To mal na mysli Kristus, keď kázal n e s ú d i ť...

Ako ľudské bytosti tu na Zemi sme schopní vnímať ilúziu i realitu a v najlepšom prípade ich aj odlíšiť: ak odlíšime ilúziu od reality, máme pocit, že sme „vyhrali“- a v tej chvíli padáme do veľmi umne vystavanej pasce duality: cítime sa byť „na strane Pravdy a Skutočnosti“ - zatiaľ čo „náš brat“ ostáva vo vesmíre „Klamu a Ilúzie“...

Postoj z pozície KÓDU je jasný: OBA SVETY NIE SÚ SKUTOČNÉ.

Nad bránami do oboch svetov je nápis: SEN.

Nad Modrým a Červeným Kráľovstvom je iné Kráľovstvo: Kráľovstvo Jednoty.

Reprezentuje TRETIU SILU – silu Vôle, ktorá prichádza v „strede“...

Táto Sila má z nášho pohľadu „nulovú“ hodnotu – je však zo všetkých najúčinejšia.

Nie je to e n e r g i a – na rozdiel od dvoch energií /kladnej a zápornej/, ktoré reprezentujú Modré a Červené Kráľovstvo... A predsa hýbe časopriestorom, presúva galaxie, určuje tok „od do“... Nazývam ju TICHOU SILOU – Silou, ktorá tu bola už pred Prvotným Zvukom a preto je „nehlučná“... Je to tretia zo Síl Stvorenia a vychádza z Koruny /ak chcete z „veľkého tresku“/... Zastupuje ju „nefarba“- alebo aj BIELA FARBA.

V slovanskom bájosloví ju reprezentuje Popolvár – zabudnutý „syn“.

Je to onen „prostáčik“- ktorý symbolizuje detskú n e v i n n o s ť...

Je to Kráľ, ktorý prichádza na oslovi – Kristus vo svojom skromnom rúchu, dieťa narodené v jasličkách... /Svätopluk si bol dobre vedomý spoločných prameňov kresťanskej i praslovanskej symboliky/...

BIELA – MODRÁ – ČERVENÁ – nie sú iba „náhodou“ zástupnými farbami slovanských krajín: naše vnútro k nim má svoj osobitý vzťah a spomienku na veľmi dávnu minulosť...

Cesta oslobodenia prichádza s „prijatím troch farieb“ - najprv v sebe samom.

Stretnutie so svojim Tieňom-Protivníkom nemusí byť to najľahšie, čo nás v živote čaká, ale... Bez stretnutia – a nového objatia troch bratov – nie je možné znovu Zjednotiť Kráľovstvo – zjednotiť ho po vzore veľkých mužov, ktorí sa o to vždy v histórii pokúsili... Navyše - ono Zjednotenie a procesy s tým súvisiace, vyplýva z „tlaku doby“, ktorú práve prežívame...

Máme tu teda procesy maximálnej individualizácie zároveň s procesmi „globalizácie“: TAJNÝ KÓD KRÁĽA SVATOPLUKA ukazuje, akým s p ô s o b o m je možné previesť oba procesy a využiť ich – oni si totiž neodporujú! Ako ľudské bytosti musíme vystúpiť zo svojho zaužívaného duálneho myslenia – v tom nám má pomôcť práve objavenie Popolvára – stavu n e v i n n o s t i...

Nevinnosť tu neznamená čosi „hlúpe“, detinské, či slabé, /ba ani sväté nie/.

Nevinnosť v ponímaní Praslovanov znamená vystúpenie zo sveta duality a naše usadenie sa vo svete Nad Dualitou: v taoistickom učení sa tomuto svetu /na rozdiel od duálneho sveta jin-jang/ hovorí svet taj-či...

Na to, aby sme dokázali vystúpiť nad dualitu, musíme v sebe prijať „pravdu“ oboch súperiacich bratov... Z nášho váhania „čomu a komu veriť“ musíme vstúpiť do stavu NEVERIŤ – stav „neveriť“ znamená „neveriť v reálnu existenicu“ nášho Tieňa, pričom si musíme byť v e d o m í, že my sami sme Tieňom nášho brata...

Ani my ako Tieň teda nie sme skutoční: svoju „nevieru“ dáme aj sebe samému...

NEVERIŤ HRE DUALITY neznamená „stratu viery“, ale naopak, jej z í s k a n i e!

Nevierou v realitu sna /Sveta Dvoch Princov/ získavame svoju vieru naspäť: môžeme sa rozhodnúť, kam ju „umiestnime“ - našim rozhodnutím sme sa rozhodli stať sa Tvorcami. Tvoríme „umiestňovaním“ svojej viery podľa svojho osobného zámeru, ktorý však spájame so Zámerom Vôle, ktorá prichádza stredným prúdom.

Aby sme sa nestali v tomto bode čiernymi čarodejmi – a aby sa nám tak náš svet nezrútil na hlavu /ako už toľkokrát v histórii/ - musíme v tejto časti našej Cesty o d o v z d a ť svoju novozískanú vôľu a zámer Hore: „nie moja, ale Tvoja vôľa sa staň“...

Chápete už, prečo musíme byť na úrovni foriem vo svojich rozhodnutiach dokonale slobodní? Ak totiž máme „bloky“, Svety Hore sa neprepoja so Svetmi Dolu a tak nenaplníme základnú premisu, z ktorej vychádza dávne učenie Praslovanov a tá znie podobne, ako tá z iného a viacej známeho textu: AKO HORE – TAK AJ DOLU.
KÓD KRÁĽA SVATOPLUKA nám dáva nahliadnuť do tohto tajomstva ešte ďalej: AKO HORE - TAK AJ DOLU A NAOPAK...

Zdola – z pozície nás, ako ľudských bytostí na Zemi – dávame Príkaz smerom Nahor /toto nie je rúhanie, ale náš Dar/... Boh nás počúva – venuje sa našim modlitbám /nášmu zámeru-vôli/. Otázkou len je spôsob, ktorým sa modlíme – modlíme sa svojim vnútorným naladením – SPOJENÍM.

Aby bola modlitba účinná – je treba previesť AKT SPOJENIA – ako to urobiť, to je predmetom môjho azda trochu pridlhého rozprávania o tom, čo sa mi v súvislosti s KÓDOM KRÁĽA SVATOPLUKA prihodilo a udialo – ako mi „kontakt“ zmenil celý môj život, ako ma osud uvrhol do situácií, ktorým som sa po celý život vyhýbal – aby som sa dostal na koniec osobného príbehu a pokúsil sa ho prekročiť – ako som si uvedomil, že Opačná Strana má sídlo nielen v druhej bytosti, ale – a to je najdôležitejšie, prebýva vo mne samotnom rovnako, ako prebýva aj vo vás...

Len pochopením toho, že my sami sme si najhorším nepriateľom, môžeme s tým nepriateľom čosi urobiť: to, čo môže každý z nás urobiť ihneď je NEVERIŤ MU!