Najvyššie štádium kapitalizmu: Míting - Osvedčená forma bezbolestnej výplne pracovného času

         Pôvodne som začal písať blog o bývalom šéfovi CIA, no pri rešerši som sa dopracoval k niečomu, čo som túžil pochopiť už dávno, k niečomu, čo bez zveličovania dnes hýbe svetom. Pri poznaní sveta som sa dostal zase o krôčik vpred a pochopil som, že pre správne fungovanie štátov, firiem, tajných služieb, politických zoskupení, ale i športových zväzov, organizácií rybárov a dôchodcov je rozhodujúci míting. Tam sa plánuje, robí kariéra, vyhadzuje, bilancuje, fantazíruje, rozhoduje, rozdeľuje a panuje. Lenin, tak ako vo všetkom tak aj v chápaní najvyššieho štádia kapitalizmu, sa hlboko mýlil. Nie je nim imperializmus, ale niečo podstatne krajšie: meeting.  Boli časy, keď sa u nás schôdzovalo viac ako pracovalo a neodmysliteľne to patrilo ku koloritu socializmu. Zjazdy, schôdze, porady, súdružské stretnutia boli nie len masovo rozšírené, ale i doširoka v Pravde medializované. S pádom režimu trošku upadli tieto fetiše komunizmu, no klasická schôdza ako osvedčená forma bezbolestnej výplne pracovného času volala po zachovaní. Jej sprofanované meno bolo ale v stále otvorenejšej spoločnosti prekážkou k návratu na výslnie. No prišli prvé služobné cesty na západ, vracať sa začali aj stratení synovia a dcéry, ktorí nepašovali len prvé kazeťáky, ale priniesli aj slovo meeting. Schôdza prešla rebrandingom a radosť z duševnej práce sa opäť prinavrátila.

        Dnes, keď niekomu, kto už nedrží metlu v ruke zavoláte v pracovnom čase, dozviete sa od šepkajúceho hlasu: "Som na mítingu." Ale aj vlastná účasť je čoraz častejšia. A nemusí to byť nič nepríjemné, netreba rozmýšľať, písať, riešiť, stačí len driemať alebo kritizovať. Počas mítingu sme automaticky ospravedlnení od vybavovania akejkoľvek inej nepríjemnej agendy. Keď aj príde k najhoršiemu a začne sa rozdeľovať robota, osobná duchaprítomnosť môže pomôcť pri prenesení "workloadu" (ang. pracovná záťaž) na neostrieľaných kolegov, alebo aspoň k zahmleniu formulácie, aby sa o týždeň neskôr dalo predať preloženie jednej kopy papierov na druhú ako splnenie úlohy. Pre čerstvých ženáčov má míting aj edukačný charakter. Naučia sa podprahovej komunikácii, teda po slovensky tváriť sa, že počúvajú. Popritom si ešte vytrénujú schopnosť suverénne zahovoriť kontrolné otázky, ktorých pointa vošla jedným uchom dnu a druhým von.

        Ale aj z pohľadu šéfa má míting svoje čaro. So zvyšujúcim sa pocitom osobnej dôležitosti vo firme rastie i obľuba mítingovať. Raz som začul reklamný slogan: "Nič nie je erotickejšie ako úspech". Každý, kto má pod sebou aspoň jedného človeka mi dá za pravdu, že nie je nič erotickejšie ako prideliť mu vlastnú prácu na mítingu. Vedenie spokojné, zamestnanci spokojní, to je učebnicový príklad tzv. win-win situácie z teórie hier. A nech sa nespokojní akcionári kritizujúci zabíjanie času radšej pozrú do svojho termínového kalendára.

       Je preto logické, že pre hladké fungovanie akejkoľvek inštitúcie je "meeting room" (ang. schôdzovacia miestnosť) rovnako dôležitá miestnosť ako WC. Meeting room je ale na rozdiel od WC politicky korektnejšia, ona spája a nerozdeľuje. Je to aj podstatne reprezentatívnejšia miestnosť ako mužské WC. Vybavenie modernou technikou a hlavne poťah kresiel povie o úrovni firmy viac ako daňové priznanie. Je to "showroom" (ang. výkladná skriňa), kde tak slušne a neostentatívne, ale jasnou rečou ukážeme, kde stojíme. No absolútne najdôležitejším kritériom na demonštráciu úspešnosti firmy, alebo rozsahu kompetencií štátnej inštitúcie je rozloha mítingrúmu. Asi vám nemusím vysvetľovať, prečo 16 členov vlády plus pár štátnych služobníkov zasadá na Úrade vlády v miestnosti o rozlohe telocvične, kde komunikujú cez mikrofóny a reproduktory.

       Mítingovanie nie je ani zďaleka len našim národným folklórom. Keď som sa pred 10 rokmi nič netušiac vybral na prvú služobnú cestu do USA, bol som umítingovaný takmer k smrti. Tam v každej lepšej firme visí na stene desatoro efektívneho mítingovania. Pamätám si na jedno, s ktorým majú dodnes problém i blogoví diskutujúci, ale priznávam, že niekedy aj ja sám: "Útoč na problém a nie na osobu". No aj keď sa všetci držali toho desatora, o zmysluplnosti týchto nonstop týždenných mítingových orgií tu z pochopiteľných dôvodov písať nemôžem. Dnes som už ale zbehlý mítingový lev a z otázok o zmysluplnosti som už vyrástol.      

      Pri všetkých tých vymoženostiach najmodernejšej techniky sa z človeka nikdy nestane tvor digitálny (aj keď si v budúcnosti budeme možno vypomáhať pamäťovými kartami zasunutými do mozgu a emaily si budeme vymieňať priamo z hlavy do hlavy), ale zostane vždy analógový. On potrebuje na komunikáciu výmenu biochémie, na presviedčanie okrem argumentov osobnú charizmu, na utuženie ega davový súhlas a k intenzívnejšiemu prežitku potrebuje všetky zmysly. Je to druh zvieracieho atavizmu, byť fyzicky pri tom, v konečnom dôsledku je meeting (ang. stretnutie) predpokladom reprodukcie.

      Pre súčasného človeka kapitalizmu nie je už ani zďaleka najdôležitejší zisk, efektívnosť, účelnosť, ale je to vnem, prežitok a forma bytia. V tomto smere sa paradoxne moderný kapitalizmus od komunizmu, svojho utopického nepriateľa, veľmi nelíši.