Najnovšie vedecké objavy a vývojové trendy

"Všetko, čo počujeme, je len názor, nie fakt. Všetko, čo vidíme, je len perspektíva, nie pravda."
Marcus Aurelius

Nová vesmírna sonda Voyager, ktorá sa teraz nachádza v zemskej heliosfére a je na ceste do medzihviezdneho priestoru, na Štedrý deň zaznamenala v blízkosti nášho slnečného systému silné magnetické pole a vedci hovoria, že práve prechádzame medzihviezdnym mračnom, ktoré by vlastne vôbec nemalo existovať.

"Na základe údajov zo sondy Voyager sme v blízkosti slnečného systému objavili silné magnetické pole", hovorí Merav Opher, hosťujúci výskumník NASA pre heliofyziku z univerzity Georgea Masona. "Toto magnetické pole drží pohromade medzihviezdne mračno a ten fakt poskytuje odpoveď na otázku, ktorú sme dlho nemohli nájsť: ako môže také mračno existovať." Tento objav je veľmi dôležitý v súvislosti s budúcim možným stretnutím sa slnečného systému s nejakým iným vesmírnym oblakom.

Mračno, ktorým momentálne prechádzame, je asi 30 svetelných rokov široké a pozostáva z atómov vodíka a hélia. Panujú v ňom teploty okolo 6 000 stupňov Celzia. Vedci hovoria, že vzniklo asi pred 10 milión rokmi, keď v blízkosti výbuchol zhluk supernov, čo malo za následok vytvorenie gigantickej plynovej bubliny o teplote miliónov stupňov Celzia.

Teraz ho obklopujú pozostatky po supernovách pod vysokým tlakom, ktoré by ho mohli postupne buď pohltiť alebo rozprášiť do okolia. Ale údaje zo sondy Voyager potvrdzujú, že mračno je oveľa väčšou mierou zmagnetizované, než predtým ktokoľvek predpokladal. "To magnetické pole dodáva tlak navyše a napomáha tak mračnu brániť sa zaniknutiu."

To, že spomínané mračno je silno zmagnetizované, môže napovedať, že to zrejme platí aj pre iné mračná a je isté, že slnečný systém znovu na nejaké narazí. Veľmi silné
magnetické pole takého mračna môže stlačiť heliosféru aj väčšmi, než je to teraz. A dodatočné stlačenie môže mať za následok, že viac kozmických lúčov bude prenikať do vnútorného slnečného systému a ovplyvňovať podnebie na zemi a schopnosť austronautov letieť do vesmírneho priestoru. Ale na druhej strane by zase astronauti nemuseli letieť tak ďaleko ako teraz, pretože medzihviezdny priestor by sa nachádzal oveľa bližšie k zemskému povrchu.

Slnečnému systému zvyčajne trvá desiatky, ba aj stovky tisícov rokov, než sa dostane z jedného medzihviezdneho mračna do druhého. Druhý vedecký objav je ešte dôležitejší pre život na zemi. V apríli toho roku skupina satelitov NASA (THEMIS) zaznamenala na nočnej polovici planéty vo výške okolo 60 000 km rozsiahle elektrické tornáda na hranici medzi slnečným vetrom a zemskou magnetosférou. Zaujímavé je, že popisy podobných javov sa vyskytujú vo všetkých mytologických tradíciách obývaných pevnín a pripisuje sa im mimoriadny význam pre život na zemi.

Napríklad Mayovia na mexickom polostrove Yukatán si pamätajú, že takáto "cesta na oblohe" existovala kedysi aj nad ich polostrovom, ale z nejakých dôvodov sa z nej vytratila sila a potom sa raz navždy stratila. Hoci vedci tieto tvrdenia nebrali vážne, niektorých to inšpirovalo hľadať rolu plazmy v mytológii a prišli k záveru, že naši starovekí pra-predkovia boli zrejme svedkami udalostí, ktoré sa potom, za posledných tri až päťtisíc rokov, na zemi už neopakovali.

Teraz nám začína byť jasné, že prostredníctvom "slnečného vetra" sa zo slnka na zem dostávajú nabité častice a geomagnetické pole ich potom odráža na pravú stranu planéty. Keď sa gigantickými otvormi v magnetickom poli dostanú do ionosféry, vidíme ich v podobe Aurory borealis. Slnečný systém je veľmi jemne skonštruovaným rámcom pre elektromagnetické sily, ktorý je zväčša pokojný, okrem občasných výronov plazmy na slnku, smerujúcich k zemi.

Ale satelity NASA teraz zaznamenali výskyt gigantických tornád o priemere našej planéty alebo i väčších, ktorými sa do ionosféry dostávajú elektricky nabité častice rýchlosťou viac než milión a pol km za hodinu, spolu s pokrútenými magnetickými poľami. A toto sa deje napriek tomu, že slnečná činnosť je momentálne takmer zanedbateľná.

Lenže obdobie nízkej aktivity zrejme končí. Podľa www.spaceweather.com sa v decembri 2009 objavilo na slnku postupne šest skupín menších slnečných škvrn, zhodných s novým cyklom č. 24. Zdá sa teda, že slnko sa prebúdza, hoci posledné minimum slnečnej áktivity bolo najnižšie za posledných sto rokov.  Spomínaný prechod slnečného systému vesmírnym mračnom môže byť príčinou nielen zmien v slnečnej akvitite, ale aj porúch v zemskom magnetickom poli a následne aj zmien podnebia. Najnovší výskum teraz nielenže opäť potvrdzuje, že severný magnetický pól Zeme sa prudko rúti smerom k Rusku rýchlosťou približne 64 km ročne, ale i to, že príčinou tohto jeho pohybu sú magnetické zmeny v jadre planéty!

Podľa National Geographic, najnovšie údaje naznačujú, že na povrchu zemského jadra sa prudko mení magnetizmus, čo je možno dôsledkom tajomného "kosierika", ktorý sa vynoril z hlbokého vnútra zemského jadra. "Možno táto oblasť ťahá magnetické pole preč z miesta v severnej Kanade, kde sa zdržiavalo dlhú dobu", hovorí geofyzik Arnaud Chulliat z parížskeho fyzikálneho inštitútu.

Severný magnetický pól sa momentálne nachádza v blízkosti kanadského ostrova Ellesmere. Hoci systém GPS (Global Positioning System) už veľkou mierou nahradil tradičnú orientáciu podľa kompasu, mnohí kompasy stále ešte používajú - zvlášť pod vodou a pod zemským povrchom, kde GPS nemôže komunikovať so satelitmi.

Odkedy vedci v roku 1831 určili polohu severného magnetického pólu, zdržiaval sa približne na rovnakom mieste, ale v roku 1904 sa náhle začal premiestňovať smerom na severovýchod rýchlosťou približne 15 km ročne. V roku 1989 sa rýchlosť jeho pohybu zvýšila a v roku 2007 vedci potvrdili, že uháňa rýchlosťou 55 až 60 km ročne smerom k Sibíri. Rapídne sa meniace magnetické pole značí, že existujúce mapy magnetických polí treba sústavne opravovať, aby sa zmene mohli prispôsobovať tí, čo používajú na orientáciu kompasy.

Timothy Bancroft-Hinchey v ruskom denníku Pravda píše, že srbský geofyzik Milutin Milankovič (1879 - 1958) ešte v 20-tych rokoch minulého storočia prišiel s vysvetlením pre teplotné rozdiely a zmenu podnebia. Napriek tomu sa však stále prichádza len s veľmi obmedzenými vysvetleniami práve prebiehajúcich zmien. "Tak o
čo teraz v Kodani vlastne išlo?", pýta sa autor článku. "O potrebu zachrániť planétu - alebo o to, čo by poslúžilo záujmom lobistov za tzv. "uhlíkovou teóriou?"

A ďalej píše:

"Prv, než sa z oceánov vynorilo El Niňo a La Niňa a na verejnosti sa objavila ako vysvetlenie uhlíková teória, nebolo potrebné byť raketovým vedcom, aby sme rozumeli, že podnebie sa rokmi mení. Doba ľadová prišla aj odišla a v severnom Anglicku kedysi bežne dorábali víno. V tomto sa všetci zhodnú. Skúmanie údajov za posledných 400 000 rokov napovedá, že je tu priame spojenie medzi zvýšenými emisiami kysličníka uhličitého a teplotami; že približne každých 50 000 rokov jeho koncentrácia a teploty dosahujú vrchol a najnižší bod intenzity. Pred 240 000, 130 000 a 15 000 rokmi bol prirodzený výskyt kysličníka uhličitého v atmosfére veľmi vysoký. Ak uznávame metódy, používané na meranie týchto výkyvov, tak potom niet o čom diskutovať."

Ale uhlíkoví teoretici stále hovoria len o alarmujúcom trende posledného desaťročia (prípadne storočia) a pripisujú ho výlučne ľudskej činnosti. Milankovič však v súvislosti so zmenou podnebia hovoril o krúživom pohybe rotačnej osi Zeme, o pravidelne sa dostavujúcich kozmických cykloch, o zmenách v oceánskych prúdoch, pohybe tektonických platní, atď., čo mu umožnilo predpovedať nadchádzajúce zmeny v podnebí s prekvapujúcou presnosťou.

Bancroft-Hinchey píše, že nikto nemieni popierať fakt, že ľudia znečisťujú planétu, ani znevažovať dobre myslené úsilie zelených aktivistov, ale je veľmi nebezpečné chytiť sa len jedného jediného vysvetlenia pre práve prebiehajúcu globálnu zmenu podnebia. Pretože keď navrhované riešenia nezodpovedajú realite, ľudstvo zbytočne vyhodí finančné prostriedky, energiu a čas na vopred stratený prípad.