MIMOTELOVÝ ZÁŽITOK AKO PRÍPAD ROZŠÍRENÉHO VEDOMIA: PRÍPADOVÁ ŠTÚDIA (1)

Článek byl zařazen po recenzním řízení

Originál článku vyšel v americkém vědeckém časopisu Journal of Consciousness Exploration & Research

-------------------------------------------------

Abstrakt: Mimotelové zážitky u osôb s patologickými stavmi, ako epilepsia, boli skúmané už množstvom vedeckých odborníkov. Existuje však veľký nedostatok štúdií zameraných na skúmanie mimotelových zážitkov, ktoré sa vyskytujú v tzv. nepatologickej populácii. V mojej štúdii uvádzam prehľad príslušnej literatúry a predstavujem prípad anomálneho vnímania vo forme autoskopických javov u zdravého jedinca, ktorý zažíva zážitky mimo tela každý deň, v masívnych merítkach, pričom tieto sú spontánne a pri plnom vedomí už od narodenia.

Kľúčové slová: zážitok mimo tela, stavy zmeneného vedomia, autoskopické javy, stav bdenia, zážitky na prahu smrti.

Úvod

Mnohí ľudia majú skúsenosti s mimotelovými zážitkami (OBE) ako súčasť zážitkov blízko smrti (NDE), v rámci hypnózy, rôznych meditačných techník/kontemplácií či modlitieb, epilepsie, pri zástave srdca, mozgových príhodách, životne ohrozujúcich situácií, resuscitácií alebo pri náhlych šokoch, v rámci aktivít akými sú extrémne cvičenie, ale aj pri zdanlivých deformáciách častí tela vytvorených v prostredí virtuálnej reality (Moody, 1975; Blanke, Landis, Ortigue, & Seeck, 2002, Fenwick & Parnia, 2002, Braithwaite, 2008, Heydrich, Lopez, Seeck & Blanke, 2011, Craffert, 2015). Známe sú aj OBE súvisiace s prípadmi migrény, užívania drog a anestézie (Podoll & Robinson, 1999, Annoni, Forster, Habre, Iselin-Chaves & Lopez, 2006).

Cieľom tejto prípadovej štúdie je popísať skúsenosti muža kaukazskej rasy, ktorý trpí mimotelovými zážitkami v stave bdenia/aktívneho stavu pri plnom vedomí, pričom tieto sa objavujú spontánne, respektíve sú vyvolané vôľou. Účastník výskumu, ktorého sme v rámci tejto štúdie nazvali pán M., je zdravý človek, pričom jeho anomálne vnímanie nie je spojené s akýmikoľvek patologickými, respektíve inými neurologickými stavmi, ako sú epilepsia alebo iné iktálne stavy.

Pán M. je nezvyčajným prípadom, ktorého autorka štúdie skúma viac ako 25 rokov. Pán M. tvrdí, že zažíva mimotelové zážitky pri plnom vedomí už od narodenia, čo je viac ako 43 rokov, respektíve od nástupu svojej pamäti. „Spomínam si, ako som opúšťal svoje telo ako batoľa. Spomínam si tiež na to, ako som sa nachádzal u matky v maternici.” Pán M. ďalej tvrdí, že prešiel takzvaným vedomým pôrodom. Autorka sa vo svojej štúdii opiera tiež o svoje vlastné informácie týkajúce sa pána M. a jeho mimotelových zážitkov, zaznamenávaných do denníka za posledných viac ako 20 rokov.

Dostupná literatúra o mimotelových zážitkoch používa mnohé definície na opis tohto javu. Irwin opísal OBE ako stav, respektíve zážitok v rámci ktorého sa tomu, kto tento zážitok prežíva zdá ako keby sa „centrum vedomia dočasne nachádzalo na mieste, ktoré je priestorovo vzdialené od jeho tela" (Irwin, 1985, s.5). Blackmore opísala zážitok mimo tela ako skúsenosť, v rámci ktorej ten, čo tento zážitok prežíva „vníma svet z miesta mimo svojho fyzického tela" (Blackmore, 1982, s.1).

Štúdia, ktorú uskutočnili Messier a Smith (2014) opisuje skúsenosť mimo tela ako skúsenosť, ktorá je založená na vizuálnom, ako aj somaestetickom vnímaní, v ktorom je fyzické telo videné z popisu tretej osoby, teda iluzórne. Ľudia, ktorí zažili mimotelové zážitky tvrdia, že samotná skúsenosť mimo tela sa pociťuje a prežíva veľmi reálne. (Blanke, Brugger, & Mohr, 2006). Vedecká literatúra popisujúca mimotelové zážitky sa zhoduje v mnohých spoločných znakoch, ktoré zvyčajne tento fenomén sprevádzajú.

Medzi hlavné črty patria nasledovné prvky:

a) pocity vznášania sa (Blackmore, 1982),

b) neklamný pocit, že sa nachádzate mimo svojho fyzického tela (Messier & Smith, 2014, s. 2)

c) pocity subjektívnej zmysluplnosti (Anzellotti a kol., 2011, s. 5).

Pokiaľ ide o vyvolanie mimotelového zážitku, súčasná vedecká literatúra považuje za jednu z najpravdepodobnejších príčin tohto javu narušenie spracovania multisenzorickej integrácie (Blanke, Landis, Seeck, & Spinelli, 2004).

Ďalšie štúdie opisujú OBE ako súčasť takzvaných autoskopických javov. Napríklad Brugger a Regard (1997) navrhli klasifikáciu autoskopických javov založených na fenomenológii. Ich štúdia naznačila šesť rôznych režimov autoskopických javov, medzi ktoré patrí „vnímaná prítomnosť iných osôb-entít”, vlastná heautoskopia, autoskopické halucinácie, mimotelové zážitky a dve formy autoskopických javov, ktoré autori rozlíšili ako vnútornú a negatívnu autoskopiu.

Niektorí vedci sa domnievajú, že za účelom bližšej špecifikácie a rozlíšenia medzi rôznymi autoskopickými javmi je dôležité počas výskumu zaoberať sa konkrétnejšími otázkami súvisiacimi s autoskopickými skúsenosťami, ako je schopnosť vidieť vlastné fyzické telo z tzv. tretej perspektívy, rozdiely vnímania vlastného tela z hľadiska vizuálnej perspektívy, ako aj intenzity vyvtelenia sa mimo fyzického tela (Blanke & Mohr, 2005).

Prípadová štúdia

V tejto štúdii autorka uvádza:

1) dôkazy o mimotelových zážitkoch pána M., tak ako ich pozorovala a zapísala do denníka (zápisy v denníku boli zostavované autorkou počas posledných 25 rokov)

2) konkrétne popisy zážitkov mimo tela z prvej ruky

Okrem prezentácie výsledkov autorkinho výskumu sa teda v štúdii uvádzajú prípady mimotelových zážitkov založených na skúsenostiach z prvej ruky, ktoré predložil pán M. V dôsledku toho sa štúdia vo veľkej miere opiera o pozorovania, ktoré sú vo svojej podstate subjektívne. Na účely štúdie by sa malo jasne rozlišovať medzi prirodzeným mimotelovým zážitkom a tým, čo sa nazýva stavom blízkym mimotelovému zážitku alebo skúsenostiam podobným mimotelovému zážitku. Podľa Blackmore (1982) je nástup a stav mimotelového zážitku charakterizovaný nasledujúcimi črtami: neprítomnosťou senzorického vstupu priamo z fyzického tela, zatiaľ čo jedinec prežívajúci mimotelový zážitok zostáva pri vedomí (a plne si zážitok uvedomuje).

Ako uviedol pán M., jeho stavy mimo tela sú vždy sprevádzané pocitom jasného oddelenia sa od fyzického tela, neštandardnými pocitmi odvodenými zo všetkých piatich základných ľudských zmyslov, ktoré akoby fungovali na vyššom stupni a oveľa intenzívnejšie a živšie v porovnaní s normálnym, nie rozšíreným stavom vedomia. Pán M. navyše poukázal na prítomnosť „neidentifikovateľného zdroja extrasenzorického vnímania, ktorý vychádza z hlbokého vnútra vo forme tzv. priameho vibračného poznania."

Messier a Smith (2014) vo svojej štúdii tvrdia, že vyvolali mimotelové zážitky u psychologicky normálneho obyvateľstva vôbec po prvýkrát. Prípad popisuje 24-ročnú zdravú ženu (študentku), ktorá uviedla, že má schopnosť opustiť svoje fyzické telo podľa vlastného uváženia a teda na základe vlastnej vôle. Uviedla tiež konkrétne prípady, ktoré sa zdajú byť v súlade s tvrdeniami pána M. a podľa ktorých sa vyššie spomenutá žena v rámci svojho výstupu mimo tela pozerala sama na seba, a zároveň jasne vnímala, že sa nachádza mimo hraníc vlastného fyzického tela.

Štúdia navyše naznačuje, že mimotelové zážitky študentky sa nevyskytli spontánne, ale naopak, že boli vyvolané vôľou, ako to potvrdil aj sám skúmaný subjekt. Pán M. pre porovnanie uvádza jednak prípady opustenia fyzického tela vyvolané vôľou, ako aj spontánne prípady. Ďalším zaujímavým prvkom mimotelového zážitku vyššie spomenutého výskumného subjektu, ktorý navyše potvrdil aj pán M. je, že študentka necítila žiadne špecifické emócie spojené s jej stavom mysle, keď sa nachádzala mimo tela.

Pán M. totiž zaznamenal vo veľkej miere tiež len neutrálne emócie v rámci svojich rozšírených stavoch vedomia spojených s mimotelovými zážitkami, s výnimkou jedného prípadu, keď sa bál „trvalého oddelenia vedomia od fyzického tela" a „cítil sa neschopný vrátiť sa späť do fyzického tela." Brugger a Regard (1997) na druhej strane vo svojej štúdii predpokladajú, že mimotelové zážitky by zvyčajne mali obsahovať emocionálnu zložku. Navyše Mulligan, Murphy, Persinger a Saroka (2010) naznačili, že niektoré mimotelové zážitky boli spojené so strachom.

Okrem toho Blanke a Heydrich (2013) vo svojej štúdii informovali o dôsledkoch emočného spracovania mimotelových zážitkov. V tejto súvislosti je tiež dôležité poznamenať, že mimotelové zážitky (najmä negatívne) môžu byť príčinou depresie a iného správania, ktoré s tým súvisia. Štúdia, ktorú vykonali Anzellotti a spol. (2011) opisuje 40. ročnú pacientku, ktorej autoskopické zážitky vrátane zážitkov mimotelových boli natoľko šokujúce, že spomenutá pacientka zvažovala spáchanie samovraždy ako dôsledku týchto traumatizujúcich skúseností.

Individuálne mimotelové zážitky, ako ich prežil pán M., sa podstatne líšia od väčšiny prípadov mimotelových zážitkov prezentovaných v súčasnej literatúre, a to na základe minimálne nasledujúcich troch špecifík:

1) frekvencia výskytu mimotelového zážitku

2) čas strávený mimo tela 

3) schopnosť vedomého vyššieho „Ja” potom, ako sa oddelí od fyzického tela skúmať, respektíve obhliadať rôzne miesta, individuálne objekty alebo predmety nezávisle od fyzického tela.

Frekvencia výskytu mimotelových zážitkov u pána M. je veľmi vysoká v porovnaní s prípadmi tohto fenoménu u zdravého obyvateľstva, ako aj v patologických prípadoch, ktoré zvyčajne trvajú len krátku dobu. Podľa vyjadrenia pána M., mimotelové zážitky zažíva aspoň raz za deň trvaním od niekoľkých minút až po určitý počet hodín, pričom do úvahy berieme štandardný fyzický tok času, tak ako to vníma zdravé fyzické telo.

Na základe vyššie uvedeného konštatujeme, že skúsenosť mimo tela nemusí nastať len raz alebo dvakrát v živote, ako to tvrdí Blackmore v rámci svojho výskumu (1982). Štúdie zamerané na skúmanie toho, ako často sa mimotelové zážitky vyskytujú u zdravých ako aj klinických pacientov, ukázali zaujímavé výsledky. Napríklad štúdia, ktorú vypracovala Blackmore (1982), naznačila, že 10% výskytov mimotelových zážitkov u bežnej populácii by pravdepodobne bolo nadhodnotené. Zaujímavé je, že Blanke a Dieguez (2009) poukazujú na to, že tento odhad je ešte nižší, a to okolo 5 %.

-pokračování-