Keď mi preplo, bol biely deň

Máte veľa starostí, hovoríte...

Chápem vás – aj ja som ich mal, pokiaľ mi nepreplo... Máte iste pravdu – všetci sme ustarostení... Sme plní starostí: vy ste plní starostí, oni sú je plní starostí... Ja, ty, ona... My, vy, oni všetci sme po okraj plní starostí... Po okraj hovoríte? Po okraj č o h o? Je tu niečo, čo má okraje? Je tu niečo, alebo niekto, kto všetky tieto starosti obsahuje, je tu čosi ako nádoba na starosti, ktorú je možné naplniť po okraj, ba ju aj preliať ako šampanské?

Zrejme je tu okrem spomínaných starostí ešte n i e č o, do čoho ich možno umiestniť – ak je to tak, potom existujú starosti nezávisle na „nádobe“, v ktorej sú. Po tom, čo som si prežil je mi jasné: s našimi starosťami nemáme nič spoločné!

Počúvajte dobre: už tým ako sa mi snažíte nahovoriť že máte starosti, vyjadrujete, že je ste tu „vy“ a sú tu vaše „starosti“- a teda, že sú to dve odlišné veci: fľaša šampusu nemá nič spoločné s jej obsahom, bejby – ak starosti odídu, prelejú sa, či vylejú, fľaška ostáva – je ju možné naplniť čímkoľvek iným! Naše „ja“ starosti mať môže a nemusí – môže byť starosťami naplnené, ale aj prázdne od starostí.

Pýtate sa ma, vraj ak je to tak, že starosti nemajú s nami nič spoločné, prečo potom ovplyvňujú náš život?

Dobre, okej, beriem – starosti nás naozaj ovplyvňujú, dokonca nás môžu zabiť: majú na nás účinok. Ale už to, že to priznávam znamená, že je tu „účinok“ a som tu ja, teda ten, na ktorého ten účinok pôsobí.

Ak by som nezažil, čo som zažil, nevedel by som, že môžem starosti nechať byť starosťami a napriek tomu, že existujú, žiť si svoj bezstarostný život...

Poviete – to je absolútne nezodpovedný prístup, od toho chlapa: zodpovedným prístupom podľa vás je, vyskočiť z okna, ako som to nad ránom zamýšľal. Už som si všimol, že je prijateľné chodiť večne nasratý po ulici a na pozdrav a otázku „ako sa máš?“ automaticky odpovedať „na...“. Ak odpoviete inak, nebudete jedným z tých, ktorý má starosti a tak sa vyčleníte z kolektívu – partia vás neprijme.

Je dobré mať starosti – máte tak veľa priateľov. Teraz, keď som sa ich striasol, ostanem sám: mne je to už však jedno. Už mi preplo...

Snažíte sa mi nahovoriť, že vaše starosti sú spojené s vašimi životmi a že si to inak ani nedokážete predstaviť. Ja, rovnako ako vy, ich mám považovať za s k u t o č n é. Dnes, keď mi preplo, je taký názor smiešny...

Podľa vás sa mám báť čohosi, čo nado mnou, čo ma neminie, dostihne ma to, ak nevyriešim to, alebo ono, napríklad zajtra tú exekúciu... Mám sa už teraz desiť okamžiku, kedy príde tá chvíľa a ja sa so svojimi katmi stretnem zoči-voči: je pravda, že je tu ten svinský čas čo ťa bez milosti postrkuje a sáče k tomu dátumu, k tej hodine... Niet ničoho, čo by ma tohto údelu zbavilo: k vykonaniu rozsudku musí dôjsť! Verte mi – aj moja myseľ horúčkovito pracovala, hľadala riešenia a nič som si neodpustil, nič som nenechal bez povšimnutia: no márne – už som vyčerpal všetky riešenia. Starosti sú ako treskúci a smrtonosný mráz – skutočnosť pod ich náporom praská ako trámy chatrče v sibírskej zime...

Nech robím, čo robím, neviem nájsť riešenie – azda okrem surového útoku proti vonkajškovému svetu, ktorý ma môže stáť krk: alebo rovnako surovému útoku proti sebe samému, ktorý ma pripraví o život rovnako spoľahlivo...

To, že ma to bude stáť krk, považujete za dôkaz toho, že starosti sú s k u t o č n é! Smejete sa mi: teraz mám vraj vyliať starosti z fľaše a nepovažovať ich za reálne... Podľa vás oddeliť seba od svojich starostí je skrátka a dobre NEMOŽNÉ!

Tiež by som si myslel, že je to nemožné, keby som starosťami podobného druhu neprešiel... Poviem vám to na rovinu: nie že by som ich vyriešil šibnutím čarodejného prútika, alebo ich azda zažehnal akýmsi geniálnym vnuknutím, to som naozaj nedokázal... Nedokázal som vpodstate nič s nimi urobiť a nedokázal som ani vylúpiť banku, ba ani skočiť z mosta do prázdnoty... Ostal som len tak: paralyzovaný svojimi starosťami... Až potom to prišlo: došlo k okamžiku, keď som sa priblížil k bodu o ktorom som si myslel, že ho jakživ neprekročím – ten bod vyzeral ako okraj mojej mysle, tej mojej starej mysle, o ktorej som si azda kedysi myslel, že ma nikdy nezradí a že obsahuje v sebe riešenia na všetky otázky sveta: neobsahovala.

Aj moja myseľ mala svoje hranice, mala svoje dno – a ja som sa dostal presne na to miesto: cítil som okraje svojich lebečných kostí zvnútra – tam končil môj dokonalý ľudský rozum. A viete kde ešte končí? Nazdávate sa, že pri prvých sekundách Big-bangu? Ale kdeže! Vaša myseľ končí, keď neviete prísť na to, kde zohnať rolku toaletného papiera ak je vám - ako hovorila moja babka -„na pilno“, neviete zohnať cigaretu ak ste fajčiar, alebo nebodaj chlieb náš každodenný, ak si potrpíte na tom, aby ste nezgegli od hladu: začnete chápať význam tej obohratej modlidby: „chlieb náš každodenný daj nám dnes...“- to vám poviem, nie je to až taká samozrejmosť... „Toaletný papier náš každodenný, daj nám dnes i zajtra...“

Niekedy na to, ako v dnešnom storočí prežiť nestačí celá vaša myseľ, do ktorej sa inak celkom spoľahlivo vojde celý vesmír aj s jeho tajomstvami... Že preháňam? Skúste sa to potom opýtať tej miliardy ľudí, ktorá rieši tento rébus každým božím dňom – ak by to bolo také jednoduché a ľahké, prečo by si nepomohli? Alebo je tá miliarda bandou hlupákov a neschopných idiotov, ktorým luxus týchto, nám celkom obyčajných vecí, jednoducho nepatrí? Ste to práve vy, ten vyvolený, hrdý to syn svojej rasy, ktorý má jednoducho dedičné právo na blahobyt, zatiaľ čo „tí druhí“ majú jednoducho smolu?

Vás to nikdy nepostihne?

Ale poďme k našim vlastným starostiam – rozpisujem sa tu o nich preto, lebo vám chcem vysvetliť, že mám s nimi svoju skúsenosť a tak azda aj právo o nich čo-to povedať... Skoro by som bol zabudol: začal som o „okraji mysle“ o „hranici“ na ktorú sa dostanete v istej situácii, ktorá vyzerá byť pre vás neriešiteľná. Nikomu to neprajem: ja som tam bol a stalo sa mi toto: PREPLO MI!

Jednoducho mi p r e p l o: počul som také „puk“, také lusknutie, zvuk podobný tomu, aký vydávali staré dobré porcelánové vypínače, aké sme mali u nás doma v pivnici – ak ste nimi otočili, urobili také akési „šťuk“, bol to celkom príjemný a ako som spomínal priam porcelánový zvuk – taký počujete vtedy, keď vám p r e p n e... Keby však išlo len o zvuk, nespomínal by som to tu. Spolu s tým zvukom sa r o z s v i e t i l o! Nebudete mi veriť, ale bolo to ako v našej vlhkej pivnici, keď som tam išiel s mojim dedkom a on pošmátral po stene a šťuk – odrazu tam bolo svetlo! Keď mi preplo, bol biely deň – šťuknutím sa zvláštne rozsvietilo a nielen to – nastalo ticho... To prepnutie do polohy „svetlo“ bolo sprevádzané zároveň v y p n u t í m zvuku... TO SÚ MI VECI! Neveril by som, ak by mi to ktosi rozprával – ale mne sa to stalo naozaj. A vo chvíli, keď to moja prepracovaná a ubolená myseľ vzdala, urobilo to: šťuk...

Ak si myslíte, že som z toho mimo, tak vás musím vyviesť z omylu: neohluchol som, neoslepol a nezbláznil sa, práve naopak – všetka tá celoživotná bláznivosť a predstava, že viem o svete všetko, odišla a je preč! Vidím jasne, ako nikdy predtým, vnímam krásu kvetov na okne /počas tých starostí som ich zabudol poliať, ale aj tak boli krásne, došľaka, kde som mal doteraz oči!/, vnímam radostnú sviežosť nového dňa, ktorá preniká záclonami zvonka, počujem zvuky, ktoré prichádzajú zvonka, vyžívam sa v slastnom milostnom speve vtákov /kde som mal doteraz uši, doriti?/...

Vnímam všetky odtiene vôní /sused z jedenásteho varí hovädziu polievku, na treťom vyvárajú tie dve lesby karfiól a v čínskej reštaurácii, päťsto metrov ďalej, v susednom bloku na prízemí rozvoniava kung-pao.../. Cítim, aký mám hlad... /už štvrtý deň som nič nedal do úst/. Zacítim však vlastný pot /týždeň som sa nesprchoval/. Vnímam dotyk bosých nôh na podlahe, ako kráčam do kúpeľne - moja pokožka je vnímavá na vánok, ktorý prúdi pootvoreným oknom, presne tým ktorým som chcel ešte na svitaní vyskočiť...

Najprv si oholím to niekoľkodňové strnisko, zastrihnem fúzy, dám si výdatnú sprchu... Nikto ma nevidí, nikto nevie, že som tu a tak si pod sprchou od srdca zaspievam „Najkrajšie stromy sú na Horehroní“...

Prichádzajú mi na myseľ piesne, o ktorých som si myslel, že som ich dávno zabudol... Hlavu mám plnú melódií, zvukov a dojmov zo sveta, ktorý akoby sa práve teraz narodil: ak mi niekto doteraz tvrdil, že Boh nie je, tak ja Ho práve vnímam vo všetkom: v mydle na umývadle, vnímam Ho v „Pantene-duo“ na okraji vane, v minutej „Head and shuolders classic clean“, vnímam Ho vo vytlačenej tube zubnej pasty „Signal“, v ženinej „Syn-Care professional“... Vnímam Ho v kvapkajúcej vode z umývadla, /opravu som odkladal, lebo som nemal peniaze na výmenu batérie/, vnímam Ho na chodbe v skrini, kde vidím svoje rozdázané spisy, ktoré nikoho okrem mňa nezaujímajú, v smetnom koši vo vrčiacej, no prázdnej chladničke...

Vnímam Ho, no nemodlím som sa k Nemu, ani na Neho nemyslím – ak by som aj myslieť chcel, nemám na to nástroj, nemám čím by som myslel... Od chvíle, ako mi preplo ostalo mi totiž v hlave vákum: moje starosti tam nie sú a nielen to – nie je tam nijaká otravná ani žiadna iná myšlienka. Všetko, čo som v hlave kedy mal, akoby sa vyparilo, vyšumelo ako šampanské, keď ho chlapci v kombinéze natrasú a postriekajú ním všetko v okolí stupienka víťazov... Aj ja som sa cítim ako tí víťazi, ako jazdci F-1, keď im vyjde ich životný sen. Tancujem nahý na linóleu v kuchyni a spievam „Satisfaction“ od Rolling Stones - som presvedčený, že s mojim zdravým rozumom je amen, ale je mi to jedno: žiadne moje starosti by som nevymenil za tento nádherný stav pokoja, radosti a mieru!

Zajtra ma čaká exekúcia, zoberú mi auto, moja žena sa so mnou rozvedie, firma, kde ma mali po roku bez príjmov zamestnať ide do konkurzu a celkom iste ma už nikde inde tak rýchlo nezoberú... O tri dni ma vypnú z elektriky, lebo som neplatil faktúry a s tou hypotékou prídem o byt, ale načo sa tým trápiť... V mojom svete svieti už iné svetlo - a ak mi ešte raz niekto povie, že ja a moje starosti sme zajedno, som v stave dať mu rovno po papuli...