Strieborná brána je čokoľvek,čo je v našom živote nové - či už je to nová viera, nový vzťah, nový záujem, nový kreatívny projekt, nový zážitok alebo skúsenosť. S tým sú spojené otázky: "Čo je nové v mojom živote? Ako sa môžem zúčastniť tohto nového života?"
Práve tak, ako dozeráme na maličké deti s hlbokou láskou, opaterou a pozornosťou, potrebujeme tieto kvality priniesť do procesu, do ktorého sme teraz zapojení. Nemôžeme ho tlačiť, ani ho nemôžeme zadržiavať. Potrebujeme dôverovať a vytrvať. Dvanásť úloh Herkula či Innanov prechod do Dolného sveta ponúkajú archetypálne prototypy toho, čo je potrebné k zrodeniu niečoho nového v našom vnútornom i vonkajšom živote, v tejto historickej dobe.
Strieborná brána je prítomná pri akomkoľvek počatí, napomáha v procese tehotenstva, iniciuje v jeho pôrodných bolestiach a triumfuje v pôrode. Aké mentálne, emočné, telesné a duchovné zrody sú počaté, prechádzajú tehotenstvom, pôrodnými bolesťami a sú privedené na svet, u každého z nás osobne i kolektívne? Tieto procesy ohlasujú striebornú bránu.
2. Brána bieleho dreveného plota
Potom prichádzame ku bráne bieleho dreveného plota. Žiada nás, aby sme si nechali vypadnúť zuby, aby sa zmenila naša tvár. U mnohých kultúr je táto brána o zmene identity. Každá kultúra sveta utvára masky - a čo sú masky, ak nie rozpoznanie toho, že na ceste životom neustále púšťame staré vzory seba, či staré masky, aby sa mohli vytvoriť nové časti nás?
Pri tejto bráne visí z jedného kolu maska a táto maska sa pýta: "Akú hlbšiu zmenu či zosilnenejšiu identitu naliehavo potrebujem teraz oslobodiť - identitu, ktorá skutočne priliehavo sadne mojej duši a pomáha jej vynoriťsa?"
3. Brána z ílu
Pri bráne z ílu sme konfrontovaní tým, čo sa vždy mení a presúva, a predsa nikdy nenadobúda formu. Za touto bránou drží starý, zošlý trpaslík misku s hustou bielou tekutinou, a stará, zošlá trpaslíčka drží misku s hustou červenou tekutinou. Misku s hustou bielou tekutinou dostane každý mládenec, prechádzajúci touto bránou, a misku s hustou červenou tekutinou dostane každá mladá deva. Keď každý mládenec a každá dievčina prichádzajú k tejto bráne, povedia starí, zošlí trpaslík a trpaslíčka: "Teraz vstúpiš do tajomstva, ktorému nikdy neporozumieš." Brána z ílu je bránou zmyselnosti a sexuality.
Táto brána sa večne mení, pretože náš vzťah k zmyselnosti a sexualite sa vždy mení. Je iný v 20-tich rokoch a v 30-tich, v 40-tke a 50-tke, 70-tke i 80-tke - zmyselnosť v tom, že "prídeme k zmyslom", začneme používať zdravý sedliacky rozum, načúvame kráse, dotýkame sa krásy, hovoríme krásu... zmyselnosť v otváraní sa zmyselnosti a sexualite, vážiac si nástroje, ktoré nám Stvorenie dalo. Ako môžeme znova skrášliť Zem? Ako môžeme kráčať vo svojej vlastnej kráse? Ako môžeme dospieť ku zmyslom a zdravému rozumu?
4. Čierno-biela brána
A potom prichádzame ku čiernej bráne s bielou kľučkou, alebo k bielej bráne s čiernou kľučkou. Pri tejto bráne nie sú žiadni trpaslíci, len pochodne. Keď túto bránu otvoríte, zistíte, že ňou neprejdete sami - musíte ňou prejsť aspoň s ešte jedným človekom.
Toto je brána, kde hučí oheň a hovorí, že vás spáli, že vás pokorí. Toto je brána, kde sa učíte zanechať pýchu a strach a učíte sa o intimite a záväzku a hlbokej oddanosti. Učíte sa o zrade a hrubom uzemnení. Pri tejto bráne sa učíme umeniu a remeslu vzťahu, nie iba vzťahu k sebe, ale vzťahu s inou významnou osobou a vzťahu s kolektívmi, organizáciami a tímami. Toto je brána, kde si znova pripomíname, kto, ako ľudia, sme.
Pri čierno-bielej bráne sa učíme o láske; tu sme nútení poznať, že jediný spôsob, ako prísť domov k duchu, je umožniť, aby naša prirodzenosť lásky - eros - bola silnejšia než strach. Ľahko sa to povie, ťažšie vykonáva. Mali by sme žehnať tých, ktorí nás vyzývajú k láske, lebo oni nám pripomínajú dvere, ktoré sme zavreli a dvere, ktoré sme ešte neotvorili. Oni sú našimi veľkými učiteľmi.
Čo sa učím o Láske? Najväčšou výčitkou svedomia a ľútosťou je láska neprejavená, nevyjadrená. My všetci prináležíme ku "klanu" jaziev a mnohí z nás sa príliš chránia a sú napätí: "Och, mohol by som byť zase zranený!" Je tak dôležité otvoriť sa láske, najmocnejšej hojivej energii, akú máme - láske, so všetkými jej náručiami uznania, ocenenia a vďačnosti.
5. Hrdzavá brána
Hrdzavá brána, uvoľnená v pántoch, sa otvára do veľkej zelenej lúky, plnej divých kvetov a hlbokých údolí, obklopených obrovskými horami. Na lúke je obrovská vatra, ktorá nepotrebuje žiadne drevo. Uprostred lúky je veľký balvan, kde trpaslík hrozí prstom každému, kto na lúku prichádza, a hovorí: "Nenájdeš svoju cestu odtiaľto von, kým sa nespojíš s tvorivým ohňom, ktorý nepotrebuje žiadne drevo. Nenájdeš svoju cestu odtiaľto von, kým nenecháš svoj sen na veľkej zelenej lúke."
Každý z nás by si mal položiť otázku: "Ktoré časti môjho života ma žiadajú o to, aby som sa spojil s veľkou zelenou lúkou, s tvorivým ohňom, čo nevyžaduje žiadne drevo? Koľko projektov som už nechal na tejto zelenej lúke, dokončených či nedokončených? Ktoré časti môjho sna som na veľkej zelenej lúke naozaj prejavil?"
Rúmí má poctu pre tvorivý oheň, ktorý nepotrebuje žiadne drevo:
Dnes, tak ako každý iný deň, sa prebúdzam prázdny a vydesený. Nechoď k dverám študovne a nečítaj knihu. Namiesto toho si zober lutnu, nech krása toho, čo miluješ, je tým, čo robíš. Existuje tisíc spôsobov, ako si kľaknúť a pobozkať zem, existuje tisíc spôsobov, ako ísť opäť domov.
Dnes, tak ako každý iný deň, sa prebúduzame prázdni a vydesení. Dnes sme zabudli na to, kto sme boli. Cítime sa odcudzene, oddelene, izolovane. Toto nie je čas na obchádzky. Nechoďte do študovne a nezačnite čítať knihu, neunikajte k sledovaniu televízie, neunikajte k obľúbenému kriminálnemu románu. Namiesto toho si vezmite lutnu, namiesto toho si spomeňte na svoj životný sen, spomeňte si na pieseň svojho srdca, nech krása toho, čo milujete, je tým, čo robíte. To je veľká zelená lúka, s hrdzavou bránou na uvoľnenom pánte. Je tisíc spôsobov, ako sa dostať znovu domov, je tisíc spôsobov, ako si kľaknúť a pobozkať zem. Tisíc spôsobov, ako sa znovu spojiť s tvorivým ohňom, ohňom, ktorý nevyžaduje žiadne drevo.
6. Brána z kostí
Ďalej prichádzame ku bráne z kostí, obklopenej veľkými kaďami, kde obloha je naplnená popolom, čo padá hlboko do kadí. Keď ideme cez túto bránu, čokoľvek, čo je v našej prirodzenosti a povahe neprirodzené, je úplne roztrhané na franforce a vzduch sa napĺňa popolom. Toto je brána, kde sa odo mňa žiada, aby som sa vrátila späť domov, k autentickému Ja, aby som upustila od falošného ja, živeného pretvárkou či predstavami, nacvičovaním či opakovaním, alebo skrývaním.
Pri bráne z kostí sa konfrontujem s tým, kto alebo čo ma žiada vrátiť sa k svojmu autentickému Ja, aby som hovorila pravdu, aby som zotrvala vo svojej čestnosti, úprimnosti a integrite. Na duchovnej ceste prichádza čas, kedy sa naše vzorce odmietania a hovenia si stávajú bolestivými, pretože si uvedomujeme, že nie sme doma. Vtedy konečne začíname riskovať hovorenie pravdy o tom, kto naozaj sme a obloha sa napĺňa popolom a ten padá dolu, do obrovských kadí okolo brány - aby sme tak mohli prísť domov k tomu, kto skutočne sme.
7. Prírodná brána
Hlboko v srdci lesa, obklopeného krásnou púšťou, kde dva stromy vytvárajú oblúk, sa stretávame s prírodnou bránou. Hovorí sa, že každá žena sveta pochádza z jedného z týchto stromov, z brestu, a každý muž sveta pochádza z jaseňa; všetky ďalšie stromy, ktoré poznáme a milujeme, sú ich deťmi. Nádherný lúč svetla zostupuje nadol, medzi tieto dva stromy, ktoré sa klenú a dotýkajú a keď prichádzame k tejto bráne, zohriati svetlom a zohriati rovnováhou brestu a jaseňa, máme zážitok hlbokého uspokojenia, pokoja a šťastia. Našou otázkou je:
"Kde v mojom živote a ktoré časti mojej povahy sú pri prírodnej bráne, kde zažívajú hlboké uspokojenie, pokoj a šťastie?"
Pri tejto bráne sa nachádza medicína radosti a smiechu, hry a zábavy a zmyslu pre humor. Čo ma robí šťastnou, kto ma robí šťastnou? Čo ma uspokojuje, kto ma uspokojuje, ako uspokojujem ja samu seba? Ako si vychutnávam spokojnosť? Toto je brána, kde prežívame pocit mieru, ktorý často prichádza v hlbokom kľude či nehybnosti alebo kontemplácii, kde prežívame zážitok samoty, kde sa cítime skôr naplnení, než prázdni alebo osamelí. Pri prírodnej bráne prichádzame domov, k hlbokej podstate toho, kým sme - v uspokojení, mieri a spokojnosti.
8. Zlatá brána
Keď sedíme v prírodnej bráne, pociťujúc svetlo, mesmerizuje nás naše nové uvedomenie. A tak ideme nahor, nahor, nahor do svetla a ocitáme sa pri Zlatej bráne. Tu sa od nás žiada odovzdať sa a pustiť svoje pripútanosti. Tu sa učíme o odpútaní, schopnosti hlboko sa starať a opatrovať, z objektívneho miesta. Toto je brána, kde sa učíme o umieraní. Umenie a remeslo umierania praktizujeme každú noc, keď sa ukladáme do postele a máme prístup k hlbokej dôvere a odvahe pustiť sa do mystéria noci, do beztvarej formy. Umieranie je púšťanie a odovzávanie sa.
Zlatá brána je o oddaní sa, o púšťaní a odstupe. Umenie a remeslo umierania praktizujeme vtedy, keď hovoríme zbohom alebo dovidenia, ľuďom, od ktorých budeme na nejaký čas odlúčení. Umenie umierania praktizujeme, kedykoľvek zavŕšime čosi, čo malo pre nás zmysel a význam. Toto je brána, kde sa snažíme byť veľmi chytrí. Myslíme si, že sa môžeme odovzdať len trochu. No keď nie sme ochotní odovzdať sa úplne, prichádza Milovaný akladie svoju veľkú, bielu, žiarivú nohu rovno na našu hruď. Alebo si myslíme, že sme práve prešli bránou, s rúškom zastrčeným bezpečne za sebou, ale noha pristúpi rúško a my počujeme zvuk trhania. Pri tejto bráne sa od nás žiada, aby sme dôverovali úplne, aby sme sa vzdali protikladu dôvery, ktorým je kontrola. Kedykoľvek sa pokúšam mať kontrolu či ovládať druhých alebo situáciu, som pripútaná.
A napokon, prejdeme celý kruh a vraciame sa okolo späť, ku škriatkovi so zelenými topánkami a hrdzou pokrytým klobúkom, ktorý poklepkáva nohou na koreň starého duba a hovorí:
"Všetci prechádzame cez striebornú bránu a všetci vychádzame von zlatou bránou, a medzi tým je mnoho iných brán."
Převzato: Dreaming Wolf Project
partner Matrix 2001
