SLNEČNÉ TAJOMSTVO

       "Pre modernú myseľ, presiaknutú materializmom, je slnko len fyzickým nebeským telesom, akýmsi mohutným nukleárnym reaktorom v kozmickom priestore, okolo ktorého obiehajú planéty podľa zákonov gravitácie. Ale naši prapredkovia videli v slnku oveľa viac. Veľmi zjednodušene povedané, všetku pozitívnu aktivitu, zvlášť v ríši myslenia a rozjímania; všetku mentálnu, koncept-utvárajúcu aktivitu možno označiť za svetlo (slnečná aktivita, aktivita ducha). Naproti tomu všetku negatívnu aktivitu (keď naše zmysly ovládne negatívny postoj k dianiu naokolo); keď prestávame vnímať a potom nevidíme spojitosti, možno označiť za temnotu (mesačná, citová aktivita). I keď je koncept utvárajúca mentálna aktivita (svetlo) tiež aj inšpirovaná, možno ju považovať za aktivitu inviduálnej vedomej duše. Ale aktivita medzi zmyslami a vonkajším svetom je nám v podstate viac-menej vnucovaná vonkajším prostredím, ktoré na nás (negatívne) pôsobí . A tak možno zjednodušene povedať, že temnota je negatívne nabitá, kým svetlo poznania tú citovú negativitu premieňa na pozitívne presvedčenie ."

      Do západnej civilizácie sa s kresťanským konceptom rozšíril "mesačný" pohľad na svet - a to i napriek tomu, že pôvodné Ježišovo učenie bolo vlastne zlúčením "slnka" a "mesiaca". Už 400 rokov po jeho smrti sa z kresťanstva múdrosť "slnka" takmer úplne vytratila a odvtedy čoraz väčšmi vykazuje charakteristiky náboženstva mesačného - t.j. citovo orientovaného, bez skutočného poznania a možnosti vyvíjať sa ako koncept. Ďalej sa tu píše:

     "Slnečné mystérium považovali naši predkovia za ten najväčší duchovný poklad, aký len ľudstvo má. Jeho symbolom bol prvok palladium.

     Podobne ako fosforeskujúci predmet, aj palladium ako také je temné a začne žiariť len vtedy, keď ho osvietite. ...Len tí, čo boli zasvätení do najlbších tajomstiev existencie starovekého Ríma vedeli, že palladium, ktoré prezrádza skutočnú povahu slnka, sa kedysi nachádzalo v Tróji a potom ho preniesli do Ríma. To je skutočný dôvod, prečo sa aj skorí kresťania prisťahovali vtedy práve do Ríma. Nie preto, že to bolo hlavné mesto vtedajšieho sveta, ale preto, lebo tu išlo o vnesenie kresťanstva do sveta. ...

      Ale kresťanstvo sa časom, zlášť od vlády Konštantína, zdogmatizovalo a sekularizovalo, a tak potom palladium z Ríma odniesli a zakopali ho v novom meste Konstantinopol pod stĺp, ktorý tu dal vybudovať Konštantín. Odvtedy už kresťanstvo slnečnému tajomstvu nerozumelo. Zjednodušene možno povedať, že Konštantín tým, že dal Rimanom demagogickú formu kresťanstva, ich pripravil o svetlo, múdrosť a kresťanstvo potemnelo.

      Na Balkáne sa celé stáročia traduje legenda, že v nie tak vzdialenej budúcnosti palladium z Konstantinopola opäť prenesú na iné miesto, do istého slovanského mesta . ...Palladiu je súdené pohnúť sa smerom na východ , kde stále ešte prežíva staroveká gnostická múdrosť, i keď je už teraz prehnitá a čoskoro úplne potemnie. ...Preto že tomuto slnečnému pokladu je Bohom súdené čakať na dobu, kedy sa duchovne spasí na Západe a uvoľní z temných tieňov len čisto externého poznania prírody ."

      "Hebrejská biblia je výsledným dielom mnohých autorov. Niektorí myslitelia poukazujú na veľký rozdiel medzi bohom v hebrejskej biblii, bohom Starého a Nového zákona. Ten mstivý, nahnevaný Boh Izraelitov (Jahve, Jehova) nie je ten istý ako Boh v Novom zákone, ktorý je všeodpúšťajúci, pokorný, ponúkajúci dar vykúpenia a milosti celému ľudstvu. ...Jahve, Elohim, to je mesačný Boh, ktorého vyznávali patriarchovia a veľkolepý prorok Mojžiš, vyvádzajúci svoje obyvateľstvo zo zajatia. Mojžiš kázal ľuďom vyznávať mesačného boha Jahve, pretože ten nespoznal slnečného Boha (Krista). ...Túto neschopnosť vnímať slnečného Boha možno pozorovať dodnes. Mojžiš značí prechod od boha Jahve ku Kristovi. Ezotericky teda je Mojžiš mesačným vodcom Izraelitov, kým Jošua rozkazuje slnku aj mesiacu. ...Toto je tragédia židovského etnika: tí sa stále držia Boha Jahve, ktorý už prestal byť pre evolučné záležitosti človeka podstatný ."

      Väčšine ľudí je dnes úplne jedno, či ich niekto považuje za mesačných alebo slnečných ľudí, ale to len preto, lebo si neuvedomujú, že od toho, aké stanovisko k týmto náhľadom zaujmú, závisí ich budúcnosť. Ak budú chcieť Slovania prežiť, jedného dňa budú musieť odhodiť všetky historické i náboženské pojednania - svoje vlastné i cudzie. To urobia vtedy, keď si uvedomia seba, svoju skutočnú povahu, svoje cnosti i slabosti a pochopia, čo od nich neviditeľný svet očakáva. Potom sa budú s nechuťou odvracať od každej lži a budú sa snažiť žiť len v pravde.

      Prečo Deunov tak nezvyčajne hodnotí európske národy? Preto, že Západ sa väčšmi nakazil chorobou, zvanou "racionalita". O tom rýchlo presvedčíte, keď čítate západných autorov; tí majú sklon o všetkom zoširoka písať a všetko detailne analyzovať. Tí dokážu napísať 300 - stranové knihy o záležitostiach, ktoré by sa pokojne dali vyjadriť len jedinou vetou. I keď toto dnes už platí aj pre niektorých slovanských intelektuálov, veľká väčšina Slovanov má sklon vyjadrovať sa jednoducho a jasne a udrieť kliniec rovno po hlavičke. A to preto, lebo slovanská duša je odveká; tá má už veľmi hlboké spojenie so svojími vyššími telami. Pre mentalitu Slovanov je typické, že ich nižšia podstata je už nerozlučne spojená s vyššou, preto u nich pri posudzovaní javov zohráva väčšiu rolu intuícia, než racionálna analýza a podrobná klasifikácia.

      Západní myslitelia hovoria, že Slovan nie je praktický a to je skutočne pravda. K tomu je potrebná vypočítavá chytrosť, ktorej sa už ich duša v priebehu vývoja dávno zbavila. Ale toto Západ nijako nie je schopný priznať. Len máloktorú skupinu národov hodnotia tak nespravodlivo ako Slovanov.

     Sú tu ľudia, žijúci na Západe, ktorí sú veľmi vplyvní a bohatí a tí majú eminentný záujem na tom, aby sa európsky občan - a zvlášť Slovan - nikdy nedozvedel pravdu o sebe a o svojej úlohe vo svete. Keby si to totiž väčší počet ľudí uvedomil, ich nadvláde by bol koniec. Práve títo nám teraz ústami svojich lokajov hovoria, že Slovania sú ľudia mesační(!) a dokazujú to tak chytro a prefíkane, že je ťažké ich argumentami teoreticky vyvrátiť. Lenže tie vôbec vyvracať netreba! Jediné , čo je skutočne účinné, je pri každom takom útoku sa zachovať v zhode so svojou prirodzenosťou: nedať sa lžami pobaláchať; nedospievať hneď k presvedčeniu, že sú zrejme múdrejší ako my, keďže vedia tak chytro narábať perom a jazykom. To sú len pokútne triky, ktoré majú ďaleko k pravej múdrosti!

     Pravda o každej záležitosti je vždy jednoduchá. Tá sa dá vyjadriť krátko, jasne, jednoduchými vetami. Čím viac sa ju niekto snaží zaobaliť do slov, tým väčšmi sa od nej vzďaluje.

      Západný intelektuál málokedy píše, čo si skutočne myslí. Ten - len aby sa nikoho nedotkol - okolo pravdy toľko okolkuje, že v konečnom dôsledku ju často vlastne sám poprie. Ale to nie je príklad, ktorý by sme mali nasledovať.

      Čím väčší vplyv majú v spoločnosti luhári, tým je ťažšie držať sa pravdy a odvážne za ňu bojovať. Ale aj toto obdobie sa časom pominie. A ako dlho bude trvať? To záleží na nás. To pominie vtedy, keď si uvedomíme, že na rebríčku rozvoja duše stojíme my oveľa vyššie, než mocní tohto sveta a že Boh tie naše božské kvality vidí a nesmierne nás pre ne miluje a neustále chráni.