Smrteľné zovretie: Taká jednoduchá metóda (2)

        Bankový úver - čiže tvorba peňazí vo forme dlhu - predstavuje v súčasnosti základ všetkých ekonomík na celom svete, pričom prípadné odlišnosti sú zanedbateľné a týkajú sa iba dôrazu na jednotlivé detaily. V istom zmysle nie je to nič nové. Banky už celé stáročia tvoria peniaze a významne zvyšujú peňažnú zásobu svojich domácich ekonomík, neraz s katastrofálnymi dôsledkami. Avšak množstvo peňazí tvorených bankami ako aj ich podiel na celkovej peňažnej zásobe krajiny sa v posledných rokoch výrazne zvýšil. Vo svojej klasickej štúdii o histórii peňazí The Pound Sterling1 Sir Albert Feavearyear uvádza, že v 18. storočí v krajinách ako je Británia, Francúzsko a Amerika banky tvorili 40% peňažnej zásoby. Do polovice 19. storočia tento podiel vzrástol na 60% a niekedy aj viac. Dnes sa ich príspevok pohybuje medzi 90 až 97%. Aby sme presne vysvetlili, ako banky a stavebné spoločnosti riadia svoj systém "pôžičiek", ako ním dokážu tvoriť nové peniaze a ak sa im v priebehu tridsiatich rokov podarilo vytvoriť 655 miliárd Lstg, musíme si uvedomiť, že väčšina peňazí nemá formu bankoviek a mincí, ale existuje iba vo forme čísla. Hotovostná mena predstavuje iba 3% celkovej peňažnej zásoby Veľkej Británie a predstavuje pomerne zanedbateľnú časť moderných peňazí; čosi viac než iba hotovosť, ktorú má človek poruke. Drvivá väčšina peňazí existuje jednoducho iba ako čísla presúvané medzi účtami bánk a stavebných spoločností. Inými slovami povedané, táto významná forma peňazí figuruje na osobnom či firemnom bankovom účte. Tieto čísla na bankových účtoch sú peniaze. Sú rovnako platné ako mince a bankovky, za ktoré môžu byť vymenené, ak si to majiteľ účtu praje. Zväčša však tieto čísla sú prevádzané z jedného bankového účtu na druhý podľa našich príkazov, čiže keď vypíšeme šek alebo vyplatíme mzdu či použijeme platobnú kartu. Takéto numerické prevody už takmer úplne nahradili hotovostné transakcie.

        Keď už je nám teda jasné, že väčšina moderných peňazí nemá žiadnu fyzickú substanciu, že pozostáva iba z číslic, je zrejmé, ako jednoducho je možné tvoriť nové peniaze. Jediné, čo treba, je tvoriť ďalšie čísla. Pochopiť proces, ktorým to banky a stavebné spoločnosti robia, nie je ťažké. John Kenneth Galbraith to kedysi nazval "takou jednoduchou metódou, že sa to človeku ani veriť nechce". Aj keď metóda je jednoduchá, jej trúfalosť takmer vyráža dych.

       Keď banka poskytne pôžičku, v skutočnosti nič nepožičiava, a to jednoducho preto, lebo neexistuje nič substanciálne, čo by sa dalo požičať. Banka prosto poskytne to, čo nazýva ako "pôžička" oproti sume peňazí, ktorá je v tom čase u nej uložená. To všetko sa robí s maximálnou ľahkosťou. Banka musí jednoducho súhlasiť, že daná osoba si môže vybrať pôžičku dajme tomu 5 000 Lstg. Osoba, ktorá si berie pôžičku, potom môže minúť 5 000 Lstg a úha! Došlo k vytvoreniu 5 000 Lstg nových peňazí v numerickej forme. Áno, je to také jednoduché!

       Banka nepošle žiadnemu majiteľovi účtu list, v ktorom by mu oznamovala, že "peniaze, ktoré má na ňom uložené, sú dočasne nedostupné, pretože boli požičané inej osobe", pretože požičané v skutočnosti neboli. Nik sa ani nedotkol žiadneho bankového účtu, žiaden nebol ani v najmenšom znížený či postihnutý. Kúpna sila nebola u nikoho znížená, ale na druhej strane bola vytvorená nová kúpna sila vo výške 5 000 Lstg. Púhym podpisom kompetentného bankového pracovníka do ekonomiky vstúpilo 5 000 Lstg nových numerických peňazí, ale zároveň bol vytvorený aj dlh vo výške 5 000 Lstg.

       Podobne keď stavebná spoločnosť poskytne niekomu hypotéku vo výške dajme tomu 60 000 Lstg na kúpu domu, to vôbec neznamená, že 60 000 Lstg bolo prevedených z niečieho účtu v stavebnej spoločnosti. Žiaden človek vlastniaci vkladový účet nedostane oznámenie o tom, že jeho peniaze "sú dočasne nedostupné, pretože boli poskytnuté niekomu inému na kúpu domu", lebo to nie je pravda. Všetky pôvodné vklady ostávajú nedotknuté, pretože všetky pozostávajú z čísel na osobných účtoch a z garancie, že budú vyplatené. Tieto čísla a garancie zostávajú nezmenené. Pretože však moderné peniaze nie sú ničím iným než číslom, stavebná spoločnosť je schopná sľúbiť, že na požiadanie vyplatí všetky pôvodné vklady a taktiež nových 60 000 Lstg. U žiadneho vkladateľa síce nedošlo k zníženiu účtu, ale na druhej strane došlo k vytvoreniu novej kúpnej sily vo výške 60 000 Lstg, ktorá vstupuje do ekonomiky za zvukového sprievodu bzučiacej tlačiarne počítača. Pritom však bol vytvorený aj dlh vo výške 60 000 Lstg.

       Až do tohto bodu by niekto mohol namietať, že banka či stavebná spoločnosť v skutočnosti netvorí žiadne nové peniaze, iba požičiava tie, ktoré už existujú. To, že banka môže poskytovať pôžičky, závisí iba od toho, či druhí ľudia do nej vložia svoje peniaze, ktoré v danej chvíli nepoužívajú. Ak by vkladatelia vybrali všetky svoje peniaze, banky a stavebné spoločnosti by neboli schopné takéto pôžičky poskytovať. Veľmi rýchlo však vyjde najavo, že celá táto argumentácia je irelevantná a neplatí pre metódu moderného bankovníctva.

      Pri vysvetľovaní ako banky a stavebné spoločnosti sú schopné pokračovať v procese požičiavania takmer bez obmedzenia, a dokazovaní mimo akúkoľvek pochybnosť, že tu naozaj dochádza k tvorbe nových peňazí, je dôležité to, čo sa deje potom, čiže po poskytnutí pôžičky či hypotéky. Keď si ľudia vezmú pôžičku, prečerpajú si kreditnú kartu alebo vezmú hypotéku, robia to preto, lebo majú v úmysle tieto peniaze nejakým spôsobom minúť. Takto ktokoľvek si vezme pôžičku, kúpi za ňu niečo a zaplatí ňou druhým ľuďom, ktorí tieto nové peniaze vložia na svoje bankové účty. Výsledkom je zvýšenie bankových vkladov! Len čo pôžička v horeuvedenom príklade sa vynaloží napr. na kúpu nejakej hnuteľnosti, 5 000 Lstg sa ocitne na bankovom účte predajcu automobilov či obchodného domu - 5 000 Lstg zjavne nových peňazí. Samozrejme, že sú to peniaze "požičané" - ale bankový systém toto nerozlišuje. Jednoducho zaregistruje nový vklad a považuje ho za nové peniaze. Celkové vklady v bankovom systéme sa tým zvýšili o 5 000 Lstg.

      Podobným spôsobom, len čo hypotéka v horeuvedenom príklade sa použije na kúpu domu, 60 000 Lstg sa prevedie na účet osoby predávajúcej dom, čím dôjde k zvýšeniu celkového objemu vkladov. Ide o peniaze, ktoré boli akože požičané, ale banka prijímajúca nový vklad to nemôže vedieť. Na účet jednoducho nabehli nové peniaze, o ktoré sa zároveň zvýšil celkový objem vkladov.

      Ide o "bumerangový efekt" bankovej pôžičky, pri ktorom každá "pôžička" okamžite vytvorí v bankovom systéme ekvivalentnú sumu nových bankových vkladov. Tento bumerangový efekt výstižne charakterizoval Graham Towers, bývalý guvernér Centrálnej kanadskej banky: "Vždy, keď banka poskytne pôžičku, dôjde k vytvoreniu nového bankového kreditu - nových vkladov - úplne nových peňazí"2.

      Tento nárast celkových bankových vkladov má samozrejme za následok zvýšenie schopnosti banky či stavebnej spoločnosti poskytovať ďalšie pôžičky. Tieto "nové peniaze" predstavujú pre bankový systém záručné krytie pre ďalšie pôžičky. Toto je "podporný efekt" bankovej pôžičky. Keď celková suma peňazí vedených v bankách a v stavebných spoločnostiach vzrastie o pôžičky nabiehajúce na ich účty vo forme nových vkladov, zvyšuje sa im aj základ pre ďalšie pôžičky. Banky teda vôbec nepožičiavajú peniaze svojich klientov, ale tie peniaze vytvoria a potom nepretržite vytvárajú stále viac a viac peňazí, pričom ako ručenie používajú peniaze, ktoré vytvorili v minulosti! V priebehu rokov rastúca špirála bankou vytvorených peňazí vo forme púheho čísla sa neustále rozvíja, pričom pôžičky ustavične zvyšujú úroveň vkladov a zhromaždená suma sa znovu ďalej požičiava, aby vytvárala čoraz viac vkladov a čoraz väčší dlh.

     Azda najlepší tento proces tvorby nových peňazí vystihol H.D. Macleod:

     Keď sa povie, že veľká londýnska banka má vklady vo výške 50 000 000 Lstg, každý tomu rozumie tak, že banka má 50 000 000 Lstg hotovosti, ktorú môže požičiavať, ako sa to chybne nazýva... Je to úplne falošná predstava. Tieto vklady nie sú hotovostné. Nie je to nič iné než ohromná superštruktúra úverov.3

     Nedávno to Andrew Crocket charakterizoval takto:

     Keď vezmeme bankový systém ako celok, požičiavanie vedie k zvyšovaniu vkladov v rovnakej výške ako je suma prijatej pôžičky. Preto, zdá sa, neexistuje žiaden limit, ktorý by obmedzoval banky v tvorbe nových peňazí. Ba čo viac, toto je základom nestability v bankovom systéme.5

Rok	Súčet všetkých mincí a bankoviek (M0) mld Lstg	Celkový dlh (M4 - úverový náprotivok) mld Lstg	Peňažná zásoba (M4) mld Lstg	Percento vydaných peňazí, ktoré nie sú zaťažené dlhom (M0/M4)
1963	3,0	9,0	14,1	21%
1965	3,3	11,6	16,0	20%
1967	3,7	13,0	18,8	19%
1969	3,8	15,8	23	17%
1971	4,3	19,2	27	16%
1973	5,1	32	39	13%
1975	6,5	43	53	12%
1977	8,1	52	65	12%
1979	10,5	72	87	12%
1981	12,1	101	116	10,5%
1983	12,8	151	161	7,9%
1985	14,1	209	205	6,8%
1987	15,5	291	269	5,8%
1989	17,2	438	372	4,6%
1991	18,6	586	485	3,8%
1993	20,0	625	525	3,8%
1995	22,4	679	585	3,8%
1997	25,0	780	680	3,6%

Zdroj; Štatistické prehľady Bank of England, 1995, 1997.4

      Keď sa vám zdá, že tento cyklický proces nepretržitej tvorby stále väčšieho množstva peňazí je založený na klame, že je až príliš jednoduchý a predsa príliš nesúvislý na pochopenie, váš dojem presne zodpovedá skutočnosti. Moderné peniaze sú nehmotné, abstraktné a bez akéhokoľvek zmyslu. Touto špirálou pôžičiek budovaných na pôžičkách sa peňažná zásoba v Británii zvýšila v priebehu tridsiatich rokov zo 14 mld Lstg na 680 mld Lstg. Táto prázdna špirála čísel založených na číslach je srdcom finančného systému, na ktorom stoja všetky ekonomiky sveta.

      Je to prekvapujúce, že moderné peniaze nedorážajú realitu? Peniaze, ktoré banka registruje na svojich účtoch, sú abstraktné čísla. Aj peniaze vytvárané ako pôžičky sú abstraktné; ide iba o čísla navyše. Keď peniaze vytvorené vo forme pôžičky sa vracajú do bankového systému, sú rovnako abstraktné a nehmotné; je to iba viac čísel a tie čísla rastú. Je to bankový úver, kúpna sila, povolenie vypísať šek. Avšak pri každom kroku a pri každom zvýšení peňažnej zásoby dochádza k vytvorenie dlhu. Oproti každej libre, každémju doláru, franku či jenu, ktorý je takto vytvorený, je zároveň registrovaný ekvivalentný dlh. Spolu s rastom zásoby peňazí v ekonomike automaticky dochádza aj k zvyšovaniu úrovne dlhu.

      Štatistický dôkaz o tom, že toto je základom tvorby nových peňazí, je ľahké získať. Finančné prehľady Bank of England detailne uvádzajú rast celkovej finančnej zásoby od roku 1963 a takisto paralelný rast celkového domáceho dlhu. Vyššie uvedená tabuľka obsahuje niektoré významné podrobnosti peňažnej zásoby v priebehu uplynulých troch desaťročí. Ukazuje nárast celkovej zadlženosti priemyslu a jednotlivcov, pričom tento nárast paralelne porovnáva s rastom celkovej peňažnej zásoby. Takisto uvádza skromnú sumu peňazí, ktorú do ekonomiky emituje vláda - ide o peniaze vydávané vo forme bankoviek a mincí. Posledný stĺpec ukazuje percentuálny podiel bankoviek a mincí vydaných vládou na celkovej peňažnej zásobe.

     V roku 1963, keď peňažná zásoba predstavovala 14,1 mld Lstg, bankovky a mince z tejto zásoby tvorili približne 3 mld Lstg, takže v tomto roku peniaze vytvorené vládou reprezentovali 21% celkovej peňažnej zásoby. Do roku 1996 peňažná zásoba vzrástla na 680 mld Lstg, zatiaľ čo mince a bankovky v úhrne činili 25 mld Lstg, čo je 3,6% z celkovej peňažnej zásoby.

     Významnou charakteristikou mincí a bankoviek - čiže peňazí tvorených štátom - je to, že tieto peniaze nie sú zaťažené dlhom a do ekonomiky vstupujú prostredníctvom vládnych výdajov. Toto má kľúčový význam a preto je dôležité vedieť, ako prebieha táto injekcia peňazí nezaťažených dlhom. Mince a bankovky sú razené resp. tlačené bez žiadnych ďalších nákladov okrem nákladov na materiál. Štát však tieto mince a bankovky nijako zvlášť nepotrebuje. Inštitúcie, ktoré potrebujú zásobu hotovostných peňazí, sú banky. Preto štát predáva vyrobené mince a bankovky bankám, ktoré za ne platia šekom, pričom vláda získava nominálnu hodnotu týchto mincí a bankoviek v numerických peniazoch. Celková suma peňazí, ktoré štát získa, a ktoré - pokiaľ ide o štát - nie sú zaťažené dlhom, sa potom pripočítava k príjmom z daní na financovanie verejného sektora. Takto mince a bankovky sú tvorené štátom, pričom ekvivalentné množstvo zodpovedajúce nominálnej hodnote týchto mincí a bankoviek sa dostáva do hospodárstva vo forme priameho vstupu nezaťaženého dlhom.

     Na tento systém naráža aj nasledujúci citát prevzatý z listu Anthonyho Nelsona, ministra financií:

    Štát môže financovať a aj financuje svoje potreby do malej miery tým, že vydáva peniaze nezaťažené úrokom; ide o agregát známy ako M0 (t.j. hotovosť), ktorý v súčasnosti predstavuje 19,1 mld Lstg.6

     Andrew Nelson to nazýva "samofinancovaním štátu", ale tu nejde iba o to. Táto injekcia peňazí vydávaných v súlade s dopytom po hotovosti, je jedinou ozajstnou emisiou peňazí do modernej ekonomiky - je to suma peňazí, ktorá je doslova poskytnutá ekonomike. Tým, že štát vydáva iba mince a bankovky, v ére, keď sa hotovosť používa čoraz menej, znížil svoju monetárnu podporu pre ekonomiku na zanedbateľných 3,6%. Na druhej strane banky a stavebné spoločnosti vytvorili celkovo 655 mld Lstg, ktoré sú v súčasnosti "požičané" britskej ekonomike, a ktoré existujú a dostávajú sa do obehu iba v dôsledku súkromnej či obchodnej zadlženosti v rozličných formách. Aby sme si spravili vizuálnu predstavu o procese emisie peňazí do ekonomiky, údaje v tabuľke na predchádzajúcej strane sú graficky znázornené na nasledujúcej tabuľke.

 

 Graf "peňažnej zásoby" (M4) a domáceho dlhu v rokoch 1963-1996

 

      Tabuľka i graf spoločne ukazujú na dramatickú eskaláciu dlhu v priebehu posledných tridsiatich rokoch. Čo už na prvý pohľad udrie do očí, je spôsob, akým dlh paralelne stúpa s celkovou peňažnou zásobou. Druhou črtou je to, že v priebehu 33 ročného obdobia všetok dlh znášaný spotrebiteľmi a priemyslom sa zvýšil na 780 mld Lstg, zatiaľ čo peňažná zásoba predstavuje iba 680 mld Lstg. V súčasnosti je teda celková zadlženosť vyššia, než celková zásoba peňazí v ekonomike! Dôvody tohto "previsu" dlhu budeme preberať neskôr. V tejto fáze je pre nás zaujímavejšie poznať zloženie tohto dlhu. Ako uvádza štatistický prehľad Bank of England, zo 780 mld Lstg dlhu zhruba 490 mld Lstg znášajú fyzické osoby, zväčša vo forme hypotekárnych úverov, zatiaľ čo zvyšok je dlh rozličných priemyselných odvetví.

     Toto sú teda základné fakty o tvorbe peňazí a súhrná štatistika. Aký to však má dopad na prax? Keďže ekonomická činnosť závisí od peňazí a peniaze sú takmer výlučne tvorené vo forme dlhu, znamená to, že ekonomická aktivita závisí od zadlženosti - buď spotrebiteľskej, firemnej alebo štátnej. A na spotrebiteľa sú kladené stále väčšie ťarchy vo forme zvyšujúceho sa dlhu. Spotrebiteľ je čoraz viac v pozícii, keď - či chce či nechce - si musí požičať, aby si mohol kúpiť tovary a služby produkované hospodárstvom, ktorú sú k dispozícii, a tak tvoriť bankový úver a podporovať emisiu peňazí do ekonomiky.

    Známy bankár Robert Hemphill to komentoval takto:

    Je to šokujúca myšlienka. Sme totálne závislí od komerčných bánk. Každý dolár, ktorý je v obehu, v hotovosti či vo forme kreditu, si musel niekto požičať. Keď banky budú vytvárať dostatočné množstvo umelých peňazí, budeme prosperovať. Ak nie, budeme hladovať. Chýba nám permanentný monetárny systém.7

---

  1. A. Feavearyear. The Pound Sterling. The Clarendon Press. 1963.

2. Akty Bank of Canada, Výbor pre bankovníctvo a obchod. Ottawa. Government Printing Bureau. 1939.
3. H. D. Macleod. The Theory of Credit. Longmans Green. 1894.
4. Bank of England. Statistical Releases, 1995, 1997.
5. Andrew Crocket. Money. Nelson. 1977.

6. Andrew Nelson, Treasury, List pre Kampaň za monetárnu reformu, Londýn. 22. február 1993.

7. Robert Hemphill, Predslov k 100% Money od Irvinga Fishera. New York. Adelphi Co. 1935.

---

Převzato: http://www.paradigma.sk

Translation: Mikuláš Hučko