Planéta je červená, nie modrá a už vôbec nie zelená, aneb globálne (ne)otepľovanie a lokálne zamorovanie

        Železo zohriate na vysokú teplotu sčervenie. Podobne je to so vzduchom, ktorý keď je zohriaty emituje žiarenie v infračervenej oblasti spektra, čo sa v termovízii využíva na odhaľovanie tepelných strát budov. Globálne oteplená planéta je z hľadiska elektromagnetického žiarenia červenšia ako neoteplená. Toľko stredoškolská fyzika. Václav Klaus sa uviedol do "oteplovačkovej" spoločnosti knihou Modrá, nikoli zelená planeta. Niektoré v nej uvádzané argumenty sú pre vedca absolútne nestráviteľné, dôležitý je ale nosný motív knihy, s ktorým sa plne stotožňujem, a to je absolútna jednostrannosť uhla pohľadu na túto tému. Na rozdiel od Klausa má ale Nobelova komisia v jednom pravdu. Zem nie je modrá ani zelená, ale červená, no nesúvisí to s prehrievaním planéty. Červení si totiž ukradli klimatologickú šou sami pre seba, a ako vyplýva z ich boľševickej podstaty, hrať sa v nej bude len podľa ich taktovky. SuperStar, ktorú si vybrali spieva síce falošne, no aby ju legitimizovali, pozvali si mierovú porotu. Nie na hodnotenie, ale na odfotenie.

       Táto SuperStar menom Al Gore, spálila v minulom roku vo svojej domácnosti elektrickú energiu za 30 000 dolárov a to v krajine povestnej nízkymi cenami energií. Vo svojich blogoch rád staviam do protikladu knihy s protichodným odkazom, no tentoraz tomu tak nebude. Gore sa síce "preslávil" dielom An Inconvenient Truth, ale knihy červených pokrytcov, ktorí spotrebujú za jeden rok 221 000 kilowatthodín elektriny jednoducho nečítam.

        Nebude to na škodu, pretože porovnanie argumentov, nie to ešte kníh, nemá v téme o globálnom otepľovaní veľký zmysel. Klimatológia je totiž jednou z tých vied, ktorá sa vyznačuje gigantickou komplexitou s obrovským počtom parametrov a ešte exponenciálne väčším počtom súvislostí medzi nimi.

        Odhaduje sa, že ľudský organizmus obsahuje okolo 10 000-50 000 tzv. malých molekúl ako napriklad cholesterol, glukóza alebo hemoglobín, známych je asi 2 500. Podobný pomer známeho s neznámym je pri ľudských proteínoch, ktorých je cez sto tisíc. Genetický kód človeka bol síce prečítaný, ale o funkcii väčšiny génov nemáme najmenšie poňatie. Pre lepšiu čitateľnosť som predchádzajúce tri vety značne zjednodušil, no realisticky vystihujú stupeň nášho poznania nás samých. Skúste pochopiť biológiu človeka tak, že si budete čo i celý život merať teplotu a tlak trebárs aj každú hodinu. Môžete si zapisovať čo ste jedli, pili, koľko ste spali, cvičili, no prečo prišla nejaká zákerná choroba typu rakoviny alebo Parkinson, to zo svojich dát nikdy nezistíte.

        Jej príčina je tak komplikovaná, že aj keby ste mali k dispozícii všetky chemické, genetické a optické analyzátory sveta, merali všetko, čo je dnes známe, trebárs aj každú sekundu, k odpovedi, kde sa stala chyba sa nemusíte dopracovať. Klimatológia nie je o nič jednoduchšia veda ako biochémia, tam je ale múdry každý a najmúdrejší sú politici. Navyše má biochémia s medicínou oproti klimatológii dve obrovské výhody. V biomedicínskych vedách pramení skoro každý väčší ale aj menší objav z porovnávania stoviek jedincov a z experimentálnej modifikácie parametrov na modelových organizmoch.

        To sú jedni z mála existujúcich účinných spôsobov ako študovať obrovskú komplexitu súvislostí. Žiaľ klimatológia tento luxus nemá, objekt je len jeden a ten sa laboratórne meniť nedá. Je to vážny metodologický hendikep. Diskusia o globálnom otepľovaní nemôže mať preto v súčasnosti víťaza, jej komplexita je rádovo väčšia ako sme dnes schopní pochopiť. Každé triviálne porovnávanie parametrov ako teplota, koncentrácia CO2 alebo hrúbka ľadovcov, ale aj kvázi sofistikovaných "hokejkových grafov", je len veštením z gule.

       Na rozdiel od huncúctiev slávnych globálnych patrijcov, my radoví plebejci riešime prozaickejšie lokálne ekologické externality. Nekládli ste si niekedy otázku prečo sa Bratislavou šíri, väčšinou v nedeľu večer, taký neznesiteľný chemický zápach? Mňa vždy všetko zaujímalo a tak som sa zašiel počas dňa otvorených dverí opýtať na SHMÚ, do inštitúcie, ktorá je štátom poverená monitorovať čistotu ovzdušia, čo je vo veci. Na príslušnom oddelení mi bol ukázaný zoznam látok, ktoré sa v ovzduší analyzujú, no môj "zápach" tam nefiguroval a preto sa nemeria. Keď som dotyčného pracovníka požiadal, aby sme sa nebavili ako dvaja právnici na súde a len tak priateľsky po slovensky mi povedal, kto a čo to vypúšťa. Odpovedal rovnako narýchlo naštudovanou právničtinou, akú používajú tie policajné hovorkyne vo večerných správach: "Senzorickú fatamorgánu komentovať nebudeme".

       Vo štvrti, kde bývam sa pravidelne šíri aj iný zápach. Stavbári, záhradkári, ale i všetci vlastníci zápaliek recyklujú plasty, gumu, suchú trávu a všetko horľavé spálením. Že pri tom prebieha proces nízkoteplotného, nedokonalého spaľovania, pri ktorom vznikajú rakovinotvorné dioxíny, furán a množstvo iného svinstva, to tiež nikoho netrápi.

       Kopec, na ktorom bývam, je každých 5 minút dobývaný po uši naplnenými nákladnými autami a betónom pretekajúcimi miešačkami alias raketami, ktoré nielenže nikdy nemohli prejsť emisnou kontrolou, ale niektoré nemajú asi ani výfuk. Nedá sa to posúdiť, pretože cez ten hustý dym nevidno ani auto, nie to ešte otvor. Pevne verím, že medzi ich brzdovým a výfukovým potrubím nie je najmenšia korelácia. To bezohľadné zamorovanie extrémne rakovinotvornými mikročasticami nedokonale spálenej nafty rovnako nikoho nezaujíma. Pokiaľ sú zapnuté svetlá je všetko OK.

        Odborné publikácie sú plné prác o škodlivosti prachových nanopartiklov, no správca komunikácie na už spomenutom kopci takéto časopisy neodoberá a tak súvislú prachovú pokrývku pochádzajúcu z intenzívnej stavebnej činnosti čistí len občasný dážď.

       Pri inhalovaní bratislavského zápachu, dioxínov z nedaľekej stavby, kúdeľa výfukového plynu z nevládnej rakety a prachového oblaku z našej cestičky, sme sa s rodinkou potešili, keď vo večerných správach oznámili, že Slovensko sa pripojením ku Kjótskemu protokolu zaviazalo do roku 2012 znížiť objem emisií CO2 a iných skleníkových plynov o osem percent. Pre nechemikov pripomínam, že CO2 je síce nedýchateľný, ale pre človeka absolútne neškodný plyn, obsahuje ho nielen každý sýtený nápoj, ale aj každý ľudský výdych. U nás má, tak ako všetko iné, aj ochrana zdravia a úcta k živému charakter dramatického umenia. Na javisku ľúbivé prestavenie, v zákulisí špina a prach, a v hľadisku rozhádzané odpadky.

       Priznám sa vám, vlastním viac ako jedno auto a ani s objemom ich valcov to nie je najlepšie. Svetlo tiež úzkoprso nevypínam a odpad neseparujem. No skutočná, u nás brutálna devastácia životného prostredia mi rozhodne nie je ľahostajná a želal by som si zelenšie Slovensko.