Mýtus ktorý nazýváme "pokrok"

       Než som sa koktavo zmohol na odpoveď, on - chvalabohu - pokračoval a povedal mi o článku, kde istý jeho kolega z Cornell, historik Carl Becker, o ktorom som ja nikdy nepočul, píše v encyklopédii sociálnych vied (na ktorú som ja dovtedy nikdy nenarazil) o pokroku - koncepte, nad ktorým som sa predtým nikdy nezamýšľal.  Prečítaj si ho, povedal mi.
Ale žiaľ, trvalo mi to celých desať rokov, než som sa k nemu dostal a medzitým som sa aj sám naučil múdrosti otcovej skepsy, keďže moderný svet ma sústavne zavaľoval príkladmi vynálezov a objavov - televízia, elektrický nôž, mikrovlnka, atómová energia - ktoré vykazovali tú istú problematickú povahu pokroku, jeho odvrátenú stranu, ako v prípade automobilu.  Keď som sa konečne dostal k Beckerovej majstrovskej eseji, už ma ani nebolo treba zložitými teoretickými úvahami presviedčať, že pokrok je vlastne kultúrny výmysel, vykonštruovaný z praktických dôvodov v renesancii, ktorý si potom osvojila kapitalistická propaganda. 

      Tu nejde o nič iné, než len o dobre slúžiaci mýtus, hlboko zakorenený a nikdy neskúmaný výmysel - podobne ako iné kultúrne mýty - ktoré presadzujú ideu o pravidelnom a nekonečnom vylepšovaní ľudských podmienok života, zväčša exploatovaním prírody a nadobúdaním materiálnych vecí.

      Dnes toto už, samozrejme, nie je natoľko vzývaný náhľad.  Dnešní 15-roční - jasne vidiac nebezpečenstvá, akými moderná technológia doprevádza pokrok, z ktorých niektoré už ohrozujú existenciu ľudského druhu - už dospeli k presvedčeniu, čo je na tomto mýte zlé.  Je veľmi ťažké dozvedať sa, že ročne vyrubujú 56 miliónov akrov lesa, že 8 miliárd akrov pôdy vo svete sa premieňa na púšť, že 17 najväčších spoločností pre rybolov na svete upadá a už o desať rokov tu nebude žiadnych rýb, že každoročne sa v dôsledku erózie a znečistenia stráca 26 miliónov ton pôdy - a pritom byť presvedčený, že svetový ekonomický systém, ktorý funguje len vďaka tejto cene, mieri správnym smerom a že to smerovanie by sme mali označovať za "pokrok".

      E. E. Cummings kedysi napísal, že pokrok je "pohodlné ochorenie" moderného "manunkind" (čím myslel ľudstvo, ktoré za sebou zanecháva hnoj - pozn.prekl.) a toto skutočne pre niektorých platí.  Ale pre hociktorú dobu, odkedy triumfoval kapitalizmus platí, že len o veľmi malej časti svetovej populácie možno povedať, že žije v pohodlí.  A za to pohodlie, sústavne ohrozované, sa pritom platí veľmi ťažká cena.

     Odhaduje sa, že z dnešných 6 miliárd ľudí vo svete najmenej jedna miliarda žije v beznádejnej biede, ich život je krutý, prázdny a neľútostne krátky.  Ďalšie dve miliardy prežívajú hlboko pod úrovnou, zväčša len na takom či onakom škrobe, veľká väčšina ľudí nemá k dispozícii pitnú vodu a hygienické zariadenia.  Ďalšie dva milióny žijú na spodnej priečke peňažnej ekonomiky, s príjmom nižším, než 5 000 dolárov ročne - bez majetku a bez úspor, ktoré by mohli odovzdať na konci života svojím deťom.

     Takže tu máme menej než jednu miliardu osôb, ktoré sa ako tak snažia žiť v pohodlí, s pravidelným zamestnaním a príjmom vo forme mzdy a veľmi malú menšinu na vrchole rebríčka, ktorí môžu skutočne podľa pravdy povedať, že sa im podarilo dosiahnuť pohodlný život.  Vo svete je okolo 350 osôb, ktorých možno pokladať za miliardárov (v amerických dolároch) a o niečo viac než 3 milióny milionárov.  Odhaduje sa, že títo vlastnia viac než 45 % bohatstva celej svetovej populácie.
Je toto pokrok?

      Všetko toto sotva svedčí o materiálnom pohodlí, ktorý si od pokroku sľubujeme.  To istotne platí, že mnohí v Spojených štátoch a v priemyselne vyspelom svete všeobecne žijú v úrovni, akej sa ľuďom v minulosti ani nesnívalo a asi o tretine týchto obyvateľov "prvého sveta" možno povedať, že to v živote majú dobré.  Ale práve o tejto tretine platí, že ju najviac postihujú "choroby z pohodlia": srdcové choroby, stres, prepracovanosť, rozpadnuté rodiny, alkoholizmus, pocit ohrozenosti, pocit odcudzenosti, psychóza, osamelosť, impotencia, izolovanosť, konzumerizmus a chlad srdca.

      Leopold Kohr, rakúsky ekonóm, ktorého známe dielo pod názvom "Rozpad národov" je podstatným nástrojom v snahe o pochopenie zlyhania politického pokroku v posledných 500 rokoch a on často v závere prednášok používal analógiu. 

     Hovoril, napríklad: Predpokladajme, že sa nachádzame vo vlaku pokroku, napredujúc vytýčeným smerom a vpred nás poháňa pažravý rast a vyčerpávanie nerastných zdrojov, za potlesku vysoko uznávaných ekonómov.  Čo keď prídeme na to, že smerujeme do priepasti a už onedlho nás čaká istá katastrofa, pretože koľajnice končia v úžľabine, ktorú nemožno premostiť?  Počúvneme radu ekonómov a ešte väčšmi budeme poháňať motory, aby sme mohli napredovať ešte rýchlejšie a nádejať sa, že tým vytvárame toľko výkonnej pary, že bezpečne pristaneme až na druhej strane úžľabiny - alebo prudko stúpneme na brzdy a so škrípaním zastavíme tak rýchlo, ako je len možné?

     Pokrok, to je mýtus, ktorý ubezpečuje, že pohyb smerom vpred plnou rýchlosťou nikdy nemôže byť nesprávny.  Ekológia je vedecká disciplína, ktorá učí, že ide o pohromu.

     Než sme pokrok vyložili na piedestál, za účasti úslužných miništrantov vedy a technológie, moderná priemyselná spoločnosť prezentovala čoraz viac obetí zo strany prirodzeného sveta, imitujúc na oveľa grandióznejšej a ničivejšej úrovni náboženské rituály skorších impérií, budovaných na podobných domýšlavostiach, že si treba podmaniť prírodu.  A teraz sa zdá, že už sme hotoví obetovať aj samotnú biosféru.

     Nikto nevie, nakoľko odolná biosféra je, koľko škôd je ešte schopná uniesť, než prestane fungovať - alebo teda fungovať dostatočne na to, aby udržiavala ľudstvo pri živote.  Ale v posledných rokoch niektoré veľmi uznávané a autoritatívne hlasy naznačujú, že ak sa budeme snažiť i naďalej takto neprosne napredovať a vystavovať zem, od ktorej závisíme stresu, dosiahneme ten bod už vo veľmi blízkej budúcnosti.

    Worldwatch Institute, ktorý vydáva výročné správy o týchto veciach varuje, že tu už niet ani jedného život podporujúceho systému, od ktorého závisí existencia biosféry - zdravý vzduch, voda, pôda, teplota a podobne - ktorý by teraz už nebol ťažko ohrozený a že tá situácia sa z desaťročia na desaťročie zhoršuje.

     Ale elektronická globálna ekonomika nepočúva - ani nemôže počúvať.  Tá sa i naďalej venuje expanzii a exploatácii.  Ľudia vďaka nej ročne spotrebúvajú 40 % fotosyntetickej energie, určenej pre planétu Zem, i keď my sme len jediný druh, aj to nie veľmi početný v porovnaní s inými.  Vďaka nej sa svetová ekonomika za posledných 50 rokov rozrástla viac než päťkrát a ohromujúcim tempom spotrebúva svetové zdroje, utvára ničím neobmedzované znečistenie a množstvo odpadov a ešte viac prehlbuje priepastné rozdiely vo vnútri krajín a medzi nimi.

     Tak čo nám teda pokrok vyniesol?

     Priniesol ľuďom zlepšenie životných podmienok alebo ich zhoršenie?  Čo vyniesol iným druhom?  Priniesol ľuďom viac šťastia, než mali prv?  Viac spravodlivosti?  Viac rovnosti?  Viac efektívnosti?  A keby sa aj ukázalo, že je osožnejší, než škodlivejší, čo z toho?  Za akú cenu sme tie výhody nadobudli?  A môže to tak byť i naďalej?

     V širšom meradle platí, že ciele, aké mal pokrok priniesť, sa nematerializovali a to napriek obrovskému množstvu peňazí a technológiám, ktoré sa tomu zasvätili.  Takmer všetky sny, ktorým sme sa roky tešili, sa rozplynuli ako utopické fantázie - a to pritom len tie, ktoré sa rovno nepremenili na nočnú moru - jadrová energia, chemické poľnohospodárstvo, manifestovaný osud, sociálny štát. 

    Ani v tej najpokrokovejšej krajine sa nepodarilo odstrániť biedu (počty chudobných sa za posledných 25 rokov zväčšili, príjmy sa zmenšili), hrdlačenie (ľudia pracujú dlhšie a musia pracovať aj doma, čo platí pre obe pohlavia), nevedomosť (posledných 50 rokov sa zvyšuje analfabetizmus, výsledky skúšobných testov sú čoraz horšie) alebo chorobnosť (hospitalizácia, choroby a úmrtnost sa od roku 1980 zväčšujú).

     Britský filozof a kritik Herbet Read kedysi napísal, "stroje možno zveriť len do rúk takých, ktorí sú schopní učiť sa od prírody."  Toto je veľmi hlboká myšlienka a on ju ešte viac umocnil tým, že dodal: "iba takí ľudia budú vymýšľať a kontrolovať stroje tak, aby ich výrobky uspokojovali biologické potreby a nie ich popierali."

     Učiť sa od prírody - len na takom mýte možno vybudovať stabilnú spoločnosť, ktorá pretrvá a v ktorej sa bude dať žiť.