PARALELNÉ VESMÍRE

      Mýty a legendy nás presviedčajú, že Homo sapiens sapiens, ako ho poznáme dnes, vôbec nie je vrcholom evolučného procesu na zemi. Mnohé nám predstavujú taký zvláštny model človeka, že je len ťažko uveriť, že by takú vysokú úroveň bytia mohol dosiahnuť každý z nás. Staroveké texty naznačujú, že tu existuje aj akási iná evolučná línia. Dôkazy o jej existencii sú len sporadické; existujú skôr v rozmere intuície a niektorých nezrovnalostí vo vývoji planéty a života na nej. Človek je neoddeliteľnou súčasťou nekonečného vesmíru a tá skutočnosť nám v každodennom povrchnom uvedomovaní si seba samých uniká. A kozmos je oveľa záhadnejší, než sme si kedy mysleli.

       Vesmír je taký rozľahlý, že veda nie je schopná odhadnúť presne jeho rozmery. Galaxie tvoria stovky miliárd hviezd rozličných veľkostí a typov - od super-gigantov, ktorých hustota je pritom menšia, než atmosféra zeme, po trpaslíkov, ktorých hustota je niekoľko tisícnásobne koncentrovanejšia, než olovo. Naša galaxia - Mliečna dráha je obrovská. Keby sa objekt cez ňu pohyboval rýchlosťou svetla, trvalo by mu viac než stotisíc rokov, kým by sa dostal z jedného konca na druhý. Odhady vzdialeností medzi galaxiami a hviezdami sa však z roka na rok menia, pretože vyspelejšia technika ustavične posúva a rozširuje rozmer nášho vnímania. Mliečna dráha obsahuje okolo 100 miliárd hviezd, ale niektorí vedci odhadujú ten počet až na 200 - 400 miliárd.

       Väčšina z nás si už uvedomuje, že obraz hlbokého vesmíru v teleskopoch vôbec nie je reálny, pretože väčšinu objektov vidíme v podobe, ktorú mali pred mnohými miliónmi rokov. Nevidíme teda skutočné objekty, len ich aspekty z minulosti. Telesá, ktoré vidíme, možno už medzitým zanikli, neexistujú. Vzdialenosti medzi hviezdami a galaxiami sú obrovské a svetlu trvá dlhé milióny rokov, kým ich prekoná. Preto môžeme vidieť obraz hviezdy, ktorá medzitým už skolapsovala a nemôžeme vidieť inú, ktorá už tisíce rokov vysiela do okolia miliardy svetelných častíc, ale svetlo z nej k nám zatiaľ ešte nedoletelo.

      V starovekých textoch sa hovorí, že napriek tomu, že vesmír na nás na prvý pohľad pôsobí chaoticky, všetko existuje v dokonalom poriadku a v harmónii, i keď je niekedy priamo pred našimi očami narúšaná. To nie preto, že kozmos by bol stvorený ako chaos. Celé stvorenie a dianie vo vesmíre sa podriaďuje zákonitostiam, ktoré veda nemôže poznať a klasifikovať, pretože je založená len na obmedzených poznatkoch, získaných cez nedokonalé ľudské zmysly.

      V minulých storočiach sa človek odvrátil od duchovných konceptov a v snahe o zbavenie sa poverčivých predsudkov začal hľadať pravdu cez vedecký skepticizmus. Tento pomohol človeku objaviť mnohé prirodzené zákony, zákonitosti, ale práve vo svetle najnovších poznatkov vedy si začíname uvedomovať, že sme duchovné koncepty prirýchlo odhodili ako nepotrebné smetie.

      Na konci dvadsiateho storočia, kedy nám dokonalé digitálne teleskopy, mikroskopy a iné prístroje umožňujú prenikať do netušených hĺbok foriem kozmickej mikro a makrohmoty prichádzame nato, že práve tie koncepty často poskytujú vysvetlenia tam, kde si my nevieme rady. Tie hovoria, že sme súčasťou oveľa väčšieho komplexu; že obmedzený trojrozmerný priestor, v ktorom existujeme, je len nepatrnou súčasťou vysoko organizovaného kozmického stvorenia, v ktorom platia rovnaké zákonitosti hore, v kozmických súvislostiach, ako dolu, na zemi a v človeku.

      Vesmír okolo nás nie len jednoduchým zhlukom materiálnych nebeských telies, hviezd a galaxií, ako ho väčšina z nás vidí. Čím viac sa o ňom dozvedáme, tým sa nám zdá záhadnejší. Ako sme uviedli na začiatku, v skutočnosti neexistuje "hmotná hmota" ako samostatná fyzikálna veličina. Hmota, tá zdanlivo pevná, solídna látka, sa v skutočnosti skladá z energetických a svetelných mikročastíc, neustále vibrujúcich a vytvárajúcich organizované zhluky v atómoch a molekulách. Quantová fyzika dokazuje, že i vákuum, o ktorom sme si vždy mysleli, že neobsahuje nič, je na quantovej úrovni plné živých ohňostrojov mikročastíc: quarkov a antiqaurkov, elektrónov a pozitrónov, fotónov a neutrín, ktoré ho oživujú zábleskmi svojej krátkodobej existencie a nabíjajú ho tak neviditeľnou energiou. Na úrovni mikročastíc prestávajú platiť uveriteľné zákony a zákonitosti, na ktoré sme si zvykli v Newtonovskej fyzike.

      Charles Muses v knihe "Vedomie a realita" píše, že veda 20. storočia rozložila také predmety ako strom, stôl, oblak, kameň na jedinú, kvalitatívne veľmi podobnú vec: víry vĺn, poslúchajúce zákony quantovej fyziky. To teda znamená, že všetky predmety, ktoré môžeme okolo seba pozorovať, sú trojrozmernými obrazmi, pozostávajúcimi z vĺn, sformovaných elektromagnetickými a nukleárnymi procesmi. Vo vedeckých časopisoch sa objavujú teoretické štúdie o hmote a antihmote, ktoré existujú vo vesmíre v dokonalej rovnováhe a stretnutie týchto dvoch kvalít má potom za následok vzájomnú elimináciu. Niektorí sa nazdávajú, že možno práve tieto procesy zohrávajú veľkú úlohu pri kolapse hviezd. J. Zimermann v knihe "Makroskopická povaha priestoru - času" hovorí, že mikroskopické systémy v žiadnom prípade nemožno posudzovať z pohľadu priestoru a času. Ich povahu a vzájomnú interakciu môžeme popisovať len abstraktne. Iba vzájomné pôsobenie triliónov týchto systémov v konečnej fáze dáva zdanie akéhosi priestorového a časového rámca.

      Veda už dávno operuje s teóriami o existencii iných kozmických dimenzií, rozmerov, priestorov, súbežných vesmírov, hyper a super-vesmírov, atď. Ako píšu Dr. Machio Taku a Jennifer Trainer: "...v modernej fyzike je nevyhnutné uznať minimálne piatu dimenziu, keď chceme vysvetliť teóriu big-bangu." John Wheeler, profesor Princetonskej univerzity a fyzik Fred Alan Wolf prišli s teoretickou štúdiou o existencii paralelných vesmírov, ktorú neskôr prakticky potvrdili pokusy Johna Hasteda. Fyzik Matt Visser ponúkol vedeckej konferencii, ktorú sponzoroval výbor NASA, zaujímavé vysvetlenie, prečo nie sme schopní vnímať iné dimenzie. Super-dimenziu, ktorej súčasťou teoreticky môžeme byť, prirovnal k energetickej studni, tvaru obrovskej misy, v ktorej existujeme až úplne na dne - v priestore, ktorý sa rovná takmer len jednému bodu tej obrovskej dimenzie. Preto o nej nevieme. A v iných rozmeroch nemusia platiť fyzikálne zákony, ako ich poznáme, napríklad rýchlosť svetla sa nemusí rovnať veličine "c" , nemusí to byť najväčšia dosiahnuteľná rýchlosť, nemusí v nich plynúť čas, atď. Rýchlosť svetla je najväčšou rýchlosťou v dimenzii, v ktorej existujeme. Ale človek a vesmír neexistuje len v jednom rozmere. A v ostatných platia oveľa neskutočnejšie zákony a zákonitosti, než si vieme predstaviť.

      Je však skutočne až neuveriteľné, ako pomaly väčšina ľudí reaguje na zmeny a dokonca aj na významné objavy moderných vied. V posledných storočiach sme pozorovali a merali vonkajší svet podľa objektívnych zákonitostí, ktoré všeobecne platili a ktoré mohol hocikto druhý v praxi potvrdiť. Na quantovej úrovni však už samotný akt pozorovania častice kvalitatívne ovplyvňuje. Na tento prevratný objav upozornil ešte v roku 1927 Werner Heisenberg v študijnej práci o princípe neistoty. Malý minirozmer pozorovaných systémov robí pozorovanie samo osebe nesmierne zložitým. Zjednodušene povedané: nemôžeme vidieť dovnútra atómov a mikročastíc bez toho, aby sme ich nenarušili, napríklad osvetlením. Svetlo samo osebe má vplyv na ich pohyb a správanie sa. Pri pozorovaní vnútra atómu častica svetla - fotón vychyľuje elektróny z ich pôvodných dráh, preto si nikdy nemôžeme byť istí polohou, akú mali pred osvetlením. Každé meranie má teda na ne neželaný vplyv. Najdôležitejším objavom tohto storočia je však fakt, že výsledok pozorovania najmenších čiastočiek je priamo závislý aj na mysli, ktorá pokus robí! Napriek tomu, že pozorovanie sa uskutočňuje v rovnakých podmienkach, výsledky rôznych vedcov sú odlišné. Zjednodušene povedané: každý vedec dosiahne taký výsledok, aký podvedome očakáva! Princetonský fyzik John A. Wheeler túto skutočnosť komentuje tak, že v novej fyzike musíme slovo "pozorovateľ" nahradiť slovom "účastník".

      V roku 1982 uskutočnili francúzski fyzici Alain Aspect, Jean Dalibard a Gerard Roger hádam najvýznamnejší pokus tohto storočia. Ešte v roku 1920 Einstein povedal, že formulácie quantovej fyziky naznačujú, že sub-atomické častice by teoreticky mohli byť schopné navzájom medzi sebou komunikovať. Einstein sa nazdával, že je to nezmysel, pretože to by znamenalo, že výmena informácií medzi nimi by musela prebiehať nadsvetelnou rýchlosťou. A to by potom vyvracalo jeho vlastnú teóriu, že najvyššou dosiahnuteľnou rýchlosťou je rýchlosť svetla. Pokus, ktorý sa uskutočnil s tzv. dvojičkami častíc, kedy atómy vápnika zohrievali laserami, však dokázal, že to nielen možné je, ale že sa to skutočne deje! Ale smutné je, že o tomto prevratnom pokuse tlač informovala verejnosť len akoby na okraj iných udalostí a bľabot života túto nesmierne dôležitú informáciu úplne udusil.

      A dokonca ani vo vedeckom svete si niektorí dostatočne neuvedomujú dôležitosť posledných objavov quantovej fyziky a ich dopad na ostatné vedné odbory. Tieto skutočnosti prevracajú naruby celý náš pekne usporiadaný myšlienkový svet! Nová fyzika dokazuje, že svet - tak, ako sme si ho predstavovali v posledných storočiach - vlastne vôbec neexistuje! Denne ho ovplyvňuje a doslova utvára myseľ. A sú to práve náboženské a filozofické koncepty, ktoré toto vždy tvrdili a navyše hovoria, že hmota a vedomie, to sú len rôzne aspekty tej istej reality.

     Filozofi a myslitelia minulosti nepochybovali, že vesmír má aj iný, než materiálny charakter. Existuje naraz vo viacerých dimenziách, ktoré naše zmysly nie sú schopné vnímať. Hovoria, že ľudský jedinec je miniatúrnym obrazom veľkého kozmu, podobne ako atóm, preto človek môže pochopiť kozmické tajomstvá cez sebapoznanie. A moderná veda - aj keď zatiaľ váhavo - začína súhlasiť.

      Na vedeckej konferencii v roku 1987 fyzici T. Gornitz a C. F. von Weinzsäcker konštatovali, že dokonca aj prví otcovia quantovej fyziky upadnú často do rozpakov, keď majú verejne komentovať podiel mysle na tvorbe vesmíru. Hoci je to už aj vedecky dokázané, že na quantovej úrovni niet rozdielu medzi kvalitami, ktoré nazývame myseľ a hmota a v súkromí väčšina vedcov o tejto skutočnosti vášnivo diskutuje, verejne sa odmietajú vyjadrovať k týmto problémom. Prečo? Edward Teller z laboratória Lawrence Livermore povedal: "Ja mám koncept dívať sa na seba ako na objekt. A pre mňa je veľký rozdiel medzi pohľadom na seba ako na kus hmoty a na druhej strane ako na dušu alebo myseľ." Hoci je to z quantového hľadiska nezmysel, takto sa na seba díva väčšina z nás; jednoducho nie sme zatiaľ schopní prijať skutočnú pravdu o sebe. Ale našťastie, tých odvážnejších stále pribúda.

     Roger Spery je nositeľom Nobelovej ceny za štúdium hemisfér mozgu. V roku 1981 ho vyzvali napísať článok pre renomovanú vedeckú ročenku. Pre vedca v USA je to obyčajne príležitosť zhrnúť celoročné výsledky v tom-ktorom vednom odbore. Spery však tú možnosť využil úplne inak a spôsobil tým nemalé rozrušenie vo vedeckých kruhoch. V článku "Zmena priorít" sa priznáva, že po celoživotnom štúdiu mozgu je už nesmierne unavený všetkými tými materialistickými vedeckými doktrínami, ktoré v tomto vednom odbore dominovali celé storočie a že teraz treba zmeniť vedecké prístupy, keď chceme sami sebe lepšie porozumieť.

      George Wald, nositeľ Nobelovej ceny za biológiu publikoval teoretickú prácu, v ktorej hovorí o mysli ako "neoddeliteľnej súčasti materiálneho vesmíru, ktorá presakuje všetkým". A to predsa hovoria aj duchovné koncepty.

     Psychiater Stanislav Grof hovorí, že keď človek berie do úvahy posledné objavy quantovej fyziky a výsledky bádania v iných vedných odboroch, musí zákonite prísť k uzáveru, že vedomie - myseľ môže meniť javy v materiálnom svete. Píše: "Zdá sa očividné, že sa blíži čas obrovskej zmeny v myslení."

     Morris Berman, profesor histórie na univerzite vo Viktórii píše, že veda zostane neadekvátnou dovtedy, dokiaľ sa bude snažiť popisovať prírodu iba zvonku a že "...neexistuje špecifická hranica, kde sa myseľ stáva hmotou".

     Willis Harman, psychológ, napísal knihu "Zmena globálnej mysle", v ktorej venuje pozornosť najnovším vedeckým objavom vo fyzike, psychológii, sociológii a parapsychológii. Prichádza k uzáveru, že "myseľ je primárna a hmota v istom zmysle vzniká z nej" .
Nick Herbert vo svojej knihe "Elementárna myseľ" hovorí, že quantová teória úplne vyráža dych, ale zatiaľ je stále ešte len "teóriou hmoty" a že s veľkou netrpezlivosťou očakáva "teóriu mysle", ktorá za ňou prirodzene musí nasledovať.

     Michael Talbot vo svojej knihe "Mysticizmus a nová fyzika" mu práve túto teóriu veľkodušne ponúka. Keď si ju prečítate, budete sa na celý svet okolo seba dívať úplne novými očami.

     Podobne si počína i George Travelyan, ktorý v knihe "Vidina veku Vodnára" predkladá filozofický koncept spoločnosti najbližšej i ďalekej budúcnosti.

     A Gloria D. Karpinski, ktorá v knihe "Kde sa dva svety dotýkajú" hovorí o súčasnej kolosálnej duchovnej transformácii jednotlivého človeka.

     Mnohí z vedeckých pracovníkov sa však ešte stále ostýchajú prísť s netradičnými ideami zo strachu, že sa znemožnia pred kolegami; že ich verejne vysmejú, označia za šarlatánov alebo mentálne narušených ľudí. Nato treba mať skutočne veľkú odvahu, aby človek dokázal čeliť ľudskej hlúposti a ignorancii.

     Keď napríklad pri prednáške Dr. Allena J. Hynka o UFO jeden z poslucháčov v diskusii vyslovil názor, že to môžu byť naši bratia z vesmíru, ktorí nám pomáhajú vo vývoji, sála vybuchla do hurónskeho smiechu. Dr. Hynek sa na nich chvíľu díval a potom sa ich ticho spýtal, či vedia, prečo sa tak hrozne smejú. A povedal im, že podobne sa asi smiali, keď im niekto vo štvrtej triede začal rozprávať o sexe. Sex bol čímsi tajomným a neznámym a najlepšou obranou proti tajomnému a neznámemu je smiech. Sála okamžite stíchla.

     Áno; žijeme uprostred oceánu neviditeľných energií, "živých" častíc, ktoré nepretržito vibrujú! A ako naše telo a myseľ začne odlišne vibrovať v prítomnosti rôznych ľudí, tak kvalitatívne odlišne od seba rezonujú rôzne galaktické, hviezdne, rastlinné, živočíšne i neživé telá. A celé vesmírne stvorenie je navzájom pospájané neviditeľnými nitkami, po ktorých sa tie vibrácie rôznych vlnových dĺžok prenášajú. Preto všetko so všetkým súvisí a nič neexistuje v izolácii. Každá hviezda, každá planéta má svoju vlastnú, ocobitú vibračnú škálu, ktorej kvalita sa mení podľa kvality vibrácií organických a neorganických tiel, ktoré na nej žijú. Všetky predmety a živé objekty okolo nás ustavične rezonujú a vyžarujú do okolia energie pre nás neviditeľné - i keď niektorí citlivejší jedinci sú schopní ich vnímať.

    O existencii tohto energetického poľa okolo každého objektu a predmetu dnes už nik nepochybuje, odkedy ruskí manželia Kirlianovci vynašli spôsob ako ho zachytiť na fotografický papier.

     Prvé filmy, na ktorých je už zachytený aj pohyb živého objektu, s jasne vymedzeným tvarom predmetu a zmenami v intenzite vyžarovaných energií, ktoré sa prejavujú zmenou farby a žiarivosti, sú fascinujúce. Skupina vedcov a nadšencov v Kalifornii dokázala sériou pokusov, že každé indivíduum má kvalitívne iný vplyv napríklad na rastlinu. Na film zachytili prst, približujúci sa k listu rastliny a reakciu oboch na vzájomný kontakt. V niektorých prípadoch, ak sa energie z nich vyžarujúce výrazne zintenzívnili - a v niektorých prípadoch naopak. Všeobecný uzáver z pokusov bol, že ten, kto myslel na rastlinu v pozitívnom zmysle, želal jej dobro a prosperitu, vyvolal pozitívnu odozvu. Človek, ktorý bol ľahostajný alebo myslel na svoje vlastné problémy a nemal k nej žiadny vzťah, nielenže nevyvolal žiadnu reakciu, ale intenzita žiarenia sa výrazne znížila. V troch skleníkoch vysadili rovnaký druh rastlín, z toho istého semena: v jednom cez amplióny hrali tvrdú rockovú hudbu, v druhom melodickú klasiku a v treťom sa skupina ľudí modlila.

     S veľkým prekvapením zistili, že najlepšie výsledky boli dosiahnuté s klasickou hudbou, hoci každý očakával, že najúspešnejšia bude pravdepodobne modlitba. S týmto zámerom dokonca pokusy naplánovali! Ale, ako uvádza autor článku, až po čase si uvedomili, že modlitba vlastne nebola taká, aká mala byť. Skupina ľudí vybrali náhodne a niektorým študentom za "modlenie" dokonca zaplatili. Nebola to teda modlitba v pravom slova zmysle; bolo to len hlasné odriekanie prázdnych slovných formuliek (podobné, aké sa dnes ozýva vo všetkých kostoloch) a nie pozitívna, uvedomelá snaha želať rastlinám prosperitu.

     Rudolf Steiner hovorí, že óra človeka sa prejavuje rôznymi farbami: u neinteligentných, tupých ľudí prevládajú tóny hnedé až červené a čím sú farby jasnejšie, tým subtílnejšie city a myšlienky vyjadrujú. So vzrastajúcou inteligenciou začínajú v óre prevládať tóny zelené; tichí a meditatívni ľudia vyžarujú jasnejšie zelené. Jednoduchí, nevyspelí ľudia, ktorí sa však vedia nezištne obetovať pre druhých, žiaria modrou farbou. Čím je človek aktívnejší a vitálnejší, tým je farba výraznejšia, bez ohľadu na kvalitu osobnosti. Ale farby sa menia aj s náladou a s duševným rozpoložením: hnev je červený, urazená dôstojnosť je tmavo zelená, strach modrý, s červeno-modrými tónmi, netrpezlivosť je červeno-modrá, atď.

     Dr. Melvin Morse v knihe "Vidiny lúčenia" píše o svojej osobnej transformácii, keď pri vyšetrovaní javov, známych ako skúsenosti z blízkosti smrti a po uverejnení jeho prvej knihy množstvo kolegov sa s ním začalo deliť o svoje osobné skúsenosti. Zoznámil sa napríklad s doktorkou Kathi Kemperovou zo Seattlu, ktorú transformovala dlhoročná náročná medicínska prax v nemocnici v strede mesta, kde musia každý deň ošetrovať bezdomovcov alebo ľudí, zranených strelnými zbraňami. Dr.

      Kemperová je schopná vidieť óru ľudí. Svoju schopnosť prirovnáva k práci so stetoskopom; hovorí, že dlho jej trvalo, kým sa ako medička naučila zachytiť šum srdca, ale neskôr sa z toho vyvinula rutina. O svojej praxi a osobných skúsenostiach pri práci v nemocnici napísala sériu článkov do odborných lekárskych časopisov. Aj mnohí iní dnes už nestrácajú čas dokazovaním, že óra naozaj existuje, ale sústreďujú sa na vynájdenie spôsobov ako ju využiť v praktickom liečiteľstve.

      Dr. Valéria Huntová, profesorka fyziky, použitím zvláštnych prístrojov merala in-tenzitu tohto poľa a zistila, že sa mení podľa zdravotného stavu a nálady človeka. Švédsky rádiológ Bjorn Nordenstrom vynašiel spôsob, ako zachytiť zmeny v jeho intenzite rôntgenovými lúčmi na film a pretože toto vyžarovanie pripomínajú koronu slnka, nazval ich "koronovými štruktúrami". Dr. Robert Becker, ortopedický chirurg a profesor medicíny, vidí toto pole okolo človeka ako dôsledok elektromagnetických procesov, ktoré sa v tele odohrávajú a naučil sa ho prístrojmi meniť tak, aby urýchlil liečebný proces. Aj iní lekári, napríklad Dr. Margaret Pattersonová z Veľkej Británie alebo Dr. Roger Callahan z Kalifornie našli spôsob ako slabými elektrickými poľami urýchľovať liečenie.

      Vibrácie, ktoré sa šíria do okolia z každého objektu, sú však kvalitatívne odlišné. Preto v nás hmotné predmety zanechávajú veľmi rôznorodý dojem a v rôznych lokalitách, v domoch, v miestnostiach sa necítime vždy rovnako. Vibrácie sa šíria do okolia obrovskými rýchlosťami (väčšími než rýchlosť svetla) a sú schopné prekonať neuveriteľné vzdialenosti v mikrosekunde, pretože podliehajú iným zákonitostiam, než na akých sme postavili svoje technické vymoženosti my. Myšlienka preletí oceán rýchlejšie než telefónny signál. Inú vibračnú škálu má láska a inú nenávisť. Inú rezonanciu šíri do okolia vražda a inú spoločná modlitba pri vychádzajúcom slnku. Kvalitu vibrácií ovplyvňujú nielen chemické, biologické, fyziologické, ale predovšetkým mentálne procesy. Ani tá najkondenzovanejšia hmota teda nie je úplne mŕtva, bez života. A keďže sa vibrácie, rezonancie prenášajú, jeden objekt ovplyvňuje druhý, v nepretržitej reťazovej reakcii. Všetko okolo nás to pulzuje a hýri životom, aj neživá hmota, ale my sme slepí a tento aspekt sveta vôbec nevnímame! Svet, ktorého sme súčasťou, je zázračne stvorený a my sami sa podieľame na tomto tvorivom procese každý deň svojím myslením. cítením a svojimi činmi.

      Moderná astrofyzika dnes už všeobecne prijala tézu, že vesmír vznikol z jediného bodu, akéhosi energetického centra "bing-bangom" a od tých čias sa rozširuje donekonečna. Aj podľa duchovných konceptov celý vesmír vznikol z jedného centra: z Absolútna, v ktorom neexistuje žiadna diferenciácia vecí, ale v ktorom zároveň existuje zárodok všetkého; z ktorého všetky veci pochádzajú. Z tejto kvality, ktorú človek nevie slovami podpísať a podstatu ktorej nie je schopný pochopiť, z Absolútneho vedomia, sa zrodil náš vesmír tým, že Absolútno sa manifestovalo prostredníctvom dvoch princípov: mužského a ženského. Nekonečno "pomyslelo" a stvorilo Konečno - stvorilo prvý, najvyšší svet, najvyššiu dimenziu. Keď sa naplnili určité predpoklady a podmienky, energie z neho "prekypeli" a vytvorili ďalší vesmírny rozmer, ďalšiu dimenziu - úplne nový svet a tento sa vyvíjal, formoval, až znovu vytvoril rozmer ďalší - a tak ďalej až po fyzický svet, ktorý tak dôverne poznáme. Týchto svetov je celkovo desať. Absolútno nemá žiadnu formu, tvar; všetky veci, ktoré s ním splynú, prestanú existovať ako také, hoci môžu teoreticky zase vzniknúť v rovnakej alebo v odlišnej podobe a kombinácii.

      Tieto neviditeľné, psychické, duchovné dimenzie a reality vedome nevnímame a nevieme o nich. Veľakrát sme však ovplyvňovaní nielen konkrétnym okolím - energiami, ktoré vyžaruje zem, pocitmi zvierat, citmi a myšlienkami iných ľudí, ale aj tých čo už na zemi nežijú a impulzmi z neviditeľných dimenzií. Sme nesmierne zložitým energetickým systémom, ktorý sa stále vyvíja postupným uvedomovaním si skutočností o sebe i o realite okolo seba. A tak, ako vo vesmíre existuje desať realít, i ľudská bytosť má rôzne telá, od fyzického po atomické. Podobné telá majú však aj ostatné objekty, aj planéta zem, vesmírne telesá a hviezdne systémy.

      Fyzické telo je charakterizované akciami, činmi. Astrálne charakterizujú city, mentálne myšlienky, kauzálne vyššia múdrosť, budhické vyššia láska a atomické vyššia moc. A tak ako je povaha všetkých vecí vo vesmíre dvojaká: každé z týchto tiel človeka má svoje "dvojča" - éterický aspekt, ktorý je jemnejším, subtílnejším odrazom danej reality. Keď si človek svoju skrytú podstatu uvedomí, začne mu prekážať neutešený stav náhodilosti a bezmocnosti, v ktorom sa nachádza, a narodí sa v ňom pevné rozhodnutie vedome vplývať na smer svojho osudu, na svoj vývoj. Čím viac rastie jeho porozumenie, tým väčšia je jednota, vyrovnanosť a sebaistota v jeho bytí. Človek si vypestuje dôveru v seba samého a istota a harmónia v ňom sa čoraz viac upevňuje. Potom v astrálnej pláni sa naše srdce spojí s kozmickou láskou, v mentálnej pláni sa intelekt spojí s kozmickou inteligenciou, v budhickej pláni sa naša duša zjednotí s dušou kozmu a v atomickej pláni sa náš duch zjednotí s duchom Boha.

      V každej ľudskej bytosti sa nachádza zvláštne zariadenie, ktorým sa energie, impulzy a sily môžu šíriť v jeho bytí. Centrami tohto neviditeľného systému, ktorý možno prirovnať k riekam a ktorý v nás existuje popri zložitom nervovom systéme, sú čakry. A tak, ako rieky v prírode, i tieto energetické "kanály" môžu byť zablokované, prázdne alebo plné živých energií a fungujúce naplno. Existencia tohto systému v človeku je dnes už aj vedecky dokázaná, zásluhou vedcov, ktorí vyvinuli metódy merania zmien v človeku počas rôznych psychických štádií a dokázali výrazné zmeny v týchto centrách, napríklad pri meditácii. Jedným z nich je Dr. Hiroši Motoyama - vedec, ktorý je zároveň Šinto kňazom a ktorý založil "Medzinárodnú asociáciu pre náboženstvo a parapsychológiu" a v roku 1974 bol ocenený za svoje dielo UNESCOm.

     Naša planéta Zem ustavične prijíma energie rôznej kvality z vesmíru a naopak, ona zase vysiela smerom von rezonanciu určitého charakteru. Tieto sily sa šíria našou planétou po líniách, cez tzv. "harmonickú mriežku", ktorá ju ako neviditeľná sieť celú pokrýva. V miestach, kde sa prúdy pretínajú, sa nachádzajú uzly, centrá. Naši predkovia dobre poznali tento skrytý energetický systém zeme. Na miestach priesečníkov sa nachádza väčšina megalitických stavieb. Po celom svete možno nájsť sieť tzv. "tumuli" - umelých násypov a stavieb, vytvorených z obrovských balvanov, s obrazmi zvierat gigantických rozmerov, vytvorených odstránením hornej vrstvy horniny, atď. Mnohé z nich poznáme z televízie a z tlače, napríklad zvláštne obrazce na náhornej plošine Cuzco v Peru, umelé násypy na severoamerickom kontinente, na britských ostrovoch, v západnej Európe a inde. Pomyselné čiary, spájajúce tieto objekty nazval Alfred Watkins v roku 1920 "Ley"- líniami, podľa starosaského slova "ley" - vyčistené rúbanisko. Watkins im však pripisoval v tom čase iba význam prozaického, praktického spojenia vzdialených neolitických osídlení. Nemecký pastor Wilhelm Teudt, ešte v roku 1929 vydal knihu "Nemecké posvätné miesta" o teutónskych stavbách, ktoré sa ťahajú krajinou ako perly na retiazke. Ako píše, stavby sú astronomicky orientované s veľkou presnosťou a nachádzajú sa na "líniách, ktorými sa šíria neznáme, neviditeľné sily".

     V starovekej Číne bola vysoko rozvinutá tzv. "geomancia". Geomat pracuje so zvláštnym kompasom, ktorým je schopný stanoviť pozíciu zamýšľaných stavieb budov tak, aby boli v harmónii s energetickými líniami - v pôsobení línií, ktorými sa šíria pozitívne prúdy. Iba bohatí a mocní si v minulosti mohli dovoliť kúpiť pre seba takú parcelu, na ktorej sa nachádzala pozitívna línia. Dôležité bolo vyhnúť sa predovšetkým tzv. "dračím žilám, čiernym prúdom" - líniám, po ktorých sa šíria negatívne energie a ktoré by mali zlý vplyv na obyvateľov domu. Táto veda v Číne nikdy nezanikla a ešte aj dnes sa všetci, napríklad v Hong Kongu alebo v čínskych komunitách vo svete pred stavbou rodinného domu či úradu, poradia najprv s geomatom. Informácia o energetickom systéme zeme prežíva aj v iných kultúrach. Napríklad rituály domorodých Austrálčanov odrážajú toto poznanie v podobe zvláštnych piesní, ktoré musia spievať, keď kráčajú po určitých líniách, aby tak "vzdali česť zemi a svojim predkom a odvrátili od kmeňa negatívne vplyvy". Mnohí citliví jedinci sú schopní aj bez pomoci zložitejších technických prístrojov sledovať smer takejto energetickej línie. Používajú pritom iba "virgulu" - rozdvojený kus dreva alebo jednoduché kyvadlo. Sú schopní nájsť napríklad vodu alebo žilu nerastnej suroviny, energetický uzol a pod.

      Počas americko-vietnamskej vojny túto prax využívali aj americkí vojaci na identifikovanie pascí alebo zásob, ktoré po sebe v džungli zanechávali Vietnamci a ktoré nemohla objaviť ani tá najdokonalejšia technika. Napriek tomu, že veda nevie spoľahlivo vysvetliť tieto skutočnosti, virgula zachránila veľa ľudských životov. A dôležité je vedieť, že toto umenie môže zvládnuť každý z nás; dá sa naučiť. Radiestézu dnes používajú homeopati po celom svete. Liečitelia ju využívajú ako formu alternatívnej medicíny na diagnózu, ale aj na liečenie ochorení. Citlivá osoba vie za pomoci kyvadla identifikovať ohnisko choroby a nájsť vhodný liek. S prvým jednoduchým prístrojom tohto typu prišiel americký lekár Abrams ešte v roku 1920. Prístroj neskôr vyskúšal lord Horder, lekár kráľa Juraja V. a s prekvapením zistil, že skutočne funguje.

     Väčšinu ľudí však tieto skutočnosti vôbec nezaujímajú; starajú sa iba o uspokojovanie svojich najnižších pudov, inštinktov a rôznych materiálnych túžob. O potravu pre dušu sa väčšina ľudí vôbec nestará; dokážu sa bez nej zaobísť. Ľudia neveria ničomu, čoho sa nemôžu rukami dotknúť a na smrť dnes veru nik nemyslí. Ale skôr, či neskôr, sa všetci ocitneme na križovatke života a smrti a nebude miesta, kde by sme sa pred ňou mohli skryť.

     A skúsenosti tých, ktorí sa vrátili po smrti späť do života, nás presviedčajú, že ani smrťou svojím problémom neunikneme...