TAJEMSTVÍ GÖBEKLI TEPE ANEB JAK NAJSTARŠÍ CHRÁM STAVIA HISTÓRIU Z HLAVY NA NOHY (1)

Pupočný vrch, po turecky Göbeklitepe, skrýval tajomstvo najväčšieho prelomu, aký sa kedy odohral v ľudských dejinách – príbeh o vzniku civilizácie. Stojí v Turecku blízko hranice so Sýriou. Experti z Chicagskej univerzity tam boli už v šesťdesiatych rokoch a videli zo zeme trčať vápencové kvádre. V domnienke, že stoja na byzantskom alebo islamskom cintoríne, usúdili, že sú to náhrobné kamene položené na zemi. Boli to hlavice stĺpov najstaršieho chrámu sveta, siahajúce hlboko pod zem.

Až keď tam prišiel Klaus Schmidt z Nemeckého archeologického ústavu, intuícia mu napovedala, že ten vŕšok vôbec nezapadá do okolitej krajiny – bol dielom človeka. Od roku 1996 tam vedie vykopávky.1

Schmidt odkryl okrúhle kamenné stavby monumentálnych rozmerov. Stĺpy z kamenných monolitov tu stoja v kruhu ako v Stonehenge, ale sú spojené aj súvislou kamennou stenou a boli asi zastrešené. Pre porovnanie, kamenný kruh v Stonehenge má priemer 33 metrov, stĺpy sú 4 – 7 metrov vysoké a vážia 25 – 50 ton. Kamenné kruhy v Göbeklitepe sú menšie, nižšie a ľahšie, ale je ich dvadsať. Len najväčšie z nich majú priemer 30 metrov, výšku 5 metrov a kamene vážia 10 – 20 ton. No v kameňolome leží aj jeden 50-tonový stĺp, nedokončený, zlomený.

Archeológov však najviac zaskočil vek tejto stavby. Je staršia než písmo, koleso, metalurgia, hrnčiarstvo – dokonca staršia než poľnohospodárstvo. Je o sedemtisíc rokov staršia než Stonehenge a pyramídy. Od prvých klinopisných tabuliek nás delí 5300 rokov, ale pre starých Sumerov bolo Göbekli vzdialenejšou minulosťou, než sú oni pre nás. Schmidt sa v súčasnosti prekopal do 11600 rokov vzdialenej minulosti, no väčšina náleziska je stále pod zemou, takže celý komplex stavieb fungoval už zhruba pred 12000 rokmi.

Problém je v tom, že títo ľudia boli ešte lovci-zberači. Všade okolo sa našli len kosti divokých zvierat. Chov dobytka a obrábanie pôdy sa začali až pred 11000 rokmi. Predpokladalo sa, že lovecko-zberačský spôsob života so svojou spoločenskou organizáciou na stupni staršej doby kamennej a obmedzenými zdrojmi vôbec neumožňoval monumentálne stavby. A na prácu v Göbekli bolo potrebné uvoľniť možno 500 mužov.

Po státisíce rokov od svojho vzniku bol človek lovec a zberač – putoval za zdrojmi krajinou v neveľkých tlupách tvorených veľkorodinami. Nemohol sa ani veľmi usadzovať a zhromažďovať, lebo rovnaké územie uživí mnohonásobne menej lovcov a zberačov než roľníkov a chovateľov. Až pred 11000 rokmi sa človek usadil a uskutočnil ten najväčší vývojový skok – neolitickú revolúciu. Začal s budovaním veľkých organizovaných civilizácií – a za krátky čas odvtedy pristál na Mesiaci.

No ako a prečo sa to začalo? Sto rokov platila nasledovná teória: keď lovci objavili chov a obrábanie pôdy, usadili sa. Zvýšená produkcia umožnila rast sídlisk, z ktorých sa postupne stávali mestá, no nielen to. Potravinový nadprodukt a hojnosť vytvorili aj voľný čas a uvoľnili ľudské zdroje. Keď sa už denne nemuseli všetci vydávať za potravou, niektorí ľudia mali čas na iné činnosti. Napríklad na náboženskú špekuláciu. Začala sa deľba práce a spoločnosť sa rozvrstvila: vznikla kasta kňazov, šľachta, špecializovaní remeselníci a obchodníci. Slovom, materiálna základňa umožnila vyšší a zložitejší ideový život, organizovanosť a civilizovanosť.

Göbeklitepe teraz postavilo archeológov pred jednoduchú skutočnosť, ktorá ich zmiatla: vysoko organizované náboženstvo a spoločenstvo predchádzalo hospodárskej revolúcii. Väčšina odborníkov prijíma Schmidtov názor, že ide o svätyňu. Nebolo to obytné, ani obývané miesto, nebola tam voda. Ale lovci a zberači z okolia sto-dvesto kilometrov sa tam schádzali na slávnosti. Najprv tu stál veľký chrám – a v nasledujúcich storočiach sa práve v okolí toho chrámu z divej pšenice „jednozrnky“ vyšľachtila prvá kultúrna plodina na svete.

Aby sa Schmidt s týmto faktom vysporiadal, urobil nakoniec radikálny záver: náboženstvo nebolo vedľajším produktom prosperujúceho hospodárstva – náboženstvo bolo iskrou, ktorá zapálila civilizáciu. Domnieva sa, že práve spoločnou skúsenosťou pri veľkej stavbe pre nejakú ideu sa ukul mravný kódex umožňujúci spoluprácu veľkej skupiny ľudí dovtedy cudzích a neznámych, nespojených rodinnými zväzkami.

Jedným z dôvodov, prečo som pred 24 rokmi začal písať Angelológiu dejín, bol ten, že som bol vychovaný v marxistických školách. Celé detstvo som počúval Marxovu teóriu, že spoločenská (ideová) nadstavba je produktom spoločenskej základne (hospodárstva). Reálne, prvotné a určujúce sú výrobné vzťahy a prostriedky – a náboženstvo, filozofia, ideológia sú už len ich odrazom a vedľajším produktom. Táto téza však uhranula historikov na celom svete už pred nástupom komunizmu a pretrváva aj po jeho odchode. Čokoľvek sa v dejinách odohralo, vysvetľovalo sa z vonkajších príčin – geografických, klimatických, demografických, hospodárskych, politických. Vedecky zneli iba vysvetlenia, kde príčinnosť prúdila zvonka dovnútra. Človek a jeho myšlienkový svet neboli tvorcami a pôvodcami diania, ale výsledkom okolitého diania, odrazom prostredia.

Toto som považoval za urážku ľudského ducha a takú učenosť za deštruktívny materialistický kult, zaodetý pseudovedeckou rétorikou, ktorá drží národy v temnotách a tají im ich zlatý poklad: duchovné žriedlo ich tvorivosti, sily a slobody. Nebol som výsledkom môjho okolia. Vrátil som prihlášku do komunistickej strany a opustil akadémiu vied. Vyrástol som v prostredí bez náboženstva, ale určujúcimi sa pre môj život stali vnútorné vnemy, o ktorých moje okolie neverilo, že existujú.

Vedel som z vlastnej skúsenosti, že počiatkom všetkých veľkých zmien v človeku a v dejinách sú zážitky, o ktorých sa po tisícročia hovorilo ako o zjaveniach bohov, anjelov alebo démonov. Najprv sú len ako jemný šepot, závan motýlích krídel – a keď sa do nich započúvaš, silnejú ako rieka – až z nich vyrastú katedrály a mestá, alebo s divým revom obrátia celé krajiny na popol a menia hranice ríš, akoby to bolo len naviate lístie.

Dnes dokladám príčinné vzťahy presným rozborom kriviek tvorivosti v dejinách. Napríklad romantizmus nebol výsledkom sklamania z revolučného vývoja, ale naopak – romantické nálady predchádzali revolúciám a vyvolali ich. Predstava človeka ako stroja nevznikla pod vplyvom mechanických vynálezov, naopak – mechanika sama je výsledkom náboženského vnuknutia. Najprv prišli Kalvín a Jansen, učenie o predestinácii, deterministická viera, že všetko sa odohráva nezmeniteľne a mechanicky.

Grafická konstrukce původního designu Göbekli Tepe

Až keď v tom vyrástla celá generácia, Galilei a Stevin založili mechaniku ako vedu, ktorá sa zhmotnila do strojov. Descartes osobne opísal svoje stretnutie s anjelom, ktorý mu prezradil jadro jeho metódy. Moderná vedecká metóda, pomocou ktorej sme dospeli k presvedčeniu o neexistencii anjelov, je sama len inšpiráciou anjela – archanjela v čiernom zamate, ktorý sa zjavuje raz za pol tisícročia. V dejinách opakovane nachádzam túto postupnosť: nový vôľový impulz zaznie najprv ako krédo z úst proroka, po dvoch-troch desaťročiach prestúpi cítenie a tvorbu umelcov, ešte neskôr sa premení na objavy vedcov a teórie filozofov, až sa nakoniec stelesní v politike a hospodárstve, utvárajúc vonkajšie prostredie.

V čase, keď Klaus Schmidt začínal s vykopávkami, písal som úvodné kapitoly Angelológie, vrátane kapitoly o príčinách neolitickej revolúcie.2 Sám tvorca pojmu neolitická revolúcia Gordon Childe hľadal jej príčiny v klimatických zmenách na konci doby ľadovej. No dnes vieme, že ním predpokladané zmeny klímy sa vôbec neodohrali.

S mladistvým zápalom som si podal archeológov za to, že „neváhajú vysvetľovať neolitickú revolúciu začarovaným kruhom príčin“: rastúci počet obyvateľov a nedostatok potravín nútil ľudí obrábať pôdu, vďaka čomu stúpal počet ľudí, ktorých bolo potrebné nakŕmiť. Ani vyhynutie veľkých zvierat (ako mamutov) na konci paleolitu samo osebe nevedie k civilizácii, lebo po státisíce rokov sa zúženie zdrojov riešilo jednoducho tým, že populácia sa zredukovala na počty, aké sa v danom regióne uživia.

-pokračování-

Diskuze není aktivní, nelze do ní vkládat příspěvky.

Další díly