PŮVOD SLOVENŮ A SLOVÁKŮ XII.

Záver

Naši predkovia Sloveni-Slováci neprišli na územie Slovenska v 5. – 6. storočí, pretože naša existencia je exaktne historicky doložená v mene Suebi, Suevi, či Suavi, ktorí podľa oficiálnych historických právd mali byť v priestore Slovenska nahradení práve údajnými našimi predkami. Pomenovanie Suevi v jazyku dnešných slovanských a slovenských jazykov značí Slávi, čo je na prvý pohľad len minimálne odlišné od mena Sloveni. Niederleho jazyková slepota je v tomto prípade priam zarážajúca. Suebi obývali územie dnešných západných Slovanov, ktoré bolo zo západu ako i z juhu chránené námezdnou armádou rôzneho, prevažne slovanského pôvodu, u ktorých prevládal kult boha hromu, podľa ktorého títo vošli do dejín ako Hromani, resp. Gromani/Germáni. Týmto sa jednoznačne naša prítomnosť v priestore strednej Európy posúva do obdobia „príchodu“ Germánov, do doby zhruba 1. storočia p. n. l.., do čias kedy Germánske kmene prenikli medzi široké keltské osídlenie.

Germáni a Kelti však boli vo vzájomnom príbuzenskom pomere, rozprávali podobným jazykom, mali rovnaké zvyky. Boli si podobní do takej miery, že starovekí historici mali nezriedka problém rozlíšiť kto je Germán a kto Kelt. Aj z toho dôvodu sa v modernej histórii zaviedol termín kelto-germáni. V priestore Slovenska je to dobre viditeľné v existencii kmeňa Quadov, ktorí sú v spojitosti so susednými, preukázateľne germánskymi susedmi, označovaní raz ako Kelti a raz ako Germáni. Samotný vývoj mena Quad naznačuje, že sa pravdepodobne jedná o modernú jazykovú skomoleninu, pôvodného Koldouoi, či Coldui, ktoré sa javí len ako historický jazykový variant mena Keltoi gréckeho geografa Hekataia z Milétu.

Staré obyvateľstvo – Quadi (Kelti) a prišelci – Germáni hovorili príbuznými jazykmi obdobne ako je  tomu dnes medzi jazykmi a nárečiami Slovanov. Je možné, že meno Sueb-Sláv (Sclav) sa pôvodne vzťahovalo na „Keltoi“ a Germánmi sa stali len vďaka prieniku inváznej vlny zo starovekej Skýtie, ktorá sa usadila medzi starousadlíkmi. Novoprišelci tvorili prevažne bojové jednotky, ktoré zaujímali vo veľkej miere priestory na hraniciach ríše Slávov.

Avšak v historických análoch je možné naraziť na odkazy spomínajúce i slávnu bojovnú históriu Keltov, datovanú do čias, kedy boli ešte slobodní, kedy vzpurne odolávali rímskemu kolonializmu. Títo Kelti (Quadi) na území moravsko-slovenského regiónu boli známi pod menom Volcae. Volcae v 3. stor. p.n.l. vpadli do južného Francúzska a do Talianska, pod vedením Braňa sa prehnali cez Peloponéz, zborili Delfy a nakoniec prenikli do Malej Ázie, kde sa časť z nich usadila.

Volcae je latinský zápis, ktorého pôvodná fonetika mohla byť v spojení so slovom „volk“ (vlk), ale i „volch“ (valach, vlach, vlchký a pod. ), pričom obe smerujú k pojmu „vlas“, ktorý bol kultúrno-mytologickou tradíciou všetkých starovekých civilizácií vrátane Skýtov-Slovenov. Títo Volsae, Volsi, Vlasi boli opisovaní v časoch kedy došlo k zmene starodávneho orientálneho písania sprava doľava na opačné. V tomto období dochádzalo pravdepodobne k vzniku nových mien a názvov, ktoré v tých časoch paralelne mohli koexistovať pre označenie jedného etnika. Tak pre Volcae, resp. kmene menom Volsi (Vols) jestvovalo i meno Slov, teda Slovi, Slávi, čím dochádza k plynulej historickej existencii jedného kmeňa-národa Slávov-Slovenov, na jednom teritóriu (Morava-záp. Slovensko, Panónia) pod jedným a tým istým menom: Sloveni – Slávi (5. stor.) – Suebi (1. stor. p.n.l.) – Volsae (3. stor. p.n.l.).

Kelti, ktorých by sme mohli nazvať skôr kultúrno-spoločenským zoskupením ako národom, pravdepodobne vzišli ako kultúrny a etnický prienik Skýtov a kultúry popolnicových polí, ktoré majú svoj počiatok v pilinskej kultúre (juh stredo-východného Slovenska) v staršej dobre bronzovej, odkiaľ sa šírila do ďalších častí Európy. Slovanskosť Skýtov je vďaka genetickým výskumom dnes exaktne vedecky potvrdená. Jednoznačne to dokazujú výsledky Y-DNA realizované na kosterných pozostatkoch v skýtskych hroboch.¹

Skýti sami sebe hovorili Skoloci, či Skoloti, čo je meno identické s termínom as-Sakáliba, ktorým arabskí historici označovali Slovanov a rovnako je to identické s menom Sklav, čo je tiež staré pomenovanie pre významnú časť Slovanov. Pomenovanie Sklav čítaním sprava doľava  ponúka nám už známe Valks, smerujúce k vlasatým Volcae, ako i k sokolovi tradičnému symbolu Skýtov-Slovenov.

Tento takmer matematický reťazec slov, mien a pojmov prepojený s nespochybniteľnými dôkazmi modernej genetiky jednoznačne dokladá, že počnúc Skýtmi, cez Keltov a Germánov možno o týchto historických národoch hovoriť jednoznačne ako o priamych menných ako i genetických predchodcoch tých, ktorým sa dnes hovorí Slovania a rovnako jednoznačne potvrdzuje prítomnosť Slovenov-Slovákov na našom území už od najrannejších čias histórie Európanov. Okrem Skýtov boli Slovanmi i Sarmati, ktorých „grécky logos-vrat“ (RAS – SAR) pozná ako Rusov – Rasénov. Títo Raseni-Sarmati prevažne ako vojenské družiny boli rozptýlení na území skýtskeho sveta, všade tam, kde nachádzame „otlačok“ ich charakteristického dračieho symbolu – kosáka (polmesiac).

Slovanskosť Skýtov a Sarmatov je pre niekoho snáď uzáver prekvapivý, ale napodiv nie nový, pretože slovanský pôvod Skýtov a Sarmatov sa traduje už od dávnych čias, z dôb staroveku i stredoveku.2 O novodobom procese zavrhnutia slovanskosti Skýtov zaujímavo vypovedá Dr. Lubor Niederle: ²

… v 18. až 19. storočí sa slavinita Skýtov dostávala do popredia pravdepodobne z toho dôvodu, že v tej dobe pestovateľom starej slovanskej histórie veľmi na tom záležalo preukázať existenciu Slovanov čo najďalej dozadu… Z vážených stran boli síce podobné výmysly zamietané, ale prvý obrat spôsobil až L.G.Niebuhr, ktorý predložil novú hlbšie zdôvodnenú teóriu o mongolskom pôvode Skýtov… V roku 1866 K. Müllenhoff prišiel s tým, že starí Skýti spolu so Sarmatmi boli národy pôvodu iránskeho.

Takže staré výpovede o našom pôvode boli zamietané „odborníkmi“ – špekulantmi 18. a 19. storočia, ktorých tvrdenia sú v dnešnej dobe, minimálne na úrovni genetiky, nekompromisne zmietnuté zo stola. Niederle sa k tejto propagandistickej „vlne“ pridal a z úplne nemožnej pozície, z oblasti západnej Ukrajiny, vytiahol pravlasť Slovanov na svetlo božie. Z núdze cnosť sa stala pravdou, a tak sa naše deti učia, že kmeň Slovenov sa na našom území usadil koncom 5. a začiatkom 6. storočia, učia sa o cudzej kultúrne vyspelých Keltoch, o cudzích bojovných Germánoch, o cudzích tajomných Skýtoch, či cudzích vojnychtivých Sarmatoch.

Našim potomkom nemá kto povedať, že sa vo všetkých týchto prípadoch nejedná o elementy cudzie, ale o kmene a národy, ktorým sa dnes hovorí Slovanské. Nemá im kto povedať, že skutočné dejiny sú v podstate záznamom boja „slobody“ proti „otroctvu“, boja slobodných slovanských Skýtov, Sarmatov, Keltov, a Germánov proti rímskemu zotročujúcemu impériu, sú výsledkom nekonečných bojov medzi západným technicko-materiálnym „atlantským“ svetom a východným duchovno-védskym „slovanským“ životom.

Tento boj je stále živý a trvá dodnes, médiá sú toho plné. Žiaľ všetky dostupné historické záznamy, ako aj súčasné „výpovede“ pochádzajú práve z dielní zotročovateľov, preto sú nejasné, neprehľadné a pre mnohých ľudí nezaujímavé. Tu je dôvod, prečo mnohým Slovenom dejiny nemajú čo povedať. Tu je dôvod, prečo k súčasnému dianiu nedokážeme častokrát zaujať reálny postoj. Deje súčasné, vyplývajú z dejov minulých. Deje budúce práve tvoríme.

-konec-

Literatura:

1. Анатолий Клёсов, Константин Пензев, Арийские народы на просторах евразии, Москва, Книжный мир, 2015, str.247, 248

2. Dr. Lubor Niederle, Slovanské starožitnosti, díl I., Púvod a počátky národa slovanského, svazek II., str. 513