PREČO SA LUDIA TAK VELMI BOJA SMRTI?

     Pozorujte svoje sny. Častokrát v sne vidíte ľudí, ktorí sa v reálnom živote nikdy nestretli a nemohli stretnúť a všetci sa správajú veľmi nelogicky a nemúdro. Ale keď ste k sebe naozaj úprimní a pri analýze svojich snov absolútne poctiví zistíte, že vaše sny sú v skutočnosti odrazom vášho podvedomia a nevedomia. V tejto dimenzii vidíte osoby, s ktorými ste sa v živote stretli, ale tak, ako ste ich vy podvedome vnímali; je to obraz, ktorý ste si vy o nich vytvorili.

     To neznamená, že sa tu nemožno stretnúť s tými, ktorých sme za života milovali, ale tie stretnutia prebiehajú inak, než si mnohí predstavujú. Keďže "rozum" tu chýba a všetko sa odohráva v symbolickej rovine, váš otec, manželka, dieťa, môže úplne inak vyzerať, než vyzerali za života. Oni sa vám tu ukážu v takej podobe, v akej ich vy chcete vidieť. A v tejto sfére neplynie čas. Človek tu okamžite "rozumie" danej situácii a bez toho, aby sa musel siliť prehovoriť alebo telepaticky sa snažiť o komunikáciu, tí druhí vedia, čo si myslí, čo chce, čo si želá - a ponáhľajú sa mu želanie splniť. Alebo nie. To záleží na okolnostiach.

     Pre väčšinu ľudí však táto skúsenosť vôbec nie je nepríjemná - naopak; ľudia sa zo sna veľmi neradi preberajú, veď to poznáte z vlastnej skúsenosti. Nech je to sen dobrý alebo i menej dobrý, snívať je veľmi príjemné. Preto sa mnohým vôbec nechce pohnúť z tejto sféry, keď sú istými silami prinucovaní v procese smrti pokračovať. I keď "sen" môže po smrti niekedy trvať aj celé tisícročia, skôr či neskôr sa každý musí z tej dimenzie pohnúť ďalej, postupovať do vyšších sfér.

    To postupné zbavovanie sa éterického, astrálneho (citového) a nižšieho mentálneho "tela" a vystupovanie obrazne "smerom nahor" do vyšších sfér dušu postupne očisťuje a v kauzálnej sfére vidí potom celú svoju existenciu ako duše, svoju minulosť i budúcnosť. Ak je dostatočne vyspelý a vnímavý, z vyšších sfér (budhickej a atmickej) sa potom vracia späť smerom na zem celý prežiarený "božskou milosťou" a naplnený takou silou, že sa cíti ako superman, schopný hory prenášať. V kauzálnej sfére sa potom rozhoduje o jeho budúcom živote, ale keďže tu už začínajú vzdialene pôsobiť aj jeho nižšie telá, ktoré pri výstupe "odhodil", môže sa rozhodnúť veľmi zle - vďaka svojím podvedomým sklonom a tendenciám.

    Človek má slobodnú vôľu s sám si vyberá život, ktorý chce žiť. Ale keď je to rebel, chlípnik, žrút, alkoholik alebo má nejaké iné necnosti, snaží sa vybrať si taký život, aby tie túžby mohol naplniť, ale než si plne uvedomí dopad svojej voľby, už sa ocitá na zemi a nič na tom zmeniť nemôže. Potom si musí až do dna vypiť kalich trpkosti v dôsledku svojej nemúdrej voľby.

    Báť sa smrti? Nezmysel. Skôr by sme sa mali báť toho, že si nabudúce opäť vyberieme zlý život - len preto, lebo sme sa zatiaľ nedokázali zbaviť svojich necností a nezískali sme počas života dostatočné porozumenie vecí.
Keď človek pochopí, že smrť je bránou do "večnosti", z ktorej sa raz bude musieť opäť vrátiť na zem, to okamžite mení jeho pohľad na svet a prístup k životu. Pochopí, že život je nesmierne dôležitý. Namiesto obáv zo smrti by sme sa skutočne mali radšej zamýšľať nad svojím súčasným životom, lebo ten je pre nás momentálne najdôležitejší. Mať zvrhlé chúťky, slabosti, charakterové chyby a nedostatky, to nie je zlé len preto, lebo to za také označujú náboženstvá, ale necnosti doslova ohrozujú našu budúcnosť. S každým jedným životom si vysluhujeme kvalitu toho budúceho.

    A zbavenie sa strachu zo smrti tým, že sa o nej dozvieme čo najviac, má aj iné výhody. Za každou zbabelosťou možno nájsť v konečnom dôsledku nezvládnutý podvedomý strach zo smrti. Keď sa ten stratí, človek nielenže je oveľa pokojnejší a vyrovnanejší, ale dokáže prejavovať odvahu, akej iní nie sú schopní, aj v dôležitých záležitostiach, keď ide o obranu toho, v čo verí a na čom skutočne záleží. Nekonfrontovaný strach zo smrti, ktorému človek nedokáže vedome čeliť, ho paralyzuje a zaväzuje žiť zbabelým životom v závetrí, ďaleko od spoločenských pohnutí a ničivých vetrov, ktoré by ho mohli ohroziť. Taký človek žije potom životom nepodstatnej myši, ktorá hneď zalezie, keď sa na ňu posvieti. Ale život v strachu, to je len živorenie, nehodné bytosti, ktorá sa hrdo nazýva "človek".