MYSL VERSUS MEDICÍNA

Neexistuje žiadna choroba tela oddelená od duše. “
- SOKRATES-

Čo keby som vám povedala, že starostlivosť o telo je tá najmenej dôležitá sú­časť starostlivosti o vaše zdravie, že pre vašu skutočnú životaschopnosť sú omnoho dôležitejšie iné faktory? Čo keby kľúčom k zdraviu nebolo to, že sa zdravo stravujeme, denne cvičíme, udržujeme si optimálnu hmotnosť, do­prajeme si osemhodinový spánok, berieme vitamíny, udržujeme si hormo­nálnu rovnováhu alebo pravidelne chodíme na preventívne prehliadky?

Iste, všetko toto sú dôležité a dokonca zásadné faktory na udržanie opti­málneho zdravia. Lenže čo ak jestvuje ešte niečo iné, dôležitejšie?

Čo ak máte moc uzdraviť svoje telo len tým, že zmeníte svoje myslenie a cítenie?

Viem, že to znie radikálne, najmä ak to hovorí lekár. verte mi, že som bola rovnako skeptická, keď som sa prvýkrát stretla s vedeckým výskumom, ktorý naznačoval, že to skutočne môže byť pravda. Myslela som si, že zdra­vie ľudského tela nemôže byť taká jednoduchá záležitosť, aby sme sa mohli uzdraviť myšlienkami alebo aby nám starosti privodili chorobu.

Alebo je?

Pred niekoľkými rokmi, po dvanásťročnom klasickom štúdiu medi­cíny a osemročnej klinickej praxi, som bola pevne zakotvená v dogmatic­kých princípoch medicíny založenej na dôkazoch, ktorým som verila ako Biblii. Nedôverovala som ničomu, čo sa nedalo dokázať kontrolovanými klinickými testami na náhodných vzorkách. Okrem toho, ako dieťa svojho otca, veľmi konvenčného lekára pochybujúceho o všetkom, čo mu pripomí­nalo hnutie new age, som bola rovnako racionálna, neprístupná novým ve­ciam a cynická.

Medicína, ktorú som študovala, nepodporovala predstavu, že sa môže­te uzdraviť mysľou alebo že sila myšlienok a emócií môže vyvolať chorobu. Iste, stávalo sa, že moji profesori medicíny diagnostikovali niektoré ochore­nia, ktoré nemali biochemické vysvetlenie. Tvrdili však, že choroba existuje „len v hlave pacienta“, a takých pacientov rýchlo a v tichosti posielali k psy­chiatrom, pričom potriasali hlavami a gúľali očami.

Nie je prekvapujúce, že niektorí lekári sa hrozia predstavy, že myseľ môže uzdraviť telo. Nakoniec, strávili sme desaťročie tým, že sme sa učili zvládať nástroje, ktoré by nám mali dať schopnosť ovládať telá iných ľudí. Chceme veriť tomu, že sme nepremárnili čas, peniaze a energiu vynaložené na to, aby sme sa stali lekármi. Profesionálne a emocionálne sme investovali do myš­lienky, že ak sa vám v tele niečo pokazí, musíte vyhľadať nás a naše znalosti. Ako lekári radi veríme tomu, že poznáme telo pacienta lepšie ako on sám. Na tomto presvedčení je založená celá inštitúcia medicíny.

Väčšina ľudí je spokojná s takýmto stavom vecí. Predstava, že máte viac sily na uzdravenie svojho tela, ako ste si kedy uvedomili, vracia zodpoved­nosť za zdravie späť k vám. Mnohým ľuďom to pripadá ako priveľké breme­no. Je omnoho ľahšie odovzdať túto moc inému človeku a dúfať, že vás bude vedieť „opraviť“ niekto múdrejší, šikovnejší a skúsenejší.

Čo však v prípade, že sa mýlime? Čo ak sabotujeme sami seba popiera­ním skutočnosti, že telo je prirodzene nastavené na samoliečbu a že tento systém riadi myseľ?

Ako lekári nevyhnutne narážame na prípady, ktoré veda jednoducho ne­dokáže vysvetliť. Dokonca aj tí najkonzervatívnejší doktori sa stretli s tým, že pacientov stav sa zlepšil, aj keď podľa všetkých vedeckých predpokladov by k tomu nemalo dôjsť. Keď sme svedkami takýchto udalostí, musíme za­pochybovať o všetkom, čomu veríme v modernej medicíne. Začneme uva­žovať, či v hre nie je niečo tajomnejšie.

Lekári sa o tejto možnosti väčšinou nerozprávajú pred pacientom, ale potichu o tom hovoria v lekárskych izbách nemocníc a v konferenčných sálach špičkových univerzít. Ak ste zvedaví a dávate pozor ako ja, môžete si vypočuť príbehy, ktoré vám vyrazia dych.

Začujete, ako sa šepká o žene, ktorej nádor po ožarovaní zmizol a dokto­ri len neskôr zistili, že ožarovací prístroj nefungoval. V skutočnosti nedostala žiadnu dávku žiarenia, ale rovnako ako jej lekári bola presvedčená, že áno.

Šepká sa o žene, ktorej po infarkte zaviedli bajpas a pooperačný šok spô­sobil úplné zlyhanie obličiek, ktoré by podľa lekárov bez adekvátnej lieč­by viedlo k úmrtiu pacientky. Keď jej lekári odporúčali dialýzu, odmietla ju, pretože sa už nechcela podrobiť ďalšiemu invazívnemu zákroku. Obličky deväť dní nevytvárali žiaden moč, ale na desiaty deň začali fungovať. O dva týždne neskôr sa funkcia obličiek úplne obnovila a aj bez liečby fungovali dokonca lepšie ako pred operáciou.

A potom je tu prípad muža, ktorý po infarkte odmietol operáciu srdca a ktorého „nenapraviteľne“ zanesené koronárne cievy sa vyčistili, keď zme­nil stravu, začal s rehabilitačnými cvičeniami a jogou, denne meditoval a zú­častňoval sa na skupinových terapeutických stretnutiach.

Ďalšiu pacientku hospitalizovali na jednotke intenzívnej starostlivosti so štvrtým štádiom lymfómu, v dôsledku ktorého jej začali zlyhávať orgá­ny. Na prahu smrti prežila mimozmyslový zážitok, ktorý ju naplnil čistou, bezvýhradnou láskou a presvedčením, že ak sa rozhodne neprejsť na druhú stranu, rakovina sa takmer okamžite stratí. O necelý mesiac jej urobili bi-opsiu lymfatických uzlín a nezistili žiadne rakovinové bunky.

Iná žena si zlomila krčnú chrbticu. V nemocnici rôntgenologicky potvr­dili zlomeninu na dvoch miestach. Napriek dôrazným protestom svojho le­kára sa rozhodla odmietnuť chirurgický zákrok a namiesto toho vyhľadala pomoc liečiteľa. O mesiac neskôr bola schopná chodiť.

Kolujú zvesti, ktoré tvrdia, že určitý chemoterapeutický prípravok označe­ný vo výskumnom protokole názvom EPOH vykazoval len minimálne pozitív­ne účinky. Jeden onkológ s ním však dosahoval veľmi úspešné výsledky. Prečo? Hovorí sa, že keď s pacientmi diskutoval o liečbe, v protokole zmenil názov lie­ku. Svojim pacientom nepichal injekcie s liekom EPOH, ale HOPE (nádej).

Pretože môj blog je veľmi populárny a priťahuje veľkú skupinu odda­ných čitateľov z celého sveta, o podobných prípadoch čítam neustále. Keď som sa so svojimi čitateľmi podelila o tieto možno pravdivé prípady, moju e-mailovú schránku začali zaplavovať ešte neuveriteľnejšie príhody. Ženu s neurodegeneratívnou Lou Gehrigovou chorobou po návšteve u liečiteľa „božieho Johna“ vyhlásil jej neurológ za vyliečenú. Ochrnutý muž podnikol púť do Lúrd a po kúpeli v liečivých vodách začal chodiť. Žena v terminál­nom štádiu rakoviny vaječníkov „jednoducho vedela“, že nezomrie, a po de­siatich rokoch, aj vďaka podpore milujúcich ľudí, stále žije. Mužovi po srd­covom infarkte diagnostikovali zablokované koronárne cievy a oznámili mu, že bez operácie do roka zomrie. Zákrok odmietol, žil potom viac ako dvad­sať rokov a zomrel vo veku 92 rokov, nie však na chorobu srdca.

Keď počúvam tieto príhody, nemôžem ignorovať naliehavý vnútorný hlas. Všetci títo ľudia predsa nemôžu byť klamári. Ak však neklamú, potom jediným vysvetlením je niečo, čo presahuje všetko, čo som sa učila v štan­dardnej medicíne.

Začala som o tom premýšľať. vieme, že občas spontánne dochádza k ne­vysvetliteľným ústupom choroby. Každý lekár bol toho svedkom. Len po­krčíme plecami a pokračujeme v bežnej práci, väčšinou so znepokojujúcim pocitom sklamania, pretože tento ústup nedokážeme logicky vysvetliť.

Stále som sa však zaoberala myšlienkou, či by sme tento proces nevedeli usmerniť. Ak sa niekomu stane niečo „neuveriteľné“, môžeme sa naučiť nie­čo z toho, čo ten človek urobil? Je nejaká podobnosť medzi pacientmi, ktorí mali takéto šťastie? Existuje možnosť optimalizovať spontánny ústup choro­by, najmä ak štandardná medicína nedokáže daný prípad účinne liečiť? A čo môžu lekári urobiť, ak vôbec niečo môžu, aby tento proces umožnili?

Nemohla som si pomôcť, ale stále mi vŕtalo v hlave, či vlastne neporu­šujem Hippokratovu prísahu tým, že ani neuvažujem o možnosti, že by pa­cienti mohli nejakým spôsobom „ovládať“ svoje uzdravenie. veď keby som bola dobrou lekárkou, iste by som bola ochotná s otvorenou mysľou pristu­povať k službe svojim pacientom.

Ale zaujímavé historky, ktoré kolovali v lekárskych izbách alebo poleto­vali internetom, nestačili na to, aby ma úplne presvedčili. Skeptický vedec vo mne potreboval jednoznačný a pevný dôkaz. Keď som sa ho však dožadova­la, obišla som naprázdno.

Snažila som sa čo najdôkladnejšie preskúmať fámy, o ktorých som sa do­počula. Začala som žiadať ľudí, ktorí mi hovorili o svojich prípadoch, aby to dokázali. Môžu mi ukázať mikroskopické vzorky? Môžem sa porozprávať s technikom, ktorý mal na starosti ožarovací prístroj? Môžem vidieť lekár­ske záznamy?

Väčšinou som bola sklamaná. Keď som sa pýtala na lekárske záznamy alebo štúdie, ktoré by podporili nejaký prípad, väčšina ľudí sa ospravedlňo­vala: „Bolo to už tak dávno“ „Určite sa robila štúdia, ale nemám na ňu od­kaz.“ „Môj lekár už odišiel do dôchodku, a tak vás s ním nemôžem spojiť“ „Môj chorobopis vyhodili.“

Dokonca som nemala k dispozícii ani bližšie informácie týkajúce sa prí­padov samoliečby, ktoré som si matne pamätala zo začiatku svojej klinickej praxe. Poznámky o nich som si neodložila. Nespomínala som si na mená. Nevedela som, ako by som mohla kontaktovať týchto ľudí. Netušila som, ako pokračovať ďalej.

A predsa, čím viac otázok som kládla na internete, tým viac príbehov o samoliečbe mi prichádzalo. S otázkami som začala otravovať aj svojich priateľov lekárov. Každý doktor, s ktorým som sa rozprávala, poznal nejaký prípad nevysvetliteľného spontánneho vyliečenia a vedel o pacientoch, ktorí sa uzdravili z „nevyliečiteľnej“ choroby, takže lekári, ktorí ich stav označili za „terminálny“, vyzerali ako hlupáci. Dôkazy o tom však nemali.

V tom čase som sa toľko zaoberala týmto problémom, až to hraničilo s obsesiou. Zvedavosť ma nútila pátrať čoraz hlbšie. Po desiatkach rozhovo­rov a prečítaní stoviek e-mailov som začala veriť, že pacientom, o ktorých sa písalo na internete a v knihách o metafyzike, sa to skutočne prihodilo. Mož­no by bolo lákavé zamietnuť často až absurdné príbehy ľudí, ktorí tvrdili, že sa vyliečili sami. Ak ste však lekár, ktorému záleží na tom, aby pomáhal iným vyliečiť sa, nemôžete ignorovať, čo ste sa dozvedeli. Čím viac sa dozvedáte, tým viac žasnete nad tým, čoho je schopné ľudské telo.

Väčšina lekárov, ak sa vám podarí rozprávať sa s nimi osamote, bez prí­tomnosti často kritických kolegov, pripustí, že hlboko vnútri veria, že proces uzdravovania je niečo na pomedzí fyziologických a mystických procesov, ktorých spoločným základom je myseľ. Len málokto to však vysloví nahlas z obavy, že ho označia za šarlatána.

Myseľ verzus medicína

Priekopníci medicíny už desaťročia obhajujú spojenie mysle a tela. Na­priek tomu hlavný prúd lekárskej komunity tento názor neprijal. Ako mladá lekárka som dostala svoj diplom dlho po tom, čo takí uznávaní lekári, ako sú Bernie Siegel, Christiane Northrup, Larry Dossey, Rachel Naomi Remen a Deepak Chopra, upozornili na spojenie mysle a tela. Mohli by ste si mys­lieť, že ich učenie bolo súčasťou môjho medicínskeho štúdia. S ich prácou som sa však zoznámila až dlho po skončení lekárskej fakulty. Ich knihy som objavila až pri vlastnom výskume v tejto oblasti.

Keď som si ich konečne prečítala, nahnevala som sa. Ako to, že som ne­vedela o týchto lekároch s otvorenou mysľou a srdcom? Prečo ich knihy ne­patrili k povinnej literatúre medikov a začínajúcich lekárov?

Keď som sa lepšie zoznámila s ich prácou, ešte viac ma to nazlostilo a tento hnev sa premenil na poslanie, ktoré zaplnilo niekoľko rokov môj­ho života prieskumom a písaním. Začala som čítať každú medicínsku knihu o spojení mysle a tela, ku ktorej som sa dostala. Svoje poznatky som začala zverejňovať na blogoch a na Facebooku. To ešte viac zvýšilo príliv nových príbehov od ľudí, ktorí zažili čosi, čo sa dá označiť len slovami medicínsky zázrak. Fascinovalo ma to. Začali sa hromadiť dôkazy, aj keď sa nedali po­važovať za „vedecké“. Túžila som po presvedčivom vedeckom dôkaze, že to všetko nie je nezmysel.

A tak som pokračovala vo svojom bádaní a dozvedala som sa čoraz viac o tom, ako môže myseľ ovplyvniť telo. Snažila som sa to prijímať bez pred- pojatosti. Určitá časť môjho ja prijala koncepciu medicíny mysle a tela, in­tuitívne mi to pripadalo zmysluplné. Ale druhá časť sa tomu vzpierala. Uve­riť tomu, čo som sa dozvedala, by znamenalo vzdať sa mnohého, čo som sa naučila od svojho veľmi konzervatívneho otca lekára a od vysokoškolských učiteľov.

Jedna z prvých kníh, ktorú som preštudovala, bola kniha o histórii me­dicíny mysle a tela od profesorky Harvardovej univerzity Anne Harrington The Cure Within (Liečba vnútri). Jej myšlienky vo mne vyvolali pocity zá­vratu a vnútorného nepokoja. V knihe označuje jav spojenia mysle a tela vý­razom „telá sa správajú zle“. Myslí tým skutočnosť, že niekedy telá reagujú inak, ako by „mali“, a túto „záhadu“ vieme vysvetliť jedine tak, že pripustí­me silu mysle.

Ako príklad situácie, keď sa „telá správajú zle“, uvádza Harrington príbe­hy detí žijúcich v ústavoch. Ich materiálne potreby sú plne pokryté, napriek tomu u nich často dochádza k zaostávaniu telesného i duševného vývoja, pretože majú nedostatok lásky. Uvádza aj prípad slepoty dvesto kambodž­ských žien, ktoré Červení Khméri prinútili, aby boli svedkami mučenia a vraždenia ich blízkych. Lekárske vyšetrenia nenašli žiadnu objektívnu prí­činu slepoty týchto žien, ktoré tvrdili, že „toľko plakali, až z toho oslepli“

Bolo mi jasné, že niečo visí vo vzduchu. Nútilo ma to pátrať hlbšie a túži­la som pochopiť, ako dochádza k týmto prípadom. Ako dokázať, že sila mys­le môže zmeniť telo? Aké fyziologické procesy môžu vysvetliť výskyt týchto javov? A čo by sme mohli urobiť na posilnenie týchto liečivých síl?

Keby som vedela odpovedať na tieto otázky, začala by som rozumieť nie­len tým neuveriteľným príhodám, ktoré mi ľudia rozprávali, ale pochopila by som aj zmysel svojho vlastného života a svojej úlohy liečiteľa.

V čase, keď som začala intenzívne študovať spojenie mysle a tela, mi nebolo celkom jasné, aké je moje miesto vo svete medicíny. Po dvadsiatich rokoch praxe som stratila ilúzie o našom nefunkčnom zdravotníckom sys­téme, ktorý ma nútil venovať sa denne aj štyridsiatim pacientom. Na jed­ného pacienta mi často ostávalo necelých osem minút a vôbec som nemala čas na skutočný rozhovor, nehovoriac o nadviazaní kontaktu. Takmer som opustila svoje zamestnanie, keď sa mi moja stará pacientka v liste priznala, že sa celé dni aj s pomocou manžela pripravovala, aby mi povedala o citli­vom zdravotnom probléme, ktorý predo mnou roky tajila. Keď však chcela začať o tom hovoriť, videla, že som stála s rukou na kľučke dverí svojej or­dinácie, vlasy som mala strapaté a môj plášť nebol celkom čistý. Pomyslela si, že som asi celú noc strávila pri pôrodoch detí – a možno mala pravdu. Aj keď vedela, že som asi unavená, veľmi si priala, aby som ju chytila za ruku, prisadla si k nej a láskyplne a s účasťou si vypočula, čo ju tak trápilo.

Ale, písala, moje oči boli prázdne. Stála som tam ako robot, príliš vyčer­paná na to, aby som pustila kľučku na dverách.

Keď som čítala tieto slová, zovrelo sa mi srdce a mala som pocit, ako­by som sa dusila. Vedela som, že takto vykonávaná medicína nie je to, čo ma pritiahlo k tomuto povolaniu. Cítila som sa povolaná stať lekár­kou, tak ako sa niekto cíti povolaný stať kňazom. Chcela som ľudí liečiť, a nie vypisovať mizerné recepty a robiť vyšetrenia ako stroj. K medicín­skej praxi ma lákala túžba dotknúť sa sŕdc, držať ruky, zbaviť utrpenia, ak možno pacienta vyliečiť, a ak to nebude možné, zmierniť jeho osamelosť a beznádej.

Ak toto stratím, stratím všetko. Každý deň lekárskej praxe uberal malý kúsok mojej integrity. v duši som vedela, akú medicínu chcem robiť, cítila som však bezmocnosť a nedokázala som vytvoriť také spojenie pacient – le­kár, po akom som túžila. Mala som aj pocit obete spoločností manažujúcich zdravotníctvo, farmaceutického priemyslu, právnikov zneužívajúcich svo­ju moc, politikov a ďalších zložiek systému a bála som sa, že priepasť medzi mnou a mojimi pacientmi sa ešte zväčší.

Cítila som sa ako podvodník, ako lacná plastová napodobenina doktora, akým som túžila byť v časoch, keď som bola idealistickou študentkou medi­cíny. Aké možnosti som však mala? Bola som jedinou živiteľkou rodiny, zod­povedala som za splácanie svojej i manželovej študentskej pôžičky, hypoté­ky a za zabezpečenie budúcnosti svojej malej dcéry. Nepripadalo do úvahy skončiť s lekárskou praxou.

A potom zomrel môj pes, zdravého mladšieho brata postihlo zlyhanie pe­čene v dôsledku zriedkavého vedľajšieho účinku liečby antibiotikami a milo­vaný otec zomrel na mozgový nádor – to všetko v priebehu dvoch týždňov.

To bola posledná kvapka.

Opustila som medicínu bez akéhokoľvek záložného plánu alebo zabez­pečenia, odhodlaná nikdy sa nevrátiť. Predala som dom, zlikvidovala svoj penzijný účet a s rodinou sme sa odsťahovali na vidiek, aby sme tam žili jed­noduchý život. Bola som odhodlaná považovať celú svoju medicínsku karié­ru za jeden veľký omyl a plánovala som sa stať umelkyňou a spisovateľkou na plný úväzok.

V tomto bode som stratila kontakt so svojím vysnívaným poslaním na tejto zemi. Niekoľko rokov som sa venovala blogovaniu, písaniu kníh, ume­leckej tvorbe. Nič z toho však nebolo také intenzívne ako túžba, ktorá ma priviedla k štúdiu medicíny. V hĺbke duše som stále chcela pomáhať ľuďom. Maľovanie a písanie boli príliš osamelé aktivity, dokonca mi pripadali se­becké, akoby som sa týmto tvorivým činnostiam venovala na úkor svojho poslania.

Celé mesiace som takmer nespala. Keď sa mi podarilo zadriemať, sníva­lo sa mi, že pomáham chorým pacientom, sedím pri ich posteli a pozorne počúvam ich rozprávanie, pričom sa nedívam na hodinky ani nemám ruku na kľučke dverí. Budila som sa v slzách, akoby som oplakávala kúsok svojej duše.

V roku 2009 som vo svojich blogoch začala písať o tom, čo mi chýbalo v medicíne, čo som na nej milovala, čo ma vlastne priviedlo k tomuto povo­laniu. Písala som o tom, že medicínu pokladám za duchovnú činnosť, ktorá by sa mala vykonávať podobne ako joga alebo meditácie – s vedomím, že sa vám ju nikdy nepodarí úplne zvládnuť. Písala som o vzťahu lekára a pacien­ta, ktorý je posvätný a mal by byť naplnený patričnou úctou, a o svojej túžbe znova ho nadviazať. Písala som o tom, ako ma medicína zranila, a naopak, ako som ja nechtiac zranila iných.

Na moje blogy začali odpovedať najrôznejší pacienti a liečitelia a rozprá­vali mi svoje príbehy alebo komentovali moje články. Tým vo mne prebudili pocit, že dokážem pomáhať ostatným. Vďaka ľuďom, ktorí reagovali na moje články, som sa začala uzdravovať.

Približne v tomto čase mi z celého sveta začali prichádzať pozoruhodné príbehy pacientov, ktorí sa vyliečili z nevyliečiteľných a terminálnych chorôb. Spočiatku som sa tomu bránila, nechcela som sa dať znovu zatiahnuť do sve­ta medicíny, diskusia na mojom blogu ma však priťahovala.

Nehľadala som cestu späť k medicíne. Počas prvých rokov, keď ma zna­menia z Vesmíru znova smerovali k môjmu poslaniu liečiteľa, som odmieta­vo potriasala hlavou a hnala sa opačným smerom.

Poslania sú však zvláštne. Nemôžete si vybrať svoje poslanie. Ono si vy­berie vás. Môžete opustiť svoje zamestnanie, nemôžete však opustiť svoje poslanie.

Jedna náhodná udalosť za druhou ma smerovali na neplánovanú, nezma- povanú cestu k môjmu Svätému grálu. Knihy spadnuté z police. Lekári, kto­rí mi skrížili cestu, aby mi odovzdali odkaz. Ľudia z mojej internetovej ko­munity, ktorí mi posielali články. Nečakané predstavy, ktoré sa mi pri pre­chádzkach zjavovali v mysli ako filmy. Sny, čo sa mi snívali. Učitelia, ktorí mi telefonovali.

Z hlbokej anestézie sa začalo prebúdzať moje medicínske vzdelanie spo­lu so skúsenosťami z dlhoročnej praxe a v tomto turbulentnom období som uvidela svetlo na konci tunela. Jedna otázka viedla k ďalšej a než som sa spamätala, znova som bola pohrúžená do odborných článkov a snažila som sa zistiť pravdu o tom, čo sa odohráva v tele, keď je myseľ zdravá, a prečo ochorieme, keď je myseľ nezdravá. Uvedomila som si, že medicínske služ­by môžem poskytovať aj bez toho, aby som objednávala laboratórne testy, predpisovala lieky alebo robila operácie. Dokonca dokážem pomôcť väčšie­mu počtu ľudí, ak objavím pravdu o tom, ako možno pomôcť ľuďom uzdra­viť sa.

Za týmto odhodlaním nasledovalo dôkladné štúdium hlásateľov moder­nej medicíny – popredných časopisov, ako sú New England Journal of Me­dicíne a Journal of the American Medical Association, kde som hľadala ve­decké dôkazy o tom, že sa môžeme uzdraviť sami. A našla som tam niečo, čo zmenilo môj život, a dúfam, že zmení aj život váš a vašich blízkych.

V tejto knihe opisujem svoju cestu za objavmi a delím sa s vami o vedec­ké poznatky, ktoré som našla a ktoré zmenili celý môj pohľad na to, ako by sa mala medicína vykonávať a prijímať. Keď som sa zoznámila s týmito vedo­mosťami, vedela som, že si už viac nemôžem zakrývať oči.

Máme k dispozícii vedecké údaje, ktoré podporujú zdanlivo zázračné príhody o samoliečbe kolujúce medzi ľuďmi? Na to môžete vziať jed! Exis­tuje dôkaz o tom, že môžete radikálne zmeniť fyziologické procesy svojho tela len tým, že zmeníte svoje myslenie. Existuje aj dôkaz o tom, že môžete ochorieť, ak sa vaša myseľ zaoberá nezdravými myšlienkami. A nie sú to len duševné, ale aj fyziologické choroby. Ako k tomu dochádza? Nebojte sa. Vy­svetlím vám nielen to, ako sa transformujú nezdravé myšlienky a pocity na choroby, ale aj to, ako zdravé myšlienky a pocity pomáhajú telu uzdraviť sa.

Je toho však viac. Existuje dôkaz, že lekári môžu uľahčiť vaše uzdrave­nie ani nie tým, aké procedúry vám predpíšu, ale autoritou, ktorú vo vašich očiach majú. Existuje dôkaz o tom, že jeden prekvapujúci faktor môže byť prospešnejší vášmu zdraviu, ako prestať fajčiť, že niečo, čo vôbec nespájate s telesným zdravím, môže predĺžiť váš život o viac ako sedem rokov, že jed­na zábavná vec môže dramaticky znížiť počet potrebných návštev lekára, že pozitívna zmena duševného prístupu vám môže predĺžiť život o desať rokov, že určitý pracovný návyk môže zvýšiť riziko vášho úmrtia a že príjemná čin­nosť, ktorú ste si nikdy nespájali so zdravým životným štýlom, môže výrazne znížiť riziko srdcových chorôb, mŕtvice a rakoviny prsníka.

To je len niekoľko príkladov vedecky overiteľných faktov, ktoré uvádzam v knihe a ktoré radikálne zmenili môj pohľad na medicínu.

Kniha je rozdelená na tri časti. V prvej časti uvádzam dôkazy o tom, že myseľ dokáže zmeniť fyziológiu tela účinnou kombináciou pozitívnych pre­svedčení na jednej strane a náležitej opatery zodpovednými poskytovateľmi zdravotnej starostlivosti na strane druhej. V druhej časti knihy vám ukážem, ako môže myseľ zmeniť fyziologické procesy tela, ktoré ovplyvňuje zvolený spôsob života, vrátane vzťahov, ktoré ste sa rozhodli pestovať, sexuálneho života, vykonávanej práce, finančných rozhodnutí, tvorivosti, optimistické­ho alebo pesimistického postoja, pocitu šťastia a spôsobu trávenia voľného času. Predstavím vám aj jeden cenný nástroj, ktorý sa dá používať kdekoľvek a ktorý vám môže zachrániť život.

Toto všetko vás pripraví na tretiu časť knihy, kde vám predstavím svoj prevratne nový model zdravého životného štýlu a ukážem vám šesť kro­kov samoliečby. Kým dočítate moju knihu, dokážete si stanoviť vlastnú dia­gnózu, napísať si svoj recept a vypracovať si jasný plán činností, ktoré vám pomôžu pripraviť svoje telo na zázraky.

Nezabúdajte, že moje odporúčania nie sú určené len chorým ľuďom, ale aj ľuďom zdravým, ktorí sa zaujímajú o prevenciu chorôb. Nechcem, aby ste čakali, kým začne vaše telo na vás „kričať“ nejakou život ohrozujúcou cho­robou. Chcem vás naučiť, ako načúvať už tichému šepotu tela. To je totiž základ cesty k optimálnemu zdraviu, ktorá vás vzďaľuje od toho, čo vás robí náchylnými na choroby, a približuje k tomu, čo má podľa vedeckých dôka­zov za následok lepšie zdravie a aktívnu dlhovekosť.

Možno vás prekvapí, čo vám prezradím, a možno sa dokonca budete cí­tiť ohrození. Prosím vás však, urobte láskavosť svojmu telu a pri čítaní tej­to knihy sa snažte zdržať predsudkov, otvorte svoju myseľ a buďte ochotní zmeniť spôsob zmýšľania o svojom tele a zdraví. Možno to, čo vám poviem, bude skúškou vašich dlhodobých presvedčení, možno vás to vyvedie z po­hodlia a možno sa budete pýtať, či som si to všetko nevymyslela. Dávam vám však slovo, že nie. V celej tejto knihe som sa zo všetkých síl snažila podoprieť všetky zdanlivo neuveriteľné údaje vedeckými odkazmi.

Pretože si uvedomujem, že mnohé z vecí, o ktorých budem hovoriť, môžu vzbudzovať pochybnosti, celú knihu som písala práve pre takých skeptických ľudí, ako som bola ja. Zostavila som ju tak, aby ste mohli posúdiť moje argu­menty rovnako, ako by to robili moji lekárski kolegovia. Mojou snahou však nie je presvedčiť lekárov. Iste, dúfam, že aj oni budú počúvať, pretože ak tak urobia, navždy sa zmení tvár modernej medicíny, ako ju poznáme dnes.

V skutočnosti však túto knihu píšem pre vás – pre každého človeka, kto­rý bol niekedy chorý, ktorý niekedy miloval chorého človeka, každého, kto chce predchádzať chorobám. Ste to vy, komu chcem pomôcť, pretože v srd­ci túžim skončiť vaše utrpenie a pomôcť vám zvýšiť šancu, že budete žiť dlhým, plným, zdravým životom. Hlavne toto životné poslanie ma priviedlo k medicíne.

Prosím vás len o jedno – aby ste pri čítaní ostali so mnou. Dajte mi mož­nosť, aby som rozšírila vašu myseľ podobne, ako sa otvorila moja. Dovoľ­te mi, aby som vám pomohla uzdraviť vaše myšlienky a následne vaše telo. A dovoľte sami sebe, aby ste sa zbavili starých názorov na zdravie a medi­cínu. Budúcnosť medicíny závisí od nás. Poďte, podajte mi ruku a začnime skúmať.