O pať minút dvanásť........

MALA SI MNOHÉ PODOBY...

Miloval som ťa v telách žien.

Láskala si ma ich dotykom.

Strácala si sa v hĺbke očí tých, ktoré som miloval...

Moja večná milenka!

Cieľ i zmysel môjho putovania.

Dôvod za všetkým...

Cítim ťa ako chvenie radosti a života!

Cítim, ako napĺňaš moju prázdnotu.

Si rozkoš i bolesť, si moja túžba i môj strach...

Zviedla si ma!

Mámila si ma medeným zvukom strún cez okno otvorené do noci a chuligáni hrali v

parku na lavičke... Prichádzala si ticho ako vzdialený lomoz polnočného rýchlika, čo

zanikal v pohybe bielej záclony... Vchádzala si do mojich snov a prebúdzala moje

hriešne túžby po láske...

Dotýkala si sa môjho nahého tela a ja som ťa ukrýval pod perinou a tajil sa ráno pred svetom...

Mala si modré rúcho hôr na východe slnka, keď som sa pohol od oltára...

Stál som pod borovicami a dýchal ich éterickú vôňu, keď za bránou dunel organ, no

ja som nedokázal padnúť na kolená...

Zvony slávili smrť, no ja som sa vtedy obzeral za tvojou pružnou chôdzou na

námestí... Túžil som ponoriť sa do vĺn, ktoré si za sebou zanechala, keď si sa na

mňa obzrela cez plece, vyfúkla si balón zo žuvačky a potom si zašla za roh

hudobnej školy...

Zjavila si sa mi v kine i na starom cintoríne, kam sme zašli najprv len na cigaretu...

Zjavovala si sa mi v parku pod lampou a na lavičke...

Cítil som tvoj dych i chuť tvojej ružovej žuvačky ešte dlho po tom, ako som bol

znova poslušný...

V triede kázali počúvať; ja som však v odraze pootvoreného okna videl ulicu, kostol a pásmo hôr, ktoré boli modré na východe...

Vlak na mňa počkal krátko po polnoci – počul som lomoz kovu pri výhybkách a

potom už len svetlá, ktoré zhasínali v diaľke; spolu s mojou minulosťou...

Ležali sme spolu do rána – prebúdzali sme sa v rednúcom dyme našej vyvetranej

túžby... Odchádzala si a ja som sa viezol električkou na konečnú.

Viezol som sa a nad rafinériou, v žiarovom páse, ako na obraze Vincenta van Gogha,

vychádzalo slnko...

Z koľkých izieb som to odchádzal a znova skúšal kľučku, či je zamknuté?

Koľko unudených vrátnikov ťa vtedy strážilo?

Muži v uniforme mi dali putá a bol som smädný: po lícach ti tiekli slzy. Ospravedlňovala si sa mi očami, ale ja viem, že ťa len oklamali... Tak, ako celý ten čas klamali aj mňa.

Chcel som byť ako oni: len čo ťa znova nájdem, kúpim ti televízor a pračku a

širokú posteľ pre dvoch z ktorej nevstaneme ani na hlas budíka...

Ty si tá, ktorá mi to nedovolila; a nedala mi šancu pre oddych. Ty si tá, ktorá

na mňa volala cez pootvorené okno, keď tmu izby ožarovali svetlice pohraničnej

stráže...

Vždy si bola tam, kde neboli oni – a oni boli tam, kde si nebola ty...

Ako som mohol dýchať bez teba?

Ty si život v mojich žilách, večná rebelka...

To ja som bol ten, čo si prial klaňať sa Mŕtvemu tak, ako to robili aj oni. Nie však ty...

To ja som si prial radšej nebyť živým, ako byť sám... Nikdy nie ty...

To ty si mi nedovolila zapadnúť...

Bola si bez hraníc: ja som závidel len vranám, na ktoré nestrieľali, ak odlietali smerom na Kittsee...

Ako som mohol podpísať svoj súhlas so smrťou, bejby?

Bez teba by býval život ľahký – ako je ľahká kariéra...

Ja som však poznal chvenie tvojich stehien, keď si kráčala popri fontáne

a nezabudol som na vôňu žuvačky, z ktorej si urobila bublinu, skôr ako si zašla za

roh hudobnej školy... Prenasledoval ma tvoj obraz nad horami, keď som strážil

tankodrom; tvoje oči sú nebo pri svitaní...

V koľkých som ťa to stretol podobách?

Prichádzala si vždy, keď som si už myslel, že to vzdám... Kde všade sme to tancovali?

Prichádzala si ako vlčica a rozprášila moje stáda do diaľky; nič už neostalo také, aké predtým.

Bola si krutá a nemilosrdná.

Ak som sa chcel k tebe pritúliť – sotila si ma do priepasti: nikdy si nezniesla moje

slabosti... Nikdy si nedovolila, aby som si s láskou plietol vlastnú dobrotu...

Nie – ty si chcela, aby som bojoval!

Ty si chcela, aby som neprestal pred orgazmom – viem už, ako nedokážeš vystáť polovičnú robotu...

Ak som ľutoval svoj údel, otočila si sa mi chrbtom a ja som ťa strácal; vedel som, že

navždy...

Ak som ťa raz stratil, druhý raz si neprišla.

Nikdy som nezabudol na zvuky noci, vzdialený lomoz rýchlikov i siluety skamenelých

morí na obzore ani keď psy už netrhali ľudí pri Kittsee...

Po akých kútoch sveta som to blúdil bez kompasu!

Môj rozum už nemal vysvetlenia; išiel som za pocitom, ktorý rozochvieval moje

telo nikdy neutíchajúcou spomienkou.. Išiel som a nevedel som, kam...

Rovnako ako Kolumbus, vybral som sa na západ, aby som došiel na východ...

Všetky moje rozhody i stretnutia, priateľstvo i nenávisť, všetky moje zisky i všetky

moje straty tu boli preto, lebo som ťa hľadal, na tejto Zemi guľatej, moja láska!

Svet mŕtvych išiel so mnou, kam som išiel sám: jedno ako ďaleko...

Svet tieňov som si niesol v ruksaku až na útes sveta...

Dotkol som sa rukou plátna, na ktorý sa premieta príbeh sveta: ďalej sa ísť

nedalo... Nad morom a na útese film končí...

A ja som stále bez teba...

Stála si pri mne, no ja som ťa obchádzal a nevidel som...

A teraz som mal prepásť svoju šancu: šancu možno poslednú...

Hriechom je zídenie z cesty – toto však je hriech, čo je smrteľný.

Hriechom je, keď ťa nevidím, moja láska! To je môj najväčší hriech a z neho sa

dnes spovedám... Odpusť mi Kráľovná, odpusť slepému a hluchému, vandrákovi, čo

sa potáca po ceste bez zmyslu... Odpusť, že som v mene obety Mŕtvemu, neslávil

Živého...

Prichádzam a bude o päť minút polnoc, moja láska...

O päť minút dvanásť klopem na tvoj oblok...

O päť minúť dvanásť ťa prosím o milosť...

O päť minút dvanásť ti padám ku kolenám a strhávam si z očí šatku hlupákov.

O päť minút dvanásť, to je čas tvojho zrodenia..

A o dvanástej sa už s tebou milujem...

Z tejto cesty pre nás niet návratu, moja láska!

Kúpili sme si jednosmerný lístok a ty to vieš...

Pamätáš, ako sa záclona pohla a ty si vošla cez oblok ešte skôr, ako utíchol

vzdialený lomoz rýchlika?