Ak je tu KÓD, má nám byť jasný jeho účel. Mali by sme vedieť, za akým ú č e l o m máme podstúpiť námahu mysle, spojenú s jeho rozlúštením. Ak nechceme iba zamestnávať vo voľnom čase svoju myseľ podobne, ako keď čítame detektívku – ak patríme k tým, čo sa usilujú zároveň s pátraním v príbehu pátrať zároveň v sebe samých, potom vedzte, že na konci – ktorý je čímsi ako „záverovým kameňom“ v architektúre vás čaká TO, ČO JE ZA PRÍBEHOM... Za príbehom je SLOBODA. Slová, ktoré píšem vedú čitateľa príbehom – hlavne mojim vlastným príbehom. Používam svoj vlastný príbeh ako vysúvací rebrík a dávam vám ho pod nohy, aby ste mohli kráčať smerom nahor, kde sa spájajú, ako pri modlitbe, všetky bočné steny oblúku gotickej katedrály... Vo vrchole toho oblúka leží KÓD – nie je to nejaký imaginárny bod – ale váš vlastný a individuálny Kód... Nemal by byť „iba“ predmetom uspokojenia nenažratej mysle, ale – a to hlavne – kľúčom k vašej ceste na slobodu...
Nech stúpame po rebríku mysle akokoľvek vysoko, strop katedrály dosiahneme vždy iba z jej vnútra, odtiaľ, kde sme vztýčili náš rebrík: príbeh začína i končí v útrobách chrámu mysle – nie je však a b s o l ú t n y m ú č e l o m tohto štverania sa nahor to, aby sme v chráme ostali – účelom je VYSLOBODENIE, to znamená p r e k r o č e n i e priestoru, ktorý považujeme za svoj vlastný chrám - domov a v ktorom sa azda aj cítime bezpečne, no ja viem, že je našim väzením... Zo svojej skúsenosti viem, že „opúšťanie chrámu“ nemusí byť príjemný pocit – je to ako skok do neznáma, môže nás ochromiť strach, podobný strachu z umierania: ten strach sa rodí z neskúsenosti a neistoty: nevieme, čo je „za“... Predosielam: „za“ je Žiarivé Nebo Vašej Slávy...
Ale poďme po poriadku: Kód je najmenšia časť hologramu vašej skúsenosti, vyjadrená prostriedkami mysle /môžu mať rozličnú formu/. Táto „najmenšia časť“
má charakter mikročipu, z ktorého sa vaša realita v 3D odvíja... Preto máme všetci strach z jeho „straty“: dostaneme sa po záverový kameň oblúku stropu katedrály -
nezrúti sa celý chrám, ak ho odstránime, aby sme uvideli Nebo?
Kód – ako vidím jeho „účel“ ja predstavuje mocný prostriedok, ako vystavať vašu ríšu kdekoľvek, kde sa vám zachce... Prenášate ho ako starí hebrejci prenášali svoju ARCHU ZMLUVY – nesiete ho cez púšť a cez generácie kráľovstiev a ríší – je srdcom vášho chrámu, je nástrojom vašej vlastnej moci... Kód rozvíjate ako obrovský a nádherný vejár, kdekoľvek sa už na vašej ceste vyskytnete: rozložíte ho ako Beduín rozloží svoj stan – stávate sa večným kočovníkom Vesmíru...
V jednej z najznámejších „kódových“ kníh, v Biblii sa píše o boháčovi, ktorý neprejde uchom ihly... Ucho ihly chápem ako „miesto záverového kameňa“ - veľmi tesný priestor, ktorým sa váš príbeh neprevlečie na Druhú Stranu, pričom práve Druhá Strana je vašim pravým a skutočným domovom... Sem putujete ako utečenci cez púšť... Ucho ihly je síce veľmi tesný otvor, predsa však tu o t v o r je... Ak je tu otvor, potom ním čosi veľmi, veľmi malé môže prejsť. Čo ak vám bude povolené nechať si /ako pri kontrole na letisku/ vaše najmenšie možné zavazadlo, dosť veľké na to, aby ste v ňom preniesli svoj vlastný Kód?
Ak nám to bude d o v o l e n é, potom na Druhej Strane znova postavíme svoj chrám... Som presvedčený, že práve k tomu nás nabáda Ježiš, keď nám /svojim príbehom/ ukazuje, že chrám je možné rozložiť ako stan a „o tri dni“ - ho znova zložiť, tentokrát však už na celkom inom mieste časopriesotru. Mám za to, že na toto „iné miesto časopriestoru“ v dnešnej dobe smerujeme – na tom „inom mieste“ nás totiž čaká stretnutie s našimi dávnymi príbuznými - ktorí nás očakávajú v našej budúcnosti...
Poznanie svojho osobného kódu, kódu oblasti, kódu krajiny, národa, etnika, rasy aj človečenstva má svoj celkom jedinečný, ale aj praktický význam: je nástrojom budovania „katedrály mysle“ - teda takzvaného „materiálneho sveta“... Ak vieme, že „vieme“, prestávame sa báť časov Prechodu – prestávame sa báť dokonca vlastnej smrti: na malý Kód si „potom“ ľahšie s p o m e n i e m e...
Kód je čímsi ako kľúčom – nepredstavuje však náš cieľ: je p r o s t r i e d k o m na odomknutie Brány na jednej strane a p r o s t r i e d k o m na vybudovanie Chrámu na strane druhej... Dôležité je z mojej strany neustále zdôrazňovať, že text o ktorom hovorím nabáda každého z nás, aby hľadal svoj v l a s t n ý kód – preto je jeho poznávanie zakaždým novým a neopakovateľným dobrodružstvom – čo sa mňa týka, popisujem len vlastnú cestu: robím to preto, aby som naznačil princípy a keďže som svojim založením rozprávač, /a nie napríklad matematik, či hudobník/ robím to formou písania príbehu...
KÓD JE NAŠOU KLIATBOU – je našim Gordickým uzlom – rozlúštením tejto hádanky sa svojej kliatby postupne zbavujeme. Prečo hovorím o „kliatbe“? Sme zakliati v chráme svojej vlastnej mysle: naša vlastná myseľ sa v priebehu tisícročí stala n á s t r o j o m nášho ovládnutia, oslabenia a zotročenia. Prečo?
Pre toto jednoduché poznanie: NIE SME PÁNMI SVOJEJ VLASTNEJ MYSLE!
Naša myseľ sa nám „vymkla z pod kontroly“ - začala nás sama kontrolovať.
Naša myseľ je našim najväčším Kontrolórom...
Strašiak globalizácie, spojený s povinným čipovaním obyvateľstva je už len technicky zdokonalený spôsob nášho dávneho otroctva: my už kontrolovaní sme – kontrolujeme sa dokonale sami. Už vo veľmi dávnych dobách použili isté entity geniálny a dobre ukrytý nástroj na to, ako ovládnuť ľudstvo a urobiť z neho svoju „farmu“: DALI NÁM ČASŤ SVOJEJ MYSLE...
Táto entita je DRAK – ako v rozprávkach má viacero hláv – má viacero nástrojov na to, aby nás ovládala, základným princípom však ostáva STRACH... Táto „dračia myseľ“, ktorá je v každom z nás je nikdy nenasýteným žrútom – celý život sme jej otrokom a bez oddychu „kmitáme“ aby sme ju nakŕmili – no nikdy nie sme šťastní – zháňanie potravy pre myseľ nám zaberie všetok časť žitia a preto ako ľudské bytosti chátrame a trpíme všetkými druhmi „nevyliečiteľných“ chorôb...
Ako ľudstvo i jednotlivci sme chorí, akoby vysatí z energie – to nás postupne vyciciava Drak. Rozsah „pocitu zdravia“ ani nepoznáme – zabudli sme naň... /Preto nás poznanie kódu postupne vedie k spomienke na naše vrodené zdravie.../
Rozpletením posledných prvkov Gordického Uzla, ktorý nazývam Kód, dokážeme princípy svojho uväznenia rozpoznať – poznávame Tvár Kritika, a rozpoznávame ju nielen v našom okolí – ale hlavne v sebe samotnom. Poznaním toho, že po väčšinu života sme sa vlastne snažili v y h o v i e ť požiadavkám tohto Kritika – zisťujeme príčinu našej životnej smoly a pocitu nie-šťastia... Táto časť kódu – ktorá má svoj pôvod v silách gravitácie /postupne vysvetlím/ a ktorá pramení z oblastí, ktorým veda zvykne hovoriť čierne diery: má pôvodne realitu-formujúci účel. Nie je „zlá“ - je však chladná, absolútne inteligentná, neosobná... Predstavuje noc, tmu, krištáľovú čistotu a v mojom veršovanom texte ju reprezentuje m o d r á farba /Modrý Princ/.
V konečnom dôsledku reprezentuje tú časť Stvorenia, ktorú vedci ponímajú ako „temnú hmotu“ - a tvorí väčšiu časť kozmického priestoru.
Tajomstvo neleží v poznaní toho, čo je „dobré“ a čo je „zlé“ - a tak ani táto sila nie je „dobrá ani zlá“ - práve kanonizáciu jej „zla“ sa dostala mimo kontroly jednotlivca i celých národov: neodvažujeme sa ju skúmať, lebo naša myseľ /!/ ju d é m o n i z o v a l a a robí to neustále... V našej mysli túto časť Boha odsúvame do Tieňa – straší nás potom po nociach, objavujeme ju v slovách a činoch našich blízkych, no nechceme pripustiť že je našou r o v n o c e n n o u súčasťou: a práve že to „nechceme“ nás oslabuje... Ak čosi nechceme, neprijímame to a zatvárame si pred tým oči – Svätoplukov kód však hovorí o otvorení očí...
Naša myseľ /náš chrám/ je dokonalým nástrojom so všetkými jej časťami – musíme ju však prestavať: urobiť slávnu „perestrojku“ mysle. Musíme ju podriadiť novej hierarchii, tej, ktorá je oproti otrockej hierarchii obrátená presne naopak...
Ale postupne: ak hovorím o š ť a s t í a o tom, ako BYŤ ŠŤASTNÝM mám na mysli náš pôvodný a neznečistený /neustráchaný stav/. Slovo „byť“ tu znamená „stávať sa“... „Byť“ tu nereprezentuje čosi orientované do budúcnosti: je to stavu „tu a teraz“... „Buďte šťastní“ tu nesie význam skôr príkazu, ako len odkazu pri priateľskom pozdrave...
Musíte pochopiť ten jemný rozdiel významov, zastúpených v slove „byť“...
„Buďte“ tu znamená aktivitu, nie pasivitu... „Buďte“ zahrňuje odkaz na vašu vlastnú vôľu - „byť“ reprezentuje vašu vlastnú vôľu jestvovať... „Byť šťastným“ znamená akt nášho r o z h o d n u t i a.
A čo reprezentuje slovo „šťastný“?
Šťastie je slnkom duše – je to jej žiarivá p o d s t a t a.
Aby som hovoril rečou kráľa Svätopluka: šťastie je Sláva. Vašou podstatou je Sláva. Ste bytosti Slávy /slovo Sláv tu nereprezentuje príslušníka jedného etnika – je to v reči Slávov vyjadrená podstata duše človeka, ako bytosti tejto Zeme/.
Sláva je žiarivá oblasť vášho vnútra – vaše šťastie. Šťastie je vašou „vnútornou vecou“ a nezáleží na vonkajších podmienkach. Vonkajšie podmienky môžu byť nepriaznivé, zlé a veľmi zlé – vy však viete BYŤ ŠŤASTNÍ!
Opakujem a zdôrazňujem „byť“ je vašim rozhodnutím „byť“.
K prežitku Slávy prispieva aj „metóda“ bytostí, ktoré možno označiť ako Slávov /alebo Slovanov, Praslovanov.../, lebo ich „metóda“ mala svoju dominantnú a špecifickú formu / ktorá ich odlišovala od iného „typu“ bytostí na Zemi/. Z textu o kráľovi Svätoplukovi vyplýva, že to bola metóda s l á v e n i a.
Slávenie – oslava však neznamená len bujaré požívanie dopingov typu alkohol, drogy a sex... Slávenie tu znamená „venovanie plnej pozornosti“. Ak kohosi, alebo čosi o s l a v u j e m, mal by som tomu/čomu venovať svoju plnú pozornosť.
Mal by som ju skrátka prestať venovať svojej rozbehnutej mysli a dať ju naplno predmetu svojej oslavy...
Slávenie výročných sviatkov znamená „venovanie pozornosti“ týmto dňom, ich zdôraznenie práve tým, že sa im „venujeme“... Svätopluk o d p o r ú č a slávenie každého dňa – každý deň máme prežívať tak, akoby bol posledným /a on posledným de facto aj je – nikdy viac sa nezopakuje.../.
Slávenie v zmysle chápania starých predkov možno označiť za v e d o m é p r e ž í v a n i e. Načo je nám však dobré ono „vedomé prežívanie“? Aký nám prinesie účinok?
Predovšetkým: ani vedomé prežívanie – slávenie nie je „konečným cieľom“ - konečným cieľom je dosiahnutie SLÁVY V NÁS – Slávy nášho vnútorného Slnka...
Slávenie – to je cesta po rebríku mysle smerom nahor: ak prežívame náš príbeh vedome, nezapletáme /a nepreberáme/ príbehy, ktoré nám nepatria – nezdržujeme sa tak preskakovaním z rebríka na rebrík a blúdením v slepých uličkách /z tých sa aj tak raz budeme musieť vrátiť/. V reálnom živote to znamená „ísť si svojou cestou“ - to však neznamená ľahostajnosť – znamená to POZNANIE SVOJHO ÚČELU vo svete, svojej vlastnej /ukrytej/ geniality a jej rozvoj...
Od poznania a rozvoja tejto geniality nás delí Hlas Kritika: snaží sa nám nahovoriť, že „nemáme nárok“ - tým, ako sa stávame sami sebou, ako poznávame svoju Slávu, začíname sa mu vymykať spod kontroly – a on dostáva strach... Dostáva strach z toho, že ho opustíme – on nás ku svojmu životu totiž potrebuje VIAC AKO MY JEHO! Celý život sýtime Draka – snaží sa nám nahovoriť bájky o svojej nenahraditeľnosti o tom, ako sa o nás stará a ako by sme bez neho boli stratení...
Vážení a milí!
To on – Drak a náš Kontrolór by bol s t r a t e n ý bez nás! Predstavuje síce dokonalú a brilantnú inteligenciu Kozmu – bez našej schopnosti v í z i e však „nevie ako ďalej“ - motá sa okolo svojho vlastného chvosta a požiera nakoniec samého seba... Chúďa Drak – musíme mu dopredu povedať, že ho nechceme zničiť – nechceme mu však už slúžiť: oslobodení od závislosti jeden od druhého vytvoríme Nové Kráľovstvo...
Tak veru: Drak je dobrý služobník, ale zlý pán...
Kód – jeho neznalosť a tajomstvo /obsahuje jednotu protikladov/ - je vrcholovým bodom stavby príbehov, ktoré sme počas života ako jednotlivci i ako spoločnosť vytvárali: v základe týchto príbehov je CESTA DO KRÁĽOVSTVA – hovoria o nej rozprávky – je to CESTA ZA VYSLOBODENÍM PRINCEZNEJ – našej vlastnej duše...
Kód je „zakliaty“ v našich ľudových rozprávkách, porekadlách, pranostikách...
Ja osobne ho vnímam v každom svojom príspevku... /moje príspevky sú rozvinutím Kódu do detailov všedného dňa/. Všetko, čo zbežne spomínam, predstavuje mozaiku dávnej kozmológie našich predkov, ktorá sa rozpadla na kusy a roztratila sa po svete: KÓD KRÁĽA SVATOPLUKA dáva túto mozaiku dohromady – tvorí akýsi „tmel“ medzi roztrúsenými črepinami poznania a nie je preto čímsi „novým“. Je čímsi „medzi“ - môže byť preto tmelivom medzi kresťanstvom i tým, čo viac menej nazývame pohanstvom /pre mňa je to skôr šamanizmus/, tak ako sa o to pokúšal kráľ Svätopluk. Môže byť tmelivom medzi rímskym kresťanstvom, protestantizmom všetkého druhu a pravoslávím, rovnako ako medzi judaizmom, islamom, či budhizmom, hinduizmus a učenia amerických predkov, nevynímajúc... Nespomínal som všetky druhy náboženského poznania – nemám čas ani priestor na ich výpočet. Spomeniem však tmelivo medzi najmodernejšou vedou a náboženstvami, ktoré anblok nesú v sebe k o z m o l ó g i u a sú vo svojej podstate „vedou“... Na základe Kódu viem, že v š e t k y náboženstvá /v zmysle kozmológie/ vychádzajú z veľmi dávneho a hlavne s p o l o č n é h o koreňa: cestou do minulosti príbehov nachádzame JEDEN PRÍBEH – príbeh našich spoločných prarodičov, ktorý ten príbeh kedysi dávno začali... Je to Príbeh Vyhnania z Raja a Návratu do Raja...
/A je to veľmi vedecký príbeh/...
KÓD KRÁĽA SVATOPLUKA hovorí o „návrate do Raja“ - formou tohto návratu je „cesta cez príbeh“ smerom k Prameňu Príbehov /cesta za živou vodou/.
KÓD JE POSLEDNOU HÁDANKOU /Klingáčik Martinko tu dáva svoje nechutné otázky.../pred vstupom do Kráľovstva: máme si uvedomiť, že ono Kráľovstvo je našou vlastnou súčasťou, je našou Slávou a tá žiari v nás. Na vonkajškovej rovine sa javí prežívanie Slávy ako šťastie: moja dnešná definícia šťastia teda je:
ŠŤASTIE JE VONKAJŠÍM PREJAVOM NAŠEJ VNÚTORNEJ SLÁVY...
Ešte jedna otázka na záver: ako si predstavujete dušu?
Ja som si ju dlho predstavoval ako balónik – ako dieťa som si ju predstavoval ako mliečne priesvitný orgán ryby, ktorý dedko vytiahol z tela mŕtveho kapra večer pred dňom Vianoc: taký krehký balónik...
Viete, ako vidím dušu dnes? Ako nesmierne nádhernú žiaru – Slávu – ktorá, počas našich stretnutí, svitá vo vašich očiach, hneď na to, ako sa prestaneme jeden druhého báť...
partner Matrix 2001