Ako americkí bankári rozpútali Druhú svetovú vojnu

Rozpadli sa všetky európske impéria a z nich sa sformovalo množstvo malých a slabých štátov. Ale pritom v dôsledku Prvej svetovej vojny došlo k veľmi nečakanému a nepríjemnému pre európskych bankárov a predovšetkým rodinu Rotschildovcov zvratu udalostí. Ich niekdajší mladší partner alebo dokonca sluha – americkí finančníci a predovšetkým Morganova finančná skupina - v priebehu vojny zbohatli oveľa viac, ako ich niekdajší páni a začali ich utláčať na celom svete, nárokujúc si na rolu svetového lídra. Ak pred Prvou svetovou vojnou USA dlžili Európe 6 miliárd dolárov, na konci Prvej svetovej vojny Európa dlžila USA 10 miliárd dolárov.

Aby sme si mohli jasnejšie predstaviť grandióznosť týchto číslic v tých časoch, pripomeniem, že dolár z roku 1918 sa približne rovná 100 dolárom z roku 1999.

Zápas medzi európskymi a americkými finančníkmi v rokoch 1919-1922 sa odohrával s premenlivým úspechom. Napríklad, po odchode v novembri-decembri 1918 Nemecko-tureckých vojsk zo Zakaukazska sa USA začali pripravovať na poslanie do tohto regiónu 70-tisícovej armády s cieľom zmocniť sa jeho ropných bohatstiev. Ale Angličanom sa podarilo zmariť americké plány (A.E. Kukina, Stroskotanie amerických plánov svetovej nadvlády v rokoch 1917-1920, Moskva, Gospolitizdat, 1954, str. 90). Američania zase v roku 1919 zmarili plány Japonska, ktoré v tom čase bolo ekonomickou kolóniou Anglicka, rozšíriť zónu svojej intervencie na Sibíri a zväčšiť počet japonských vojsk, ktoré sa tam nachádzali (R. Epperson, Neviditeľná ruka (2. vydanie, Sankt Peterburg, 1999, str. 122)

Ale hlavný zápas medzi európskymi a americkými finančníkmi začal na povojnových medzinárodných konferenciách a predovšetkým na tej najhlavnejšej z nich – Versaillskej mierovej konferencii v roku 1919.

V priebehu tejto konferencie americký prezident Woodrow Wilson vydvihol myšlienku vytvorenia Ligy národov, ktorá v súlade s plánmi lídrov amerického finančného kapitálu sa mala stať svetovou vládou, riadiacou svet v jeho záujmoch.

Hodnotiac tieto americké plány, Kominterna v dokumentoch zo svojho 2. a 3. kongresu podotýkala, že, navrhujúc vytvoriť Ligu národov, americkí finančníci sa pokúšajú „priviazať k svojmu zlatému vozu národy Európy a iných častí sveta, zabezpečiac ich riadenie z Washingtonu. Liga národov sa mala stať v podstate svojej svetovou monopolovou firmou „Yankeeovia a spol“ (Komunistická internacionála v dokumentoch 1919-1932, Moskva, 1933, str. 140).

Liga národov bola vytvorená v roku 1919, ale zmocniť sa v nej riadiacej roly sa USA nepodarilo. Anglicko a Francúzsko sa proti tomu rozhodne postavili, po čom Američania demonštratívne opustili Ligu národov a po celú dobu svojej faktickej existencie (1919-1939) predstavovala národný orgán európskych finančníkov.

Charakterizujúc vzťahy USA a Európy po Prvej svetovej vojne, V.I. Lenin podotýkal: „Amerika sa nemôže zmieriť s Európou, pretože medzi nimi sú mimoriadne hlboké ekonomické nesváry, pretože Američania sú bohatší ako iní.“ (V.I. Lenin, Úplne zobrané spisy, zv. 42, str. 67-68)

V roku 1925 XIV. zjazd VKS(b) (Všezväzovej komunistickej strany boľševikov), na „nebývalo vzrastajúcu rolu Severoamerických Spojených štátov, hraničiacu so svetovou finančnou hegemóniou“ (KSSZ v rezolúciách a rozhodnutiach zjazdov a Plén ÚV 1898-1970, Moskva, Politizdat, 1970, zv. 3, str. 244).

Etapy zápasu

S cieľom zmocnenia sa kľúčových pozícií vo svete, USA po svojom neúspechu na Versaillskej konferencii si začali všímať iné veľké krajiny sveta, nespokojné s výsledkami Prvej svetovej vojny. Také boli štyri: Nemecko, Taliansko, Rusko a Japonsko.

Ohľadne Nemecka a Ruska americký uhol pohľadu sformuloval 15. januára 1920 veliteľ amerických vojsk v Nemecku generál G. Allen. Vo svojom denníku spravil nasledovný záznam: „Nemecko predstavuje štát, ktorý je najviac schopný úspešne čeliť boľševizmu. Rozšírenie Nemecka na úkor Ruska by na dlhý čas odpútalo pozornosť Nemcov na Východ a zmenšilo by tak napätie v ich vzťahoch so Západnou Európou. Z amerického uhlu pohľadu, silné a zároveň nachádzajúce sa vo finančnej závislosti od Ameriky Nemecko sa malo stať hlavnou ozbrojenou silou USA v Európe (H. Allen, Mein Rheinland. Tagebuh, Berlin, 1923, str. 51, Dejiny Druhej svetovej vojny 1939-1945 v 12 zväzkoch, Moskva, Vojenizdat, 1973, zv. 1, str. 37).

Predovšetkým sa USA pustili do Japonska, keďže to bola po USA druhá najsilnejšia veľmoc v Tichom oceáne, ktorý Američania považovali za svoje „jazero“. Na medzinárodnej konferencii pre morské zbrane, ktorá sa konala 12. novembra 1921 až 6. februára 1922 vo Washingtone, Američania, využijúc svoju finančnú prevahu, jednoducho kúpili Japonsko od Anglicka. Anglicko-japonská spojenecká zmluva z roku 1911 bola na tejto konferencii anulovaná a následne sa Japonsko stalo súčasťou sféry vplyvu USA.

Ďalšou etapou sa stalo Taliansko. Po slávnom „Pochode na Rím“ 28.-29. októbra 1922, organizovanom talianskymi fašistami a konajúcom sa okrem iných aj pod množstvom antianglických a antifrancúzskych hesiel, sa k moci dostal Mussolini, ktorý začal realizovať mimoriadne nepriateľskú vo vzťahu k Anglicku a Francúzsku politiku v Stredomorí a v Afrike.

Zároveň Američania zahájili praktickú činnosť, ktorej cieľom bolo dobýjanie Nemecka. Rovnako ako v Taliansku, stavili na celkom nové politické sily, v danom prípade na ešte prakticky nikomu neznámu Nacionálno-socialistickú robotnícku stranu Nemecka na čele s Adolfom Hitlerom. Jeden z popredných nemeckých Hitlerových životopiscov I. Fest podotkol, že práve od roku 1922 začína financovanie Hitlera z rozličného druhu anonymných zdrojov v Československu, Švédsku a obzvlášť Švajčiarsku. Podľa jeho slov, „na jeseň roku 1923, tesne pred svojim pučom, Hitler navštívil Zürich a vrátil sa odtiaľ, ako sám hovoril, s kufríkom peňazí“ (I. Fest, Adolf Hitler, Perm, Aleteja, 1993, zv. 1., str. 271).

Ale pozície Francúzska sa vtedy v Nemecku ukázali byť pevnejšie, hitlerovský „pivný puč“ bol prepadák a zopakovať v Nemecku v roku 1923 taliansky blitzkrieg sa Američanom nepodarilo. Museli sa pustiť do vypracúvania dlhodobej politiky vo veci nemeckej otázky.

V rokoch 1922-1923 sa Američanom podarilo čo-to podniknúť pre získanie pozícií aj vo vláde ZSSR. Pravda, tu nebolo treba dlho hľadať. Američanom sa s pomocou svojich veľkých peňazí aj tu podarilo prísť na všetko hotové, presnejšie odkúpiť od európskych finančníkov niekoľko kľúčových postáv v ZSSR. Jednou z takých postáv nebol nikto iný ako L.D. Trockij, styky ktorého v období od roku 1917-1921 s anglicko-francúzskymi finančníkmi nepredstavovali veľké tajomstvo dokonca ani pre obyčajných diplomatov a rozviedčikov.

Napríklad, rezident nemeckej vojnovej rozviedky v Moskve major Henning, pôsobiac so skupinou jemu podriadených dôstojníkov v podobe pracovníkov nemeckej ekonomickej misie, 24. mája 1918, pol druha mesiaca pred eserovským povstaním v Moskve, poskytujúc podrobnú charakteristiku vnútroštátnej situácie v RSFSR, poukazoval na to, že podľa jeho mienky, časy sovietskej moci sú zrátané, keďže v najbližších dňoch sa v Moskve na príkaz Trojdohody udeje organizovaný ľavicovými esermi vojnový prevrat, podporovaný časťou boľševického vedenia a obzvlášť Trockým. Podľa jeho mienky, „Trojdohoda, ako je teraz celkom očividné, dokázala získať časť boľševickej vlády pre spoluprácu s esermi. Predovšetkým Trockého už môžeme považovať nie za boľševika, ale za esera slúžiaceho záujmom Trojdohody.“

O týždeň neskôr, 1. júna 1918 nemecký veľvyslanec vo Švédsku Lucius podal správu nemeckému Ministerstvu zahraničných vecí о besede s bývalým ruským veľvyslancom vo Washingtone R.R. Rozenom, ktorý v jej priebehu uvádzal, že hlavným odporcom mierových vzťahov medzi Sovietskym Ruskom a Nemeckom v boľševickom vedení je Trockij. Ďalej Lucius podotýkal, že analogickú informáciu má aj z iných zdrojov (V.L. Israeľan, Nesplnená prognóza grófa Mirbacha, Nove a najnovšie dejiny, №6, 1967, str. 63-64).

Práve týmto vystriedaním pánov sa aj vysvetľuje náhla aktivizácia Trockého v roku 1923, po dvojročnom spánku, ktorý tomu predchádzal a taktiež prudké zhoršenie Leninovho zdravia v roku 1923 a jeho následná smrť v januári 1924.

Ale hlavným cieľom USA v Európe zostávalo Nemecko. Spraviac pre seba aké-také závery z neúspechu hitlerovského puču v roku 1923, Američania sa rozhodli zapojiť do finančnej kolonizácie Nemecka taktiež aj Anglicko s tým, aby úplne izolovali Francúzsko ako hlavnú prekážku v prvej polovici 20-tých rokov na ceste prenikania do Európy.

Ekonomická kolonizácia Nemecka americkými finančníkmi bola uľahčená tým ťažkým stavom nemeckej ekonomiky a predovšetkým ťažkého priemyslu, ktorý sa sformoval do roku 1923 v dôsledku toho, že Nemecko prehralo Prvú svetovú vojnu a bolo nútené vyplatiť povojnové reparácie.

V rokoch 1914-1923 sa neobnovovali základné fondy nemeckého priemyslu a pre jeho produkciu boli uzavreté zahraničné trhy. Za takýchto podmienok povojnové obnovovanie nemeckého priemyselného potenciálu sa mohlo natiahnuť na neobmedzene dlhú dobu.

V januári 1923 v súvislosti so zdržaním vyplácania nemeckých povojnových reparácií francúzsko-belgické vojská obsadili Porýnsku oblasť v Nemecku a prebrali kontrolu nad Porúrskym priemyselným regiónom, nachádzajúcim sa na jej území.

Táto okupácia ešte viac dezorganizovala ekonomiku Nemecka, vyvolala hyperinfláciu a rast nezamestnanosti. V krajine sa začali hromadné nepokoje, prerastajúce na rade území do povstaní, riadených komunistami. Na územiach okupovaných Francúzmi sa tiež začali ozbrojené povstania, organizované komunistami a nacionalistami. Iba Hitlerova NSDAP sa odmietla zúčastniť na odboji voči francúzskej okupácii. (I. Fest, Adolf Hitler, zv. 2, str. 35-36)

Už na konci roku 1923 sa Francúzsko so svojou okupáciou Porúria ocitlo v mimoriadne zložitej situácii. Reparácie od Nemecka stále neprichádzali a výdavky na zaopatrenie okupačných vojsk v Porúri neprestajne narastali. Zároveň rástol diplomatický a finančný nátlak na Francúzsko zo strany USA a Anglicka s požiadavkou ukončiť okupáciu.

Dawesov plán

V apríli 1924 americký bankár Charles Dawes vydvihol rad návrhov na vyriešenie problému vyplácanie reparačných platieb zo strany Nemecka.

Tieto návrhy boli predložené na prediskutovanie na medzinárodnej konferencii v Londýne v júli-auguste 1924. Konferencia skončila 16. augusta 1924 schválením takzvaného Dawesovho plánu.

Prvým bodom tohto plánu bolo rozhodnutie o vyvedení francúzskych vojsk z územia Nemecka, ktoré malo byť ukončené 31. júla 1925. Už len samotné toto rozhodnutie znamenalo úplnú porážku Francúzska v boji o hegemóniu v Európe v rokoch 1918-1923 (M.V. Frunze, Vybrané diela, Moskva, Vojenizdat, 1957, zv. 2. (poznámky), str. 490, 497)

Ale hlavným prvkom Dawesovho plánu bolo poskytnutie finančnej pomoci Nemecku zo strany USA a Anglicka v podobe úverov akože na vyplácanie reparácii Francúzsku.

V rokoch 1924-1929 Nemecko dostalo v súlade s Dawesovym plánom od USA 2,5 miliárd dolárov a od Anglicka 1,5 miliárd dolárov (približne 400 miliárd dolárov podľa kurzu z roku 1999). To umožnilo nemeckému priemyslu úplne renovovať svoju materiálnu základňu, prakticky stopercentne obnoviť výrobné zariadenie a vytvoriť základňu pre budúce obnovovanie vojenskej výroby.

V súlade s Dawesovym plánom obnovenie nemeckého priemyslu malo za cieľ predaj jeho produktov na trhoch krajín Východnej Európy a ZSSR, ktoré sa mali stať agrárno-surovinovými príveskami nemeckého priemyselného komplexu.

Premena Východnej Európy a ZSSR na odbytové trhy nemeckej priemyselnej produkcie, okrem zisku pre americké banky, ktoré sa fakticky stali vlastníčkami nemeckých priemyselných koncernov, riešila ešte 2 základné pre Američanov úlohy: likvidáciu francúzskeho vplyvu vo Východnej Európe a nepripustenie industrializácie ZSSR (Dejiny Veľkej Vlasteneckej vojny v 6 zväzkoch, Moskva, Vojenizdat, 1960, zv. 1, str. 4, 34-35, Dejiny Druhej svetovej vojny v 12 zväzkoch, zv. 1, str. 20, M.V. Frunze, Vybrané diela, Moskva, Vojenizdat, 1957, zv. 2, str. 479, Dejiny ZSSR, Moskva, Prosvešenije, 1983, č. 3, str. 171).

Jeden zo spoluautorov a realizátorov Dawesovho plánu, nemecký bankár Schacht, vyhodnocujúc jeho výsledky v roku 1929 s uspokojením konštatoval, že „Nemecko za 5 rokov dostalo toľko isto zahraničných úverov, koľko ich Amerika dostala za 40 rokov, ktoré predchádzali Prvej svetovej vojne.“ (Veľkej Vlasteneckej vojny v 6 zväzkoch, zv. 1., str. 4).

Do roku 1929 Nemecko predbehlo Anglicko čo do objemu priemyselnej výroby (12% celosvetovej) a obsadilo druhé miesto na svete hneď po USA (44%) (Dejiny Druhej svetovej vojny v 12 zväzkoch, zv. 1, str. 112).

V roku 1929 americké investície v Nemecku tvorili 70% všetkých zahraničných kapitálových vkladov a ich väčšia časť patrila Morganovej americkej finančnej skupine. Takto svetovú finančnú hegemóniu Rotschildovcov, ktorá trvala od roku 1815 do roku 1917, vystriedala finančná hegemónia Morganovcov, ktorí do roku 1915 sa starali o záujmy Rotschildovcov v Severnej a Južnej Amerike.

Takto hodnotí výsledky Dawesovho plánu americký výskumník Ralph Epperson: „Bez kapitálov, ktoré poskytla Wall street, by neexistoval ani Hitler, ani Druhá svetová vojna“ (R. Epperson, Neviditeľná ruka ... , str. 294). V roku 1929 celý nemecký priemysel patril fakticky rozličným americkým finančno-priemyselným skupinám.

Spoločnosť Standard Oil, patriaca Rockefellerovi, kontrolovala celý nemecký ropno-spracujúci priemysel a výrobu syntetického benzínu z uhlia (R. Epperson, str. 294).

Morganovmu bankovému domu patril celý chemický priemysel, t.j. koncern I.G. Farbenindustrie. Prostredníctvom americkej telekomunikačnej spoločnosti ITT patriacej Morganovi kontroloval 40% telefonickej siete v Nemecku a 30% akcií firmy stavajúcej lietadlá Focke-Wulf. Prostredníctvom General electric Morgan kontroloval nemecký rádiový a elektrotechnický priemysel zastúpený nemeckými koncernmi AEG, Siemens, Osram. Prostredníctvom General motors Morgan kontroloval nemecký automobilový koncern Opel. Henry Ford kontroloval 100% akcií koncernu Volkswagen.

Vo chvíli, keď sa Hitler dostal k moci, sa pod úplnou kontrolou amerických finančníkov nachádzali také kľúčové odvetvia nemeckého priemyslu ako: spracovanie ropy a výroba syntetického paliva, chemický priemysel, automobilový, letecký a elektrotechnický priemysel, výroba rádií a vysielačiek, značná časť strojárskeho priemyslu. Dokopy 278 firiem a koncernov а taktiež kľúčové banky, také ako Deutsche bank, Dresdner bank, Donat bank a rad ďalších. (R. Epperson, str. 294, Dejiny Veľkej vlasteneckej vojny v 6 zväzkoch, zv. 1, str. 34-35, Dejiny Druhej svetovej vojny v 12 zväzkoch, zv. 1, str. 112, 183 a taktiež 2. zv., str. 344).

„Sovietska izolovanosť“

Hovoriac o význame Dawesovho plánu v súvislosti so ZSSR z hľadiska amerických finančníkov, minister zahraničných vecí Anglicka N. Chamberlain vo februári roku 1925 podotkol, že „Rusko visí ako búrkový mrak nad východným horizontom Európy – hrozivé, nekontrolovateľné, ale predovšetkým, izolované”. Preto, podľa jeho mienky, bolo nevyhnutné: „vymedziť bezpečnostnú politiku navzdory Rusku a dokonca, možno, na úkor Ruska.“ (Locarnská konferencia v roku 1925, Dokumenty, Moskva, 1959, str. 43).

Práve „nekontrolovateľnosť“ a „izolovanosť“ ZSSR najviac znepokojovala amerických a anglických bankárov.

Za účelom prekonania tejto „izolovanosti“ v októbri roku 1925 vo švajčiarskom meste Locarno bola otvorená medzinárodná konferencia s účasťou Anglicka, Francúzska, Nemecka, Talianska, Belgicka, Poľska a Československa. Ciele konferencie stanovil štátny tajomník USA F. Kellogg: „Konferencia v Locarne, prirodzene, pokračovala v práci Dawesovej komisie.“ (Conngressional Record, zv. 1., Washington, 1926, str. 906).

Hoci USA sa formálne na konferencie nezúčastnili, riadili a usmerňovali jej prácu. Z toho dôvodu líder Komunistickej strany Nemecka Thalmann konštatoval: „Americkí bankári sa nezúčastňujú Locarnskej konferencie oficiálne. Ale americkí finančníci, ktorí sa pozerajú na Európu ako na veľkú kolóniu, dosť aktívne spolupracovali počas realizácie Locarna. Predstavitelia amerického finančného kapitálu v Locarne jednoznačne dali najavo, čo si americký imperializmus praje.“ (E. Thalmann, Lokarno der neue Krigpakt. Berlin, 1925, str. 4).

Hlavným cieľom USA v Locarne bolo „zmierenie“ Anglicka a Francúzska s Nemeckom. Za týmto účelom bol na konferencii vypracovaný a uzavretý takzvaný „garančný pakt“, ktorého súčasťou sa stali Anglicko, Francúzsko, Nemecko, Taliansko a Belgicko. K danému paktu následne, za oveľa menej výhodných podmienok sa pripojilo Poľsko a Československo.

Takýmto spôsobom, výmenou za dodatočné politicko-právne záruky bezpečnosti sa Francúzsko fakticky zrieklo svojho vplyvu vo Východnej Európe v prospech Nemecka. Krajiny Malej dohody (Poľsko, Československo, Rumunsko, Juhoslávia, Grécko) boli otvorené pre prístup Nemecka a teda aj USA. Okrem toho, Francúzsko stratilo možnosť s pomocou svojich východoeurópskych satelitov ohrozovať Nemecko z východu.

Po tom, ako v Locarne boli za amerických podmienok „vyriešené“ hlavné európske protirečenia, americkí finančníci sa rozhodli upriamiť vážnu pozornosť na ZSSR, aby skoncoval s jeho, ako sa vyjadril N. Chamberlain, „izolovanosťou“.

Mesiac po skončení konferencie v Locarne, v ZSSR, v novembri 1925, namiesto porazeného a izolovaného Trockého, náhle vznikla takzvaná Nová opozícia v zastúpení Zinovjeva a Kameneva, ktorá sa svojím politickým programom ničím nelíšila od trockizmu, t.j. chystala sa pod rúškom diskusie „o nemožnosti vybudovania socializmu v jednej izolovanej krajine“ skoncovať v záujmoch amerických bankárov s touto „sovietskou izolovanosťou.“

Keď však na konci roku 1926 Nová opozícia a Trockij, ktorý sa s ňou spojil, utrpeli krach a stratili pozície v sovietskej vláde а XV. zjazd Komunistickej strany (VKP(b)) oznámil proces industrializácie ZSSR, americkí bankári zahájili kampaň silového nátlaku na Sovietsky zväz v zahraničnopolitickej sfére. 23. februára 1927 anglické ministerstvo zahraničných vecí poslalo do ZSSR nótu s hrozbou pretrhnúť diplomatické vzťahy. V apríli 1927 čínska polícia v Pekingu na nariadenie amerického a anglického veľvyslanca zaútočila na sovietske veľvyslanectvo a zabila niekoľko sovietskych diplomatov. 27. mája 1927 v Londýne anglická polícia obsadila sovietske obchodné predstavenstvo, po čom anglická vláda vyhlásila prerušenie diplomatických vzťahov so ZSSR. 7. júna 1927 bol na vlakovej stanici vo Varšave zabitý sovietsky veľvyslanec Vojkov, po čom následne z USA poputoval veľký úver Poľsku na vojenské potreby.

Tento nátlak však vyvolával opačné výsledky. Na jeseň roku 1927 vedúce osobnosti Novej opozície prišli o všetky štátne a stranícke posty, ktoré dovtedy zastávali a začalo obnovovanie moci Červenej armády prostredníctvom zahájenia zvyšovania jej početnosti, zlepšenie fungovanie vojenského priemyslu a začiatku vytvárania mobilizačných rezerv.

Ako ZSSR strácali pozície, stúpenci Dawesovho plánu - americkí bankári - znovu upriamili pozornosť na Hitlera a jeho stranu, ktorá po krachu „pivného puču“ v roku 1923 niekoľko rokov pretrvávala v takmer úplnom zabudnutí.

Od konca roku 1926, po očividnom fiasku trockisticko-zinovjevského bloku a schválení na XV. zjazde Komunistickej strany kurzu na industrializáciu, t.j. premenu ZSSR na priemyselne rozvinutý sebestačný štát, k Hitlerovi znovu začal prúdiť potôčik peňazí od rozličných nemeckých firiem a bánk, ktorý sa premenil na vodopád na konci roku 1928, keď ZSSR zahájil realizáciu prvej päťročnice a keď o rok neskôr, na konci roku 1929, z najvyššieho politického vedenia ZSSR bola odstránená posledná skupina agentov vplyvu amerického finančného kapitálu na čele s Bucharinom, takzvaná „pravicová opozícia“.

Hitler a Roosevelt

Rozdiel bol iba v tom, že ak v roku 1923 Američania financovali Hitlera priamo, prostredníctvom švajčiarskych bánk, počas rokov 1926-1932 sa to robilo prostredníctvom nemeckých bánk a priemyselných koncernov, ktoré sa dovtedy premenili na nemecké filiálky rozličných amerických finančno-priemyselných skupín a predovšetkým Morgana.

Proces privádzania Hitlera k moci bol dlhodobý a mnohostupňový, odrážajúc počas obdobia v rokoch 1928-1933 pochybnosti a nádeje amerických bankárov, že prvá sovietska päťročnica bude prepadák, ZSSR sa následne ocitne v hlbokej politicko-ekonomickej kríze a stane sa pre nich ľahkou korisťou a potom bude možné sa zaobísť bez silného Nemecka.

Na jar roku 1930 v Nemecku bola zbavená moci koaličná vláda, na čele ktorej stál sociálny demokrat H. Muller. Vystriedala ju vláda H. Brüninga, ktorá pozostávala iba zo zástupcov pravicových strán. Takto skončilo obdobie vlády sociálnych demokratov v Nemecku v rokoch 1918-1930 a začalo postupné ustupovanie buržoáznej demokracie, prišlo takzvané „obdobie prezidentských vlád“ 1930-1933.

V júli 1930 Brüning rozpustil Reichstag, hoci v súlade so zákonom jeho plnomoci vypršiavali až v roku 1932. Bolo to spravené s cieľom využiť nespokojnosť obyvateľstva s ekonomickou krízou a premeniť nacistov na veľkú parlamentnú silu. Čo sa aj udialo. Vo voľbách do Reichstagu, ktoré sa konali 14. septembra 1930, nacisti získali 6 miliónov 800 tisíc hlasov voličov (v predchádzajúcich voľbách v roku 1928 to bolo iba 800 tisíc) a 107 miest v Reichstagu (v roku 1928 to bolo iba 12 miest).

Tento úspech nacistov vyvolal pozitívnu odozvu u americkej a anglickej tlači, patriacej jedným z najväčších novinových magnátov tých čias v USA a v Anglicku Herstovi, Beaverbrookovi a radu ďalších (L.I. Ginzburg, Hitlerov príchod k moci, Nové a najnovšie dejiny, №1, 1968, str. 83-84).

Úspech nacistov vo voľbách roku 1930 poskytol kancelárovi Brüningovi zámienku zahájiť rokovania s nimi o vstupe do jeho koaličnej vlády. Ale Hitlerovi páni si mysleli, že to robiť netreba. V roku 1930 vo vianočnom vydaní jedných vplyvných nemeckých novín bola umiestnená otázka: „Ako hodnotíte Hitlerovu účasť vo vláde?“. V tom čase známy historik Schussler, odrážajúc názor skutočných Hitlerových pánov, odpovedal: „Nato je príliš skoro!“ Ďalej vysvetlil, že účasť nacistov v koaličnej vláde je nerozumná, pretože oslabí nacistickú stranu „kvôli protirečeniam medzi myšlienkou a skutočnosťou“, t.j. medzi sociálnou demagógiou a reálnou politikou a tým bude prekážať nacistom získať celú moc v krajine.

Zároveň atašé americkej vlády v Berlíne D. Gordon písal štátnemu tajomníkovi H. Stimsonovi: „Niet žiadnych pochýb, že Hitler dostal značnú finančnú podporu od istých kruhov v radoch priemyselných magnátov. Práve dnes sa ku mne dostal chýr zo zvyčajne veľmi dobre informovaného zdroja, že rozličné americké finančné kruhy dosť aktívne pôsobia týmto smerom. (Papers Relating to the Foreign Relation of the United State, Washington, 1945, zv. 3., str. 84, Dejiny Druhej svetovej vojny v 12 zväzkoch, zv. 1., str. 113-114).

Na jeseň roku 1930 USA navštívil predseda ríšskej banky Nemecka Schacht, ktorý so svojimi americkými kolegami rozoberal detaily blížiaceho sa Hitlerovho príchodu k moci.

O rok neskôr, 11. októbra 1931, sa v meste Harzburgu konala porada popredných nemeckých bankárov a priemyselníkov spolu s predstaviteľmi najvyššej aristokracie a generálov. Na poradu bol taktiež pozvaný aj Hitler. Schacht tlmočil prítomným názor Američanov o nevyhnutnosti nastolenia v krajine diktatúry nacistickej strany.

Ďalšie udalosti sa rozvíjali relatívne nenáhlivo až do mája 1932, keď ZSSR vyhlásil, že splnil prvý päťročný plán a dokončil hlavný proces industrializácie krajiny. Okrem tohto vyhlásenia existovali aj objektívne informácie, ktoré ukazovali Američanom, že ich nádeje, že prvá päťročnica stroskotá sa nenaplnili.

Ak v roku 1928 ZSSR dovážali zo zahraničia a predovšetkým z USA, Nemecka a Anglicka 81% nevyhnutného množstva produkcie strojárskeho priemyslu a priemyselného zariadenia, v roku 1931 tento ukazovateľ poklesol na 17,8%. (Ekonomické dejiny ZSSR, Moskva, Vysoká škola, 1987, str. 204-205).

Rozdiel medzi týmito dvomi ukazovateľmi, ktorý vznikol iba za tri roky, znamenal faktický krach Dawesovho plánu ohľadne ZSSR.

Potom sa udalosti začali vyvíjať rýchlo. Na konci mája roku 1932 pod nátlakom nemeckých bankárov a aristokracie, zjednotených do takzvaného „Klubu pánov“, odstúpila Brüningova vláda a vystriedala ju vláda Papenova, formálne nenacistická, ale v podstate svojej profašistická, ktorej poslaním bolo bezprostredne pripraviť príchod nacistov k moci. Uprostred novembra 1932 17 najväčších bankárov a priemyselných magnátov poslalo prezidentovi Hindenburgovi list s požiadavkou menovať Hitlera ríšskym kancelárom. S rovnakou požiadavkou v tom istom čase sa na Hindenburga dvakrát obracal dedičný princ kaiserovského Nemecka. 4. januára 1933 na vile bankára Schredera pri Kolíne sa konala ďalšia v poradí porada nemeckých finančníkov, na ktorej bolo rozhodnuté priviesť Hitlera k moci v priebehu najbližších niekoľkých týždňov, čo aj bolo zrealizované na konci januára 1933.

Zároveň na konci januára 1933 bol nastolený nacionálno-socialistický režim v Nemecku a tak isto aj v samotných Spojených štátoch, pod vedením prezidenta Roosevelta a jeho Nového kurzu.

Niekoľko mesiacov pred Rooseveltovým oficiálnym prevzatím funkcie členovia administrácie usilovne skúmali skúsenosti režimu Mussoliniho v Taliansku. Neskôr Hoover, ktorý bol prezidentom USA pred Rooseveltom, oboznámiac sa s balíčkom dokumentov Nového kurzu spomínal: „Snažil som sa im vysvetliť, že je to čistý fašizmus, že je to jednoduchá napodobenina Mussoliniho „korporatívneho štátu“ (R. Epperson, Neviditeľná ruka, 2. vydanie, str. 296, 298-299).

A vskutku medzi Rooseveltovou politikou Nového kurzu v USA a Hitlerovou politikou v Nemecku bolo zarážajúco veľa spoločného. Pred tým nebývalá za čias kapitalizmu miera zasahovania štátu do ekonomiky, vytvorenie z nezamestnaných pracovných armád, ktoré plnili rozsiahle stavebné práce celoštátneho významu (predovšetkým budovali cesty), likvidácia psychicky chorých v Nemecku a ich sterilizácia v USA.

Jediným rozdielom bolo zachovanie v USA mnohostraníckosti a formálnej demokracie.

Východ je citlivá záležitosť

Vytvárajúc v Nemecku ohnisko budúcej vojny v Európe, americkí bankári mali postarané o analogické ohnisko aj v Ázii. Týmto ázijským ohniskom sa stalo Japonsko. Počas rokov Prvej svetovej vojny Japonsko dosiahlo dominantné ekonomické postavenie v Číne. Ale v roku 1922 na Washingtonskej konferencii Američania donútili Japoncov odísť z Číny.

Potom sa však Američanom ešte 5 rokov nedarilo rovnocenne súperiť v Číne s Anglickom a Francúzskom.

Americký vplyv v Číne začal rýchlo rásť po príchode k moci 12. apríla 1927 pravicových nacionalistov na čele s Čankajšekom. Do roku 1930 v porovnaní s rokom 1914 americké kapitálové vklady do Číny vzrástli 3,7-násobne, vládne úvery a finančná pomoc 6-násobne. (Dejiny Veľkej vlasteneckej vojny v 6 zväzkoch, zv. 1., str. 8-9).

Do začiatku roka 1930 sa však Američania vážne sklamali v režime Čankajšeka. Nepodarilo sa mu obnoviť jednotu krajiny prostredníctvom likvidácie komunistov a generálskych feudálnych klík. Drvivá porážka Čankajšekových vojsk v Mandžusku vojskami sovietskej armády Ďalekého východu v novembri-decembri 1929 ukázala nemožnosť jeho využitia ako prostriedku zahraničného ozbrojeného nátlaku na ZSSR.

Preto Američania začali súrne hľadať na Ďalekom východe novú silu, ktorá by mohla v Číne urobiť poriadok, aby sa jej územie stalo vhodným na umiestnenie tam ich kapitálov a ozbrojené pôsobenie na ZSSR zvonku. Keďže vo vnútri Číny také sily neboli, padlo rozhodnutie hľadať ich za jej hranicami.

Pre tento účel bolo vybrané Japonsko, ktoré po jeho vytlačení z Číny v rokoch 1920-1922 Anglickom, Francúzskom a USA potrebovalo trhy a kapitály pre svoj búrlivo rastúci priemysel. Takýmto trhom sa mohla stať iba Čína a kapitály sa nachádzali v USA.

Pozíciu USA v blížiacej sa vojne Japonska s Čínou prezident USA Hoover sformuloval nasledovne: „Musíme ukázať, že Čína je neschopná zabezpečiť náležitý poriadok vo vnútri krajiny, ktorý mala nastoliť v súlade s dohodami. Značná časť Číny sa ocitla pod vplyvom čínskych komunistov, spolupracujúcich s Ruskom. Vláda Mandžuska sa ocitla v rukách dobrodruha, neuznávajúceho čínsku vládu а Čína nerobí žiadne opatrenia, aby ho donútila poslúchať. Na tomto území panuje anarchia, čo je celkom neprípustné.“ (The Memoirs of Herbert Hoover, New York, 1952, zv. 1., str. 369, Dejiny druhej svetovej vojny v 12 zväzkoch, zv. 1, str. 94).

Vo Washingtone si mysleli, že invázia Japoncov do Mandžuska (Severovýchodná Čína) donúti Čankajšeka ešte viac sa orientovať na USA a privedie k ďalšej vojne medzi Japonskom a ZSSR.

V júni 1930 USA zdvihli clá na japonské tovary, dovážané na ich územie o 23% a týmto úplne uzavreli pre Japoncov svoj trh. Japonský export okamžite poklesol o 40% (Svetové ekonomické krízy rokov 1848-1935, Moskva, 1937, zv. 1, str. 420-424). Týmto Američania jasne dali Japonsku najavo, že si má hľadať iné trhy. Všetko to spolu s finančnou závislosťou od USA donútilo Japonsko zahájiť dobýjanie Mandžuska.

Keď 18. septembra 1931 začala japonská invázia do Mandžuska, pod nátlakom USA Čankajšek dal príkaz svojim vojskám v Mandžusku ustupovať, nevynakladajúc odpor Japoncom. V liste poslanom Lige národov v súvislosti s japonskou inváziou Čankajšekova vláda dokonca ani nekvalifikovala toto počínanie Japonska ako agresiu.

V priebehu toho roka a pol, počas ktorého prebiehala okupácia Mandžuska Japonskom, americké dodávky a finančná pomoc Japonsku tvorili 182 miliónov dolárov (Dejiny druhej svetovej vojny v 12 zväzkoch, zv. 1., str. 94). Podľa súčasného kurzu je to približne 9 miliárd dolárov.

Ako priznávajú autori sovietskych 12-zväzkových Dejín Druhej svetovej vojny, „do prostriedku roku 1939 Japonsko viedlo zahraničnú politiku zosúladenú s požiadavkami USA (zv. 1., str. 314-315).

Nakoľko veľká bola táto „zosúladenosť“, sa dá súdiť podľa tej skutočnosti, že v roku 1933 na príkaz z USA Japonsko a Nemecko takmer naraz vystúpili z Ligy národov.

V roku 1937 Japonsko na príkaz USA zahájilo novú vojnu v Číne s tým, aby podkopalo v nej pozície anglicko-francúzskeho kapitálu a rozšírilo sféru amerického vplyvu v Číne na úkor Anglicka a Francúzska.

Aby bol paralyzovaný možný zásah ZSSR na strane Československa a bolo poistené Mníchovské sprisahanie, na príkaz USA Japonsko 29. júla 1938 zorganizovalo vtrhnutie na sovietske územie v oblasti jazera Chasan troch pechotných divízií a a mechanizovanej brigády. V máji až auguste 1939 rozsiahly sovietsko-japonský ozbrojený konflikt na rieke Chalchin Gol v Mongolsku mal za cieľ odlákať ozbrojené sily ZSSR z Európy tesne pred Nemeckým napadnutím Poľska a donútiť Sovietsky zväz prijať nemecký návrh uzavrieť pakt o neútočení, ktorý aj bol podpísaný uprostred bojov.

Úloha odlákania sovietskych ozbrojených síl z Európy v tomto období bola v zásade splnená. V prvej polovici roku 1939 početnosť sovietskych vojsk na Ďalekom Východe mala podľa plánu vzrásť na 57 tisíc osôb a fakticky stúpla na 345 tisíc.

USA štedro financovali Japonsko, aby tak udržali ZSSR na Ďalekom východe. Iba v roku 1938 Morganova finančná skupina poskytla Japonsku úvery na 125 miliónov dolárov. A celková americká pomoc Japonsku v rokoch 1937-1939 tvorila 511 miliónov dolárov (Dejiny Druhej svetovej vojny v 12 zväzkoch, zv. 1., str. 36; V. Avarin, Boj o tichý oceán, M., 1952, str. 247; B. Maruškin, Americká politika „nezasahovania“ a japonská agresia v Číne (1937-1939), Moskva, 1957, str. 35, 53, 96, 109, 153).

Obchodný atašé veľvyslanectva USA v Japonsku, navštíviac v roku 1937 japonsko-čínsky front, uznával: „Ak by niekto sledoval japonské vojská v Číne, videl by, koľko majú amerického vybavenia a mohol by mať celkom oprávnený dojem, že pozoruje americkú armádu.“ (I. Popov, Japonsko, Moskva, 1940, str. 94).

Cudzími ozbrojenými rukami

Len čo Hitler bol privedený k moci, USA ho okamžite začali využívať ako baranidlo na podkopávanie pozícií európskych finančníkov. V októbri 1933 Nemecko vystúpilo z Ligy národov. V januári 1934 bola medzi Nemeckom a Poľskom uzavretá Dohoda o neútočení, v dôsledku ktorej Poľsko zo sféry anglicko-francúzskeho vplyvu prešlo do sféry nemeckého, a teda aj amerického vplyvu.

Ako reakcia na to, začali pokusy zahrávania sa európskych finančníkov so ZSSR. Na konci roku 1933 ZSSR dostal pozvanie vstúpiť do Ligy národov a v roku 1934 doň vstúpil. V roku 1935 na VII . Kongrese Kominterny v Moskve nasledovalo zrieknutie sa politiky priameho príchodu k moci komunistov v európskych krajinách a vznikol nápad vytvorenia bloku komunistických strán s rozličnými ľavicovo liberálnymi reformistickými silami, ktorý bol v praxi realizovaný v podobe takzvaných „národných frontov“. V tom istom roku 1935 bolo uzavreté vojensko-politické spojenectvo medzi Francúzskom, ZSSR a Československom, zamerané proti Nemecku.

Nemecko na to zareagovalo tak, že na príkaz USA v marci 1936 priviedlo vojská do demilitarizovanej Rýnskej oblasti. Na to, že tento krok nebolo Hitlerovu osobnou iniciatívou, poukazujú aj mnohí západní historici. Jeden z nich, B.L. Hart písal: „Najmenej zo všetkého Hitler chcel rozpútať ešte jednu svetovú vojnu. Hitler, aj napriek svojej bezzásadovosti, dlhý čas prejavoval výlučnú opatrnosť pri realizácii svojich cieľov. Vojenskí velitelia prejavovali ešte väčšiu opatrnosť. Keď v marci 1936 sa Hitler rozhodol obsadiť vojskami Rýnsku demilitarizovanú zónu, jeho generáli boli znepokojení týmto rozhodnutím. V dôsledku ich protestov bolo najprv do Porýnia poslaných len niekoľko symbolických jednotiek.“ (B.L. Hart, Najdôležitejšie strategické rozhodnutia v knihe Od Barbarossy až po Konečné riešenie, Moskva, Politizdat, 1988, str. 15-16).

Ako reakcia na príchod k moci v lete 1936 vlády Národného frontu v Španielsku a Francúzsku nasledovalo povstanie generála Franka, organizované nemeckou rozviedkou na povel z USA a následne nemecko-španielska intervencia v Španielsku.

V Afrike zase fašistické Taliansko s cieľom podkopať anglický vplyv znovu na pokyn Washingtonu v rokoch 1935-1936 okupovalo Etiópiu.

Na Ďalekom Východe s analogickým cieľov v roku 1937 Japonsko zahájilo dobýjanie Číny.

Tento kompromis a vzájomné zahrávanie sa medzi Rothschildovcami a ZSSR v rokoch 1933-1937 skončil v roku 1937. Signálom jeho skončenia sa stal príchod k moci v novembri 1937 v Anglicku pravicovej konzervatívnej vlády N. Chamberlaina.

Príčinou konca tohto procesu bol, na jednej strane, mocný zahranično-politický tlak USA v období 1935-1937, o ktorom sa hovorilo vyššie a na strane druhej odhalenie v ZSSR v rokoch 1936-1937 vojensko-politického antistalinovského sprisahania. A hoci vedúci organizátori sprisahania sa orientovali na USA a Nemecko, európski bankári dúfali, že v prípade zvrhnutia Stalina sa im tiež čo-to ujde.

Pokiaľ ide o samotné sprisahanie, o jeho príprave sa v zahraničnej tlači písalo už na začiatku 30-tých rokov. Napríklad, v orgáne ruskej vojnovej emigrácie členov Bielej gardy, v časopise Časovoj, v jednom z čísel na začiatku roku 1931 sa o tom písalo nasledovné: „Pod vedením osoby, ktorá pricestovala z juhu Ruska, v Červenej armáde bádať nepochybné vrenie. V armáde komunisti vedú energickú agitáciu proti Stalinovi. Teraz sa táto agitácia stala takmer otvorenou. K protistalinovskej agitácii sa agenti GPU stavajú čisto formálne, snažiac sa si ju nevšímať. Zodpovedajú sa za ňu predovšetkým malé ryby s strední a vyšší agenti vlády, agitujúci proti Stalinovi, zostávajú bokom.“ Hovoriac o tých istých procesoch, Molotov podotýkal: „Nemyslite si, že Stalin uveril nejakej falošnej správe, odovzdanej prostredníctvom Beneša. Tuchačevskij, ktorého sme dobre poznali, bol popravený, pretože bol vojenskou silou pravice - Rykova a Bucharina. А štátny prevrat sa bez vojakov nezaobíde.“ (S. Gribanov, Rukojemníci doby, Moskva, Vojenizdat, 1992, str. 52-53).

Od novembra 1937 európski finančníci začali hľadať kompromis už nie so ZSSR, ale s USA a Nemeckom na úkor ZSSR. Vyjadrením tejto politiky sa stalo Mníchovské sprisahanie: Mníchovské sprisahanie predstavovalo v podstate svojej pakt о neútočení medzi Nemeckom a Talianskom na jednej strane a Anglickom a Francúzskom na strane druhej. Nemalú rolu v Mníchovskej dohode zohrali USA. Americký veľvyslanec v Anglicku D. Kennedy počas besedy s nemeckým veľvyslancom v Londýne Dirksenom 13. júna 1938 otvorene povedal, že „v ekonomických otázkach Nemecko musí mať slobodné ruky na východe a taktiež juhovýchode Európy.“ (Veľká vlastenecká vojna Sovietskeho zväzu 1941-1945. Stručné dejiny, Мoskva, Vojenizdat, 1970, str. 14).

Ďalším krokom na ceste ku kapitulácii Anglicka a Francúzska pred Nemeckom a USA sa stalo Španielsko. V roku 1938 pod nátlakom Anglicka a Francúzska, vláda Národného frontu Španielska vyhlásila, že vyvádza z krajiny medzinárodne brigády a sovietskych dobrovoľníkov, ktorí boli jedinou bojaschopnou silou republikánskej armády. A vo februári 1939 pod vplyvom Anglicka a Francúzska v Madride pravicoví socialisti a anarchisti uskutočnili vojnový prevrat, v dôsledku ktorého sa republika rozpadla a v marci 1939 sa Franko zmocnil kontroly nad celým územím krajiny. Potom Španielsko, nasledujúc Taliansko a Nemecko, sa stalo ďalším americkým vojenským nástupišťom v Európe.

V roku 1938 sa USA blahosklonne pozerali na ústupky Anglicka a Francúzska pred Nemeckom, keďže Nemecko bolo vtedy veľmi slabé vo vojenskom ohľade a preto mierové obsadenie Rakúska a obzvlášť Česka s jeho druhým čo do svojho objemu vojnovým priemyslom v Európe sa stalo životne dôležitým pre Nemecko v záujme nasledovného zahájenia vojny v Európe. V dôsledku obsadenia Čiech v období medzi novembrom 1938 a marcom 1939, Nemecko získalo 469 tankov, 1582 lietadiel, 2175 poľných a 500 zenitových diel, 785 mínometov, 43878 guľometov a 1 milión pušiek. Týchto zbraní bolo dosť na ozbrojenie 40 divízii. V roku 1938 iba na továrňach českého koncernu Škoda bolo vyrobených viac zbraní než vo Veľkej Británii (Dejiny Druhej svetovej vojny v 12. zväzkoch, zv. 2., str. 123).

Ale po tom, ako Nemecko na jar 1939 získalo nevyhnutný vojenský potenciál, USA začali náhlivo rozpútavať Druhú svetovú vojnu a predovšetkým vojnu Nemecka proti Anglicku a Francúzsku s tým, aby ich vyhodili z trhov v Latinskej Amerike a ovládli trhy ich kolónií. Otázka trhov bola pre Američanov na konci 30-tých veľmi pálčivá. V roku 1937 USA, zaberajúc 7,1% územia a majúc 6,5% obyvateľstva sveta, vyrábali 41,4% svetovej priemyselnej produkcie a mali 62% svetových zásob zlata na sumu 28 miliárd dolárov (F. Michalevskij, Zlato v období svetových vojen, Moskva., 1945, str. 192). Bolo celkom prirodzené, že disponujúc takouto mocou si USA nárokovali na svetovú nadvládu.

Okrem toho ešte celý rad závažných príčin nútil USA v roku 1939 sa ponáhľať s rozpútaním novej svetovej vojny. Rooseveltov „Nový kurz“ alebo, jednoduchšie povedané, americký druh Národného socializmu, predsa len nepriviedol k dlhodobej ekonomickej stabilizácii. V roku 1937 sa USA znovu ocitli v močiari krízy v roku 1939 vyťaženosť priemyselných kapacít tvorila iba 33% (uprostred krízy v rokoch 1929-1933 to bolo 19%). Hodnotiac situáciu v USA v roku 1939 jeden z Rooseveltových najbližších poradcov P. Tuguell poukázal na nasledovné: „V roku 1939 vláda nevedela dosiahnuť žiadne úspechy. Pred nami sa rozprestieralo otvorené more, až do dňa, kedy Hitler vtrhol do Poľska. Hmlu mohol rozptýliť iba mocný vietor vojny. Akékoľvek iné opatrenia, ktoré boli v Rooseveltovej moci, by nepriniesli žiadne výsledky. (P. Tuguell, The Democratic Roosvelt, A Biography of Franklin D. Roosvelt, New York, 1957, str. 477, Dejiny Druhej svetovej vojny v 12 zväzkoch, zv. 2., str. 341).

Konkrétnym verejným signálom Hitlerovi začať konať sa stalo zamietnutie 19. mája 1939 Kongresu USA vyhlášky o zrušení zákona o neutralite USA.

Čo sa týka tajnej diplomacie, v roku 1939 USA kategoricky zamietli nástojčivé návrhy Anglicka a Francúzska dať požehnanie druhému Mníchovu, tentokrát na úkor Poľska. USA dali jasne najavo, že sú proti akémukoľvek mierovému vyriešeniu nemecko-poľského konfliktu, zdôrazňujúc, že ak Anglicko a Francúzsko nevyhlásia Nemecku vojnu v prípade jeho útoku na Poľsko, prídu o akúkoľvek americkú pomoc. Americký veľvyslanec v Anglicku v rokoch 1938-1939 J. Kennedy neskôr práve na to spomínal: Ani Francúzi, ani Angličania by nikdy nespravili z Poľska príčinu vojny, nebyť neprestajného podnecovania z Washingtonu. V lete 1939 mi prezident nepretržite navrhoval podhodiť horúce uhlíky Chamberlainovi pod zadok.“ (The Forrestal Diaries, New York, 1951, str. 121-122, Dejiny Druhej svetovej vojny v 12 zväzkoch, zv. 2, str. 345).

Americký historik Ch. Tenzill na túto tému písal nasledovné: „Prezident vôbec nechcel, aby vojna, ktorá začne v Európe, skončila tak rýchlo, že Spojené štáty by sa nestihli zamiešať. V septembri 1938 proti Hitlerovi mohli vystúpiť francúzska, anglická, ruská a česká armáda, ktoré by ho rozdupali dosť rýchlo. Do leta 1939 sa však situácia zásadne zmenila. Rusko uzavrelo dohodu s Nemeckom, česká armáda zmizla. Vojna, ktorá začala v roku 1939 sa mohla ťahať donekonečna.“ (H. Barnes (Ed), Perpetual War for Perpetual Peace, Caldwel, 1953, str. 171, Dejiny Druhej svetovej vojny v 12 zväzkoch, zv. 2, str. 345).

Začiatok jatiek

Samotné Nemecko sa však až do apríla 1939 vôbec nepripravovalo na vojnu s Poľskom. „Spočiatku sa Hitler nechystal dobýjať Poľsko. Bol pripravený na nejaký čas ho prijať za mladšieho partnera, za podmienky, že Poľsko vráti Nemecku prístup k Baltskému moru, ktorý mu patril, a tak spojí s Nemeckom po súši Východné Prusko.“ (B.L. Gart, Najdôležitejšie strategické rozhodnutia v knihe Od Barbarossy až po Konečné riešenie, str. 20-21).

Generál Manstein uvádzal, že do marca 1939 v hlavnom veliteľstve suchozemských vojsk Nemecka neexistoval plán strategického posúvania vojsk za účelom napadnutia Poľska (Erich von Manstein, Stratené víťazstvá, almanach Sevastopol, №5, 1997, str. 151).

Samotný Hitler v roku 1937 plánoval začať rozsiahle vojnové akcie v Európe až v roku 1943 (V. Prusakov, Okultný mesiáš a jeho ríša, Мoskva, Molodaja gvardija, 1992, str. 59-60).

A „zrazu“ sa Nemecko aktivizovalo. Na konci apríla 1939 Nemecko anulovalo dohodu s Poľskom o neútočení. Potom z nemeckej strany nasledovalo odmietnutie dodržiavať anglicko-nemeckú námornú dohodu z roku 1935 a vydvihlo požiadavku vrátiť mu nemecké kolónie, ktorých sa zmocnilo Anglicko a Francúzsko v Prvej svetovej vojne. A nakoniec, 22. mája 1939 medzi Nemeckom a Talianskom bolo uzavreté vojensko-politické spojenectvo Oceľový pakt.

Pod nátlakom USA zase na konci marca – začiatku apríla 1939 sa Anglicko a Francúzsko zaviazali byť garantmi nezávislosti Poľska, čo znamenalo automatické vyhlásenie vojny Nemecku v prípade, ak napadne Poľsko.

Zároveň od jari 1939 vládnuce kruhy USA začali podnikať energické pokusy zabezpečiť nemiešanie sa ZSSR do blížiacej sa vojny Nemecka s anglicko-francúzskym blokom. S týmto cieľom v máji 1939 z jednej strany Nemecko začalo zahŕňať ZSSR rozličnými mierovými návrhmi, a na strane druhej – na Ďalekom Východe, taktiež v máji 1939, Japonsko zahájilo v Mongolsku vojnu so ZSSR očividne nato, aby spravilo nemecké ponuky mieru „lákavejšími a presvedčivejšími”.

Ďalší vývoj udalostí je známy. Sovietsko-nemecká dohoda o neútočení bola uzavretá 23. augusta 1939, týždeň pred tým, ako Nemecko napadlo Poľsko a 10 dní pred vyhlásením Anglicka a Francúzska vojny Nemecku.

Uzavretie tejto dohody sa však zároveň stalо aj prvou závažnou chybou v scenári Druhej svetovej vojny, ktorý vypracovali Američania. Japonsko, ktoré utŕžilo závažnú porážku vo vojne so ZSSR v máji-auguste 1939, ktorú viedlo na príkaz USA, opustené svojim spojencom Nemeckom, ktoré uzavrelo mierovú zmluvu so ZSSR opäť na príkaz z USA, o čom sa Japonci taktiež dozvedeli, bolo mimoriadne pobúrené americkou zradou. Uvedomiac si nebezpečenstvo ďalšieho zotrvávania v plavebnej dráhe zahraničnej politiky USA, sa rozhodlo zúčastniť v začínajúcej Druhej svetovej vojne samostatne. Dalo sa to vysvetliť tým, že na rozdiel od nemeckých bankárov a priemyselníkov, ich japonskí kolegovia síce dlžili Američanom, ale boli nielen de jure, ale aj de facto vlastníkmi svojich bánk a koncernov.

Začiatok vojny v Európe 1.-3. septembra 1939 bol privítaný v najvyšších kruhoch USA so zle skrývaným jasaním. Vplyvný denník New York Times 9. októbra 1939 tvrdil, že odteraz „slovo z Washingtonu bude zohrávať rozhodujúcu rolu pre nastolenie mieru v Európe.“ O dvadsať dní neskôr v tých istých novinách John Foster Dulles (neskôr štátny tajomník USA) prišiel s článkom, v ktorom predpovedal, že po skončení vojny v Európe riadenie sveta prejde do rúk USA.

Aby povzbudil Anglicko a Francúzsko k energickejšej vojne s Nemeckom, americký kongres 3. novembra 1939 schválil zákon, umožňujúci Angličanom a Francúzom kupovať od USA za hotovosť všetko nevyhnutné za účelom vedenia bojových akcií, čo, v podstate svojej, rušilo predchádzajúci zákon o neutralite.

Anglicko a Francúzsko a dokonca aj Nemecko, však celú jeseň a zimu 1939-1940 zjavne nechceli bojovať naplno a viedli takzvanú „čudnú vojnu“. To sa veľmi nezapáčilo USA, ktoré ústami svojho vtedajšieho štátneho tajomníka Sumnera Wellesa povedali, že „definitívne víťazstvo môže byť dosiahnuté iba s pomocou dlhodobej a urputnej vojny, ktorá privedie Európu k úplnému ekonomickému a sociálnemu krachu.“ (S. Welles, The Times for Decision, str. 73). Zároveň noviny New York Herald Tribune v čísle z 19. marca 1940 otvorene vyzývali vládu USA „sledovať, aby záujmy USA neboli ohrozené v dôsledku objavenia sa v určitých kruhoch Európy nejakých mierových návrhov.“

Ale táto výzva prišla zjavne neskoro. Vo februári 1940 štátny tajomník Welles bol na dlhej služobnej ceste v Európe, navštíviac Anglicko, Francúzsko a Nemecko. V Berlíne očividne vstúpil nemeckej vláde natoľko seriózne do svedomia, že už len niekoľko dní po jeho odchode sa Hitler súrne stretol s Mussolinim a oznámil mu svoje rozhodnutie na začiatku najbližšieho týždňa útočiť na Západnom fronte, čo sa aj začalo 15. apríla a skončilo uprostred júna 1940 úplnou porážkou Francúzska a ohrozením ďalšej existencie Anglicka.

Takto v lete 1940 americké plány ohľadne Západnej Európy boli splnené: Francúzsko fakticky zmizlo z mapy sveta, Anglicko sa premenilo na krajinu, ktorej ďalšia existencia závisela od objemu americkej pomoci. V auguste 1940 USA podpísali dohodu s Kanadou о spoločnej obrane, ktorá znamenala, že táto najväčšia čo do svojho územia britská napoly kolónia prešla do sféry vplyvu USA.

Potom jediná silná veľmoc na svete, ktorá sa nachádzala mimo sféry vplyvu USA, zostal ZSSR.

Na ZSSR!

Zmysel zahranično-politických plánov USA vo vzťahu k ZSSR spočíval v tom, aby Sovietsky zväz bol vrátený k realizácii Dawesovho plánu, а nato bolo nevyhnutné ho deindustrializovať, dostať znovu na úroveň roku 1925. V tom vlastne aj spočívala podstata nemeckého plánu Barbarossa, v súlade s ktorým nemecké vojská mali okupovať európsku časť ZSSR až po predhorie Uralu a zbaviť ho týmto 80 % priemyselného potenciálu. Teda v dôsledku nemeckej okupácie európskej časti ZSSR sa jeho priemyselný potenciál mal znížiť 4-5 násobne a tak sa vrátiť približne k tým ukazovateľom, ktoré mal v roku 1925, tesne pred začiatkom realizácie prvého päťročného plánu.

Svedectiev toho, že rozhodnutie o nemeckom napadnutí Ruska nebolo prijaté v Berlíne, ale v New Yorku a Washingtone existuje veľké množstvo.

Ak máme veriť americkým historikom S. Mitchellovi a D. Mullerovi, hlavný veliteľ Wehrmachtu feldmaršál Keitel sa až v marci 1941 dozvedel o Hitlerových plánoch napadnúť ZSSR, t.j. 3 mesiace pred zahájením útoku, čo predstavuje nemysliteľne krátky termín na prípravu operácie takej úrovne. Keď sa to Keitel dozvedel, vážne sa znepokojil a narýchlo sformuloval memorandum, v ktorom odôvodnil svoje námietky proti týmto plánom a vybral sa s ním na audienciu k Hitlerovi, ktorý mu ako reakciu nato príšerne vynadal. Potom Keitel podal žiadosť o rezignáciu. Hitler kategoricky odmietol ju prijať a žiadal od Keitela bezvýhradnú poslušnosť.

Nasledujúc Keitela, svoj negatívny postoj voči plánovanej vojne so ZSSR vyjadrili: veliteľ nemeckých vojsk vo Východnom Prusku (neskôr veliteľ skupiny armád Sever) feldmaršál Leeb, veliteľ nemeckých vojsk v Poľsku (neskôr veliteľ skupiny armád Stred) feldmaršál Bock, vedúci ekonomického riaditeľstva Wehrmachtu generál-podporučik Thomas a rad ďalších vysoko postavených vojnových veliteľov (S. Mitchell a D. Muller, Velitelia Tretej ríše, Smolensk, Rusič, 1997, str. 24, 47, 71, 82).

Hitlerovo správanie v konflikte s vedením armády ohľadne plánovanej vojny so Sovietskym zväzom zjavne svedčí o tom, že tieto plány neboli jeho vlastné. Elementárna logika vládcu štátu, tým skôr štátu diktátorského, si totiž vyžaduje to, že v prípade odmietnutia podriadeného splniť vydaný rozkaz ho pre začiatok treba prinajmenšom odstrániť z funkcie, ktorú zastáva. Hitler však po tom, ako sa stretol s dosť energickými námietkami podriadených, to nielen nespravil, ale dokonca ani neprijal ich vlastné žiadosti o rezignáciu, spraviac namiesto toho hysterickú scénu. Takéto Hitlerovo správanie svedčí o tom, že on sám prinajmenšom nemohol nič zásadné povedať proti týmto námietkam, aj keby s nimi v hĺbke duše nesúhlasil. A to znamená, že tieto plány nevypracoval on a sám slúžil iba ako spájací článok na ich pretlmočenie priamym realizátorom.

O tom, že samotný Hitler si neprial vojnu so ZSSR, chápuc celú hĺbku následkov v tomto prípade pre seba osobne, svedčí aj jeho pokus sa jej vyhnúť, keď poslal svojho prvého zástupcu a splnomocnenca Hessa do Anglicka na rokovanie. Pričom samotná forma jeho poslania svedčila o mimoriadnosti situácie.

Hessov let 10. mája 1941 do Anglicka sa stal Hitlerovým pokusom vyhnúť vojne so ZSSR a dostať sa spod kontroly USA cestou uzavretia mieru s Anglickom, vytvorenia na jeho základe anglicko-nemeckého spojenectva a následne na jeho základe svojrázneho Európskeho impéria ako protiváhy USA. Ale odmietnutie anglických vládnucich kruhov, ktoré sa dovtedy nachádzali pod úplnou kontrolou USA, prijať tieto návrhy, donútilo Hitlera sa zmieriť s tou rolou, ktorú mu Američania nachystali. Poukazujú na to fakty, ktoré sú obsiahnuté v článku F.D. Volkova Nevydarený skok Rudolfa Hesseho v časopise Nové a najnovšie dejiny, №6, 1968, str. 107-120.

V tejto súvislosti vzniká otázka, komu reálne patrila plná moc v nacistickom Nemecku a aká bola v skutočnosti nacistická hierarchia?

Podľa informácii historika L.N. Garanina, reálnym vládcom nacistického Nemecka bol predseda ríšskej banky a minister ekonomiky Schacht. Jeho prvým zástupcom bol Goering. Hitlerovým údelom boli reprezentačno-propagandistické funkcie: „Pred tým, ako sa dostal k moci, Hitler dosť dlho žil na peniaze Goeringa, ktorý sa voči nemu správal dosť uvoľnene, smial sa z jeho puritánstva a vegetariánstva. Goering bol splnomocnencom nemeckých bankárov v NSDAP a sám sa tiež venoval hraniu na burze. Goering bol iniciátor a organizátor Požiaru ríšskeho snemu. A bol to on, kto napriek Hitlerovmu prianiu zorganizoval 30. júna 1934 „noc dlhých nožov“, v priebehu ktorej bol zničený Ernst Rohm a ďalší členovia NSDAP, ktorí verili antikapitalistickej demagógii nacizmu. V marci 1938 Goering riadil anschluss Rakúska. Spomedzi nacistickej vlády mal Goering najnegatívnejší postoj voči ZSSR a neprestajne zdôrazňoval svoj negatívny pohľad na pakt o neútočení, začínajúc od chvíle jeho uzavretia v auguste 1939.” (L.N. Garanin, Druhý človek v Ríši, Otázky dejín, №1, 1992, str. 163-165).

Po zahájení vojny Nemecka so ZSSR scenár ďalšieho priebehu udalostí prezentoval na jeseň 1941 senátor – demokrat Harry Truman (od roku 1944 viceprezident USA, od apríla 1945 do januára 1953 prezident USA): „Ak uvidíme, že vyhráva Nemecko, mali by sme pomáhať Rusku, а ak bude vyhrávať Rusko, mali by sme pomáhať Nemecku a takto nech sa zabíjajú navzájom čo najviac, hoci nechceme Hitlerovo víťazstvo za žiadnych okolností.“ (N.N. Jakovlev, Harry Truman: politický portrét. Nové a najnovšie dejiny, №2, 1967, str. 51). Takže to, čo mal Roosevelt v hlave, Truman mal na jazyku.

Práve toto uvedomenie si Hitlera následkov avantúry, do ktorej ho zatiahli USA, po drvivej porážke v decembri 1941 nemeckých vojsk pri Moskve ho priviedlo do stavu bezmocnej zúrivosti, dôsledkom čoho sa stalo vyhlásenie vojny USA okamžite po japonskom útoku na Pearl Harbor, hoci reálne viesť vojnu s USA Nemecko nemalo žiadnu možnosť až do vysadenia amerických vojsk v Severnej Afrike v lete 1942.

Ak by po počiatočných úspechoch vo vojne so ZSSR Nemecko začalo trpieť porážky, Američania aj pre taký vývoj udalostí mali zodpovedajúci scenár ako postupovať, ktorého podstatou bol vojnový prevrat a odstránenie z politickej arény Hitlera, Himmlera a radu ďalších všeobecne známych nenávidených postáv, vytvorenie „demokratickej“ nemeckej vlády a pod touto zámienkou vyvinutie nátlaku na ZSSR s požiadavkou, aby jeho vojská ukončili pohyb smerom k Východnej Európe.

Realizáciou tohto scenára sa stalo pokušenie na Hitlera a pokus o vojnový prevrat v Berlíne 20. júla 1944.

Ak by Hitler zahynul v dôsledku výbuchu bomby, vojnový prevrat v Berlíne by bol úspešný a k moci by sa dostala koaličná vláda z radov zástupcov sociálnych demokratov a taktiež centristických a umiernene pravicových strán, ktoré existovali pred príchodom nacistov k moci. Táto vláda by okamžite otvorila Západný front pre americko-anglické vojská vo Francúzsku a bola by uznaná západnými spojencami. Po čom z Washingtonu do Moskvy, od Roosevelta k Stalinovi by bol poslaný vrúcny a priateľský list s výzvou pri takej skvelej príležitosti ako zvrhnutie hnusného tyrana Hitlera a príchod k moci v Nemecku demokratických síl, zastaviť vojská Červenej armády na línii sovietsko-nemeckých a sovietsko-rumunských hraníc, tam kde boli 1. januára 1941, keďže nová nemecká vláda vyjadrila prianie čo najrýchlejšie vyviesť nemecké vojská z krajín Východnej Európy, ktoré okupovala a odovzdať kontrolu nad nimi ich bývalým vládam, nachádzajúcim sa v londýnskej emigrácii, ktoré už balia kufre a chystajú sa nastupovať do lietadiel.

А keby ZSSR neposlúchol a posúval ďalej svoju armádu, USA by tým najzákonnejším spôsobom mohli minimálne vyhlásiť, že poskytnú Nemecku rozsiahle vojenské dodávky za účelom odrazenia „sovietskej agresie“ proti tak náhle demokratickej Európe na čele s Nemeckom alebo maximálne zjednotiť svoje a nemecké vojská v bojových akciách proti Červenej armáde.

Ale mechanizmus realizácie týchto amerických plánov sa ukázal byť príliš zložitý a ako následok toho došlo k ich nevyhnutnému zlyhaniu. Hitler zostal nažive а Červená armáda vošla do Východnej Európy a dokonca obsadila Berlín, čo dosť znehodnotilo americké líderstvo v povojnovom svete. Namiesto, v súlade s predvojnovými americkými plánmi, jednej superveľmoci v povojnovom svete – a to USA, sa tam ocitli dve: USA a ZSSR.

Táto okolnosť aj následne determinovala americkú politiku vo svete v rokoch 1946-1990