Akustika, optika a mikrovlny v najstarších egyptských chrámových komplexoch

Smutný RNDr. Pavel

Smutný RNDr. Pavel

autor

10.06.2003 Různé

Ak by ste dali na nahliadnutie plány Údolného chrámu Sfingy, Zádušného chrámu od Chafreho pyramídy, Zádušného chrámu od Menkaurovej pyramídy, alebo aj Osireionu z Abydosu, či chrámu Hora z Edfu človeku znalému aspoň základov počítačovej elektroniky, alebo ešte lepšie osobe, ktorá má skúsenosti s konštrukciou mikrovlných obvodov v pásme nad 1GHz, tak Vám povie, že sú to schémy dosiek plošných spojov aj s príslušnými obvodmi.

Platí to pre prípad, že nepoviete o aké schémy, či plány sa vlastne jedná. Uvediem pre názornosť interpretáciu aj so schémami ekvivalentných elektrických obvodov, kde má miesto procesor (CPU), BIOS, RAM, Registre, a všetko je to poprepájané mikropáskovými vedeniami na ktorých sú vyformované indukčnosti (cievky), kapacitancie (kondenzátory), filtre, zmiešavače, odbočovače, mixéry, rezonátory, prispôsobovacie vedenia, feedre (ožarovače). Sú to teda všetko akoby nákresy plošných spojov elektrických obvodov pracujúcich na vysokých frekvenciách medzi 1 až 20 GHz, s použitím súčiastok s rozloženými parametrami. To sú také súčiastky, ktoré sú realizované vytvarovaním hornej vodivej vrstvy na plošnom spoji do príslušných foriem tak, že tie predstavujú odpory, indukčnosti, kapacitancie, filtre, rezonátory a podobné súčiastky. Výhodou takto vytvorených obvodov je ich výborná funkčnosť aj na veľmi vysokých frekvenciách, nízka stratovosť a nízka cena pri použití kvalitných podkladových dielektrických materiálov. Na rozdiel od klasických elektrických obvodov s diskrétnymi súčiastkami (odpory, indukčnosti, kapacity ako kusové súčiastky) sa začali tie mikropáskové používať vo vtedy špičkových vysokofrekvenčných zariadeniach až v 80. rokoch 20. storočia. Niekoľko rokov som aj sám pracoval pri vývoji, testovaní a výrobe mikropáskových aktívnych a pasívnych prvkov pre pásmo satelitnej medzi frekvencie (900 až 2300 MHz), takže mám s nimi skúsenosti. Nakoľko mikropáskové vedenia sa svojimi vlastnosťami z hľadiska prenosu signálov veľmi podobajú vlnovodom, tak bolo možné použiť prirovnanie vzájomne poprepájaných chodieb, komôr a miestností tvoriacich vlastne vlnovodné trasy k mikropáskovým vedeniam.

Príslušné teoretické vzťahy pre popis elektromagnetických vlastností mikrovlných prvkov (slot stripline, parallel stripline, coplanar stripline, micro stripline, shielded stripline) sú uvedené napríklad v Stripline circuit design (Harlan, Howe, JR) Microwave Associates Burlington Mass. (Chapter 6).











Aby podobnosť elektrických schém so skutočnými plánmi zmienených stavieb nebola pokladaná len za akúsi náhodu, tak uvediem aj presnú funkciu niektorých jednotlivých zapojení aj s frekvenciami, pre aké by mohli slúžiť jednotlivé obvody, a čo by sa dialo so signálmi počas prechodu zapojeniami. Dôležité je predstaviť si, že kamenné kvádre a vlastne celé podložia, bočné steny a stropné časti sú podkladový materiál, akoby dosky plošného spoja (dielektrikum), zatiaľ čo chodby a miestnosti sú vodivé časti. Kamenné kvádre z vápenca a ich obklady zo žuly sú vlastne dielektrikum s relatívnou permitivitou z intervalu od 4 do 8. Voľný priestor vnútri stavieb predstavuje vnútro vlnovodových trás s relatívnou permitivitou vzduchu (1), alebo vody (okolo 80), ak tieto priestory boli zaplavené vodou. Dôležitá bola rôzna hodnota permitivít a vodivostí na styku (rozhraní) prostredí, prípadne indexy lomu vedeného vlnenia v použitých materiáloch, ak systém prirovnáme k optickej trase, pre ktorú bezstratový prenos signálu umožňuje práve rôznosť indexov lomu svetla (elektromagnetických vĺn) pre stavebné materiály, vzduch, vodu. Fakt, že rozmery chrámov a ich chodieb a miestností sú mnohonásobne väčšie ako rozmery plánov týchto stavieb hovorí len o tom, že boli použité vlnenia s inými rýchlosťami šírenia a rôznymi vlnovými dĺžkami (od ktorých priamo úmerne závisia konštrukčné rozmery).

Podstatná je aj permitivita, index lomu a vodivosť materiálov, ktoré tiež ovplyvňujú celkové dimenzie stavieb a vnútorných priestorov. Pyramídy boli pôvodne pokryté vylešteným kamenným obkladom, čo mohlo zvýšiť ich účinnosť ako (je to len prirovnanie) cassegrainovho dielektrického lievika, ktorý mohol slúžiť ako primárny žiarič pre obrovské zrkadlo (odrazovú plochu) nachádzajúcu sa hlboko v Zemi pod pyramídami. Túto odrazovú plochu by mohlo tvoriť obrovské podzemné jazero, alebo dokonca rozhranie medzi vrstvami Zemskej kôry.

Ak plány chrámov zmenšíme v takej mierke, že sú ich rozmery rádovo centimetre a analyzujeme ich, potom Údolný chrám spolu so Zádušným chrámom, pri Chafreho pyramíde (pozri priložené obrázky) vytvárajú obvod, kde dva vstupné signály sú zlučované (pre opačný signálový smer to je rozbočovač) po vstupe cez dva vchody do Údolného chrámu a súčasne sú aj prispôsobené, filtrované a vyladené na určité frekvenčné pásmo, len ktoré prechádza bezstratovo ďalej. Po vstupe do Zádušného chrámu je impedančné prispôsobenie a signál prechádza cez pásmový filter a feeder do ďalšej časti (komory), kde bol asi zosilňovaný, alebo ináč spracovaný (táto miestnosť vypadá ako miesto (pätica) pre integrovaný obvod, alebo integrovaný zosilňovač). Ďalej nasleduje priestor s poprepájanými komorami, ktoré vytvárajú hrebene (štvrť vlnové väzobné prvky aj s impedančným prispôsobením) slúžiace na zlúčenie alebo odbočenie slabšieho signálu od silnejšieho. Môžu to byť aj filtre, alebo urýchľovacie vedenia pre zosilňovač. Následne hlavný signál vstupuje, alebo vystupuje do priestoru pyramídy, ktorá slúžila ako dielektrický rezonátor a súčastne ako feedhorn (primárny žiarič nazývaný aj ožarovač) a anténa pre zachytávanie a vysielanie signálov (zrejme z a do kozmu). Obvod pracoval pravdepodobne obojsmerne. Odbočený signál z malého hrebeňa bol tiež pásmovo filtrovaný. Mohlo sa tu jednať aj o akúsi moduláciu silnejšieho signálu prostredníctvom slabšej zložky.

Aby predstava o funkciách jednotlivých komôr, chodieb, miestností v komplexoch bola ešte názornejšia, tak (pozri obrázok chafretem111) v zásade chodby a miestnosti cez ktoré priamo prechádza signál ak sú dlhé n.L/4, kde n je párne číslo fungujú pre vlnenie rezonančne, čiže prepúšťajú vlnenia o vlnovej dĺžke rovnajúcej sa približne L. Chodby a miestnosti s dĺžkou m.L/4, kde m je nepárne číslo v signálovej ceste pôsobia ako útlmové členy (zádrže). Prvky pripájané ako vedľajšie komory (bočné vetvičky) k hlavnej signálovej trase ak majú dĺžku v nepárnych (párnych) násobkoch L/4, tak odrážajú (pohlcujú) signály s vlnovou dĺžkou L. Priame vedenia a bočné komôrky (obdoba indukčností a kapacít rôzne poprepájaných pri klasických elektronických zapojeniach) vytvárajú spolu štruktúry filtrov (horné a dolné priepuste, paralelné, sériové rezonančné obvody), závisí len od vzájomných pomerov jednotlivých úsekov (ich šírok a dĺžok) o aké typy obvodov sa bude jednať.

Kedy vznikli a načo slúžili uvedené chrámy?

Sú to všetko veľmi staré stavby, ktorých najstaršie časti (pre nás pre svojou štruktúru zaujímavé) sú datované do obdobia, alebo ešte pred vek veľkých pyramíd. Zhotovené sú z blokov s váhou väčšinou medzi 50 až 200 tonami, čo je skutočne mnoho, pretože aj dnes existuje len niekoľko žeriavov na svete, ktoré sú schopné zdvíhať také závažia. Stavby nakoľko boli vytvorené z tak mohutných blokov boli veľmi pevné a museli odolať aj obrovskému náporu napríklad vody, ak pretekala ich vnútrom, alebo mohli viesť obrovské energie bez toho aby sa poškodili. Vďaka svojim masívnym konštrukciám sa preto aj zachovali až dodnes.

K čomu asi v skutočnosti tieto mohutné systémy slúžili?

Je niekoľko možností, ale nedajú sa vylúčiť ani iné podobné aplikácie.

1. Hlavne v neskoršej dobe (podľa zaznamenaných správ o rituáloch takzvaného zasväcovania kňazov) sa v priestoroch chrámu mohla prevádzať akási zvuková terapia, ktorej cieľom mohlo byť navodiť u iniciovaných ľudí euforické, alebo iné, vyššie stavy vedomia, prípadne umožniť v týchto stavoch cez pyramidálny komplex prijímať, vysielať a zosilňovať vlnenia. Ak by sa boli spracovávali len zvukové signály, tak tie by mohli byť prenášané len na hranicu atmosféry. Rozmery chodieb a miestností sú na šírku a výšku niekoľko metrov a pre zvukové vlny by potom zosilňované (prepúšťané) frekvencie boli z pásma okolo hodnoty 10 Hz. Táto hodnota je vypočítaná na základe predpokladu, že štvrť vlnové rezonátory (väčšie miestnosti v komplexoch použité ako pásmové filtre) majú šírku cez 10 metrov, a pretože podľa vzťahu pre fázovú rýchlosť vlnenia platí ? . f = c, kde ? je vlnov? dĺžka, f je frekvencia vlnenia a c je rýchlosť vlnenia (zvuku) vo vzduchu a za podmienky pre štvrť vlnový rezonátor ? = 4 .šírka. Možno sa tu ale skôr manipulovalo s vybudzovaním mozgových, telepatických, alebo nejakých podobných vĺn, nakoľko frekvencie okolo 10 Hz sú frekvencie typické pre mozog. Nevykonávali sa tu pravdepodobne teda len akési jednoduché akustické kulisy k okázalým ceremóniám ale bol používaný postup s náročnejším cieľom.

2. Keďže celý komplex je maximálne masívny a bol do neho ľahký prístup pre vodu z Nílu, tak sa vynára varianta s využitím vody ako vodiča, alebo pri tečúcej vode dokonca aj ako generátora pravdepodobne elektromagnetického vlnenia (prúdu) na určitých frekvenciách, ktoré pomocou tvarovaných komôr a kanálov boli selektované, zosilňované a vysielané, či prijímané. Mohol to byť teda akýsi veľmi citlivý a výkonný obvod na zachytávanie (aj veľmi slabých) a vysielanie (veľmi výkonných) signálov.

3. Komplexy slúžili ako generátory elektrickej energie, podobné vodným elektrárňam, v ktorých vyrobená energia bola vysielaná povedzme na obežnú dráhu Zeme (v určitom frekvenčnom pásme), odkiaľ sa distribuovala ďalej alebo naspäť, na rôzne miesta na Zemi.

4. Daniel Perez, ktorý je správcom webovskej stránky : http://www.geocities.com/Hollywood/2900/edfu-cpu.html prirovnáva plán chrámu Hora v Edfu k doske plošného spoja s miestami pre procesor, BIOS, RAM, registre, pamäť casch, koprocesor, zbernice, aritmetickú jednotku. Chrámy by teda moholi byť postavené podľa akýmsi činom zachovaných alebo prekopírovaných schém, ktorých autormi bola nejaká staršia technicky alebo duchovne vyspelá civilizácia, prípadne mimozemšťania (pozri obrázky).

5. Kňazi (nazývajme ich zatiaľ tak) v chrámoch s takouto štruktúrou mohli nasimulovať vzájomné prepojenia prítomných osôb na mentálnej úrovni s cieľom vytvárať akési siete (prirovnajme ich k počítačovým), alebo dokonca vyššie, vzájomne spolupracujúce celky, pomocou ktorých sa dali využiť mozgové a duchovné kapacity ľudí na oveľa vyššej alebo úplne odlišnej úrovni. Mohli sa docieliť schopnosti o ktorých nemáme ani len predstavu. Účelom mohlo byť aj vytvorenie akejsi nad osobnosti aspoň na určitú, pre isté účely potrebnú dobu. Dôležité je snažiť sa nepodceňovať schopnosti našich predkov a zaniknutých kultúr, pretože tá naša civilizácia je veľmi materialistická a pre hmotu nevidí ducha, ktorého schopnosti má tendenciu neustále podceňovať, myslieť si že my už temer všetko vieme a ovládame a len prostredníctvom špičkovej techniky nášho typu sa dá vo všetkom napredovať.

Podľa plánov uvedených stavieb som zhotovil dosky plošných spojov, na ktorých laborujem skutočnú funkčnosť elektrických obvodov, ktoré by mali fungovať podľa uvedených predpokladov. Dôležité je len zvoliť vhodnú mierku schém vzhľadom na dielektrický materiál (jeho relatívnu permitivitu), a hrúbku dosiek, aby obvody boli impedančne prispôsobené (na impedanciu 50 alebo 75 W , ktorú majú obvykle vstupy a výstupy) ku generátoru a obvodovému analyzátoru, ktorými sa vyšetrujú.     

Prepojenie astronómie a meteorológie s astrológiou

Mnohí takzvaní konzervatívnejší astronómovia a meteorológovia teraz v zhrození o čo sa tu pokúšam prevrátia oči, prípadne rýchlo odvrátia tvár, aby náhodou neprečítali niečo, čo je v rozpore s ich doterajším skalopevným presvedčením. Možno sa ale nájdu aj takí, ktorí to vydržia a aspoň si dočítajú tento článok.

Aby súvislosti boli zrozumiteľnejšie, tak sa budem snažiť zjednodušovať úvahy a výpočty, ale len do takej miery, aby nedošlo k skresleniu, či zahmleniu súvislostí a faktov.

Aké sú vplyvy planét, Slnka a Mesiaca na počasie a hlavne na jeho extrémne výkyvy?

Skutočnosť, že napríklad Mesiac pri vhodnej konšteláciu spolu so Slnkom spôsobujú prílivy, ktorých hodnoty na určitých miestach najmä na pobreží oceánov môžu dosahovať 10 a viac metrov je všeobecne známa. Ak uvážime, že vzduch a oblačnosť sa určitým spôsobom podobajú vodným masám (existuje tam tiež prúdenie, tečenie, vznikajú vrstvy, ktoré sa po sebe posúvajú) a gravitačné pôsobenie Slnka a Mesiaca nerozlišuje o aký druh skupenstiev sa jedná, tak v masách vzduchu a vlhkosti (oblakoch) dochádza tak isto k akýmsi prílivom a odlivom, prúdeniu. Tieto procesy potom veľmi ľahko môžu spôsobovať akumuláciu oblačnosti, vznik studených, či teplých vzdušných frontov. Môžu ale aj planéty spôsobovať podobné efekty? Pri prvom pohľade, prvej úvahe si väčšina ľudí, ktorá pozná Newtonov gravitačný zákon povie, že na také vzdialenosti sú gravitačné sily (klesajú so štvorcom vzdialenosti) od planét (hoci planéty sú podstatne ťažšie ako Mesiac) príliš slabé na to, aby mohli mať nejaký význam. Prečo tomu nie je tak? Ak použijem kalkuláciu napríklad pre Jupiter, tak zistíme, že jeho gravitačná sila je v porovnaní s gravitačnou silou Mesiaca na povrchu Zeme minimálne 100 krát menšia. Gravitačná sila od Mesiaca sa ale neprejavuje na zemskom povrchu celá, lebo sústava Zem s Mesiacom koná pohyb okolo spoločného ťažiska a Zem je navyše aj vďaka stálemu pomerne rovnomernému pôsobeniu Mesiaca a Slnka tvarovaná do geoidu, ktorý tiež čiastočne eliminuje ich pôsobenie . Z gravitačnej sily Mesiaca sa uplatní pri pôsobení na zemský povrch len jej časť, lebo ju (gravitačnú silu) kompenzuje z veľkej časti odstredivá sila. Z gravitačnej sily Mesiaca na Zemskom povrchu sa tak prejavuje len zlomková časť úmerná k.d/L, (približne k/60), kde d je polomer Zeme,  L je vzdialenosť Zem - Mesiac, k je konštanta závisiaca od konkrétnych súradníc daného miesta na Zemi. Zem s Jupiterom nekoná pohyb okolo spoločného ťažiska a tak gravitačná sila od Jupitera nie je tak efektívne kompenzovaná odstredivou silou! Je tu aj významný rozdiel v dĺžke pôsobenia týchto telies na určité miesto zemského povrchu z určitého smeru. Mesiac sa otočí okolo Zeme raz za približne mesiac. Prúdenia vodných a vzdušných más sú strhávané v smere zdanlivého pohybu Mesiaca, ale dôsledkom otáčania sa Mesiaca okolo Zeme a vďaka otáčaniu sa Zeme okolo vlastnej osi môžu slapové sily (ich výsledný vektorový súčet sumarizovaný za čas jedného dňa) pôsobiť cielene s maximálnou účinnosťou do určitého smeru len rádovo hodiny (pre maximálne +- 45 stupňový odklon od zvoleného smeru je to 1 z 24 hodín, eiže z času otočky Zeme okolo svojej osi). Vzhľadom na skutočnosť, že zemská os má sklon voči ekliptike, a obežná rovina Mesiaca tiež neleží presne v rovine ekliptiky, tak dostávame aj vektorovú výslednicu slapových síl o určitej hodnote, ktorá sa uplatní pre určitý smer v dobe trvania niekoľko dní (pre +-45 stupňový uhol je to približne 1 z 27 dní, potom už nastáva skladanie síl do opačného smeru). Zemská os má sklon voči ekliptike (okolo 23,5 stupňa) a keďže Zem neobieha okolo Jupitera a ani naopak, tak gravitačné sily od Jupitera pôsobia z určitého smeru rádovo mesiace (pre 90 stupňový uhol je to 1 z 365,24 dňa) a nie sú celkom kompenzované ani rotáciou Zeme okolo vlastnej osi, lebo dráha Jupitera leží približne v ekliptike, zatiaľ čo zemská os zviera s ekliptikou nie 90 stupňový uhol ale len uhol 76,5 stupňa. Z pohľadu dlhodobejšieho pôsobenia gravitačných síl vzhľadom na určité miesto zemského povrchu (vzhľadom na určitý smer) môžu byť výslednice gravitačných síl (ešte výraznejšie nimi vykonaná práca do určitých smerov) od planét silnejšie (väčšia) ako tá od Mesiaca. Pre celkovú veľkosť takýchto výsledníc je najpodstatnejší fakt, že Zem sa otočí okolo Slnka raz za približne 365,24 dní a tak do určitého smeru (povedzme +-45 stupňov) sa výslednice týchto rôznych gravitačných síl (a nimi konaná práca pre určitý smer) môžu skladať bez toho, aby sa nezačali kompenzovať po dobu približne 1 z 365 dní. Ak zoberieme do úvahy hmotnosti planét, ich vzdialenosti od Zeme počas roka (rokov), tak najvýraznejšie sa prejavuje na Zemi gravitačné pôsobenie Jupitera, potom Venuše, Marsu a Saturna. Pri rozbore situácie na oblohe (rozostavenie planét, Mesiaca, Slnka voči Zeme) napríklad z 15 Júna tohto roku (2002) vidieť, že vtedy spoločne pôsobili planéty (Venuša, Mars, Jupiter a Saturn, čiže tie, z gravitačného hľadiska najpodstatnejšie) a to dlhšiu dobu (mesiace)v smere od Slnka. Gravitačná (a teda aj aktívna slapová zložka) sily od Slnka sa ešte zosilnila gravitáciou od zmienených planét. Maximá nastávali v dňoch, keď aj Mesiac sa nachádzal v danom smere zoskupenia planét. Ak v takých kritických dňoch došlo k výdatným zrážkam (plošne do 300mm na meter štvorcový za dobu niekoľko dní), mohla byť ich intenzita podporená zmieneným zoskupením telies. Oblačnosť bola sťahovaná do určitých zemepisných šírok. Pri úvahe, že 10 cm zrážkový stĺpec navyše oproti akémusi dlhoročnému maximu vyvolal stúpnutie hladiny vody v Dunaji, Labe a na Vltave o okolo 4m vidieť, že účinnosť (nazvime to tak) sa tu v určitých miestach znásobila približne 40 krát. Pri ďalšej úvahe, že napríklad Dunaj má dĺžku rádovo tisíce km a pri zmene jeho sklonu (spádu) na 1000 km len o 100m sa jedná len o 1/10000 časť dĺžky toku, môžu slapové sily Mesiaca a Slnka (zosilnené o pôsobenie planét) vyvolať akýsi zosilnený príliv aj v rieke (tento efekt vlastne stále aj existuje a závisí dosť od smerov toku rieky) a môže pribrzďovať tok rieky. Následkom pribrzdenia je potom stúpnutie hladín vody v riekach. Ak v takto postihnutých oblastiach dlhodobejšie zostáva nízky atmosferický tlak (dôsledkom nahromadenia oblačnosti), je aj podzemná vlhkosť pôsobením zosilnenej kapilárnej elevácie (závisí od atmosferického tlaku) vytláčaná na zemský povrch a zhoršuje sa vstrebávanie vlahy a zrážok. Čo všetko môžu ešte spôsobovať zoskupenia (a následné preskupenia) planét na Zemi. Bude to aj akési posúvanie vrstiev zemskej kôry po sebe, tlaky blokov hornín navzájom a v dôsledku takýchto procesov (najmä trením) vznik elektromagnetických polí, výbojov, vznik zemetrasení, aktivácia sopečnej činnosti, zosilnenie horotvorných procesov. Treba si uvedomiť ešte ďalší fakt, a to že Zem má tvar geoidu, pričom práve vďaka tomuto tvaru sú temer úplne kompenzované aj všetky stále gravitačné a odstredivé sily pôsobiace na zemský povrch. Ak pôsobia na Zem nejaké iné obdobné sily, ktoré nie sú ani približne konštantné a nie sú ani jednoducho periodické, tak zemský geoid ich nekompenzuje a oni sa môžu výrazne prejaviť. Je tu teda pádny dôvod na to, aby meteorológovia, seizmológovia a podobní experti začali intenzívnejšie spolupracovať s astronómami a astrológmi a začali hľadať to čo ich spája a nie to čo ich oddeľuje. Mohli by sa tak napríklad vytvoriť počítačové programy s cieľom dlhodobých predpovedí počasia, zemetrasení, sopečnej činnosti a podobne s uvážením aj vplyvov Mesiaca Slnka a planét.

Po porovnaní tvarov, smerov a dĺžok pásov totality úplných a čiastočných zatmení Slnka na zemskom povrchu (oblasti zemského povrchu, kde sú viditeľné jednotlivé konkrétne zatmenia Slnka) s tvarmi, smermi a dĺžkami pohorí sa vynára hypotéza možnosti vzniku väčšiny mohutných horských valov s prispením gravitačných síl Mesiaca, Slnka, planét a planéty X.

Mladšie horské masívy majú zvyčajne dĺžku niekoľko tisíc kilometrov a odkláňajú sa od smeru rovnobežiek väčšinou len o niekoľko stupňov, alebo majú smer skoro ako poludníky. Podobný smer majú aj pásy zatmení (uvažujme napríklad všetky slnečné zatmenia za jeden mesačný cyklus Saros v trvaní približne 18 rokov a 10 dní, kedy orbita Mesiaca má voči Zemi a Slnku znovu rovnakú polohu uzlov, čiže bodov, kde obežná dráha Mesiaca okolo Zeme pretína rovinu ekliptiky ). Pri zvážení obrovského gravitačného ťahu od X, pri jej extrémne tesných priblíženiach sa k Zemi a skutočnosti, že Zem sa otáča okolo svojej osi, teda v smere rovnobežiek, boli pohoria akoby vycucnuté z podložného materiálu tiež v smere približne rovnobežiek, a len v momente pretáčania pólov, keď príťažlivá sila od X (pri minimálnej vzdialenosti od Zeme) bola maximálna a prudko menila smer, sa maximá tejto sily preorientovali do smeru približne poludníkov. Porovnaj obrázky worldmap1, saros2020, sarosorbit.


Na obrázku worldmap1 je geografická (fyzická) mapa sveta.


Obrázok saros2020 znázorňuje pásy totálnych zatmení Slnka pre roky 1995 až 2020.
Po každom cykle Saros pásy posúvajú svoju polohu, čiastočne menia tvary.


Obrázok sarosorbit predstavuje názorne, nie v skutočnej mierke rovinu ekliptiky s polohami Slnka, Zeme a je v ňom zakreslená aj orbitálna dráha Mesiaca so zostupným a vzostupným uzlom, zobrazený je aj jej uhol náklonu voči ekliptike.

 

Ak by pohoria vznikali len pomalým vytláčaním sa zemských platní v miestach ich kontaktu, tak by pri tomto veľmi pomalom dvíhaní sa mali mať tvar podobný skôr obrovským zvlneným náhorným pahorkatinám, ako ostrým končiarom v Himalájach, či Alpách. Vplyvy počasia a vegetácie by pri vrásneniach trvajúcich rádovo stotisíce alebo až milióny rokov stihli vznikajúce pohoria zarovnať do podstatne oblejších tvarov, ako sú tie, ktoré možno pozorovať napríklad v spomenutých horských masívoch. Horotvorné procesy prebiehajú teda pravdepodobne nielen ako pomalé dvíhania sa terénu s rýchlosťou dvíhania sa terénu milimetre či centimetre za rok, ale sú tu aj oveľa výraznejšie zmeny, spôsobené zrejme gravitáciou od X v časoch jej priblížení k Zemi na minimálne vzdialenosti.

Na záver ešte jedna úvaha zaoberajúca sa možným vplyvom planéty X na Zem pre prípad, že je od nás vzdialená (X) okolo 5 miliárd km, čiže tesne pred vstupom medzi planéty. Je to oblasť, kde môže byť pozorovaná len silnejším optickým ďalekohľadom (ak ju v tejto oblasti stihne niekto nájsť), lebo ak sa jedná o trpasličiu, či neutrónovú hviezdu, tak má rozmery rádovo len Mesiaca, alebo menšie pri hmotnosti približne (podľa mojich výpočtov uverejnených na http://mujweb.cz/veda/senmut) 25 x hmotnosť Jupitera. Pri tejto hmotnosti a uvedenej predpokladanej vzdialenosti a v dôsledku toho, že X prilieta do našej slnečnej sústavy pod uhlom okolo 20 stupňov voči ekliptike sa gravitačná sila od X približne rovná gravitačnej sile Jupitera (na zemskom povrchu), ale jej dlhodobé účinky sú niekoľko krát silnejšie, lebo výslednica gravitačných síl (a práce nimi vykonanej) nie je tak kompenzovaná rotáciou Zeme okolo svojej osi (práve pre veľkosť spomenutého uhla okolo 20 stupňov). X by mala priletieť z oblasti ležiacej približne 20 stupňov nad ekliptikou od súhvezdia Orión, čiže zo smeru, kde aj 15. júna tohto roku bolo zoskupenie planét v čase pred a po povodniach. X by teda momentálne mohla byť vo vzdialenosti (5 miliárd km), z ktorej k nám dorazí za viac ako 10 rokov! Ďalšou zaujímavou spojitosťou medzi tohoročnými záplavami na Dunaji, Labe, povodňami pod Kaukazom a v Číne je zemepisná poloha týchto miest, ktoré ležia na krivke podobnej jednej z kriviek pásov zatmení Slnka, čo by mohlo podporiť teóriu významnosti vplyvov orbitálnych polôh planét, Slnka, Mesiaca, X na vznik extrémnych povodní a obdobných katastróf. Zemepisné oblasti, kde gravitačná sila od zoskupenia planét dosahovala maximum sa stali v tom čase aj miestami najvýraznejších povodní.

Pri spomienke na roky nie tak vzdialené (1992, 1993, 1994) sa mi vybavuje spomienka na mimoriadne horúce a suché letá, ktoré panovali v tom čase v strednej Európe. Vtedy sa gravitačne najvplyvnejšia planéta (Jupiter) nachádzala na opačnej strane zvieratníka ako v súčasnosti (podstatné bolo, že bola na orbite presne z opačnej strany Slnka ako Saturn a nie v zákryte ako sú teraz), a jej vplyv mal presne opačné účinky než v čase tohoročných povodní a kompenzoval najmä pôsobenie Saturna.

  O našej slnečnej sústave už toho vieme veľa, ale je toho ešte stále mnoho neprebádaného a nejasného. Jednou z tých záhadností je aj skutočnosť, že planéty sa otáčajú okolo svojich osí a väčšina z nich (planét) pomerne rýchlo. Podľa výpočtov vychádzajúcich z dlhodobo premeriavanej dĺžky dňa (pomocou dostatočne presných atómových hodín od konca päťdesiatych rokov dvadsiateho storočia, pričom takéto merania robila aj medzinárodná organizácia The Sub-bureau for Rapid Service and Predictions  of Earth Orientation Parameters of the International Earth Rotation Service (IERS), pri USNO, ktorá sleduje Zemskú rotáciu) sa zistilo, že dĺžka dňa na Zemi sa predlžuje o časový interval v priemere približne 2 milisekundy na deň, čo predstavuje prírastok 32 sekúnd za 37 rokov, čiže  čas v priemere sekunda za 500 dní.. V dôsledku takéhoto predlžovania dĺžky dní, by sa napríklad rotácia našej Zemi okolo jej osi mala výrazne pribrzdiť (n krát spomaliť) približne za niekoľko sto miliónov rokov. Je to pomerne dlhá doba, ale ak predpokladáme dobu existencie našej Zemi (planét) niekoľko miliárd rokov, tak potom by aj ostatné planéty mali mať v dôsledku trecích síl, odporu prostredia ale aj slapových síl od Slnka, okolitých planét a mesiacov pribrzdenú rotáciu okolo svojich osí zhruba na úroveň Venuši, či Merkúra (otočia sa okolo svojich osí raz za 243,01, respektívne 58,65dňa). Prečo ale napríklad veľmi masívny Jupiter sa otáča tak zbesile rýchlo (otočka za 9,841 hodiny). Čo môže spôsobovať také rýchle otáčanie sa Saturna, ale aj Uránu a Neptúna, no tiež aj Zemi a Marsu. Prečo na druhej strane planéty blízko Slnka (Venuša a Merkúr ) sa otáčajú okolo osí tak relatívne pomaly?

Existujú dve hlavné možné príčiny pre existenciu zmienených rotácií.

1. Nárazy komét alebo ešte väčších telies.

Podľa pomerne spoľahlivých geologických záznamov o nárazoch telies do našej Zeme v priebehu posledných 100 a viac miliónov rokov je zistené, že posledný rozmernejší náraz asteroidu, či kométy do Zeme, ktorý mohol spôsobiť svojou kinetickou energiou zmenu rotačného času Zeme bol asi pred 65 miliónmi rokov a je súčastne spájaný s vyhynutím dinosaurov. Podľa výpočtov zmienené teleso malo priemer maximálne niekoľko desiatok kilometrov a pri rýchlosti okolo 40 km za sekundu mohlo svojou kinetickou energiou spôsobiť zmenu osovej rotačnej rýchlosti Zeme (pri porovnaní so súčasnou) o hodnotu do 10 percent (okolo 50m za sekundu). Po takej dlhej dobe od nárazu by Zem už mala výrazne pribrzdenú rotáciu okolo svojej osi. Frekvencia nárazov komét, či väčších asteroidov aj do ostatných planét je pomerne malá a účinky takýchto zrážok sú nepatrné. Takáto možnosť je teda málo pravdepodobná.

Uvádzam niekoľko fyzikálnych vzorcov potrebných pre ďalšie výpočty

Ig = (2/5) . mz . rz2

vzťah pre výpočet rotačnej kinetickej energii gule pri rotácii okolo osi prechádzajúcej jej stredom

Ekr = (1/2) . Iw z2 =(1/2) . (2/5) . mz . rz2. w z2 = (1/5) . rz 2 . mz . (vz 2/ rz 2 ) = (1/5) . mz . vz 2

Kinetická rotačná energia (Zem uvažujeme ako guľu s rovnomerným rozložením hmoty, je to len orientačný výpočet) osového rotačného pohybu Zeme, pričom mz, rz, w z, vz sú hmotnosť a stredný polomer Zeme, uhlová rýchlosť a rovníková rýchlosť otáčania sa Zeme.

Ekp = (1/2) . ma .va 2

Kinetická energia posuvného pohybu asteroidu (voči Zemi) pri jeho dopade.

Ekpz = Kinetická energia posuvného pohybu Zeme

Ekra = Kinetická rotačná energia asteroidu

E = m.c.(D T)

Teplo dodané alebo odobraté telesu o hmotnosti m s tepelnou kapacitou c po ohriati alebo ochladení o teplotný rozdiel D T.

Za predpokladu, že do Zeme narazilo teleso s rozmermi 30 km x 30 km x 30 km s hustotou železa, čiže okolo 8000 kg na m3 (je to odhad prekračujúci rozmery a hmotnosť asteroidu, ktorý podľa predpokladov dopadol na Zem pred 65 miliónmi rokov), tak jeho kinetická energia (pri rýchlosti nárazu okolo 50 km za sekundu) sa premenila z väčšej časti na prírastok alebo úbytok kinetickej energiu rotačného pohybu Zeme okolo svojej osi a na zmenu kinetickej energie pohybu Zeme okolo Slnka. Ak uvažujeme, že sa jednalo o náraz skôr pod ostrejším uhlom v smere k zemskému povrchu, tak maximálne 50 percent kinetickej energie asteroidu sa premenilo na prírastok alebo úbytok rotačnej kinetickej energie Zeme. Zo zákona zachovania energie pre prípad zrážky dvoch dokonale nepružných telies vyplýva, že celková relatívna zmena osovej rotačnej kinetickej energie Zeme bola približne 1 . Ekp / Ekr = [(1/2) . ma .va 2 ] / [(1/2) . Iw z2 ] = [(1/2) . ma .va 2 ] / [(1/5) . mz . vz 2] = približne 0,0005. Pre relatívnu zmenu osovej rotačnej rýchlosti to je (nakoľko zmena v je úmerná (Ekp / Ekr) 1 ) okolo 2 percentá z pôvodnej hodnoty (tú sme položili rovnú súčastnej) osovej rotačnej rýchlosti.

Ak by za obdobných podmienok narazil do Zeme asteroid s polomerom približne 1/100 zemského polomeru (ra =64 km) a hustotou akú má v priemere Zem, tak pomocou obdobného výpočtu by vyšlo, že zmena osovej rotačnej rýchlosti by činila až okolo 12 percent.

Aký je možný scenár pri dopade asteroidu na Zem (pravdepodobne niekde do niektorého oceánu) pri rozmeroch telesa 10 km x 10km x 10 km. Rozmery a dopadová rýchlosť (okolo 50 km za sekundu) sú značné, ale kinetická energia premenená na teplo je pohltená najmä vrstvami magmy pod zemskou kôrou. Najničivejšie sa prejaví žeravá hmota, ktorá po dopade vytryskne z okolia miesta nárazu (podobne ako pri dopade kvapky na vodnú hladinu, alebo pri náraze projektilu vystreleného zo zbrane do boku nádoby naplnenej vodou). Tejto hmoty môže byť až niekoľko desiatok krát viac ako je hmotnosť asteroidu (na základe odhadov ako je tomu v uvedených obdobných prípadoch s kvapkou a projektilom). Zo zákona zachovania hybnosti tiež vyplýva, že hybnosť všetkej vytlačenej hmoty môže byť len menšia ako hybnosť dopadnutého telesa, a tak ak vytlačená hmota vytryskne s rýchlosťou povedzme priemerne okolo 1 km/s, tak jej môže byť maximálne 50 krát viac ako je hmotnosť asteroidu s dopadovou rýchlosťou 50 km/s. Ak by vystreknutá hmota mala rýchlosť cez 10 km/s, potom by sa dostala až na obežnú dráhu Zeme, alebo by sa úplne odpútala od nej. Pri rýchlosti výstrekov pod 1 km/s dopadá hmota len do vzdialenosti niekoľko km od miesta impaktu, čo neovplyvňuje podstatne prehrievanie okolia. Keďže žeravá hmota vytlačená zo zemských vrstiev z hĺbok niekoľko desiatok km môže mať teplotu okolo 1000 stupňov Celzia, tak pri porovnaní tepelnej kapacity lávy a vody (približne 1/10) je asteroid schopný ohriať (pomocou vyčľapnutej hmoty) na 100 stupňov C množstvo vody = n . 10 . 10 km . 10 km . 10 km , čo pre názornejšiu predstavu je vrstva vody o hĺbke 5 km a ploche n.20 km .100km.

Pri dopade asteroidu o rozmeroch 100 km . 100 km . 100 km by analogicky mohla byť na 100 stupňov C zohriata masa vody o hĺbke 5 km a ploche n.2000 km . 10000km, čo predstavuje temer všetko vodstvo (určitá časť, povedzme 1/2) na Zemi. V takomto prípade by asi aj unikla značná časť vody (vo forme pary) do vesmírneho priestoru. Znamenalo by to asi koniec vyššej formy života na Zemi pre pomerne dlhé časové obdobie.

2. Približovanie sa extrémne hmotného telesa (prípadne aj telesa s mimoriadne silným magnetickým poľom) na vzdialenosti rádovo milióny, či niekoľko desiatok miliónov kilometrov k planétam.

Pri priblížení sa takéhoto telesa sú dráhy planét pôsobením veľkej gravitačnej sily zakrivované a planéty sú počas pomerne krátkej doby nútené prejsť na bližšie alebo vzdialenejšie orbitálne dráhy, pričom získavajú rotáciu okolo vlastných osí. Ak teleso (napríklad trpasličia alebo neutrónova hviezda) má silné magnetické pole, tak pri priblížení sa k určitej planéte tento akoby otáčajúci sa magnet vytvárajú s kovovým jadrom planéty čosi ako stator a rotor elektromotora, a vďaka indukcii sa planéta roztáča okolo svojej osi.

Ak sa jedná o pravidelné sa približovanie takéhoto telesa k planétam, tak vďaka tomuto telesu si môžu planéty udržovať značné rotačné rýchlosti. Na akú vzdialenosť (k osovo neotáčajúcej sa Zemi) sa musí priblížiť planéta X, aby uviedla Zem do osovo rotačného pohybu s uhlovou rýchlosťou rovnou približne súčastnej, čiže otočka za 24 hodín. Je to fyzikálne podobný prípad s hádzaním bumerangu. Človek zlomok sekundy rukou pôsobí na bumerang a potom ho vypustí, pričom bumerang sa začne pohybovať dopredu a súčastne otáčať okolo svojej osi. Podobne aj Zem alebo iné teleso bolo na určitý čas čiastočne zachytené gravitáciou planéty X, ale keďže vzájomné rýchlosti boli značné, tak Zem (iné teleso) len začalo zakrivovať svoju dráhu a po istom čase sa opäť postupne dostalo z pod výraznejšieho gravitačného vplyvu planéty X (vztiahnuté relatívne oproti veľkosť gravitácie od Slnka). Pre obežnú dobu jedného telesa pri približne kruhovom pohybe okolo druhého telesa platí T = 2 .p R / v = 2 . p R / (c . m / R) 1/2 , čiže obežná doba závisí nepriamo úmerne od odmocniny hmotnosti obiehaného telesa. Aby sa uvedený prípad dal ľahšie predstaviť, tak ho analyzujem na základe podobnosti s obehom mesiacov okolo Jupitera.  Pri pomere hmotnosti Jupitera k planéte X okolo 1/25 vychádza, že napríklad taký mesiac Európa , ktorý obehne Jupiter za 3,55 dňa by v rovnakej vzdialenosti (približne 673 tisíc km) od planéty X obiehal za čas 5 krát kratší, čiže za približne 17 hodín. Ak by zrazu zmizla gravitačná sila od X, potom by sa Európa začala pohybovať zhruba rovnomerne priamočiaro (vztiahnuté na pôvodný smer), ale otáčala by sa okolo osi s rýchlosťou otočka za rádovo 17 hodín.

Ak by teda X preletela okolo Zeme vo vzdialenosti 673 tisíc km, tak by Zem získala tiež rádovo obdobnú rotačnú rýchlosť.

Pri úvahe že planéta X na svojej vysoko excentrickej dráhe prichádza do stredu slnečnej sústavy po približne 1500 rokoch (pozri webovskú stránku http://mujweb.cz/veda/senmut,

výpočty a obrázky senmutpc13, nibirudraha41, nibiruobr3b, senmutorbit) a ak počas precesného cyklu len asi dve priblíženia sú kritické (roviny dráh jednotlivej planéty a planéty X sú vtedy v určitom sektore temer paralelné ), tak k urýchľovaniu rotácie planét môže dôjsť raz po asi 13000 rokoch. Planéty počas príchodu X nemusia ale mať maximálne najbližšiu polohu na orbite voči X a tak k výraznejšiemu roztáčaniu individuálnej planéty pomocou X možno dochádza len po niekoľko desiatkach tisíc rokoch. X je teda akýmsi motorom, ktorý udeľuje planétam rotáciu a posúva ich orbitálne dráhy. V systémoch kde sa nachádzajú otáčavé časti sa po čase všetko prispôsobí otáčaniu tak, aby v ňom neexistovali nejaké väčšie sily odporu a aby nedochádzalo k stratám energie. Náš slnečný systém obsahuje planéty, ktoré sú tu už dlhú dobu a vykonali tisíce obehov okolo Slnka. Ak aj planéta X je ako obežnica v slnečnej sústave dlhšiu dobu, tak aj pohyby planét sa určitým spôsobom museli s ňou zosynchronizovať. Celá naša slnečná sústava je čosi ako hodinový stroj, v ktorom všetky kolieska do seba zapadajú a otáčajú sa tak, aby nevznikal nejaký zbytočný odpor. Planéta X, keďže jej dráha je na rozdiel od temer kruhových dráh planét, ktoré ležia temer v jednej rovine (ekliptike) pretiahnutá elipsa (elipsa s excentricitou až vyše 0,95) funguje ako akési kyvadlo, ktoré rozhýbava celý systém a udržuje kvázi stabilné rýchlosti ostatných obežníc. X pri príchode do vnútra slnečnej sústavy pomalšie (oproti akémusi normálu) obiehajúce planéty zrýchľuje, a tie, čo idú rýchlejšie zase spomaľuje. Robí teda akúsi synchronizáciu pohybov planét pri stave aký je v súčasnosti v tomto systéme. Ak by tomu tak nebolo, tak postupne by sa všetky planéty (aj X) pozrážali, alebo ich obežné dráhy by boli vysoko excentrické, neležiace v jednej rovine. Prečo Venuša a Merkúr na rozdiel od ostatných planét sa tak pomaly otáčajú okolo vlastnej osi. Jeden z dôvodov je väčší brzdný odpor pre rotáciu v dôsledku blízkosti Slnka a vyššej koncentrácie častíc uvoľňovaných z neho.

Druhý dôvod je fakt, že periastron pre X je značne vysoko nad dráhami Venuše a Merkúra, pričom gravitačná sila od Slnka je v tejto oblasti (relatívne v pomere ku gravitačnej sile od X) podstatne väčšia.

Astronómia a mystika pentagramu, hexagramu a božského trojuholníka s vševidiúcim okom...

Pri pozornejšom rozbore súvislostí existujúcich pri zobrazovaní 5 a 6 cípej hviezdy (v spojení so symbolikou, ktorá takéto zobrazenia sprevádza) sa vynára súvislosť s planétou X a najmä jej dráhou. Hexagram (židovská šesť cípa hviezda) totižto býva často obtočená hadom alebo drakom požierajúcim svoj chvost. Pentagram je spájaný s hadom pretočeným do osmičky, prípadne sa ešte vkladá do kruhu. Vševidiace oko má v sebe symboliku dráh vnútorných planét. Sú to všetko náznaky dôležitosti čísel 3, 5, 6 pre rozbor (mystiku) dráhy planéty X (znázorňovanú aj rôzne stočeným telom hada, či dlhého draka). Netreba snáď ani pripomínať, že uvedené symboliky sú súčasťou akejsi heraldiky u slobodomurárov, resokruciánov ale aj u židov a kresťanov. Pozri obrázky sattal, gtseal3, allsainteye2, SabbaticGoat.







Tradícia náboženstiev a rôznych kultov, či spoločenstiev zachovala symbolické zobrazenia pre pozitívne ale aj negatívne božstvá a vesmírne sily. V priebehu vekov tieto symboliky zaznamenali určité ale zrejme nie podstatné zmeny, nakoľko vďaka náboženským, či iným hrozbám a trestom pre pozmeňovateľov, ale aj v dôsledku tajomnosti a magickej sile, ktorá bola pripisovaná týmto znakom, sa aj umelci, či zapisovatelia báli meniť zaužívanú symboliku.

Podľa výpočtov a údajov uvedených na už spomínanej webovskej stránke planéta X vykonávala 18 obehov za precesný cyklus, teda za približne 25800 rokov. Ak podľa mojich predpokladov dochádza k natáčaniu (okolo hlavnej poloosi) dráhy X, tak každý deviaty obeh (dva krát za 25800 rokov) by mal byť kritický (taký, že rovina ekliptiky s rovinou dráhy X zvierajú minimálny uhol, ktorý je vhodný na katastrófy. Urán s Neptúnom sa voči Zemi dostávajú do zákrytu raz za 171,37 roku, pričom zákryt je na tom istom mieste vzhľadom na polohu Slnka voči hviezdam raz po 4300 rokoch. Ak tento čas násobime šiestimi, tak dostávame dĺžku precesného cyklu. Keď sú Urán a Neptún na obežných dráhach blízko pri sebe a súčastne do tých miest priletí aj X, potom dráha X môže byť významne zakrívená pôsobením oboch planét. Pracujeme tak s týmito časťami precesného cyklu: 1/18, 1/2, 1/5. pre číslo18 platí 18=6.3, a tak pracujeme s číslami 2,3,5,6. Saturn obehne Slnko raz za 29,46 roku a Jupiter raz za 11,86 roku, teda za približne 5.6 a 2.6 rokov (ešte presnejšie čísla pre obežné doby týchto dvoch planét sa dostavia ak nahradíme pozemský súčastný rok rokom o 360 dňoch, ktorý podľa legiend a mýtov existoval pred poslednou globálnou katastrófou na Zemi a to 12,025 a 29,87 rokov). Máme tu opäť čísla 2,3,5,6 a ich násobky. Ak si predstavíme kružnicu s bodmi vyznačujúcimi takéto diely kružnice (1/2, 1/3, 1/5, 1/6...), tak po pospájaní týchto bodov dostaneme pentagram, hexagram, ale aj trojuholník. Je teda zrejmé, že zlomky 1/2, 1/3, 1/5, 1/6 a ich spoločné násobky vztiahnuté k precesnému cyklu a ku obežnej dobe X udávajú časové intervaly, kedy účinky X pri jej priblížení k planétam môžu byť maximálne.

Súvislosť medzi osovými rotačnými časmi pre Urána a Neptún (približne 15,5 a 15,8 hodiny), pre Saturn a Jupiter (10,233, 9,841 hodiny), pre Zem a Mars (23,9345 a 24,6229 hodiny) vo vzťahu k  planéte X vychádza z rôznosti sklonov osi rotácie X a jej dráhy voči osiam rotácii planét pri individuálnych priblíženiach. Rôzne uhly medzi osou X a osami planét asi spôsobili rôznu účinnosť pre roztáčanie planét pomocou magnetického (gravitačného) poľa. Opakujú sa tu opäť násobky a zlomky od čísel 2,3,5,6. Keďže tu pri uhloch medzi osami vystupujú aj funkcie uhlov, tak čísla nie sú úplne okrúhle.

Texty z pyramíd

Texty z pyramíd boli objavené oficiálne roku 1880 profesorom Gastonom Masperom v piatich pomerne neznámych pyramídach (z 5. a 6. dynastie) v Sakkáre. Je to celkove okolo 4000 riadkov textov, ktorých pôvod aj podľa konzervatívnych odhadov spadá do obdobia okolo roku 3200 pred n. l. Najväčší počet textov (ktoré sú súčasne aj najstaršie) je v pyramíde Venisa (Unasa), posledného kráľa 5. dynastie (vládol okolo roku 2300). Súborne boli tieto texty nazvané Texty z pyramíd a sú oveľa staršie ako napríklad egyptská Kniha mŕtvych. Vekom by sme ich mohli prirovnať snáď k sumerskému eposu Enuma Eliš, ktorý, ako už bolo objasnené a vysvetlené v prácach Zecharia Sitchina sa zaoberá tiež genézou bohov predstavujúcich paralelne aj nebeské telesá. Po pozornejšom prečítaní niektorých z úryvkov Textov z pyramíd a s pomocou základných astronomických a kozmogonických poznatkov pomerne jasne vystupuje do popredia jedna z ich (Textov z pyramíd) skutočných dejových línií zviazaná s históriou našej slnečnej sústavy. Výklad obsahu úryvkov nasleduje po každej skupine citácií.

Tu som, ó Re (boh Slnka), som tvoj syn, som duša... hviezda zo zlata...

Texty z pyramíd, riadky 886 - 88

Ó kráľ, si tou veľkou hviezdou, spoločníkom Orióna, ktorá putuje po oblohe s Oriónom, ktorý sa plaví (Duatovým) podsvetím s Usirem, vychádzaš na východnej časti oblohy, obnovený v pravom čase, a znova omladený vo svojom pravom čase. Obloha ťa zrodila spolu s Oriónom...(TP 882 - 883)

Výklad:

Kráľ (Hor) je veľká hviezda (planéta), ktorá normálne, čiže väčšinu času sa nachádza v súhvezdí Orión (v Duate), kde sa aj zrodila, a odkiaľ omladená (rozjasnená po priblížení do vnútra slnečnej sústavy) vychádza v pravom čase, to znamená po určitej dobe, perióde na východe.

Hľa vyšiel ako Orión, hľa, Usire vyšiel ako Orión...o kráľ, obloha ťa plodí s Oriónom, svetlo súmraku ťa prináša s Oriónom...pravidelne budeš vychádzať s Oriónom na východnej oblasti oblohy, pravidelne budeš zapadať s Oriónom na západnej oblasti oblohy...váš tretí je Sopdet (Sotis)...

(TP 820 - 822)

Ak Usire vychádza za súmraku s Oriónom znamená to, že sa jedná o nebeské teleso, ktoré je na oblohe v pravidelných intervaloch (s istou periódou, po určitých časových intervaloch) pozorované v noci. Objavuje sa vnútri, alebo pri súhvezdí Orión a pri Síriovi. Do zmienenej oblasti aj odchádza, znovu sa v nej stráca. Ak je nebeské teleso dlhodobo nepozorovateľné a potom sa na krátku dobu rozjasní, pričom prichádza smerom od určitého súhvezdia a znovu sa tam aj stráca, tak všetky fakty nasvedčujú, že sa jedná o pohyb telesa po extrémne excentrickej eliptickej dráhe, podobnej dráham komét.

Kráľ je hviezda...(TP 1583)

Kráľ je hviezda , ktorá osvetľuje oblohu...(TP 362, 1455)

Nastúpim na palubu tejto bárky Re (solárnej bárky)...Všetci bohovia sa zaradujú, až sa so mnou stretnú, ako sa radujú zo stretnutia s Re (Slnkom), ked vystúpi z východnej strany oblohy v mieri, v mieri.

Obloha sa chveje, zem sa trasie predo mnou, lebo som kúzelník, mám kúzla...prišiel som aby som mohol osláviť Orión, aby som mohol postaviť Usireho do čela, aby som mohol usadiť bohov na ich tróny.

Ó Mahaf, Býk bohov (Taurus - Hyády), prines mi túto (solárnu bárku) a dovez ma na vzdialený breh....Rákosové prámy na oblohe pripravila mi bárka dňa, na nich ja (solárny Horus - kráľ) smiem vystúpiť k Re na horizonte. Rákosové prámy na oblohe zniesla mi dolu nočná bárka, na nich smiem vystúpiť k Horakhtimu v horizonte. Vystupujem na východný breh oblohy, kde bohovia sú zrodení ako Horus, ako on z horizontu...(TP 471, 472, 473)

Planéta X prichádza do vnútra našej slnečnej sústavy, kde koriguje pohyby, postavenia planét a pri jej priblížení sa k Zemi sa chveje obloha a trasie sa zem. Pohybuje sa (prichádza) odkiaľsi až zo súhvezdia Býka, pričom cez deň počas priblíženia je viditeľná na podobnej dráhe akú má na oblohe Slnko. Musí to byť veľmi rozjasnená planéta (hviezda), najmä v okolí svojho perihélia ku Slnku, aby mohla byť viditeľná jasne aj cez deň. Mliečna dráha v noci sa následne v tom čase zdanlivo spolu s planétou X presúva na spodok oblohy...(symbolika pretočenia oblohy a teda aj Zeme).

...kráľ, trblietajúci sa ako hviezda a cestujúci ďaleko...kráľ sa zjavuje ako hviezda...(TP 262)

Ó kráľ, si táto veľká hviezda, spoločník Orióna, ktorý prechádza oblohou s Oriónom, ktorý sa plaví Duatom s Usirom...(TP 882)

Trstinové záplavy nastávajú kvôli mne, aby som sa mohol dostať k Reovi (vychádzajúcemu Slnku ) na horizonte. Preveziem sa krížom, aby som mohol stáť na východnej strane oblohy, kde je (Re) vo svojej severnej oblasti medzi nehasnúcimi hviezdami, ktoré stoja na svojich bidlách a sedia na svojom východe...budem stáť medzi nimi, pretože Mesiac je môj brat, Zornička je moje dieťa...(TP 1000 - 1001)

Počas príchodu planéty, či hviezdy (Mesiac je jej brat, Venuša dcéra) do perihélia dochádza k záplavám vplyvom značnej gravitačnej sily pri jej priblížení sa k Zemi. Dráha planéty ide krížom cez dráhy ostatných planét, Slnka, Mesiaca, a teda pod značným uhlom cez ekliptiku, alebo to nie je typická, temer kruhová obežná dráha, ale pretiahnutá elipsa. Po určitú dobu, to znamená aj časť svojej dráhy bude teleso medzi dráhami ostatných planét. Slnko je na severnej časti oblohy medzi planétami! Na zemepisnej šírke Egypta mohlo byť Slnko pozorované na Severe, len ak Zem bola pretočená a severný pol bol južný a ten zas severným.

Kľukatá vodná cesta je zaplavená, polia tŕstia sú plné vody a mňa (mŕtveho kráľa) prevážajú cez ňu na vzdialenú južnú stranu oblohy, na miesto, kde ma bohovia obliekli, kde som sa narodil nový (znovuzrodený) a mladý...hľa, vstávam ako hviezda, ktorá je na dolnej strane oblohy...moja sestra je Sotis, moje potomstvo je Zornička....(TP 343 - 357)

Počas potopy, keď je zaplavená kľukatá vodná cesta prechádza planéta na vzdialenú južnú dolnú stranu oblohy, planéta sa aj súčasne rozjasňuje, lebo je v perihéliu blízko Slnka. Ak planéta prechádza na vzdialenú dolnú južnú stranu, tak pred tým musela byť na severnej a hornej. To jasne naznačuje pretočenie Zeme po ktorom súhvezdie Orión, ktoré bolo pôvodne na severnej hornej časti oblohy tesne nad ekliptikou sa ocitá na južnej oblohe pod ekliptikou (z pohľadu nočného pozorovateľa).

Som čistý, beriem si svoje železné (bja) kosti, vystieram svoje večné končatiny, ktoré sú v lone Nut...(TP 530)

Moje kosti sú železné (bja) a moje končatiny sú večné hviezdy. (TP 1454)

Kráľovské kosti sú železné (bja) a jeho končatiny sú večné hviezdy... (TP 2051)

Kosti zo železa by mali byť železné (z ťažkých kovov) jadrá planét, alebo tiež aj super husté stredy hviezd.

Tvoja sestra (manželka) Eset, prichádza k tebe a teší sa na tvoju lásku. Položil si ju na svoj falus a vpustil si do nej svoje semeno, pripravená ako Sothis (Sírius) a Hor-Sopd (hviezda) vystúpila od teba ako Horus, ktorý je v Sothis (TP 632)

O Re - Atum oplodni lono Nut semenom ducha Saha, ktoré je v nej... (TP990)

Tlak je v tvojom lone, o Nut, prostredníctvom semena boha, ktoré je v tebe...

Kráľ Usire nato odpovedá: To ja som semenom boha, ktoré je v tebe (TP 1416 - 7)...kráľ Usire je večná hviezda, syn bohyne neba (TP1469)...o Re - Atum, kráľ Usire prichádza k tebe, večný duch...tvoj syn prichádza k tebe...(TP 152).

Je tu naznačený spôsob vzniku novej planéty alebo hviezdy a to vysávaním hmoty jednou hviezdou z druhej počas ich tesného priblíženia sa v periastrónoch. Z vysatej látky sa najprv vytvára takzvaný akréčny disk okolo vysávajúcej hviezdy a po určitej dobe sa môžu z neho vyformovať napríklad planéty. Falus je vytvorený kanál, cez ktorý prebieha vysávanie hmoty. Skutočnosť, že vnútri hviezdy (môže to byť aj neutrónová hviezda, čierna diera) je obrovský tlak je všeobecne známa. Môže tu byť ale aj naznačenie pohybu Usireho (planéty X) po oblohe pri návrate z afélia, smerom od súhvezdia Orión k Eset (Síriovi).

Podľa egyptskej mytológie bol pôvodne rok rozdelený na 12 mesiacov a tie mali po 30 dní, pričom 10 dní vytváralo dekánu. Rok teda mal 360 dní. Neskôr, aby mohla bohyňa Nut mať deti musela získať 5 dní k roku navyše, v ktorých mohla navzdory kliatbe počať deti (planéty, hviezdy). Po jednoduchom prepočte, ak na základe presných meraní vieme, že dĺžka dní sa predlžuje v dôsledku spomaľovania sa osovej rotačnej rýchlosti Zeme v miere okolo 0,00237 sekundy na deň (sumárny 32 sekundový časový prírastok za 365,24 x 37dní) a za predpokladu, že tento proces je pomerne lineárny, tak pôvodný 360 dňový rok bol približne pred 500 000 rokmi. Príchod generácie bohov (Usire, Eset, Sutech, Nebtech,) by tak spadal aj do obdobia príchodu bohov (annunaki, alebo nefilim) na Zem. Podľa rozlúštených sumerských záznamov o božských vládcoch (listina kráľov W - B/144) príchod prvých z nefilim sa odohral okolo 432000 rokov pred potopou.

Ó Hor, tento kráľ je Usire, táto pyramída kráľa je Usire, táto jeho stavba je Usire, odober sa k nej...1657 str. 247, Texty z pyramíd, citované dielo

Precitni (Usire) pre Hora...zduchovni sa...Nech schodište k nebesiam je postavené, k miestu, kde je Orión...610 str. 253

Ži, buď živý, buď mladý... vedľa Orióna na oblohe...2180 - 1, str. 305

Ó Usire - kráľ, ty si tá veľká hviezda , spoločník Orióna, ktorá putuje do Duatu s Usirem...882 - 3, str. 155

Vystúpiš na oblohu, zasadneš na svoj železný trón... prekročil si Kľukatú vodnú cestu na severe oblohy v podobe hviezdy...Duat ťa uchopil za ruku a umiestnil tam, kde je Orión...(TP800, 803)

Naznačenie dôležitej súvislosti medzi planétou X a pyramídou a ich istého prepojenia, jednoty. Planéta X po prechode perihéliom odchádza do miesta afélia, do Duatu, do súhvezdia Orión odkiaľ aj prišla.

Presnejšie údaje o planéte X a jej dráhe sú na: http://www.mujweb.cz/Veda/senmut

Poznámka: Převzato se souhlasem autora

? RNDr Pavel Smutný

? http://mujweb.cz/veda/thowt