Znamenia doby?

         Britský denník Daily Mail nedávno uverejnil fotografie čudných svetelných stĺpov, ktoré sa koncom decembra objavili v mestečku Sigulda v Lotyšsku (viď pôvodný článok). Fotografie Aigara Truhinsa vzbudili vášnivé diskusie medzi vedcami i amatérskymi astronómami. Podobné správy hlásia aj z iných miest vo svete. Väčšinou sa ich snažia vysvetliť ľadovými kryštálmi vo vzduchu, ale vedecká web stránka spaceweather.com jav komentovala slovami: "Svetelné Truhinsove piliere nepatria k bežným javom. Dokonca aj odborníci na atmosferickú optiku si ich nijako nevedia vysvetliť. Ide o tajomné piliere. Na vrchole sú nevysvetliteľne zaoblené a oblúky sa často ťahajú už od základne (viz obr.níže). A nad planétou Saturn zase spozorovali záhadnú auroru, ktorá vedcov veľmi prekvapila. Hoci aurory sú v slnečnom systéme bežné, táto sa údajne správa úplne inak. Nad Saturnovým severným pólom ju zaznamenala vesmírna sonda Cassini. I keď Zem sa niekoľkokrát do roka stretáva s pozostatkami po rôznych kométach a astronómovia s potešením sledujú padajúce meteory, v poslednom čase sa množia správy o dopade oveľa väčších. Nedávno taký meteor vyvolal rozruch v Kanade. Vedci zistili, že materiál, spadnutý na zem, sa vyformoval pred vyše štyrmi miliardami rokov. A ďalší teraz v januári spadol v južnom Švédsku v blízkosti mesta Malmo vo forme veľkej žiarivej gule.

        Aj astronauti na Medzinárodnej vesmírnej stanici boli nedávno svedkami nádherného divadla, keď nad stratosférou zaznamenali nezvyčajné "žiarivé mračná". Stanica sa práve nachádzala asi 340 km od západného Mongolska. Mračná utvárajú pás asi 83 km nad zemským povrchom, kde je za normálnych okolností len vesmírna prázdnota čiernej farby. Vedci sa teraz pokúšajú zistiť, odkiaľ sa tam tie mračná vzali. Ale po vysvetlenie možno nemusíme chodiť ďaleko. Javy, ktorých sme svedkami, to je dôsledok nevídaných zmien v celom slnečnom systéme, ktorým sa výskumný tím ruských vedcov pod vedením Alexeja N. Dmitrijeva venuje už od 80-tych rokov.

        Tím ruských výskumníkov dospel k názoru, že v heliosfére, magnetosfére a atmosfére už niekoľko desaťročí dochádza k veľkej transformácii a že celý slnečný systém sa teraz elektromagneticky nabíja, preto zovšadiaľ hlásia nevídané svetelné úkazy ako aurory, svetelné stĺpy, atď  a magnetické a gravitačné anomálie. Vo Van Allenových pásoch (ochranné energetické pole okolo planéty) sa objavili nové druhy častíc, ktoré sa tam dostali počas magnetických búrok a dokonca sa vytvoril aj úplne nový pás, pozostávajúci z iónických prvkov, z ktorých sa tradične skladajú hviezdy.

        V 80-tych rokoch sa zistilo, že tieto Van Allenove pásy sa dramaticky stenčili nad východným pobrežím Spojených štátov (z 300 km len na 10 km). Dmitrijevov tím sa nazdáva, že príčinou môže byť nadmerná spotreba elektriny v tejto oblasti a fakt, že elektrické rozvody sa stavali vertikálne - sever/juh. Takže ak majú prebiehajúce zmeny taký negatívny dopad na ľudstvo, je to aj vina ľudí. V Toronte nedávno stratilo na niekoľko dní prúd 22 000 obyvateľov a v týchto dňoch zase 50 000 obyvateľov Niagary. Ale sú to dôkazy, že dochádza k elektromagnetickej reorganizácii celej slnečnej sústavy.

        Podľa tohto tímu magnetické póly začali meniť polohu ešte v roku 1885 a rýchlosť tohto procesu sa podstatne zvýšila v rokoch 1984-1994. To teda značí, že k polárnej inverzii môže dôjsť oveľa rýchlejšie, než sa všeobecne predpokladá. Severný magnetický pól dnes smeruje k veľkej magnetickej anomálii nad Východnou Sibírou a magnetické anomálie nad Kanadou, Východnou Sibírou, Brazíliou a Antarktídou akoby fungovaly úplne nezávisle od hlavného zemského magnetického poľa. Práve táto momentálne prebiehajúca inverzia je príčinou pozorovaných javov a zmien v pozemských geo-fyzikálnych procesoch ako je zohrievanie pólov, vertikálna a horizontálna redistribúcia ozónu, zmeny v smerovaní oceánskych prúdov a zmeny v podnebí vo svetovom meradle. Akoby sa rovno pred našimi očami formovala úplne nová planéta Zem. Ale čo vyvoláva a podnecuje všetky tie radikálne zmeny v našom slnečnom systéme?

       Vo vedeckej komunite a medzi amatérskymi výskumníkmi koluje množstvo teóríí, z ktorých niektoré nepriamo potvrdzuje aj posledný vedecký výskum. Hovorí sa, napríklad, že k slnečnému systému sa približuje masívne vesmírne teleso; jedni tvrdia, že ide o záhadnú planétu X, ktorá sa periodicky približuje k slnku, iní hovoria o "bratskom" slnečnom systéme, ktorého stredom je nedostatočne vyvinuté slnko - "hnedý trpaslík" (dvojča nášho slnka).

      O existencii slnečného dvojčaťa sa hovorí už dlho, pretože takmer všetky okolité systémy sú binárne, ale až teraz to potvrdzujú nové údaje a výskumné sondy. John Matese, profesor fyziky na univerzite v Laffaytte, Lousiana, hovorí, že zrejme ide o hviezdu, ktorá sa celkom nevyformovala a nezhromaždila dosť hmoty na to, aby sa vznietila. Predpokladá sa, že toto "nedospelé" slnko sa každých 26 miliónov rokov ocitá vo vzdialenosti iba jeden svetelný rok od nášho systému a vyvoláva zmätok v tzv. Oortovom mračne, čo je rozľahlá oblasť vesmírneho priestoru tesne za hranicami nášho systému, kde sa nachádzajú miliardy ton rôzneho planetárneho odpadu, vrátane komét a asteroidov. Systém počas priblíženia vyhodí zo zabehnutých dráh menšie i väčšie telesá v tomto mračne a niektoré z nich si môžu nájsť cestu až k nám. To by mohlo vysvetliť časť pozorovaných javov, ale nie všetky.

       Americká autorka Maggie McKee v časopise New Scientist píše, že významnú rolu vo vývoji planéty zohráva predovšetkým pohyb slnečného systému v ramene Mliečnej dráhy. Nášmu slnečnému systému trvá približne 220 až 225 miliónov rokov, kým zavŕši kompletný orbit okolo stredu galaxie (viď obrázok na adrese http://www.ras.ucalgary.ca/CGPS/where/plan/plan_basic_big.gif) a približne 62 až 63 miliónov rokov, kým zavŕši kompletnú krivku "Z" smerom nahor a nadol v jej ramene. A práve s týmito intervalmi prišla aj paleontológia v súvislosti s veľkým vymieraním živočíšnych a rastlinných druhov na zemi.

      Slnečný systém pri pohybe nahor a nadol v ramene Mliečnej dráhy pretína galaktickú pláň. V strede ramena, na pomyselnej línii galaktickej pláne, sa nachádzajú veľké mračná prachu a plynov a menšie i väčšie telesá, ktoré stratili kinetickú energiu a teraz utvárajú pás, ktorý neodráža svetlo, preto ho vedci nazývajú "temná trhlina (medzera)" (viď obrázok na adrese http://www.ras.ucalgary.ca/CGPS/where/opt/dss_ngc891_crop.gif)). Mnohí vedci sa domnievajú, že práve tieto mračná prachu a plynov sa teraz dostávajú do slnečného systému. Vstup vesmírnych mračien potvrdzujú už od konca 90-tych rokov vesmírne sondy, takže je to zrejme len otázka času, kedy si cestu k Zemi nájde aj nejaké väčšie teleso.

      Americký astrofyzik prof. dr. Paul A. La Violette však tvrdí, že vstup mračien do nášho systému nie je náhodný. Príčinou vtláčania prachu do nášho systému sú kozmické prúdy lúčov, vyvrhované periodicky z masívnej čiernej diery v strede našej galaxie (galaktické jadro), ktoré sa najintenzívnejšie šíria práve galaktickou pláňou. Práve tieto energetické prúdy častíc a sprievodné gravitačné vlny vtláčajú periodicky vesmírne "nečistoty" dovnútra nášho systému.

     La Violette píše: "Výbuchy galaktického jadra, to je najenergetickejší jav, k akému v kozme dochádza. Napríklad aktívne jadro špirálovitej galaxie PG 0052+251, podobné quazaru, vyžaruje 7 krát viac energie, než koľko vydajú dohromady všetky hviezdy tej galaxie. Väčšinou ide o vysoko nabité energetické kozmické lúče elektrónov, ktoré doprevádza elektromagnetická radiácia od rádiových vĺn rôznych frekvencií až po rontgenové a gamma lúče. Štúdium astronomických a geologických údajov prezrádza, že podobný typ radiácie z nášho vlastného galaktického jadra zasiahol slnečný systém na konci poslednej doby ľadovej. ... Dopad na podnebie nemali natoľko na svedomí len samotné kozmické lúče, ale fakt, že tie lúče vtlačili do slnečného systému kozmický prach." Podľa jeho nuázoru k podobnému úkazu dochádza aj teraz.

      Problém je v tom, že pre astronómov a astrofyzikov je veľmi ťažké presne určiť momentálnu polohu slnečného systému v galaktickom ramene. Keďže sa nachádzame vo vnútri a nemáme možnosť vidieť rameno zvonka ako vonkajší pozorovateľ; keďže ide o také obrovské vzdialenosti a naše technológie nám zatiaľ neumožňujú potrebné presné merania, je to všetko viac-menej len otázka dohadov, kde presne sa slnečný systém momentálne nachádza. Preto treba brať s rezervou, keď niektorí tvrdia, že slnečný systém práve teraz pretína galaktickú pláň alebo že v roku 2012 sa udeje to alebo to. Nikto nemôže presne povedať, čo sa v najbližšom čase udeje a aký to bude mať dopad na našu planétu. Ale zdá sa, že niektorí to predsa len vedia a rozhodli sa nepodeliť sa o to tajomstvo s ostatnými.

       Veď či nie je čudné, že príslušníci aristokracie sa teraz vydávajú na dobrodružné cesty na neprístupný severný a južný pól alebo na mongolsko-ruskú hranicu, kde nie je nič, čo by neinformovaného človeka mohlo zaujímať? Monacký princ Albert sa teraz pre zmenu vybral na južný pól (http://www.sme.sk/c/4263533/monackz-princ-albert-pricestoval-na-juynz-pol.html). Denník Sme píše, že najprv navštívil tamojšiu americkú základňu - jednu z 26 podobných medzinárodných inštalácií, ktoré by mal počas svojho pobytu na Antarktíde navštíviť. V roku 2006 ho Rusi na základe jeho osobného želania dopravili na severný pól. Náhoda?

       Americkí vedci v januári 2009 zachytili čudný hlasitý "zvuk", ktorý k nám dorazil z ďalekého kozmu a nik nevie povedať, čo je jeho zdrojom a aký dopad môže mať na planétu. O tomto čudnom "rachotivom zahučaní" informovali vedeckú komunitu na 213. stretnutí Americkej astronomickej spoločnosti. "Vo vesmíre sa deje čosi čudné a zaujímavé", povedal v tejto súvislosti Alan Kogut z Goddardovho centra vesmírnych letov v Greenbelte, Maryland.

      V okolitom vesmíre sa teraz skutočne deje čosi veľmi zvláštne, nuž nečudo, že mnohí sa snažia tie javy porovnávať s úkazmi, o ktorých sa hovorí v proroctvách. Ale ak niekto očakáva vidieť lietajúcich anjelov okolo seba alebo božiu ruku na nebi, ktorá zázračne strestá ich zarytých nepriateľov, bude zrejme sklamaný. Pretože všetko v stvorení má svoje prirodzené vysvetlenie - bez ohľadu na to, akým spôsobom sa očakávané udalosti popisujú v náboženstvách.

      Tí, čo sa v dávnej minulosti dozvedeli o periodicky sa vyskytujúcuich zmenách v slnečnom systéme a ich dopade na Zem, nemohli vedieť, aké termíny budú vedci v našej dobe používať. Tie informácie sa prenášali z pokolenia na pokolenie ústnym podaním a keď o nich niekto písal, používal symbolický jazyk. Preto ten popis našincovi znie skôr ako pochybná, nerealistická rozprávka. To však neznačí, že by sme ich nemali brať vážne. Ich skrytému zmyslu môžeme správne porozumieť, ale len vtedy, keď ich nebudeme brať doslova, ale budeme ich skúmať s otvorenou mysľou a budeme ochotní zbavovať sa svojich obmedzených pohľadov na veci.

      Božie stvorenie je skutočne zázračné, ale v úplne inom zmysle, než ako si to ľudia zvyčajne vysvetľujú.