Tajemství Mariánského kultu

         Po dobytí Mexika Španielmi do krajiny prišli prví misionári (dominikáni, františkáni, jezuiti) pod vedením biskupa Zumárragu. Misionári tu postavili nové kostoly, nemocnice, školy. Medzi prvými Aztékmi, ktorí sa dali pokrstiť, bol aj Juan Diego, pôvodným menom Cuauhtlatohuac. Keď mal Diego 57 rokov - 9. 12. 1531 sa mu na kopci Tepeyac zjavila Panna Mária - dáma očarujúcej krásy. Jej odev svietil ako slnko a lúče, ktoré z Nej vychádzali, presväcovali skaly a okolie. Mladá dáma mu s úsmevom povedala: "Ja som Nepoškvrnená Panna Mária, Matka pravého Boha, cez ktorého všetko žije, Pána všetkých vecí, Pána neba a zeme. Je mojím želaním, aby Mi tu postavili Boží dom, kde celú svoju lásku, svoj súcit a milosť, svoju pomoc a ochranu chcem preukázať a venovať ľuďom. Ja som vaša milostiplná Matka, Matka všetkých ľudí, všetkých tých, ktorí Ma ľúbia, ktorí ku Mne volajú, ktorí majú ku Mne dôveru. Tu chcem vypočuť váš plač a vaše starosti, zmierniť a liečiť vaše utrpenie, vašu núdzu a vaše nešťastie."

        Pri tomto zjavení Diego Panne Márii povedal, že sa ponáhľa do mesta po kňaza, pretože jeho strýko je veľmi chorý. Panna Mária mu povedala: "Nič ťa nemá vystrašiť, nič ťa nemá zarmútiť, nič nemá tvoju tvár, tvoje srdce zatemniť. Neboj sa tejto nemoci, ani nijakej inej nemoci alebo nejakého trápenia, nejakej bolesti. Či nie som tu, tvoja Matka? Nie si tu ty v mojom tieni, pod mojou ochranou? Nie som prameňom tvojej radosti? Nie si v záhyboch môjho plášťa, v mojich rukách? Potrebuješ ešte viac, ako to? Nenechaj sa kvôli chorobe tvojho strýka znepokojiť, lebo on na túto chorobu nezomrie. Práve teraz, v tomto okamihu, je vyliečený."

        Dôkaz

        Prvého mexického biskupa po obsadení zeme Španielmi, františkána Juana de Zummáragu, ktorý viedol katolícke misie medzi indiánskymi Aztékmi, navštívil mladý pokrstený domorodec Juan Diego. Biskupovi povedal, že mal viackrát zjavenia Panny Márie. Odovzdal mu odkaz, že Panna Mária si želá, aby na pahorku Tepeyac postavili kaplnku. Biskup si žiadal nejaký dôkaz. Juan odišiel smutný a na druhý deň sa takto vyžaloval Panne Márii: "Presvätá Panna Mária, otec biskup mi nechce veriť a žiada si nejaký znak na potvrdenie zjavenia."

         Panna Mária v podobe krásnej žiarivej devy mu povedala: "Zajtra choď na vŕšok Tepeyac a nazbieraj z kvetov, ktoré tam nájdeš. Zanes ich biskupovi, aby ti uveril." Na druhý deň zavčas rána Diego zašiel na vŕšok a našiel medzi skalami, kde takmer nič nerástlo, krásne kvety, ktoré nepoznal, pretože v Mexiku nerástli. Boli to krásne červené kastílske ruže. Diegov údiv bol veľký, lebo bol december a teplota v tú noc klesla pod bod mrazu. Juan natrhal veľkú kyticu ruží a uložil ich do svojej veľkej zástery (domorodci ju nosia vpredu a nazývajú ju tilma).

          S radosťou sa ponáhľal do biskupského sídla. Keď sa objavil pred biskupom a jeho domácimi (bol tam aj druhý biskup - Don Sebastian Ramirezy Fuenleal, nový guvernér pre Mexiko a tlmočník Juan Gonzáles), rozpustil zásteru a všetkým ukázal krásne červené ruže. Všetci prítomní zhíkli od prekvapenia. Ale údiv a prekvapenie sa zmnohonásobili, keď prítomný biskup so svojimi domácimi zazrel na tilme obraz mladej peknej devy. Deva mala oblečené šaty červenej farby, na nich mala modrozelenkastý plášť posiaty hviezdami. Bol to úžasný obraz Panny Márie. Všetci hneď Juanovi uverili a padali na kolená pred obrazom. Všetky tieto okolnosti biskupa presvedčili a na určenom mieste dal postaviť kaplnku ku cti Matky Božej. Po nejakom čase kaplnku prestavali na väčší chrám.

        Krst miliónov Aztékov

        Správa o vzniku obrazu bola napísaná v indiánskej reči /nahualt/ latinským písmom a neskôr, v roku 1649, ju uverejnili v origináli i v španielskom preklade vďaka bakalárovi Luisovi de La Vega. Udalosť bola taká významná, že o nej písal vo svojej Kronike dobytia Nového Mexika aj historik Bernard Díaz de Castillo.

        Dr. Bartolache objavil v análoch z Tlaxcaly text: "Rok 1531: Juanovi Diegovi sa zjavila milovaná Panna Guadalupská v Mexiku na Tepeyacu. Rok 1548: Zomrel Juan Diego, ktorému sa zjavila milovaná Pani Guadalupská v Mexiku." O zjavení píše tiež medzi rokmi 1548 - 1554 Don Valeriano v reči nahualt. Dielo sa volá "Nican Mopohua". Don Valeriano bol synovec cisára Montezunu. Ukončil štúdium v latinčine a gréčtine. Stal sa profesorom filozofie a dekanom školy. Pôsobil ako sudca a guvernér mesta Mexika. Bol blízkym priateľom Juana Diega. Tisíce Aztékov prichádzali k obrazu, aby videli "Matku Božiu bieleho muža".

        Tisíce si kľakli pred nebeským obrazom. Veľa Mexičanov a Španielov sa prihlásilo dobrovoľne a zadarmo do práce. Za dva týždne na Tepeyacu postavili malú kaplnku, kam v slávnostnej procesii preniesli obraz. O kaplnku sa staral Juan Diego. Stále viac pútnikov prichádzalo ku kaplnke. Po celom Mexiku boli namaľované tisíce kópií obrazu. Na obrazy napísali v reči nahualt históriu vzniku zázračného obrazu. Aztékovia sa nechávali hromadne pokrstiť. Za sedem rokov sa dalo pokrstiť osem miliónov domorodcov.

         Prekážkou krstu doposiaľ bolo mnohoženstvo, ale Indiáni si teraz ochotne vybrali jedinú manželku ako legitímnu. Mnohí kňazi museli v priebehu jedného dňa udeliť sviatosť krstu až šesťtisíckrát. Páter Toribio o tomto období píše: "V kláštore pri Quecholaku som ešte s jedným kňazom pokrstil za 5 dní 14200." Kostoly, kláštory, nemocnice a školy v Mexiku vyrastali pod rukami misionárov. V roku 1552 pápež a španielsky kráľ založili Univerzitu mexickú (teraz najväčšia na svete). Onedlho Mexiko posielalo domorodých katolíckych misionárov do zahraničia - na Floridu, do Kalifornie, aj do ďalekého Japonska, kde svätý Filip od Ježiša a jeho sprievod, v roku 1597 zomreli za vieru.

         Na mieste, kde Panna Mária povedala Diegovi, aby nazbieral ruže (Tepeyac), vytryskol prameň vody. Voda z tohto prameňa je ešte aj dnes čistá a dostačujúca. Chorí boli vyliečení potom, keď sa z neho napili, alebo sa v ňom vykúpali (ako píše v roku 1582 Angličan Miles Phillips). Juan Diego zomrel 30. mája 1548. Biskup Zumárraga zomrel tiež v roku 1548, tri dni po smrti Diega. Vieru v zjavenie Panny Márie v Guadalupe a zázračný obraz prenášali tradíciou milióny Mexičanov až do dnešného dňa. V zachovanom testamente z 15. 11. 1537 Bartolomeo Lopez de Colima píše: "Chcem, aby v dome našej milej Panej Guadalupskej bolo odslúžených sto omší pre pokoj mojej duše."

        Podivné skutočnosti

        Prvých sto rokov bol obraz "Našej milej Panej z Guadalupe" vystavený bez ochrany proti škodlivým vplyvom počasia a tiež dotykom perí, ružencov, pamätných predmetov. Podivuhodné bolo, že sa obraz nerozpadol, napriek tomu, že tilma mala životnosť nanajvýš 20 rokov. Tilma bola z hrubého produktu agávy, ktorý sa získava z vlákien rastliny Maguey. Diegova tilma je skoro priehľadná, nahrubo spracovaná (ako vrecovina). Prof. Callahan považuje za nemožné, aby si nejaký maliar vybral podklad pre maľbu tilmu z takého hrubého, na maľovanie nevhodného materiálu. Celé storočie obraz visel v kaplnke - veľkej ako obývacia izba - bez skla, vo vlhku, priamo v dyme sviečok, ktoré pod ním horeli.

         Za celú dobu to boli miliardy sviečok. Dym zo sviečok by musel obraz zafarbiť na čierno (ako je to napr. v jaskyni v Lurdoch so skalou). Obraz bol vystavený miliónom dotykov zbožných rúk a bozkom. Množstvo predmetov, o. i. aj mečov, sa dotklo obrazu. (Skala v jaskyni v Lurdoch je od takýchto dotykov obrúsená.) Napriek všetkému si obraz zachoval svoje farby. Aj keď už bolo na obraz umiestnené sklo, z času na čas ho museli dať dole, aby sa ľudia mohli obrazu dotknúť, alebo ho pobozkať.

         V roku 1753 Miguel Cabrera informuje, ako pri jednej príležitosti v priebehu dvoch hodín videl, že ľudia sa rôznymi predmetmi dotkli obrazu päťstokrát. Zvláštna komisia zložená z mexických maliarov pod predsedníctvom Miguela Cabrera uvádza: "Tento svätý obraz je zhotovený tak jedinečne a tak zázračne, že sme si istí, že každý, kto je len trochu vzdelaný v našom umení, pri pohľade naň hneď musí uznať, že je to nadprirodzený portrét." Cabrera: "Nevysvetliteľný spôsob, ktorým sa obrazová strana vyhladila, je ďalším dielom nadprirodzenosti obrazu."

        Neveriaci architekt Ramirez Vasguez sa po skúmaní obrazu stal katolíkom. Komisia zostavená z maliarov potvrdila, že je ľudsky nemožné niečo také vynikajúce namaľovať na taký hrubý materiál. V roku 1921 akýsi terorista položil na oltár bombu, ukrytú v kvetinách. Výbuch zničil iný obraz a čiastočne aj oltár, rozbil všetky okná, ale posvätný obraz ostal celkom neporušený. V roku 1971 technici čistili strieborný rám, do ktorého je obraz vložený. Nešťastne sa im prevrhla fľaša s kyselinou dusičnou a pár kvapiek kvaplo i na obraz, no napriek tomu sa maľba nerozleptala.

        Ostali iba stopy akoby od vody, ktoré po krátkom čase zmizli. Obraz je vysoký 142 cm. Postava Panny Márie je vysoká 122 cm. Má vlasy rozdelené uprostred. Panna Mária stojí na mesiaci a podopiera ju anjel s krídlami. Okolo nej vychádzajú lúče. V poslednom čase bol obraz podrobený dôkladnému vedeckému výskumu odborníkov. Stačí uviesť napr. nositeľa Nobelovej ceny za chémiu Richarda Khuna, ktorý skúmal vzorku maľby, alebo členov vedeckej skupiny laboratórií NASA Dr. Callahana a prof. Juda B. Smitha, ktorí skúmali obraz fotograficky i presvietením rôznymi lúčmi.

         Výsledky možno podľa článku prof. Torcusta Luce de Tena, člena Kráľovskej španielskej akadémie vied, zhrnúť asi takto: "Podkladom je látka utkaná z vlákien agávy, ktorá vôbec nie je preparovaná. (Je známe, že maliari svoje plátna poťahovali najskôr glejovou vrstvou.) Udržanie látky a farieb na nej po takej dlhej dobe v dobrom stave je nevysvetliteľné! Na látke neboli po presvietení zistené žiadne predbežné kresby, ako to robievajú aj slávni maliari. Obraz bol zhotovený priamo a bez opráv. Nedajú sa zistiť žiadne ťahy štetcom! Použitá technika kladenia farieb je v dejinách maliarstva neznáma a nedá sa napodobniť. Ani pôvod farieb sa nedá zistiť. Na obraze niet farbív rastlinného, živočíšneho nerastného pôvodu. (Celý známy vedecký svet takýto systém farbenia nepozná.) Farby na obraze sú stále živé." Hviezdy na plášti Panny Márie napodobujú hviezdne konštelácie, ako ich vidieť za jasných nocí nad Mexikom.

        Američan Coley Taylor uvádza: Keď sa obraz pozoruje zblízka, ťažko sa dajú hviezdy na plášti pozorovať, avšak pri pohľade zďaleka - žiaria hviezdy. Pri pozorovaní zblízka odev má zelenomodrú farbu, keď zďaleka, je tmavomodrý. Ružová farba šiat pozorovaná zblízka je bledá, zďaleka sýtoružová. Keď sa na obraz pozeráme zblízka, má normálnu veľkosť. Keď sa od obrazu vzďaľujeme, obraz sa opticky zväčšuje.

        Konštatovanie zázraku

        No najpodivnejšie je toto: Známy očný špecialista de Tria Lauoignet preskúmal silným oftalmoskopom oko portrétu a zistil, že sa na ňom objavuje obraz postavy človeka. To bolo popudom preskúmať dúhovku oka pomocou modernejšej techniky, ktorá sa používa pri štúdiu fotografií urobených z umelých družíc. Tento výskum robil Ing. Tonsmann. Pri digitalizácii obrazu jeho fotografiu rozdelil na plôšky jedného milimetra štvorcového a tie potom skúmal pri 2500-násobnom zväčšení. To znamená, že na milimetri štvorcovom mohol sledovať 2500 svetelných bodov.

        V zreničke Panny Márie možno vidieť sediaceho Indiána s dlhými vlasmi. Vedľa neho sedí starší plešatý človek, s bielou bradou, s baskickými črtami, z oka mu padá slza. V tejto postave mnohí identifikovali španielskeho biskupa. Vedľa neho vidieť mladšieho muža, o ktorom možno predpokladať, že je to Juan Gonzales, biskupov tlmočník a sekretár. Uprostred vidno človeka v mužnom veku s bradou a fúzmi. Je obrátený smerom k sediacemu biskupovi. Je to Indián Juan Diego vo chvíli, keď otvára svoju tilmu, v ktorej doniesol biskupovi červené ruže. Vidieť tu i černošku s kučeravým vlasmi, muža a ženu, deti. Obrázok v oku je zostavený tak, že čím boli postavy bližšie k oku, tým sú väčšie, a čím boli ďalej, tým sú menšie. V obraze oka možno pozorovať okolo 12 osôb.

        Matka oboch Amerík

        V roku 1545 bol v meste México rozšírený týfus a záplavy. Tridsaťtisíc ľudí sa utopilo. Obraz preniesli na príkaz biskupa z polozatopenej katedrály do biskupského sídla. Záplavy ustali až po dlhom čase modlitieb. Vláda poslala správy o tejto udalosti - opísanej ako zázrak - do Ríma a do Madridu.

         V máji 1594 v Guadalupe v Ekvádore bol hrozný hladomor. Po dlhom období sucha krajina vyprahla. V krajnom zúfalstve sa skupina kresťanských Indiánov rozhodla, že sa zriekne nového náboženstva a vyzve na pomoc starých osvedčených bohov. Počas prípravy na rituálne tance sa zrazu zjavila akási pani, ktorá sa "vznášala nad zemou". Indiánom prisľúbila naskutku koniec hladu, ak na tom mieste postavia svätyňu na jej počesť - na počesť Panny. Indiáni, ktorí v nej ihneď spoznali Matku Božiu ich novej viery, splnili príkaz. Hladomor sa skončil. Dodnes slávia Indiáni každoročne 13. septembra "Guadelupskú Matku Božiu"...

        V roku 1736 zúrila v celom Mexiku strašná epidémia, ktorej padlo za obeť asi 700 tisíc ľudí. Keď 27. apríla 1737 "našu milú Paniu" vyhlásili za patrónku Mexika, epidémia prestala. (Do Mexika vtedy patrila Kuba, Texas, Kalifornia, Arizona, Utah, Nevada, Florida.).

        Počas víťaznej bitky proti Turkom v roku 1571 pri Lepante mal admirál Andrea Doria v kabíne zavesenú kópiu obrazu Guadalupskej Panny Márie. Vtedy sa verilo, že obraz a modlitba ruženca zohrali pri víťazstve kresťanov rozhodujúcu úlohu. V roku 1560 si kópiu obrazu zobral pápež Pius IV. do svojich súkromných priestorov a rozdával medaily "našej milej Pani Guadalupskej". V roku 1709 obraz preniesli do novovystavanej baziliky. Mier po vojne medzi spojenými štátmi a Mexikom vo februári 1848 podpísali v guadaluspkej svätyni.

        Dňa 2. októbra 1895 sa konala korunovácia Panny Márie Guadalupskej. Zúčastnilo sa jej štyridsať biskupov, stovky kňazov a nespočetné množstvo veriacich. V roku 1910 pápež Pius X. vyhlásil Guadalupskú Pannu Máriu za patrónku celej Latinskej Ameriky. Na celom svete boli zasväcované kostoly Guadalupskej Panne Márii - v Ríme dva, v Madride atď. Všade vznikali pútnické miesta s oltármi a sochami k úcte Panny Márie Guadalupskej: v Londýne, Štokholme, Addis Abebe, Nagasaki, vo Viedni. Oltár Panny Márie Guadalupskej postavili v Avete, v Lurdoch. V roku 1933 pápež Pius XI. korunoval kópiu obrazu. Pápež Pius XII. v rozhlasovom posolstve do Mexika nazval Máriu cisárovnou celej Ameriky, pápež Ján XXIII. zasa Matkou obidvoch Amerík. Pápež Pavol VI. roku 1966 venoval milostivému obrazu zlatú ružu. Toto privilégium bolo neskôr pridelené len Lurdom a Fatime. Dvadsaťpäť pápežov vydalo dekrét o Guadalupskom svätom obraze.

        Ja, tvoja Matka, som tu!

        Dnes je Guadalupe najväčšie mariánske pútnické miesto na svete. Ročne ho navštívi okolo 20 miliónov pútnikov (v Lurdoch je to 5 miliónov). Mária vedie pútnikov k svojmu Božskému Synovi. Mnohí z pútnikov sa tam vyspovedajú. Pre veľký nával pútnikov kňazi spovedajú aj na otvorenej ulici. Dňa 27. januára 1979 Ján Pavol II. navštívil svätyňu, kde si uctil obraz. (Napriek tomu, že 96 % Mexičanov je rímskokatolíckeho vyznania, mexická ústava zakazuje kňazom voliť a chodiť na ulici v sutane. Pápež preto musel pri svojej návšteve Mexika zaplatiť pokutu.).

         Na spomienku tejto návštevy, pápež Ján Pavol II. napísal modlitbu k našej milej Pani Guadalupskej (časť): "Požehnaná Panna Mária, Matka peknej lásky, ochraňuj naše rodiny, aby stále jedno boli a požehnaj výchovu našich detí. Ty, naša nádej, pozri so zmilovaním na nás. Uč nás stále ísť k Ježišovi. Pomôž nám znovu vstať, keď padneme, aby sme sa k Nemu znovu vrátili, s tým, že svoje chyby a hriechy priznáme vo sviatosti pokánia, ktorá dáva duši pokoj. Prosíme Ťa, daj nám veľkú lásku ku všetkým sviatostiam, ktoré sú znamením a ktoré na Zemi zanechal Tvoj Syn. Tak budeme my, Najsvätejšia Matka, s pokojom Božím vo svedomí, so srdcom oslobodeným od zloby a nenávisti, môcť priniesť pravú radosť a pravý pokoj, ktorý prijímame od Tvojho Syna, nášho Pána Ježiša Krista, ktorý vládne s Bohom Otcom a Duchom Svätým, naveky vekov. Amen."

         Svätý Otec hovorí: "V Guadalupe sa uctieva obraz Panny Márie, nenamaľovaný ľudskou rukou. Pútnici si pred týmto naozaj zázračným obrazom pripomínajú slová, ktoré Mária povedala Juanovi Diegovi: "Ja, tvoja Matka, som tu. Ty si pod mojou ochranou. Ja som tvoja záchrana. Ty si v mojom srdci." A Svätý Otec pripomína, že "tieto slová Panna Mária aj dnes opakuje každému z nás. A že sú pravdivé, vidno z toho, že jej zjavenie na vrchu Tepeyac prispelo k mimoriadne rýchlemu a mohutnému rozšíreniu Evanjelia v Strednej a Južnej Amerike až po Filipínske ostrovy. Panna Mária totiž napomáha evanjelizácii, keď pozýva každého človeka, aby vstúpil do dôverného spoločenstva s Ježišom a tak sa dostal k Bohu." Tieto slová Svätého Otca sú zárukou, že naša úcta k Panne Márii Guadalupskej je cirkevne schválená.

          Stará bazilika na močaristom základe začala klesať. Dňa 12. októbra 1976 dohotovili novú baziliku s nákladom 70 miliónov dolárov. V nej sa nachádza 10 tisíc miest na sedenie. Zaujímavé je, že keď dokončili novú baziliku, stará prestala klesať.

         Laboratórnym skúmaním očného pozadia Máriinho pravého oka sa ukázalo, že sa správa presne ako oko živého človeka (v ľudskom oku sa vytvárajú tri obrazy, tzv. Purking-Samsonov zákon). Tieto tri obrazy možno pozorovať aj v Máriinom oku: vľavo od predného obrazu zrkadliaceho sa v moku prednej očnej komory možno pozorovať druhý obraz v sklovci, ktorý zodpovedá prvému a je s ním rovnobežný. Pod svetlom oftalmoskopu sa rozžiari tretí reflex, ktorý je obrátený a tvorí sa v očnej šošovke.

        Dr. Lavoignet zistil, že keď svetlo oftalmoskopu dopadne na zreničku oka Panny Márie, zornička sa v difúznom svetle rozsvieti a vzbudí dojem dutého reliéfu. Takýto reflex nemožno docieliť na rovnej ploche a zvlášť nie na nepriehľadnej ploche.

        Dr. Javier Torroella Bueno zistil, že obrysy bradatého muža sa reflektujú nielen na nosovej strane pravého oka, ale tiež na spánkovej strane ľavého oka. Roztiahnutie reflektovaných obrazov je presne podľa zákonov zakrivenia rohovky.

        Dr. Wahilig: Rohovka pôsobí ako konvexné (vyduté) zrkadlo s rádiusom 7,5 mm.

        Doteraz sa nikdy nepodarilo vytvoriť presnú reprodukciu obrazu ani štetcom, ani kamerou. Kópie nemôžu zopakovať tajomnú hru farieb.

        Prof. Callahan: Je podozrivé, keď jeden vedec hovorí také niečo. Ja za seba musím povedať, že originálny obraz je zázrak.

        Podľa úsudku odborníkov táto miniatúrna maľba v zreničke je celkom nevysvetliteľná, pretože namaľovať takú miniatúru je ľudsky nemožné. Je to jednoducho laboratórne, experimentálne, vedecky zistený a dokázaný zázrak Panny Márie.

        Zázrak a legenda stoja nad vedou a faktami?

        V dolnej časti obrazu Márie Guadalupskej vidieť "anjelskú bytosť" držiacu v rukách nielen kosáčik Mesiaca, ale v jednej ruke aj okraj plášťa posiaty hviezdami a v druhej ruke okraj šiat Mesačnej Panny. Kosáčik Mesiaca symbolizuje vzostupnú silu (akú a čoho ponechávam na uváženie čitateľa) a jeho čierna farba symbolizuje nielen noc, ale aj tajomné zlo...

         Pojmy vzostupný a zostupný Mesiac majú súvis s jeho postavením v zvieratníku voči dráhe Slnka (ekliptike) v ročných obdobiach. Je preto potrebné uvedomiť si, že vo všetkých zvieratníkových znameniach, ktorými Slnko prechádza počas roka od zimného slnovratu (21. december) až do letného slnovratu (21. jún), teda od znamenia Strelec po znamenie Blíženci, kedy pôsobí predmetná vzostupná sila Mesiaca, sila zimy a jari, ktorá signalizuje postupné pribúdanie - expanziu, rast a kvitnutie. To zodpovedá analógii nanútenej kresťanskej dogmy na základe z manipulovaného učenia.

         Zostupná sila je naproti tomu príznačná pre znamenia druhého polroka (od Blížencov po Strelca). Sú to sily leta a jesene, ktoré prinášajú zrenie, žatvu, zánik a ukladanie na odpočinok. To zodpovedá analógii udržiavanej kresťanskej dogmy na základe zneužitej a privlastnenej náboženskej a svetskej moci.

        Toto bezduché zotročenie kresťanov v spojení so symbolizmom a mysticizmom má len veľmi málo spoločné so skutočnými kresťanskými ideálmi pravého, biblického Ježiša Krista.

        Málokto z veriacich vie, že Panna Mária je centrálnym bodom jezuitov. J. Huber, jezuitský profesor katolíckej teológie v knihe Les Jesuites píše: "Ignác Loyola považoval Pannu vo svojom živote za najdôležitejšiu zo všetkého. Uctievanie Márie bolo východiskom pre jeho náboženské obrady, ktoré odovzdal celému rádu. Rozvinulo sa natoľko a malo to svoj dôvod, že až toto je to pravé jezuitské náboženstvo."

         Loyola bol skalopevne presvedčený, že Panna Mária ho inšpirovala, keď spisoval svoje "Duchovné cvičenia" (sú platné dodnes a potvrdené zomrelým pápežom a novodobým inkvizítorom Ratzingerom - terajším pápežom). Jeden jezuita mal videnia, ako Mária prikrýva tovarišstvo svojim plášťom na znamenie svojej zvláštnej ochrany (pozri obrázok, kde ruky "anjelskej bytosti" sa pridŕžajú plášťa a šiat Márii - je to azda len náhoda?). Ďalší jezuita, Rodrigue de Gois, bol natoľko okúzlený jej nevysloviteľnou krásou, že bol videný, ako sa vznáša vo vzduchu. A ďalší radový nováčik, ktorý zomrel v roku 1581 v Ríme, zažil podporu Panny vo svojom boji proti diabolským pokušeniam. Aby ho posilnila, dala mu z času na času ochutnať skutočnú krv svojho Syna a umožnila mu "útechu na svojich prsiach"... (J. Huber: Les Jesuites, str. 98-99).

        Ignác Loyola pod vplyvom náboženskej literatúry uveril vo svoje nadprirodzené poslanie. Ako ctižiadostivý človek sa rozhodol urobiť kariéru v Kristových službách. Vo svojom zámere stať sa najslávnejším "vyvoleným" bol utvrdený aj na základe videnia, keď sa mu jednej noci zjavila samotná Madona držiaca v náručí dieťa Ježiša.

        Uchýlil sa do dominikánskeho kláštora. Tam trávil čas v modlitbách, lamentáciách, dlhých pôstoch, bičovania a v prevádzaní všetkých možných foriem sebatýrania. Nikdy nevynechal účasť na spovediach, aj keď jeho vyznanie v Montserrate trvalo celé tri dni. Taká obsiahla spoveď by stačila i svedomitejšiemu hriešnikovi. To všetko jasne odhaľuje, v akom duševnom a nervovom rozpoložení bol tento muž.

         Keď odišiel z kláštora, neďaleko si potom našiel opustenú jaskyňu, kde sa osamote venoval dlhému rozjímaniu: "takže pri vytržení mysle vraj uvidel mnohé tajomstvá najsvätejšej Trojice, stvorenie sveta a vtelenie sa Syna Božieho. Preto niet divu, že neustálym rozjímaním a trýznením svojho tela bola jeho ohnivá a prepätá obrazotvornosť rozdráždená ešte viac, až konečne dostúpila do takého stupňa zimničnej rozčúlenosti, kedy chorý mozog už nepoznáva pravú skutočnosť vecí okolo seba, ale potápa sa iba vo vidinách, ilúziách a v prízrakoch. A tak aj Ignác Loyola mával ustavičné zjavenie a videnia - raz videl otvorené nebo, inokedy zasa peklo, kde ho odrazu obklopovali čerti, ktorí ho trýznili a zvádzali ho v pokušenie. Ale najčastejšie ho navštevovala Panna Maria s Ježiškom, rozprávala sa s ním a utešovala ho. Takže Ignác považoval všetky tieto príznaky za skutočné zjavenia, preto sa nemôže diviť, keď si uvedomíme, ako bol jeho duch horúčkovito rozochvený a jeho telo silne zoslabnuté a choré. V tejto dobe Ignác spísal svoje "Duchovné cvičenia" (Exercitia spiritualia) do spisu Exercitatorium spirituale, ktorý vydal opát benediktínskeho kláštora v Manresse, don Garcia Cisaro ..." (T.V.Bílek: Dejiny rádu Tovarišstva Ježišovho, Praha, 1896, str. 11-12.).

        Z toho jasne vidieť, že náboženské zjavenia vznikajú prostredníctvom vznešenej predstavy "jasnovidca" alebo chorobou zoslabnutej mysle, ktorú pod sugestívnym vplyvom náboženskej atmosféry dotyčný človek nosí v sebe...

       Pomocou takejto imaginácie vzniká viera v zázraky svätých, ako aj v zázračné lieky - hoci všetko vzniklo z viery a sily imaginácie.

       Dnes kult uctievania Panny Márie nájdeme už v noviciáte u jezuitov. Aby bola hneď po prijatí nováčikov do rádu dosiahnutá poslušnosť, a aby bol tak daný aj dobrý predpoklad k pretvoreniu človeka na jezuitu, sú nováčikovia vychovávaní pod neustálym psychickým tlakom a pod takým despotizmom, že chlapci so slabšou povahou a slabšou telesnou schránkou v noviciáte často ťažko ochorejú. A nie je výnimkou, že nakoniec aj zomrú.

       Ignác Loyola sformoval svoj rád v deň nanebovzatia Panny Márie v podzemnej kaplnke montmartresského chrámu Notre-Dame, ktorý jej tiež zasvätil. Vraj na rozkaz Panny Márie sú jezuiti schopní sa hoci aj umučiť k smrti, a to akýmkoľvek spôsobom, len aby sa vyhli "ťažkému hriechu". V obave pred stretom a kontaktom s netvorom diablom sa však jezuiti a novici sami stávali netvormi a obludami. A to nielen sami k sebe, ale aj k svojim druhom a k svojmu okoliu vôbec. To je však presne to, čo aj dnes chce jezuitský rád vo svojom každom jezuitovi vypestovať.

       Pod rúchom modernej kultúry je dnes uschovaný a zlegalizovaný najväčší diel okultizmu a mysticizmu. Počiatok týchto dvoch systémov je v uctievaní duše zomrelých a žijúcich. Jej vzývanie, jej oslovovanie, vyvyšovanie, modlitby k nej a podobné rituály sú naprosto zjavnou formou špiritizmu.

       Biblia však kult duše a jej uctievanie na žiadnej zo svojich stránok neuznáva. Môžeme prečítať Bibliu od začiatku až do konca a nikde sa jej "hrdinovia" neobracajú k duši zomrelých, aby s ňou komunikovali, aby sa k nej modlili, aby s ňou meditovali, aby s ňou hovorili, žiadali ju o radu a podobne. Nikde tiež nie sú oslovovaní ani samotní mŕtvi ľudia.

       Uctievanie duše siaha do oveľa väčšej minulosti, než je starý Babylon. Je to Kainovo náboženstvo a náboženstvo jeho rodu, ktoré potom prešlo aj do rodu Chámovho. V dobe starého Babylonu bolo rozvinuté do obrovských rozmerov. Preto sa má dnes za to, že je to starobabylonská okultná záležitosť.

       Zároveň podnikli jezuiti všetky nevyhnutné opatrenia k tomu, aby zabránili svetskému učeniu pôsobiť proti ich cieľu. Týmto cieľom je udržiavať myseľ žiaka v dokonalej poslušnosti voči mysticizmu v cirkvi aj voči cirkvi samotnej.

        Zjavovanie Panny Márie a postoj Biblie:

       Rád s nadšením prijal učenie Dunsa Scota o nepoškvrnenom počatí Panny Márie. Pius IX. z neho s úspechom urobil v roku 1845 dogmu.

       Erazmus satiricky popisuje uctievanie Márie vo svojej dobe. Jeho satira sa zakladá na tom, že v 4. storočí bola vymyslená bájka o Lorettovom dome. Tento dom vraj priniesli z Palestíny anjeli. Jezuiti túto legendu uvítali a tiež ju aj hájili. Jezuita Kanisius išiel dokonca tak ďaleko, že vypracoval aj dopisy od Márie a do Loretta začalo prichádzať obrovské bohatstvo (podobne ako dnes do Lurd, do Fatimy atď. ).

        A tisíce zvedených ľudí a katolíkov slepo dôveruje, že zjavená Mária je pravá. Že je to skutočná Mária z dôb pozemského života Ježiša Krista. Ale iba jezuiti, a to len najvyberanejší, poznajú skutočné tajomstvo všetkých zjavení a všetkých duchovných prejavov s touto bytosťou. Len oni vedia, že je to strašlivý klam satanských anjelov, ktorí svojich najtajnejších jezuitských služobníkov čiastočne poslúchajú tak, ako to rád tovarišstva práve potrebuje.

        Len tieto bytosti vedia, že vždy ide o dohodu medzi najvyššími a najtajnejšie vybratými jezuitami a samotným duchovným podsvetím. Vždy je dohovorené, kedy, kde a ako sa má Mária presne zjaviť (od začiatku nášho letopočtu ich bolo nespočítateľné množstvo) a čo má povedať (žiada neustále sa modliť, milovať ju a jej syna, stavať jej svätyne a chrámy... ). Ani oficiálni členovia tovarišstva, ani ich vysokí oficiálni predstavitelia rádu, ani katolíci, ani duchovní ostatných rádov, ani politici, štátnici, vedci, umelci a ďalší o tom nič nevedia. Napriek tomu však prenikajú informácie o tom, že veľa vzdelaných ľudí dnes tajomstvo zjavenia Márie tuší alebo dokonca celkom chápe.

        Satanské knieža po dohode so svojimi ľudskými služobníkmi berie na seba chimérickú podobu Márie presne tak, ako to urobilo v prípade vyvolávania ducha Samuela. Duch Samuela bol čarodejnicou vyvolaný zo záhrobia, aby sa ho Saul spýtal, či vyhrá vojnu s Filištíncami alebo nie (1. kniha Samuelova, 28. kapitola). Tam na seba satanský anjel vzal podobu Samuela, a to tak presne, že odpadlík Saul, ktorý poznal skutočného, živého Samuela osobne, si bol istý, že znovu vidí pravého Samuela. Ale videl iba diabolského ducha dokonale imitujúceho Samuelovu podobu aj hlas. Jeho "posmrtné" slova boli: "... zajtra budeš ty aj synovia tvoji so mnou" (verš 19.) zreteľne bezbožnému Saulovi dokazujú, s kým má tu česť. Keby išlo o pravého Samuela, potom nemohol zdieľať rovnaký osud ako bezbožný odpadlík Saul.

        V porovnaní s Bibliou nie je preto žiadnym tajomstvom, že ona Panna Mária je v skutočnosti prestrojený diabolský anjel, ktorý hovorí ako "anjel svetla" a berie na seba podobu ženy zobrazenej ľudskou fantáziou na rôznych obrazoch. Podvod je to dokonalý a viac ako strašidelný, lebo ide v skutočnosti o zjavenie samotného duchovného podsvetia, ktorému sa rímsky katolicizmus klania už od svojho počiatku (viac o tom pojednáva kniha Tajné dejiny katolíckych mystérií).

        "Jezuiti zohnali všetky možné pozostatky Matky Božej. Pri svojom vstupe do chrámu sv. Michala v Mníchove ponúkli k uctievaniu zaručene pravé útržky Máriinho závoja, niekoľko chumáčov jej vlasov a úlomky hrebeňa. Zaviedli zvláštny kult, posvätený na uctievanie týchto predmetov...

        Toto uctievanie degenerovalo na oplzlé a zmyselné prejavy, a to zvlášť v spevoch venovaných Panne od otca Jacquesa Pontanusa. Básnik nepoznal nič krásnejšieho než sú prsia Márie, nič sladšieho než jej mlieko a nič rozkošnejšieho než jej brucho..." (Oeuvres completes: de Bucher, Mníchov, 1819, II., str. 477).

        Pôvod kultu uctievania Márie:

        V tejto časti citujem rozprávanie ex-jezuitského kňaza Dr. A. Rivery, ktorý v roku 1942, keď mal 7 rokov, vstúpil do jezuitskej španielskej školy, kde ho odviedla jeho zbožná matka. Postupne sa vypracoval až medzi najvyšších, tajných jezuitov, asistoval pri rôznych tajných úlohách, pracoval pri infiltrácii náboženských hnutí. Podarilo sa mu z rádu utiecť a tak začalo jeho mnohoročné prenasledovanie Svätým officiom (to je moderná vatikánska inkvizícia - pokračovateľka stredovekej inkvizície). Vo svojom spise Sila, IV. diel, vydaný J.T.Chickem, zväzok 15, najskôr hovorí o vzniku mariánskeho kultu v katolíckej cirkvi. Rivera píše, že tento kult má počiatok u babylonskej vládkyne Semiramis (žien s týmto menom bolo v histórii niekoľko - pozn. F. Š.). Jej manželom bol Nimrod, ktorý postavil mesto Babylon a Semiramis, veľmi mocná a naviac krásna čarodejnica, sa v ňom stala kráľovnou.

        Bola celkom zapredaná Satanovi. Mesto sa preto stalo strediskom modlárstva, okultizmu a špiritizmu. Uctievali tu slnko, ktoré pokladali za darcu života na Zemi. Uctievali aj rôzne prírodné živly, rôznych bohov, bôžikov atď. Pre svojich bohov stavali honosné chrámy, kde obetovali aj živé ľudské obete tak, že im vytrhávali z tela ešte tlčúce srdce, aby ho obetovali najvyššiemu bohu - slnku. (Tento krutý rituál používali v Južnej Amerike pred jej objavením aj Aztékovia. Preto stojí za úvahu a zamyslenie, odkiaľ sa vzal tento kult slnka a vytrhávanie sŕdc ľudí na druhej strane zemegule, keď vedci tvrdia, že civilizácie Južnej Ameriky netrvali dlhšie než 800 rokov a zanikli pred rokom 1500 n. l. - Semiramis však žila stáročia pred narodením Krista? - pozn. F. Š. )

        Semiramis bola satanom priamo inšpirovaná. Riadil jej myšlienky. Neustále bola jeho osobným médiom. Okrem uctievania boha slnka ľudskými obeťami, vyhlásila aj celibát kňazov. To bolo náboženské rúcho pre cudzoložstvo, smilstvo, homosexualitu, lesbizmus, pedofíliu a sodomizmus. Celibátom bolo babylonské kňažstvo oddelené od ľudu a prehlásené za sväté.

        V babylonských chrámoch žili okrem zasvätených kňazov tiež rádové kňažky a sestry - panny vestálky - nevesty boha slnka. Boli to v skutočnosti chrámové prostitútky, rovnako ako dnešné jezuitské alebo projezuitské rádové sestry, aby rodili deti (okrem unesených detí) k obetovaniu tak ako kedysi v Babylone...

         Na popud Semiramis bola zavedená spoveď, za účelom kontrolovania myslenia ľudí a vyzvedania tajomstiev svojich poddaných a nasledovníkov. Kto sa odmietol podriadiť spovednému alebo inému diktátu, bol bez ľútosti podľa jej vynálezu ukrižovaný.

       Obratným čarodejníkom bol tiež Nimrod. Bol to on, kto položil základy bielej a čiernej mágie. Pod jeho vedením sa rozvinula aj astrológia. Neskôr bol nazvaný Moloch, ktorému sa museli obetovať živé obete. To trvalo tak dlho, dokiaľ nebol jedným z Noemových synov, ktorý nenávidel okultizmus, zavraždený.

        Po smrti Nimroda sa Semiramis prehlásila za bohyňu a požadovala, aby jej boli obetované malé deti. Na prsiach sa im vyrezal symbol kríža a vybralo sa im živé bijúce srdce.

       Semiramis v tom mala veľké zaľúbenie. Na oplátku bol za to jej mŕtvy manžel, ako hovorievala, vždy uzmierený. Táto čarodejnica bola hotovým vteleným diablom. Nimroda vyhlásila za najvyššieho boha slnka - Baála a žiadala jeho povinné uctievanie. Muselo sa mu povinne obetovať veľké množstvo každodenných obetí. Potom prišla Semiramis s kýmsi do iného stavu. Pretože však bola človekom a súčasne aj bohyňou, vyhlásila sa za Svätú Pannu. Synovi, ktorého porodila dala meno Tamuz a prehlásila, že je to prevtelený Nimrod. Na to sa prehlásila za Baálovho (alebo Nimrodovho) ducha, vteleného do ľudskej matky. Bola svätou pannou, a naviac aj ľudskou matkou.

        Čoskoro sa všade objavili jej malé obrázky - sošky, na ktorých drží dieťa - malého boha slnka, o ktorom vyhlásila, že je ich spasiteľom. Okrem toho vyžadovala svoje neustále chválenie, blahoslavenie, blahorečenie a vyvyšovanie. Uctievanie svojej osoby nakoniec priviedla k dokonalosti tým, že sa k nej mali všetci neustále modliť, aby sa u boha Nimroda - boha slnka za ľud prihovárala. Nechala sa oslovovať Svätá orodovnica. Hlavnou modlitbou bolo neustále opakovanie jej mena a rôzne meditácie prekladané modlitbami k jej osobe podľa presne zostaveného ruženca. Aj tento ruženec bol v Babylonskom kráľovstve jej vynálezom.

        Príbehy o Semiramis, Nimrodovi a Tamuzovi sa čoskoro rozšírili do celého sveta. Stali sa veľmi populárne a sen o bohu a bohyni s dieťaťom sa stal pre všetkých skutočnosťou. Zakotvil v mnohých mytológiách a všetky boli založené na týchto ľuďoch. Semiramis sa stala známou ako Kráľovná nebies.

         Satanskí démoni z času na čas vzali na seba podobu Semiramis a zjavovali sa na rôznych miestach ako zázrak. A bolo to prispôsobené každému náboženstvu: japonskému, egyptskému, kaukazskému, hinduistickému, africkému, katolíckemu, čínskemu atď. Každá krajina dodnes vlastní svojho patróna alebo svoju pannu s dieťaťom. Všetky Semiradine vynálezy nájdeme v uctievaní Venuše, Diany, Izis, Quadelupy, Fatimy a ďalších. Dokonca aj Židia uctievali najskôr Kráľovnú nebies.

        V Egypte sa náboženstvo Semiramis a Nimroda stalo národnou tradíciou. Babylonské božstvá tam dostali egyptské mená. Egyptskí kňazi praktizovali v chrámoch transsubstanciáciu - premenu chleba v telo (víno vynechali). Prehlasovali, že majú magickú silu a moc, ktorá im umožňuje premeniť veľkého boha slnka Ozirisa do oplátky. Počas náboženského obradu potom jedli veriaci Egypťania svojho boha v oplátke, aby občerstvovali svoje duše.

        Pritom sa uplatňovala sila bohov: Izis, Horus a Seb. A tato trojica bohov bola zahrnutá do počiatočných písmen: ?I H S?, ktoré začalo používať Tovarišstvo Ježišovo. Dnes tomu dávajú síce iný význam, ale zákulisie a význam týchto písmen sa tým nemení. Je súčasne aj zákulisím jezuitskej rehole. Tieto tri písmená sú napísané tiež na každej katolíckej oplátke - na hostii. Avšak dnes je tomu dávané slabé kresťanské rúcho, keď je to vysvetľované ako hlásky gréckeho mena Ježíš.

       V skutočnosti dnešní katolíci jedia v hostii zase boha slnka, Baála alebo okultný názov samotného satana, ktorého boh Baál symbolizoval.

         Do Kanaánu sa tiež dostalo uctievanie Molocha (iné meno Nimroda). Aj tam mu obetovali deti a to tak, že ich kňazi hádzali živé do ohňa. Preto dostal Izrael za úlohu vyhladiť Kananejský národ do posledného muža, lebo obyvatelia Kanaánu praktizovali okultizmus Semiramis... A takýchto dôkazov o zaplavení kultom kráľovnej Semiramis nájdeme v historickej dobe pred naším letopočtom nespočetné množstvo.

        Keď sa potom narodil Ježiš, pôrodné baby, ktoré u Márie v stajni asistovali, jasne všetkým oznamovali, že Mária bola pannou... Avšak počas svojho života Ježiš Máriu nikdy neoslovil ?matka?, lebo vedel, že bude snaha z nej urobiť bohyňu. A Máriu ani vo sne nenapadlo, že počas nasledujúcich stáročí budú v jej mene povraždené milióny ľudí, pretože ju Satan zamení za Semiramis a pomenuje ju Kráľovnou nebies. Práve preto už dlho pred tým zinscenoval celú mytológiu o Nimrodovi, ktorý sa vraj prevtelil do dieťaťa aj do Semiramis. Satan to urobil preto, aby potom mohol skutočnú matku Ježiša zneužiť vo svojom okultnom náboženstve, ktoré pokračovalo v ďalších dobách.

        K tomu tiež zariadil, aby mučenícky, nástroj popravy - kríž - bol prepašovaný ako náboženský symbol. Pôvodne kríž vymyslela Semiramis k uctievaniu Tamuza, preto jej kríž bol v tvare písmena "T". Počas doby došlo k jeho sfalšovaniu do ďalších podôb. V starovekom Ríme bolo ukrižovanie nielen vykonaním rozsudku, ale tiež výrazom obetovania rímskym pohanským bohom. Kríž nebol nikdy symbolom kresťanstva, ale symbolom utrpenia, popravy a smrti. Kríž je pravým srdcom okultizmu. Okolo kríža sa vždy vytvára magická moc duchovného podsvetia. A k tomuto Tamuzovmu symbolu sa rímski katolíci dnes modlia a uctievajú ho. Zdanlivo kríž chráni pred zlom, ale v skutočnosti umožňuje preniknúť démonom do duší všetkých uctievačov kríža. Stačí jeden uctievaný kríž v miestnosti a ta je preplnená démonickými silami zla. Takéto ovzdušie sa potom dýcha v každom kostole, v každom chráme, kapličke, na cintorínoch, v zboroch, márnicach, obrazárniach, galériách, hradoch, zámkoch atď. Ktorýkoľvek kríž, či už v domácnosti alebo v kláštore je doslova nabitý silami temnosti a tie svojou mocou priťahujú človeka k sebe.

       Jezuitské náboženstvo je v skutočnosti obludný systém okultismu:

       Obidva hlavné symboly kresťanstva - Semiramis ako Mária, Kráľovná nebies, Bohorodička, Najsvätejšia panna, Nepoškvrnená, Matka božia, Orodovnica, Trpiteľka sveta, Panna najblahoslavenejšia, Nepoškvrnené srdce, Fatima, Pani nebies ... atď. ,a symbol kríža znovu v tvare "T" - sa dostali aj do zoštátnenej, všeobecnej (alebo katolíckej) cirkvi roku 313 n. l. Spolu s tým sa tam dostali aj ostatné pôvodné babylonské praktiky. A tak okultné pohanstvo dostalo novú, zdanlivo kresťanskú tvár. Ako som v predchádzajúcich článkoch na mojej web stránke čiastočne uviedol, stalo sa tak nasledovne:

      O cisársky trón sa uchádzali dvaja muži - Konstantin a rímsky generál Maxentius. Konstantin mal však okultné skúsenosti a jeho vojsko bolo predchnuté špiritizmom. V roku 312 sa strhla medzi Konstantinom a Maxentiom bitka. Počas boja dostal Konstantin od duchovnej moci na oblohe videnie v znamení kríža so slovami: ?V tomto znamení zvíťazíš!? Konstantinovo vojsko podopreté duchovnými silami podsvetia zvíťazilo a Konstantin sa stal cisárom. Hneď v roku 313 n. l. vydal tolerančný edikt, zastavil prenasledovanie kresťanov, priniesol mier a prvokresťanskú cirkev prehlásil nielen za celoštátne, ale aj celosvetové náboženstvo. Sám sa stal prvou duchovnou hlavou nového náboženského monštra, ktoré potom vykryštalizovalo do dnešnej podoby rímskokatolíckej cirkvi.

       Ďalej Dr. Rivera píše, že mal možnosť vo vatikánskom podzemí čítať dopis Konstantinovej matky Heleny, ktorá babylonský typ kresťanstva prijala, a už ona, azda ako prvá sa modlila k Panne Márii. A k tomu tiež viedla aj svojho syna, cisára ako prvú hlavu katolíckej cirkvi (teda apoštol Peter ňou nemohol byť, ako uvádza kresťanská dogma!). Matka poznala jeho strašné tajomstvo, že tajne uctieva boha slnka Sol, čo bolo rímske pomenovanie Nimroda, Tamuza a Baála a že im tiež obetuje ľudské obete. Vedela, že jej syn je ovládaný démonickými silami a mala v dopise o syna strach, aby toto tajomstvo nepreniklo na verejnosť.

        Keď v roku 337 Konstantin umieral, až vtedy sa nechal verejne pokrstiť, ale iba pokropením vodou. Krst po celý život odmietal a keď sa voda dotkla jeho čela, bol už v skutočnosti púhou mŕtvolou, lebo tesne pred tým zomrel. Po ňom sa nechali okamžite pokrstiť jeho senátori a vojvodcovia. A to bol pre rímskokatolícky náboženský systém okamžik víťazstva. Satanova okultná cirkev bola znovu obnovená. Znovu žila a čokoľvek jej stálo v ceste, bolo zničené. Vyvstal komplex a prapodivná zmes čarodejníctva, okultizmu, špiritizmu, judaizmu, pohanstva a kresťanstva - už v tej dobe veľmi prekrúteného a poprepletaného dokopy. Od každého niečo, a tým si tento rímskokatolícky systém získal rešpekt u všetkých.

        Nový okultný náboženský systém v kresťanskom rúchu ovládal Európu. Ako rástol, zároveň sa rozmáhalo čarodejníctvo. Zem sa pod kresťanským rúchom, ale s babylonskými symbolmi napĺňala okultizmom, špiritizmom, zaklínačmi duchov, prevteľovaním, kliatbami, čiernymi omšami, obetnými vraždami a pitím ľudskej krvi samotnými pápežmi a ich prisluhovačmi.

        Táto prax potom pokračovala v európskych kláštoroch. Najvyšší démoni - satanské kniežatá - dostali meno Pan, Bakchus atď. Tieto a ďalšie mená pochádzali už od Nimroda z Babylonu. Meno Diana, toľko uznávané a rešpektované aj dnešnými modernými čarodejnicami nepredstavuje nikoho iného než znova - Semiramis.

        Jezuitom sa podaril prvý svetový podvod, ktorý spočíva v špiritistickom zjavovaní sa Panny Márie podľa dopredu dohodnutého termínu a na dopredu dohovorenom mieste. Mária sa zjavuje práve tam, kde to pápežská stolica alebo jezuitský rád potrebuje.