Záhadná Frau Merkelová, alebo hra na mačku a myš?
Keď Angela Merkelová prevzala predsedníctvo Európskej únie v prvom polroku 2007, Thierry Meyson sa retrospektívne pozerá na kariéru tejto propagandistky bývalej Nemeckej demokratickej republiky. Kladie si otázku, kto z nej urobil kancelárku zjednoteného Nemecka. Zdôrazňuje pritom jej prepojenie na neokonzervatívcov a jej ideu vodcovstva Spojených štátov v Európe a vo svete. Angela Merkelová sa narodila v Hamburgu v roku 1954 (SRN). Krátko po jej narodení, jej rodina sa prekvapivo rozhodla presťahovať do NDR. Otec, luteránsky pastor, po presťahovaní založil v NDR seminár a stal sa riaditeľom domova pre hendikepovaných. Zdržiaval sa akejkoľvek kritiky režimu a dostalo sa mu privilegovaného spoločenského postavenia. Angela Merkelová bola brilantnou študentkou. Vyštudovala s diplomom doktora fyziky. Vydala sa za fyzika Ulricha Merkela, s ktorým sa zakrátko rozviedla. Po rozvode žila s profesorom Joachimom Sauerom, ktorý bol tiež rozvedený, ale aj otcom dvoch detí. Merkelová získala post výskumníčky v oblasti kvantovej fyziky na Akadémii vied NDR. Súčasne sa angažovala politicky v FDJ, kde vyrástla na tajomníčku Agitpropu.
Po páde berlínskeho múru v novembri 1989, CIA vyvíjala neobyčajné úsilie na získavanie významných, najmä mladých predstaviteľov z NDR, ktorí prejavili ochotu slúžiť Spojeným štátom.
Merkelová zo dňa na deň vstúpila do Demokratickej obnovy (Demokratischer Aufbruch), nového hnutia, inšpirovaného západonemeckou Kresťansko-demokratickou stranou. Okamžite obsadila, teraz už v strane, rovnakú funkciu, ako mala v FDJ, ale pod menom "Presspokes person".
Keďže v krátkom čase vyšlo najavo, že predseda Demokratickej obnovy Wolfgang Schnürer, spolupracoval so STASI, Merkelová osobne informovala tlač o tejto "bolestnej správe", ktorá zaväzovala Schnürera rezignovať a menovať ju za predsedníčku tohto hnutia.
Po posledných voľbách do parlamentu NDR, sa stala členkou vlády Lothara de Maisiera. Aj vo vláde získala pozíciu "spokes-person", hoci Demokratischer Aufbruch získalo iba 0,9 % hlasov. V tomto prechodnom období, Merkelová bola aktívne zapojená do negociácií "2 + 4", ktoré skončili "Berlínskym štvorparitným štatútom a spojeneckou paritou, ako dohodou o zjednotení Nemecka". V záujme, ako to povedala Merkelová, "vyhnúť sa masovému exodu z Východu na Západ" tvrdo presadzovala zaradenie NDR do trhovej ekonomiky a zóny nemeckej marky.
Jej partner Joachim Sauer, bol zamestnaný v americkej firme "Biosym Technology" s ročným pobytom v San Diego (Kalifornia), presnejšie v laboratóriu jej kontraktora z Pentagonu. Neskôr prešiel do Acelerys, ktorá bola druhým kontraktorom Pentagonu. V tom čase si Merkelová zdokonaľovala angličtinu v USA.
Po spojení NDR so SRN sa DA stal súčasťou CDU. Angela Merkelová sa stala poslankyňou Bundestagu a členkou vlády Helmuta Kohla. Tak po štrnástych mesiacoch líderka Agitpropu mládeže NDR sa stala ministerkou mládeže v Spolkovej republike Nemecko.
Vo svojej kariére v CDU Angela Merkelová spustila neúspešnú kampaň za svoje zvolenie do funkcie predsedníčky Brandenburskej oblastnej organizácie strany. Pretože Lothar Maizire, ktorý sa stal podpredsedom strany, bol odsúdený za spoluprácu so STASI, musel rezignovať, aby ho vystriedala Merkelová.
V roku 1994 Klaus Töpfer, minister pre životné prostredie, ochranu prírody a atómovú bezpečnosť, bol s podporou Američanov menovaný za riaditeľa Programu OSN pre životné prostredie. Stalo sa to po sérii stretov s Nemeckou komorou priemyslu a obchodu, ktorá ho obvinila z podceňovania ekonomickej reality. Helmut Kohl túto krízu uzavrel menovaním svojej protegée na uvoľnené miesto po Töpferovi. Okamžite po menovaní do ministerského kresla Merkelová odstránila všetkých vedúcich pracovníkov ministerstva, ktorí zostali lojálni jej predchodcovi. Bolo to v čase, keď vzniklo aj jej priateľstvo s francúzskym kolegom Dominiqueom Voynetom.
V roku 1998 kancelár Kohl informoval USA o svojej opozícii proti intervencii v Kosove, zatiaľ čo sociálni demokrati pod vedením Gerharda Schrödera a zelených pod vedením Joschka Fischera prirovnávali Slobodana Miloševíča k Hitlerovi a volali po humanitárnej vojne.
Proamerická tlač vtedy hromžila na kancelára, obviňovala ho z hospodárskych ťažkostí, ktorými trpela krajina kvôli zjednoteniu. V septembrových voľbách v roku 1998 kresťanskí demokrati boli odstránení od moci vlnou červeno-zelených. Schröder sa stal kancelárom a Joschka Fischera ustanovil do funkcie ministra zahraničných vecí.
Pretože Helmut Kohl a jeho najbližší spolupracovníci akceptovali peniaze z obskúrnych zdrojov pre CDU, ale odmietli zverejniť mená darcov s odôvodnením, že im dali slovo. Angela Merkelová následne zverejnila odvážny článok v zahraničnom Frankfurter Allgemeine Zeitung, v ktorom sa dištancovala od svojho mentora. Takým spôsobom donútila Kohla k odstúpeniu z vedenia strany spoločne s predsedom strany CDU, ktorý rezignoval hneď po ňom. V mene verejnej morálky si sprivatizovala predsedníctvo strany a súčasne v zmysle tejto morálky si adoptovala kresťansko-demokratickú líniu a vydala sa za svojho partnera.
Následne Angela Merkelová bola verejne podporená dvomi masmediálnymi skupinami. Po prvé, mohla počítať s podporou Friede Springer, ktorú si privlastnila Alex Springer Group (180 novín a časopisov, vrátane takých, ako "Bild" a "Die Welt"). Novinári sú povinní podpísať s vydavateľstvom dohodu, podľa ktorej sú zaviazaní pracovať v prospech transatlantických vzťahov a obhajovať štát Izrael.Následne Angela Merkelová bola verejne podporená dvomi masmediálnymi skupinami. Po prvé, mohla počítať s podporou Friede Springer, ktorú si privlastnila Alex Springer Group (180 novín a časopisov, vrátane takých, ako "Bild" a "Die Welt"). Novinári sú povinní podpísať s vydavateľstvom dohodu, podľa ktorej sú zaviazaní pracovať v prospech transatlantických vzťahov a obhajovať štát Izrael.
Angela Merkelová sa môže tiež spoliehať na svoju priateľku, riaditeľku Bertelsmann skupiny, jednotkou vo svete európskych médií (RTL Group, Prisma Group, Random House Group atď.). Slečna Mohn je tiež veceprezidentkou Bertelsmann Foundation, ktorá je intelektuálnym pilierom "Europe-American Relationship" (Európsko-americké vzťahy).
Angela Merkelová sa tiež spolieha na rady Jefreyho Gedmina, ktorý je v Berlíne lokalizovaný špeciálne za účelom, aby jej bol poruke od Bushovho klanu. Tento lobista pôvodne pracoval v "American Enterprise Institute" (AEI) pod vedením Richarda Perle a pani Diek Cheneyovej. Richard Perle bol jedným z entuziastov, ktorý podporil projekt na vytvorenie EURO na základe parity výmenného kurzu s dolárom.
Angela Merkelová sa môže tiež spoliehať na svoju priateľku, riaditeľku Bertelsmann skupiny, jednotkou vo svete európskych médií (RTL Group, Prisma Group, Random House Group atď.). Slečna Mohn je tiež veceprezidentkou Bertelsmann Foundation, ktorá je intelektuálnym pilierom "Europe-American Relationship" (Európsko-americké vzťahy).Prostredníctvom American Enterprise Inštitúte, riadil "New Atlantic Initiative" (Nová atlantická iniciatíva) všetkých generálov a politikov v Európe, ktorí sú priateľsky naklonení Amerike. Bol zapojený tiež do Projektu pre americké storočie (Project for a New American Century) a napísal kapitolu o Európe pre program Neocom.
Dokazoval, že Európska únia musí zostať pod kontrolou NATO, pretože len tak bude možné "spochybniť európske hlasy po emancipácii". Napokon sa stal výkonným riaditeľom Rady spoločenstva demokracií (CCD - The Council of the Community of Democrasies), ktorá presadzuje "dvojrýchlostnú OSN", ako aj riaditeľom Aspenovho inštitútu v Berlíne (The Aspent Institute in Berlin). Dokonca odmietol ponuku od svojho priateľa Johna Boltona, aby sa stal zástupcom veľvyslanca USA v OSN. Uprednostnil možnosť exkluzívne sa venovať Angele Merkelovej.
...Inými slovami propagandou, vrátane tajného financovania novinárov a mienkotvorných ľudí v západnej Európe.V roku 2003 Ministerstvo zahraničných vecí Spojených štátov splnomocnilo Jeffrey Gedmina a Craiga Kennedyho realizáciou veľkého programu "verejnej diplomacie" (Public Diplomacy). Inými slovami propagandou, vrátane tajného financovania novinárov a mienkotvorných ľudí v západnej Európe.
V roku 2003 kancelár Gerhard Schröder oponoval anglo-americkej intervencii v Iraku. Angela Merkelová vzápätí zverejnila veľmi odvážny článok vo Washington Post, v ktorom odmietla doktrínu Chirac-Schröder a európskej nezávislosti, deklarovala svoju vďaku a priateľstvo Amerike a otvorene podporila vojnu.
V máji 2004 vytvorila novú situáciu presadzovaním kandidatúry Horstva Köhlera, hlavného autora Maastrichtskej zmluvy a tvorcu EURO, bývalého prezidenta Európskej banky pre rekonštrukciu, a riaditeľa IMF za prezidenta Nemecka. Nakoniec sa stala iniciátorkou "vlasteneckej kampane proti radikálnemu islamu".
Počas predvolebnej kampane v roku 2005 kritizovala rastúcu nezamestnanosť a neschopnosť sociálnych demokratov ju riešiť. Tým získala pre CDU 21 %-ný náskok v prieskume verejnej mienky. Následne jej mysteriózny poradca Jeffrey Gedmin zverejnil otvorený list v Die Welt. Po kritike nemeckého hospodárskeho modelu napísal: "Pred pokročením krajiny vpred, musíte intelektuálne poraziť tie nostalgické indivíduá, ktoré sotva vlečú za sebou nohy. Ak Sarkózy predbehne Chiraca, Francúzsko môže zaznamenať skok. Bolo by poľutovaniahodné, ak Nemecko bude pokračovať v zaostávaní". Ako odpoveď na túto výzvu Merkelová prišla so svojím riešením. Povýšila jedného zo svojich poradcov, bývalého sudcu Ústavného súdu, Pavla Kirschhoffa, a poverila ho Iniciatívou "Neue soziale Marktwirtschaft (Iniciatíva nového trhového hospodárstva).
Súčasne ohlásila zrušenie progresívnej zárobkovej dane. Odchádzajúci kancelár Gerhard Schröder nemilosrdne kritizoval tento návrh v televíznej debate. Predvolebný náskok CDU bol zdecimovaný a vo voľbách CDU získala 35 % hlasov, SPD 34 %. Zvyšok hlasov si rozdelili malé politické strany. Nemci už nechceli viac Schrödera, ale ani Merkelovú. Po dlhých, veľmi zložitých rokovaniach, vznikla veľká koalícia na čele s kancelárkou Merkelovou a s polovicou ministerských kresiel pre SPD.
Merkelová po zostavení vlády presadila vyslanie nemeckého vojenského kontingentu pod velením USA do Afganistanu. Neskôr, keď Izrael prepadol Libanon, úspešne presadila zatiahnutie nemeckého námorníctva do FINUL s odôvodnením, že "ak nemeckým raison de e'tre (zmyslom) je garantovať právo Izraela na existenciu, nemôžeme povedať teraz, keď je táto existencia ohrozená, že nebudeme nič robiť".
Od 1. januára 2007 je Angela Merkelová predsedníčkou Európskej únie. Nikdy sa netajila svojím zámerom donútiť Francúzsko a Holandsko, aby prijali ekvivalent Ústavnej zmluvy, ktorú odmietli v referende. Netajila sa ani svojím zámerov presadiť navrhované zlúčenie Európskej zóny voľného obchodu so Severoamerickou zónou voľného obchodu s cieľom vytvoriť veľký transatlantický voľný obchod, ako to niekedy vyhlásil sir Leon Brittain.
Sú aj ďalšie otázky, na ktoré treba hľadať odpoveď. Napríklad aj také: Je politika Nemecka v súlade s presadzujúcimi sa globálnymi imperiálnymi záujmami Spojených štátov? Sú sily, ktoré by radi urobili z Nemecka veľmoc s nárokmi na hegemóniu v Strednej Európe, rozhodnuté využiť, alebo zneužiť Angelu Merkelovú ako nástroj na dosiahnutie svojich cieľov? Nie je Merkelová zneužiteľná ako politik, ktorý podriaďuje všetko túžbe po moci? Čo by sa malo urobiť, aby Merkelová a sily za ňou, rozhodnuté zaviesť Nemecko späť do čias temna, sa opäť reálne nepresadili? Je táto politika opäť živená a podporovaná časťou nemeckej elity, alebo opäť Američanmi, ako medzi dvomi svetovými vojnami? Bude opäť Nemecko zneužité svetovou superveľmocou? A proti komu teraz? Proti "medzinárodnému teroru a Islamu"? Alebo, nebodaj opäť proti Rusku?
Autorom týchto a podobných otázok je nemecký občan Karl Müller s hlbokým vzťahom k svojej vlasti a k svojmu ľudu. Chce, aby Nemecko bolo dôveryhodnou krajinou, ktorú si bude vážiť vlastný ľud aj iné krajiny. Želá si žiť s inými štátmi, národmi a ľuďmi na planéte v mieri a v ľudskosti. Pozerať sa späť na nemeckú históriu s úctou na veľké historické hodnoty. Rovnako akceptovať chyby, tragické skutky ako súčasť nemeckej identity. Prevziať na seba zodpovednosť.
Ale pohľad na Nemecko, na jeho politiku po zjednotení vyvoláva nielen veľa otázok, ale aj opodstatnené a rastúce znepokojenie. Väčšina ľudí v Nemecku sa pozerala na zjednotenie a na kolaps sovietskeho modelu socializmu ako na dôvod novej nádeje pre lepšiu budúcnosť a prosperitu pre všetkých, pre život v mieri. V dôsledku toho väčšina Nemcov v ošiali za zjednotenie nepostrehla, že Federálna vláda v tom čase, v procese zjednotenia, v prístupe k občanom Nemeckej demokratickej republiky a širšie vo svojom prístupe ku krajinách východnej a juhovýchodnej Európy, sa rozhodovala a konala tak, že to nebolo v záujme väčšiny občanov krajiny. Bolo to výlučne v záujmoch vplyvných finančných a obchodných kruhov, ako aj v záujme vojensko-priemyslového komplexu.
Bývalá NDR bola premenená na nový veľký trh pre nemecké priemyselné kruhy, ktoré v tom čase pociťovali veľký pokles dopytu po svojich tovaroch. Krajiny východnej a juhovýchodnej Európy sa tiež dostali pod mohutný tlak nemeckého kapitálu. Pre Juhosláviu táto politika v konečnom dôsledku znamenala jej koniec. Nemecká vláda vyvinula veľký tlak a veľké úsilie na osamostatnenie takých prosperujúcich juhoslovanských republík, ako Slovinsko a Chorvátsko. Tým sa stimuloval rozpad Juhoslávie, sprevádzaný vojnami. Bol to dôsledok nemeckej politiky voči Juhoslávii, ktorá bola realizovaná nielen oficiálnymi formami, ale aj najrôznejšími formami špionážnej činnosti a veľkými dodávkami zbraní.
Od roku 1991 do roku 1999 nemecké vládne organizácie financovali kampaň s cieľom stimulovať nemecké finančné prenikanie do východnej Európy. Podporovali rozbitie Juhoslávie rozdúchavaním vojenských konfliktov. Dokonca aj všestrannou podporou teroristickej albánskej organizácie UCK a naliehaním na NATO, aby rozpútalo vojnu proti oslabenej a vyčerpanej Juhoslávii v roku 1999.Od roku 1991 do roku 1999 nemecké vládne organizácie financovali kampaň s cieľom stimulovať nemecké finančné prenikanie do východnej Európy. Podporovali rozbitie Juhoslávie rozdúchavaním vojenských konfliktov. Dokonca aj všestrannou podporou teroristickej albánskej organizácie UCK a naliehaním na NATO, aby rozpútalo vojnu proti oslabenej a vyčerpanej Juhoslávii v roku 1999.
Je nemálo dôkazov o tom všetkom, vo forme plánov vládnych kruhov na novú štruktúru Európy s dominantným postavením Nemecka v Strednej Európe, ktorá by zahrňovala Českú republiku, Slovensko, Maďarsko, Rakúsko, Lichtenštajnsko, Luxembursko, Dánsky severný Schleswick, Alsasko a Lotrinsko, Slovinsko a Chorvátsko, ako aj Švajčiarsko. ("Grossgliederung nach Kulturräumischen Kriterien" in Európa Regional 04/2005, publikované v novembri 2006).
Cez NATO vtedajší nemecký minister obrany Volker Rühe (CDU) krátko po zjednotení agitoval v prospech studeného štátneho prevratu a ústavných zmien, ktoré by viedli k vytvoreniu svetovej armády, pôsobiacej medzinárodne s plnou podporou Nemecka. V roku 1992 v interview pre Der Spiegel, verejne vysvetlil svoj "krok za krokom" prístup prebudovania nemeckej armády na intervenčnú. V "Bielej knihe" Spolkovej vlády o budúcnosti nemeckej armády k októbru 2006 tento krok za krokom odchod od medzinárodného práva a nemeckej ústavy k neobmedzenej sile a vojnovej politike dosiahla svoj klimax.
Dva roky po vojne v Juhoslávii, počas ktorej nemeckí vrchní armádni dôstojníci a politici otvorene porušovali ústavu, a nemecký vojenský kontingent na Strednom Východe a v severnej Afrike, iba niekoľko dní po 11. septembra 2001 nemecký kancelár Gerhard Schröder deklaroval svoju bezhraničnú solidaritu s USA. A navyše oznámil pripravenosť použiť článok 5 Zmluvy NATO, napriek tomu, že USA neboli prepadnutí inou krajinou.
Od leta 2002 nemecká vláda, čiastočne vo svetle parlamentných volieb v tom roku, odmietla vyslať nemeckých vojakov do vojny v Iraku, ktorú pripravovali v USA. Nemecko však bolo európskym stredobodom pre Američanov na ich ceste do Iraku. Niekoľko tisíc nemeckých vojakov strážilo americké kasárne v Nemecku, nemecké lode eskortovali americké vojnové lode okolo Afrického rohu na ich ceste do Iraku, a nemecká rozviedka BND tiež pomáhala Američanom pri vyhľadávaní cieľov na bombardovanie v Iraku.
Súčasná nemecká vláda si pripravovala svoju vlastnú politiku v snahe zaujať dominantnú stredovú pozíciu v európskej osi Francúzsko - Nemecko - Rusko. História iste prezradí, čo sledovala nemecká vláda s týmto zjavne rozporuplným postupom. Preto je načase žiadať, aby boli zverejnené všetky dokumenty o tejto politike, aby si o nej mohli vytvoriť občania svoj vlastný názor.
Angela Merkelová sa ujala funkcie kancelára v roku 2005. Politička, ktorá podporovala vojnu proti Juhoslávii v roku 1999, agitovala za vojnu v Afganistane v roku 2001, a bola aj za vojnu v Iraku v roku 2003. Rozhodne sa postavila na stranu agresora vo vojne Izraela proti Libanonu v roku 2006 sabotovaním prímeria zo strany Európskej únie.
Zatiaľ je ešte nemožné s istotou povedať, či Merkelová je iba služobníčka americko-britskej a izraelskej politiky, alebo sa pokúša získať hegemóniu Nemecka v Európe rozšírením aktivity krajiny na Strednom východe tak, aby bola v súlade s americkou stratégiou, čím by USA akceptovali nemeckú hegemóniu v Európe. Pravda, za predpokladu, ak by zjednotená Európa plnila úlohu veľkej neokolónie svetového impéria USA.
Nemecko zastáva predsednícku funkciu v rade EÚ od 1. januára do 30. júna 2007 a vytýčilo si ambiciózne ciele pre týchto 6 mesiacov. Po prvé, obrovské úsilie malo by byť sústredené na presadenie francúzskej idey "Európa naša vlasť". Po druhé, presadiť tesnú koordináciu medzi EÚ a politikou USA. Po tretie, vdýchnuť život plánom na vytvorenie európsko-amerického ekonomického priestoru a voľného trhu. V rámci toho sa americkým investorom dovolilo investovať v EÚ stovky miliárd dolárov zo zmenových operácií a menových špekulácií v Európe bez obmedzenia s tým, že sa umožní nemeckým a ostatným európskym zbrojárským gigantom vstup na americký trh.
Na spoločnej tlačovej konferencii s prezidentom USA 4. januára 2007 vo Washingtone Merkelová ani len nenaznačila, že by vôbec mohli byť akékoľvek názorové rozdiely, pokiaľ ide o vojenskú politiku USA. Prezident Bush a kancelárka Merkelová prejavili záujem kráčať bok po boku v Afganistane a Iraku. Pokračovať spoločne proti Iránu a nadovšetko koordinovať svoje úsilie na Strednom Východe.
Dňa 7. januára 2007 britský Sunday Times informoval o plánoch izraelskej vlády zahájiť atómový útok proti Iránu v rozpore so všetkými pravidlami medzinárodného práva. V tejto súvislosti je opodstatnená otázka: "Čo mieni podniknúť nemecká vláda, aby predišla tejto vojne? Alebo to je tiež súčasť Merkelovej nového nemeckého raison d'etre, ako to oznámila v júni 2005, konkrétne zabezpečiť existenciu Izraela, podporovať atómovú vojnu a kontamináciu?
Je najvyšší čas, aby najkompetentnejšie sily v Nemecku, zo všetkých spoločenských sfér, si konečne otvorili oči a urobili všetko, aby tento vysokorýchlostný vlak bez bŕzd a kontroly nepokračoval ďalej až do novej strašnej priepasti. Člen nemeckého Bundestagu Dr. Peter Gauwelier v interview pre "Deutschlandfunk" 5. januára 2007 povedal:
"Pretože jeden musí byť slepý a hluchý, aby nezistil, že virtuálne kráčame rovno k irakizácii vojny v Afganistane. Nemecký parlament nedal k tomu svoj mandát a je správne, že naša ústava nevytvára žiadnu možnosť pre túto účasť. V tomto prípade pani Merkelová musí jasne dať najavo Amerike, napríklad, že niet pochýb, že by Bundeswehr podporil zmätky a katastrofické podmienky, ktoré Američania teraz páchajú v južnom Afganistane, a za ktoré sú zodpovedné. Je tiež bezpochyby, aby sme podporili túto situáciu tým, že im dáme naše lietadlá Tornádo k ich dispozícii... Napokon môžeme povedať, že od skončenia studenej vojny Amerika doteraz si nenašla svoje poslanie vo svete..."
Převzato: Proti prudu
partner Matrix 2001
