PROCESOVÁ PARADIGMA

      Centrálnym pojmom proces-orientovanej psychológie je pojem proces, ktorý možno stručne definovať ako dej, ktorý práve prebieha. Mindell prirovnáva proces k vlaku, ktorý prechádza jednotlivými stanicami - stavmi, ale nekončí ani v jednej z nich. Pokračuje ďalej a jeho smer nemožno vždy predvídať. Proces možno tiež definovať ako neprestajný tok informácií a signálov v  komunikačných kanáloch. Predstavuje zážitky meniacich sa identít jedinca počas jeho života. Iným spôsobom nazerania procesu je vnímať ho ako tok rieky (metaforu procesu ako rieky použil Mindell aj vo svojej knihe Cesta rieky). Tento pohľad je totožný s predstavou večne premenlivého Tao v čínskom taoizme.

      Štruktúra procesuProces-orientovaná psychológia ďalej diferencuje proces na primárny a sekundárny. Primárny proces predstavuje našu identitu, teda tie vlastnosti, charakteristiky, myšlienky a  deje, ktoré považujeme za svoje, nám patriace. Primárny proces určuje spôsob nášho vnímania, myslenia, prežívania, posudzovania seba a druhých, ako aj náš životný štýl.

      Sekundárny proces potom zahŕňa tie vlastnosti, charakteristiky, zážitky a udalosti, ktoré vnímame ako rušivé, obťažujúce, nepríjemné alebo cudzie, s ktorými sa nestotožňujeme a vnímame ich ako niečo, čo sa nám stáva, deje proti našej vôli.

     Primárny a sekundárny proces od seba oddeľuje hranica - limit toho, čo si myslíme, že môžeme zažiť, urobiť, predstaviť si a pod. Je to teda akási "hraničná čiara" našej identity: to, čo sa nachádza za hranicou, nepatrí k nám (k našej totožnosti).

     Hranica je tvorená našimi presvedčeniami, našou životnou filozofiou. Ak je teda vaším primárnym procesom (teda vašou identitou) napríklad to, že sa považujete za pokojného človeka, ktorého veci len tak ľahko nevyvedú z  miery, alebo ktorý vyznáva filozofiu harmónie bez konfliktov, potom všetko násilné, konfliktné, alebo všetko, čo vyvolá šok, pocit náhleho zaskočenia, bude patriť do oblasti zakázaného, doslova i  metaforicky. A všetko, čo je primárnym procesom (identitou, tvorenou systémom presvedčení) zakázané, má tendenciu objavovať sa sekundárne. V takom prípade sa cítite ako "obeť" daného zážitku/sekundárneho procesu. Harmonickej, mierumilovnej osobe sa tak môžu stávať násilné príhody, ako napr. nehody, fyzické napadnutie, hádky a pod.

      Hranica, ako už bolo povedané, je čosi, čo určuje či vymedzuje našu identitu. Mindell ju definuje ako "zážitok obmedzenia", "limity uvedomenia" a "ohraničenie našej vlastnej totožnosti". Hranice sú späté s presvedčeniami - opisujú systém presvedčení, ktorý máme: keď niekoho k niečomu vyzveme a on dá najavo, že nemôže a odôvodňuje to ("nemôžem, pretože?"), jeho odôvodnenie poukazuje na určité presvedčenie, ktoré má.

     V procesovom prístupe nejde o to tlačiť ľudí, aby prekročili svoju hranicu, no ide o vnášanie vedomia, o všímanie si systému presvedčení. Za hranicou je "terra incognita" a my nemáme žiadne vzorce pre správanie sa v tejto neznámej krajine. Ak sa tam ocitneme nasilu, bez času na prípravu, hrozí riziko, že sa dostaneme do extrémneho stavu - môžeme zažiť náhly atak silnej úzkosti a strachu, že sa "zbláznime". K hranici klienta teda pristupujeme s rešpektom a nenútime ho "skákať" za ňu!

    Ak sa niekto nemení, kladie odpor a nejde cez hranice, je preňho dôležité ostať pred hranicou, na známom území a získať o svojej strane viac poznatkov a uvedomenia. Hranice sú veľmi "klzkým" fenoménom: často sa objavia náhle a na tak krátky moment, že si ich ani nevšimneme, nepostrehneme.

     Hranice sa objavujú nielen u jednotlivca, ale takisto aj u páru alebo u celej skupiny. Čím dlhšie dvaja ľudia (napr. manželský pár) žijú spolu, tým silnejšia sa stáva ich spoločná hranica.

     Fenomén hranice má v POP dôležité miesto. Arny Mindell sa o nich zmieňuje takmer v každej svojej knihe (najmä kvôli objasneniu pre čitateľov, ktorí sa s procesovo orientovanou psychológiou stretávajú prvý raz), Joseph Goodbread téme hraníc venoval vo svojej knihe "The Dreambody Toolkit" dokonca celé 3 kapitoly! Joe pritom rozlišuje tzv. horúce a studené hranice:
"Studenou" hranicou myslí hranicu, ktorá má v sebe málo energie, pretože je od vedomia daného indivídua ešte vzdialená - je možné jej prítomnosť iba tušiť, resp. vedieť o nej intelektuálne. Ako Goodbread píše,

       "Ak sa pokúsite primäť svojho klienta k tomu, aby pracoval na procese pri tejto hranici, dostanete od neho negatívny feedback, v podobe pomalých odoziev s nízkou energiou."

      "Horúca" hranica, ako možno už tušíte, nesie v sebe veľkú energiu a reakcie klienta na ňu sú tomu adekvátne. Zmena v správaní sa klienta je zjavná nielen terapeutovi, ale aj klientovi samotnému. Práca s hranicou/hranicami tvorí jadro práce proces-orientovanej psychológie, či už sa jedná o  intervenciu u jednotlivca, páru alebo celej skupiny ľudí (pretože aj pár či skupina ľudí má svoju identitu, teda primárny proces - a samozrejme aj sekundárny, oddelené hranicou). Než si však povieme viac o samotnej práci POP, uvedieme si ešte ďalšie dôležité pojmy.

      Kanály sú komunikačné "cesty", prostredníctvom ktorých vnímame a ktoré prenášajú informácie o  prebiehajúcom procese (nekryjú sa však úplne so zmyslami). Komunikačné kanály sú na sebe nezávislé, hoci jedna informácia sa môže vyskytovať vo viacerých kanáloch. POP rozlišuje týchto 6 kanálov komunikácie:

1. Vizuálny kanál je kanálom vonkajších a vnútorných (psychických) obrazov, ako sú sny, predstavy, či vízie.

2. Sluchový kanál je kanálom vnímania vonkajších alebo vnútorných zvukov, ako sú napr. hlasy, melódie, zvukové fenomény ako bzučanie, vrčanie, pískanie a pod., a tiež aktívnej reči, hovorenia.

3. Proprioceptívny kanál sprostredkúva vnemy signálov telesných pocitov (tlak, teplo, chlad, svrbenie, pálenie, pichanie, bolesť, zimomriavky...) z povrchu i vnútra tela. Patria sem aj všetky pocity a emócie.

4. Kinestetický kanál sa prejavuje pohybmi - vedomými, úmyselnými (napr. tanec), ako aj nevedomými, neúmyselnými, spontánnymi pohybmi (napr. tiky, gestá, kŕče...) a tiež polohou a držaním tela.

5. Kanál vzťahov je zložený z predošlých kanálov a vyjadruje náš vzťah k sebe a k druhým ľuďom, ktorých poznáme a ktorí sú akoby ústredným objektom nášho vedomia.

6. Kanál sveta je takisto zložený typ kanálu a vyjadruje náš vzťahk vonkajšiemu svetu, politike, dianiu vo svete, k prírode, vesmíru a tiež k rozličným javom, akými sú povodne, zemetrasenia, voľby, demonštrácie a pod.

      Joseph Goodbread, procesovo orientovaný psychológ a Mindellov kolega, vo svojej knihe "The Dreambody Toolkit" uvádza ešte jeden kanál, ktorým sa môže proces vyjadrovať: je ním kanál synchronicity - ako napovedá názov, proces sa vyjadruje prostredníctvom významných zhôd okolností, čiže synchronicitami.
Signály

      Signály sú časťou informácie, aktuálne vnemy v konkrétnom kanále: napr. tón hlasu, pohyby, vízie atď. Niektoré signály sú pritom zámerné, teda tie, ktoré vysiela náš primárny proces. Keď sa rozhodnem napr. tancovať valčík, moje tanečné pohyby sú úmyselné: viem, že ich robím a robím ich zámerne.

      Iné signály sú nezamýšľané, spontánne. Patria k sekundárnemu procesu a POP ich nazýva dvojaké signály (v angl. "double-signals"). V našom príklade by takýmto dvojakým signálom mohlo byť napr. opakované pošmyknutie sa počas tancovania - teda sekundárny pohyb. Ak sa pošmyknem, nerobím to zámerne, ale sa mi to stane.

      Ďalším príkladom dvojakého signálu je to, ak mi priateľ na otázku ako sa má odpovedá "Skvelo!" a ja si pritom všimnem v jeho hlase (tóne) drobné zachvenie, prípadne pobadám, že počas odpovede na chvíľu sklopil zrak a mierne mu poklesli ramená.

     Dvojaké signály, tým, že nie sú zamýšľané a zväčša sú nevedomé, spôsobujú v komunikácii zmätok, resp. nedorozumenia. Neuvedomuje si ich nielen ten, kto ich vysiela, ale ani ich príjemca! (Za vysielanie dvojakých signálov teda nemožno nikoho viniť.)

     Ďalší dôležitý pojem proces-orientovanej psychológie - snové telo - si vysvetlíme na nasledujúcej stránke.

      Snové telo (angl. "dreambody") je pojem, ktorý zaviedol Arnold Mindell spojením dvoch slov - sen ("dream") a telo ("body") - aby vyjadril vzájomnú spätosť snov a telesných procesov a ich vzájomné pôsobenie na seba: telesné problémy, symptómy a choroby, ktoré rušia jedinca, sa objavujú aj v snoch v podobe rozličných symbolov a postáv, a naopak, telesné symptómy sú vyjadrením snov, ktoré počas bdelého vedomia pokračujú na telesnej úrovni v snahe o svoje dokončenie, resp. realizáciu.

      Prejavmi snového tela pri normálnom telesnom vedomí sú napr. hlad, túžba, únava, radosť, zimomriavky, spontánne pohyby alebo lokalizovaná bolesť. Snové telo zvyčajne prežívame ako niečo, čo nás vyrušuje a na telesnej rovine si ho zvyčajne najskôr uvedomíme cez rozličné symptómy.

      Snové telo má mnoho vlastností, ktoré sa prejavujú napríklad počas meditácií ako zážitok jemnohmotného tela, počas vízií krátko pred smrťou alebo počas mimotelových zážitkov ako akási "plynná" substancia, "duch", "dvojník", resp. ako to, čo mystici označujú ako "astrálne telo". V snoch sa snové telo objavuje ako snové postavy, v medicíne ako symptómy. Jeho prvky sa však objavujú a manifestujú aj v interpersonálnych vzťahoch, v udalostiach a situáciách, v ktorých sa ocitáme, vo svetovom dianí, ale možno ho nájsť aj v rozprávkach a mýtoch - v podobe postáv, ako bosorka ("negatívna matka"), kráľ ("princípy nevedomia"), blázon alebo Hlúpy Janko ("Self"/bytostné Ja), had (inštinkty), ryby (intuícia) a podobne.

      Procesová psychologička Leslie Heizer hovorí, že "snové telo je mystická totalita, komunikujúca neprestajne a cez rozličné kanály. Snové telo je ako Tao - nemôže byť definované, ale ak to definujeme, nazývame to snové telo. Môžeme ho pozorovať prostredníctvom posolstiev, ktoré vysiela v rozličných módoch podľa toho, v ktorom kanále sa informácia pohybuje. Ak je to telesné, voláme to symptóm. Ak sa toto posolstvo objaví v noci, voláme to sen."

      Arnold Mindell prišiel na myšlienku snového tela pozorovaním chorých ľudí a ich telesných reakcií na somatické symptómy. Všimol si, že ľudia majú nevedomú tendenciu svoj stav si zhoršovať: ak má niekto ekzém, škriabe si ho až do krvi, ak niekoho bolí chrbát, zhoršuje si svoj stav zakláňaním sa dozadu, aby cítil bolesť viac... Tento paradoxný jav poukazuje na to, že správanie sa tela v smere zhoršovania symptómov je vysoko účelné a vedie k odhaleniu príčin - či skôr zmyslu - chorobných procesov. Arnold Mindell neskôr zistil a svojou praxou práce s mnohými telesne chorými pacientami aj overil, že somatické príznaky - a to nielen patologické, ale aj také, ako napr. "husia koža", tón reči, nevedomé gestá a mimika - sú prejavmi posolstiev snového tela, ktoré sa v  nich ukrývajú. Telesné symptómy tak možno chápať ako akúsi "reč", "jazyk", ktorý používa snové telo pre komunikáciu s nami (vedomím, egom).

     Svoje poňatie snového tela rozpracoval Mindell vo svojej prvej knihe, ktorú nazval Dreambody: The Body's Role in Revealing the Self (vyšlo aj v českom preklade ako "Snové tělo. Úloha těla při objevování našeho Já" v Nakladatelství Tomáše Janečka, Brno 1993). Jeho nasledujúca kniha, Working with the Dreaming Body (v slovenskom preklade pod názvom "Telo a sny" vyšla vo vydavateľstve Stimul, Bratislava 1992) uvádza viac informácií o využití predstavy snového tela v práci s telesnými symptómami a ochoreniami.

      Fenomén snového tela zohráva v procesovo orientovanej psychológii dôležitú úlohu, pretože podľa ponímania POP je to práve snové telo, čo je "zodpovedné" za naše individuálne zážitky v  podobe chorôb, nehôd, synchronicít, komunikačných ťažkostí a konfliktov, závislostí atď. A hoci jeho prejavy nás zväčša rušia a obťažujú, nie je naším nepriateľom - naopak, jeho úlohou je viesť nás k  tomu, aby sme sa stali celistvejšími bytosťami, aby sme rástli a rozvíjali sa.