ARIEL ŠARON - STOPY SMRTI

     Ariel Šaron sa narodil v Kfar Malal v roku 1928. Vo veku 14 rokov sa pridal k teroristickej organizácii Hanagah. V roku 1953 založil a viedol špeciálne komando 101, ktoré vykonávalo odplatné akcie proti Palestínčanom. Ako veliteľ tohto smutne známeho komanda napádal aj palestínske osady, v ktorých boli zavraždené ženy a deti. Masaker na Západnom brehu Jordánu v dedine Qibya 14. októbra 1953 bol jedným z najznámejších. Jeho jednotky vyhodili do vzduchu 45 domov a 65 palestínskych civilistov - zhruba polovica z nich boli ženy a deti. Americké ministerstvo zahraničia vydalo 18. 1953 októbra vyhlásenie v ktorom vyjadrilo úprimné sympatie rodinám, ktoré stratili svojich blížnych v dedine Qibya a zároveň presvedčenie, že "tí, ktorí masaker spáchali by sa mali zaň zodpovedať a mali by sa prijať účinné opatrenia na zabránenie podobných útokov v budúcnosti." (buletin Ministerstva zahraničia USA, 26. októbra 1953, str. 552)

      V roku 1956 bol menovaný veliteľom pozemnej brigády a bojoval na Sinaji. Izraelské jednotky zabili v tomto čase okolo 270 egyptských zajatcov. Tieto vraždy boli detailne opísané v roku 1995 v televízii a mnohých interviách. Dohromady bolo zabitých v troch rozdielnych incidentoch 273 Egypťanov, z ktorých niektorí boli sudánski robotníci.

     V roku 1957 navštevoval školu Amberley Staff College vo Veľkej Británii. V rokoch 1958-62 slúžil ako veliteľ pozemnej jednotky. V roku 1964 bol menovaný do funkcie hlavného severného velenia IDF (izraelská armáda) a v roku 1966 ako riaditeľ armádneho školiaceho strediska. V roku 1967 sa zúčastnil 6-dňovej vojny ako veliteľ ozbrojenej divízie.

    V roku 1969 bol menovaný veliteľom južného velenia IDF. V tomto čase (august 1971) Šaron zničil okolo 2000 domov v pásme Gazy a 12 000 ľudí vyhnal po druhý krát z ich domovov. Stovky mladých Palestínčanov bolo zatknutých a deportovaných do Jordánska a Libanonu. Šesťsto príbuzných podozrivých partizánov bolo exilovaných na Sinaj a v druhej polovici roku 1971, 104 partizánov bolo zavraždených.

    V roku 1972 odišiel od armády, avšak v roku 1973 bol znova povolaný do aktívnej služby v Yom Kippurskej vojne, kde velil ozbrojenej divízii, ktorú viedol cez Suezský prieplav. V roku 1973 bol zvolený do Knessetu, o rok však z funkcie rezignoval a slúžil ako bezpečnostný poradca ministerskému predsedovi Yitzákovi Rabínovi. (1975) V roku 1977 bol znova zvolený do Knessetu vo vláde Menachema Begina ako minister hospodárstva.

    V roku 1981 bol zvolený za ministra obrany, kde slúžil aj počas libanonskej vojny. V roku 1982 zorchestroval inváziu do Libanonu, čo bola vojenská operácia, v ktorej bolo zabitých desiatky tisíc civilistov. IDF chcela zničiť infraštruktúru palestínskej PLO.

    Ariel Šaron je zodpovedný za masaker palestínskych a libanonských civilistov v utečeneckých táboroch Sabra a Šatila, pri Bejrúte. Masaker v týchto dvoch táboroch sa konal od večera 16. septembra 1982 do rána 18. septembra 1982 v oblasti, ktorá bola pod kontrolou izraelských jednotiek. Páchateľmi boli členovia libanonských Falangistov - libanonské sily, ktoré boli vyzbrojené Izraelom a ktoré s ním úzko spolupracovali od libanonskej vojny v roku 1975. Pred masakrom sa Šaron s Falangistami stretol.

    Viac ako 60 hodín, za pomoci izraelského obkľúčenia okolo táborov a pomocou izraelských svetiel zabíjali v táboroch palestínskych a libanonských civilistov. Niektorí boli postavení k stene a zastrelení, iných našli na zemi svojich domov, na uliciach, deti boli zastrelené tiež, ženy znásilnené, zohavené a potom popravené.

    Presné číslo obetí masakru možno nikdy nebude stanovené. Medzinárodný výbor Červeného kríža napočítal 1500 obeti v čase masakru, avšak do 22. septembra počet narástol na 2400. Nasledujúci deň bolo odhalených 350 tiel a tak konečný počet narástol na 2750. Izraelská armáda odhadla počet obetí na 700 až 800.

     Rezolúcia OSN UNSC 521 z 19. septembra roku 1982 odsúdila masakry v Sabre a Šatile, avšak vyhla sa pomenovaniu páchateľov.

    Otázka účasti Izraela na masakri nebola nikdy rozriešená. Avšak - napriek popieraniam - je veľmi málo pravdepodobné, žeby izraelské jednotky, ktoré obkľúčili oba tábory nevedeli o tom, čo sa deje vo vnútri.

     Oficiálna izraelská komisia, ktorej predsedal Yitzak Kahan, predseda Najvyššieho súdu v Izraeli, vyšetrovala masaker a vo februári 1983 zverejnila svoje skúmania. Kahanský výbor dospel k záveru, že Ariel Šaron, spolu s inými Izraelčanmi bol zaň zodpovedný, napriek tomu, že opatrne obišla akékoľvek obvinenie z priamej účasti.

     V rokoch 1984 a 1990 slúžil ako minister obchodu, kedy uzavrel obchodnú zmluvu so Spojenými štátmi. Bol kľúčovou osobnosťou v explózii výstavby nových osídlení v rokoch 1972-92 za éry Likudu. Pre toto obdobie je charakteristická väčšia konfiškácia pôdy ako kedykoľvek predtým v izraelskej histórii. Počet osídlencov na okupovaných palestínskych územiach sa za toto obdobie zvýšil o viac ako 2000% (!) na 110 000 ľudí.

    V roku 1988 bol poverený viesť vyjednávania s palestínskou stranou o mieri. Sprevádzal ministerského predsedu Netanyahua do Wye River Plantations ako kľúčový vyjednávač. Zaujímavé je, že v tom istom roku (podľa Agence France Presse z 15. novembra 1988) vyhlásil:

    "Všetci sa musíme hýbať, bežať a uchmatnúť toľko kopcov, koľko je to len možné, aby sme mohli zväčšiť osídlenia, pretože všetko, čo si teraz vezmeme ostane naše...Všetko čo si neuchmatneme pôjde im."

     Šiesteho februára 2001 bol Ariel Šaron zvolený za ministerského predsedu Izraela. Len štyri mesiace pred voľbami navštívil Al-Haram al-Šarif a podnietil tým druhú palestínsku intifádu. 19. októbra Výbor OSN pre ľudské práva prijal rezolúciu po názvom "Vážne a masívne porušenie ľudských práv palestínskeho ľudu" , v ktorej odsúdil:  "nevyprovokovanú návštevu Al-Haram al-Šarif 28. septembra 2000 vodcom strany Likud Arielom Šaronom, ktorú mala za následok tragické udalosti v okupovanom Jeruzaleme a ďalších okupovaných palestínskych územiach, čo malo za následok smrť a zranenia medzi palestínskymi civilistami."

    Šaronova návšteva najsvätejšieho islamského miesta, spolu s 1000 ozbrojenými izraelskými vojami chcela demonštrovať izraelskú nadvládu nad Jeruzalemom a vyprovokovať reakciu.

   Šaron má titul z Hebrejskej univerzity (1962, právo). Vydal knihu a publikoval množstvo článkov v lokálnych i zahraničných novinách. Je ovdovený a má dvoch synov.